znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 62/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom Mgr. Slavomírom Ilavským,Námestie legionárov 5, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešoveč. k. 19 Co 15/2013-148 z 24. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“ alebo „žalobkyňa“), zastúpenej advokátomMgr.   Slavomírom   Ilavským,   Námestie   legionárov   5,   Prešov,   ktorou   namieta   porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 19 Co 15/2013-148 z 24. septembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v súdnomkonaní   vedenom   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.10 C 190/2011,   v   ktorom   sa   proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „žalovaný“,v citáciách aj „odporca“) domáhala zaplatenia určitej finančnej sumy z titulu náhrady škodyspôsobnej   jej   žalovaným   pri   výkone   jeho   povolania.   Svoju   žalobu   odôvodnila   tým,že žalovaný   jej   svojím   postupom   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.8 C 132/1999,   v   ktorom   ju   zastupoval,   spôsobil   škodu   tým,   že   podal   žalobu,   pričomjej nárok uplatnený v žalobe bol už v čase jej podania premlčaný. Okresný súd následnena základe námietky premlčania vznesenej protistranou žalobu sťažovateľky zamietol a tiežrozhodol o jej povinnosti nahradiť v konaní úspešnej protistrane trovy konania, pričomkrajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.Sťažovateľka   uviedla,   že   škoda,   ktorú   si   proti   žalovanému   uplatnila,   pozostávalazo zaplateného súdneho poplatku za podanie   žaloby a odvolania, náhrady trov konania,ktoré   bola   povinná   nahradiť   úspešnej   protistrane,   a plnenia,   ktoré   poskytla   žalovanémuako odmenu za právne služby poskytnuté jej v súvislosti s uplatnením jej finančného nárokuv konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 132/1999.

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 190/2011-112 z 12. októbra 2012 (ďalej len„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol a o súvisiacomvýroku o trovách konania s poukazom na § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“) rozhodol tak, že ich náhradu nepriznal v konaní úspešnému žalovanému.Svoje rozhodnutie v merite veci právne odôvodnil poukazom na znenie § 13 ods. 1 až 3,§ 21 ods. 1 a 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v zneníúčinnom od 1. júla 1990 do 1. januára 2004 v spojení s § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 563a § 657 Občianskeho zákonníka.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým,že okresný súd jej svojím postupom odňal možnosť pred ním konať, konanie má inú vadu,ktorá   mohla   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   na   základe   vykonanýchdôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   vec   nesprávne   právne   posúdil.V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSPsťažovateľka okresnému súdu konkrétne vytýkala, že jej nedoručil krátkou cestou poslednépodanie   žalovaného   a   že   jej   počas   výsluchu   boli   kladené   neurčité   otázky,   správnenevyhodnotil zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú jej pri výkone jeho povolania,keďže v čase podania žaloby na okresnom súde 6. mája 1999 bol jej nárok proti žalovanýmuž premlčaný a na túto skutočnosť ju žalovaný neupozornil, čím jej privodil finančnú ujmu.Sťažovateľka tiež poukázala na „dodatočné zmanipulované tvrdenia z podnetu žalovaného, na pokyn ktorého žalobkyňa v pôvodnom konaní tvrdila a usmerňovala aj svedkov ohľadom splatnosti   nároku   do   konca   roku   1997“.   Pokiaľ   ide   o   nárok   sťažovateľky   na   vrátenieodmeny, ktorú mala žalovanému poskytnúť za právne služby v sume 50 000 Sk (1 659,70 €)bez príjmového dokladu, uviedla, že jej prevzatie žalovaným potvrdil svedok – jej manžel.Ďalej   polemizovala   s   názorom   okresného   súdu   v   otázke   unesenia   dôkaznéhobremena. Sťažovateľka v odvolaní predostrela vlastnú skutkovú verziu toho, čo vyplynuloz vykonaného dokazovania, a uviedla, že žalovaný riadne nechránil jej práva, v dôsledkučoho   jej   týmto   postupom   vznikla   škoda.   Na   podklade   týchto   dôvodov   sa sťažovateľkadomáhala zrušenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu a vrátenia mu vecina ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny tak, aby krajský súd jej návrhu v celom rozsahuvyhovel.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 19 Co 15/2013-148z 24. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“),ktorým rozsudok okresného súdu v merite veci postupom podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecnesprávny   potvrdil,   súvisiaci   výrok   o   trovách   konania   zrušil   a   v   rozsahu   jeho   zrušeniamu vrátil vec na ďalšie konanie.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavysťažnosť,   ktorú   po   rekapitulácii   priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   v   súvislostis namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru v relevantnej častiodôvodňuje takto:

„Sťažovateľka nesúhlasí s vyhodnotením dôkaznej situácie ako to učinili obidva súdy, najmä   že   dôvodom   predošlého   zamietnutia   žaloby   bolo   nepreukázanie   sťažovateľkou existencie zmluvy o pôžičke, čo je zjavný rozpor s dôvodmi zamietnutia žaloby v Rozsudku č. k. 3 Co 80/2009. Tiež namieta zavádzanie súdmi, že na začiatku právneho zastúpenia žalobkyňa podala žalovanému skutočnosti, že najprv pôžička nemala dohodnutú splatnosť a neskôr žalovaní prehlásili, že peniaze vrátia do konca r. 1996, a preto ak podal žalovaný žalobu   6.   5.   1999,   vraj   vychádzajúc   z   pokynov   sťažovateľky...   tak   nemožno   hovoriť o porušení právnej povinnosti v zmysle zákona o advokácii. Aj údajné neskoršie, dodatočné, zmanipulované   prehlásenie   žalovaných   že   zaplatia   dlh   do   konca   r.   1996,   nemožno považovať za dohodnutý termín splatnosti a už vôbec advokát pri podpísaní splnomocnenia klientkou, nemal k dispozícii tento údaj, nakoľko sťažovateľka mu ho poskytnúť nemohla, lebo splatnosť dlhu nebola dohodnutá... Nakoľko neexistuje písomný dôkaz advokáta o jeho vyvinení,   plne   zodpovedá   za   všetky   zbytočné   náklady   rovnajúce   sa   škode   a   všetky zodpovednostné predpoklady pre kvalifikáciu škody sú v danom prípade naplnené. Súdy však preniesli dôkazné bremeno zo žalovaného na sťažovateľku a na tomto mieste nastal prielom,   vznikla   zjavná   nezákonnosť   a   neústavnosť   rozhodnutia   majúce   charakter neospravedlniteľného, ústavne neakceptovateľného a právne neudržateľného rozhodnutia všeobecného   súdu.   Konanie   súdov   považuje   sťažovateľka   za   svojvoľné   s   podozrením z nadržiavania žalovanému...“

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Krajský súd v Prešove Rozsudkom č. k. 19 Co/15/2013-148 zo dňa 24. 9. 2013 ktorým   potvrdil   Rozsudok   Okresného   súdu   v   Prešove   č.   k.   10   C   190/2011   zo   dňa 12. 10. 2012 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, Ústavy   a porušil   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   Čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zrušuje Rozsudok č. k. 19 Co/15/2013-148 zo dňa 24. 9. 2013 Rozsudok Okresného súdu v Prešove č. k. 10 C 190/2011 zo dňa 12. 10. 2012 Priznáva Náhradu trov konania... právnemu zástupcovi sťažovateľky...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom   orgánu verejnej moci   alebo jehorozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomorgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojiljudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka krajskému súdu predovšetkým vytýkaarbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, pretože sa stotožnil so skutkovým stavom zistenýmokresným súdom a jeho právnym posúdením, pričom nevyhodnotil zásadné skutočnostinamietané sťažovateľkou počas prvostupňového a druhostupňového konania. Sťažovateľkasvoju argumentáciu vedie v rovine skutkovej polemiky s názorom krajského súdu a v tejtosúvislosti   sa   domáha   prehodnotenia   už   hodnotených   dôkazov,   v   rámci   čoho   predkladáústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenieotázky,   či   možno   považovať   rozsudok   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľnýa akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   v   merite   veci   potvrdilrozsudok okresného súdu, pričom v odôvodnení uviedol podstatné časti rozsudku okresnéhosúdu,   vysvetlil,   čoho   sa   sťažovateľka   odvolaním   domáhala   a   čím   v   odvolacom   konaníargumentovala, ako sa k jej odvolaniu vyjadril žalovaný, a, vychádzajúc zo skutkovéhoa právneho stavu zisteného okresným súdom, na zdôraznenie správnosti meritórneho výrokurozsudku okresného v relevantnej uviedol toto:

„Ak navrhovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení   veci,   a   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   má   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci a že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom odvolací súd   uvádza,   že   nedoručenie   jej   písomného   podania   odporcu   datované   03.   10.   2012, v ktorom napísal svoj doterajší postoj, nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom iba z dôvodu, že táto listina nebola doručená protistrane. Ani to, že súd kládol navrhovateľke otázky a jej odpovede na nich boli neurčité, nemožno považovať za inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľka totiž v konaní má dôkazné bremeno, ktoré by mala realizovať aj bez toho, aby jej súd kládol otázky. Ak   v   odvolaní   sa   namieta   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   toto   nebolo preukázané...

Z obsahu odvolania navrhovateľky vyplýva, že namieta nesprávne právne posúdenie veci   v   tom,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   konanie   odporcu   v   postavení   advokáta, spočívajúce v neplnení si jeho povinností vyplývajúcich mu z toho postavenia, nepovažovala za dôvod vzniku jeho zodpovednosti za škodu...

Porušenie   právnej   povinnosti   pri   výkone   advokácie   spočíva   v   existencii   takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom...

Z obsahu spisu uvedené pochybenia advokáta nevplývajú. Je treba uviesť, že pri poskytovaní právnej pomoci je prvoradý záujem klienta. V tejto súvislosti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že otázka premlčania mohla byť zrejmá   pre   účely   jej   posúdenia   až   zo   skutkového   stavu   zisteného   v   priebehu   konania, a to s poukazom na predmet sporu, ako ho navrhovateľka prezentovala. Až po vykonanom dokazovaní a ustálení skutkového stavu bolo možné vyvodiť záver, že nárok   žalobkyne je potrebné zamietnuť. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo však nepreukázanie existencie zmluvy   o   pôžičky   medzi   účastníkmi   konania,   čo   nie   je   možné   považovať   za   porušenie povinnosti na strane odporcu ako advokáta zastupujúceho navrhovateľku v konaní sp. zn. 8 C/132/1999.   V   uvedenom   konaní   bolo   na   navrhovateľke   označiť   také   dôkazy,   ktoré by jednoznačne preukazovali existenciu platne uzavretej zmluvy o pôžičke. Advokát sám takéto dôkazy vyprodukovať nemohol. Nie je možné preto brať na zodpovednosť advokáta za to, že v dôsledku nepreukázania existencie zmluvy o pôžičke bola žaloba zamietnuť. Teda   aj   odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   v   konaní   nebola   preukázaná   jedna zo základných   podmienok   úspešnosti   návrhu,   a   to   porušenie   právnej   povinnosti,   resp. existencia   úkonu,   ktorý   je   v   rozpore   s   objektívnym   právom   pri   vykonávaní   advokácie odporcom v konaní sp. zn. 8 C/132/1999.

Taktiež neboli preukázané podmienky na priznanie sumy 1.659,70 Eur (50.000 Sk), ktoré   mal   odporca   prijať   bez   príjmového   dokladu   od   navrhovateľky.   Na   preukázanie opodstatnenosti nároku v tejto časti neboli navrhovateľkou produkované žiadne dôkazy okrem   výsluchu   svedka,   manžela   navrhovateľky,   ktorému   súd   prvého   stupňa   dôvodne neuveril... Správne preto bola zamietnutá žaloba ja čo do uvedeného nároku.

Čo sa týka ďalšieho nároku na zaplatenie dodatočne vyrubenej dane navrhovateľkou, a   to   na   radu   odporcu,   treba   uviesť,   že   vôbec   nebolo   preukázané,   aby navrhovateľka splnomocnila   odporcu   na   poskytnutie   právnej   pomoci   aj   čo   sa   týka   uvedenej   dane. Vo vzťahu   k   zaplateniu   dane,   ktorú   navrhovateľka   realizovala   dobrovoľne,   odporca nevystupoval ako jej právny zástupca. Nebol preto medzi nimi právny vzťah odvodzujúci sa od zákona o advokácii. Ak by aj odporca odporúčal navrhovateľke, aby si táto plnila svoje právne povinnosti, nemôže sa to považovať za jeho pochybenie.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh zamietol...“

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal   z   ustálenéhoprávneho názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdunemožno posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniarozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydanév priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné poukázaťna § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje sodôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len nakonštatovanie   správnosti   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   nazdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresnéhosúdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšompoukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorom v častirelevantnej pre toto konanie uviedol toto:

„Z   vykonaného   dokazovania   bolo   preukázané,   že   navrhovateľka   pri   poskytnutí skutkového   stavu,   ktorý   oznámila   odporcovi   ako   advokátovi   pri   porade   v   mesiaci december 1998, uviedla skutočnosti tak ako boli prezentované z jej strany na pojednávaní dňa   09.   10.   2001.   Z   jej prednesu vyplýva,   že poskytla finančné   prostriedky odporcom v pôvodnom konaní, pričom nedošlo k dohode o splatnosti tejto pôžičky a následne bolo oznámené zo strany odporcov, že predmetné finančné prostriedky vrátia do konca roku 1996. Túto informáciu mal k dispozícii aj odporca, ktorý následne dňa 06. 05. 1999 podal v mene   navrhovateľky   žalobu o   vrátenie dlhu. Navrhovateľka   tvrdí,   že odporca   porušil ustanovenia vtedy platného zákona o advokácii, keď neoboznámil navrhovateľku s tým, že návrh   je   premlčaný   tak   ako   to   konštatovali   súdy   vo   svojich   rozsudkoch,   čím   došlo z jej strany k vzniku škody, ktorá bola špecifikovaná v návrhu. Podľa názoru súdu v danej veci   nie   sú   splnené   predpoklady   pre   vznik   zodpovednosti   odporcu   za   uvedenú   škodu na majetku navrhovateľky v zmysle § 420 OZ... Pokiaľ odporca vychádzal zo skutkového stavu, tak ako mu bol predložený navrhovateľkou, dôvodne mohol vychádzať zo skutočnosti, že pôvodne   došlo   k   poskytnutiu   pôžičky   bez   dohodnutej   splatnosti,   kedy   začína   plynúť premlčacia doba nasledujúcim dňom, a pokiaľ bola pôžičky poskytnutá v prvej polovici roku 1994 došlo by k premlčaniu tohto nároku už v prvej polovici roky 1997, no z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že odporcovia prehlásili, že peniaze vrátia do konca roku 1996, na základe čoho mohol dospieť odporca k presvedčeniu, že vtedy začína plynúť premlčacia doba a skončí uplynutím troch rokov, teda uplynutím roku 1999. Pokiaľ podal žalobu na súd dňa 06. 05. 1999, vychádzajúc z pokynov klientky, podľa názoru súdu nemožno hovoriť o porušení jeho právnej povinnosti v zmysle zákona o advokácii. Nakoľko tu nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, nemôže byť navrhovateľka úspešná v konaní o náhradu škody.

Súd poukazuje aj na skutočnosť, že samotný skutkový stav, ktorý bol súdom zistený v pôvodnom konaní nasvedčuje tomu, že poskytnutie finančnej pôžičky, ak bola poskytnutá zo   strany   navrhovateľky   odporcom   v   pôvodnom   konaní,   bolo   podvodným   a   falošným spôsobom zakrývané cez dodávku tovaru, vystavení fiktívnych faktúr, ktoré sa opätovne refakturovali,   pričom   na   tomto   konaní   aktívnym   spôsobom   nepochybne   participovala aj navrhovateľka, ktorá je teda nepochybne spoluzodpovedná (ak tak to bolo)   za tento vzniknutý stav, ktorý nepochybne výrazným spôsobom sťažil právne posúdenie veci, o čom svedčia   aj   rozličné   závery   súdov   I.,   resp.   II.   stupňa   a   časovo   náročné   dokazovanie. Aj na túto   skutočnosť   súd   bral   ohľad   pri   posudzovaní   nárokov   navrhovateľky,   pretože nepochybne   súd   by   dospel   k   odlišnému   záveru   ohľadom   zodpovednosti   advokáta, ktorý by podával žalobu o vrátenie pôžičky po viac ako troch rokoch odo dňa splatnosti, ak by to bolo advokátovi zo strany klienta jasne oznámené. Je nepochybné, že námietka premlčania je inštitútom, ktorý je často využívaný v súdnych sporoch a advokát poskytujúci profesionálnu právnu pomoc, musí pamätať na túto skutočnosť a upozorniť na to klienta. Pokiaľ   sa   týka   samotného   poučenia   o   možnosti   premlčania   tohto   dlhu,   tu   súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   odporca   na   pojednávaní   uviedol,   že   poučil   navrhovateľku o tejto   možnosti,   a   napriek   tomu   táto   trvala   na   podaní   žaloby.   V   danom   prípade   súd má za to, že dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti o tom, že navrhovateľka nebola poučná o možnosti premlčania, je na neunesené zo strany navrhovateľky, ktorú toto dôkazné bremeno zaťažuje. V každom prípade však súd poukazuje na to, že otázka premlčania nebola zrejmá a jednoznačná pre účely jeho posúdenia zo skutkového stavu popísaného navrhovateľkou pred súdom I. stupňa, a teda aj odporcovi ako advokátovi, a preto podľa názoru súdu nemožno túto skutočnosť považovať zo strany odporcu ako porušenie jeho právnych povinností...

Z   týchto   dôvodov   bol   zamietnutý   návrh,   čo   do   zaplatenia   súdneho   poplatku za podanie žaloby, súdneho poplatku za odvolanie, odmeny znalca, náhrady trov právneho zástupcu žalovaných v pôvodnom konaní ako aj odmeny odporcu. Tieto súčasti náhrady škody nepochybne majú pôvod v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 132/1999.

Pokiaľ sa týka zamietnutia návrhu v časti o zaplatení odmeny odporcu na jeho požiadanie v o výške 1 659,70 Eur, súd má za to, že táto skutočnosť v konaná nebola preukázaná. Súd pritom hodnotil unesenie dôkazného bremena ohľadom zaplatenia tejto sumy   tak,   že   navrhovateľka   toto   dôkazné   bremeno   neuniesla,   nakoľko   odporca   poprel prijatie týchto peňazí, pričom ich potvrdil ako svedok manžel navrhovateľky, pričom súd vzhľadom   na   blízky   príbuzenský   vzťah   medzi   svedkom   a   účastníkom   konania,   nemal za preukázané jeho tvrdenia. Súd v tejto súvislosti dodáva, že navrhovateľka vzhľadom na tú skutočnosť, že od roku 1992 podniká, teda sa pohybuje v obchodnej sfére, a je osobou, ktorá prichádza   do   kontaktu   s   peniazmi,   je   si   vedomá   skutočnosti,   že   odovzdanie   takýchto finančných čiastok by mal sprevádzať písomný doklad, ktorým by jednoznačne vyvrátila pochybnosti o tom, či tieto finančné prostriedky boli odovzdané alebo nie. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že nebolo sporné, že odporca zastupoval navrhovateľku aj v iných konaniach, preto aj keď táto mu odovzdala nejaké finančné prostriedky, že sa nemuselo jednať o finančné prostriedky ohľadom zastúpenia v konaní 8 C 132/1999, kde každopádne boli trovy právneho zastúpenia vyplatené riadne s príjmových dokladom, preto nie je dôvod neveriť tvrdeniu odporcu, že tieto finančné prostriedky by prevzal len na príjmový doklad. Pokiaľ   sa   týka   zaplatenia   dodatočne   vyrubenej   dane   na   radu   odporcu, tu jednoznačne   nemožno   hovoriť   o   nejakom   protiprávnom   konaní   zo   strany   odporcu, nakoľko   tento   pokiaľ   inštruoval   navrhovateľku   v   zmysle   platných   daňových   predpisov, nemožno hovoriť že by týmto porušil svoju právnu povinnosť, naopak advokát má povinnosť v   rámci   výkonu   svojej   funkcie   zachovávať   zákony   a   predpisy   a   preto   takúto   zákonnú inštrukciu   nemožno   posúdiť   ako   dôvod   pre   vznik   zodpovednosti   za   škodu   na   strane navrhovateľky.

Z týchto dôvodov súd považoval za právne dôvodné rozhodnúť tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

Z citovaných častí odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súduvyplýva, že v posudzovanej veci všeobecné súdy na základe ustáleného skutkového stavuveci, ktorý ústavný súd s odkazom na svoju rozhodovaciu činnosť nemôže prehodnocovať,dostatočne   rozviedli   úvahy,   ktoré   ich   viedli   k   meritórnym   zisteniam,   a   primeranýmspôsobom objasnili dôvody, pre ktoré nebola sťažovateľka so svojou meritórnou obranouúspešná.

S odvolaním sa na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť ústavný súd zdôrazňuje,že odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to,o aké rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné)   a   v   akom   štádiu   súdneho   konaniaje rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietaný   spôsob   hodnotenia   dôkazov   zo   stranyvšeobecných   súdov,   ústavný   súd   už   viackrát   vyslovil   názor,   podľa   ktorého   do   obsahuzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nepatrí právoúčastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhovaného   spôsobu   hodnotenia   dôkazov   (II.   ÚS   3/97,II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu(v spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu)   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti,   je   ústavneakceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolomožné   považovať   za   popierajúce   zmysel   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   keďževšeobecné súdy zrozumiteľne vysvetlili právne závery, ku ktorým dospeli, a opreli icho skutkové   zistenia.   V   okolnostiach   danej   veci   nič   nesignalizuje,   že   by   mohlo   dôjsťk porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata skutkových a právnych úvahsťažovateľky   odlišovala   od   názoru   všeobecných   súdov,   ktoré   síce   rozhodli   spôsobom,s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnili na základevlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a anipovinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie predvšeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nieje právnym základom pre namietanie porušenia základného práva.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľkyo porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že krajský súd v jejveci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie bolo možné prijať záver o porušení sťažovateľkou označených práv.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv a sťažnosť bolaz už   uvedených   dôvodov   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015