znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 62/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta a   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   a práva vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 5 Co 113/2013   z 19.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16165/2013),   sp. zn.   5   Co   622/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16166/2013), sp. zn. 2 Co 391/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn.   Rvp 16167/2013),   sp. zn.   3   Co   75/2013   z 28.   februára   2013   (sp. zn. Rvp 16168/2013),   sp. zn.   5   Co   77/2013   zo 6.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16169/2013), sp. zn. 5 Co 73/2013 zo 6. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16170/2013), sp. zn. 2 Co 419/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 16171/2013), sp. zn. 4 Co 553/2012 z 19. decembra 2012 (sp. zn.   Rvp 16172/2013),   sp. zn.   4   Co   551/2012   z 19.   decembra   2012   (sp. zn. Rvp 16173/2013),   sp. zn. 6 Co 618/2012   z 29.   januára   2013   (sp. zn.   Rvp 16174/2013), sp. zn. 3 Co 670/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16175/2013), sp. zn. 8 Co 453/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16176/2013), sp. zn. 8 Co 455/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn.   Rvp 16177/2013),   sp. zn.   2   Co   420/2012   z   29.   novembra   2012   (sp. zn. Rvp 16178/2013) a sp. zn. 8 Co 451/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16179/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 16165/2013 až sp. zn. Rvp 16179/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16165/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   a   práva vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 113/2013 z 19. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16165/2013), sp. zn. 5 Co 622/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn.   Rvp 16166/2013),   sp. zn.   2   Co   391/2012   z   29.   novembra   2012   (sp. zn. Rvp 16167/2013),   sp. zn.   3   Co   75/2013   z   28.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16168/2013), sp. zn. 5 Co 77/2013 zo 6. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16169/2013), sp. zn. 5 Co 73/2013 zo 6. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16170/2013), sp. zn. 2 Co 419/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn.   Rvp 16171/2013),   sp. zn.   4   Co   553/2012   z   19.   decembra   2012   (sp. zn. Rvp 16172/2013), sp. zn. 4 Co 551/2012 z 19. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16173/2013), sp. zn. 6 Co 618/2012 z 29. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16174/2013), sp. zn. 3 Co 670/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16175/2013), sp. zn. 8 Co 453/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn.   Rvp 16176/2013),   sp. zn.   8   Co   455/2012   z   18.   decembra   2012   (sp. zn. Rvp 16177/2013), sp. zn. 2 Co 420/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 16178/2013) a sp. zn. 8 Co 451/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16179/2013).  

Zo sťažností vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne domáhala, „... aby súd uložil povinnosť Slovenskej republike zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom súdu, ktorého   identita   je   rovnaká   ako   identita   miestne   a   vecne   príslušného   súdu   povolaného prejednávaním a rozhodovaním vecí. Inak povedané, súd, ktorý poškodil žalobcu, má byť súdom,   ktorý   rozhodne   o   náhrade   tejto   škody   žalobcovi.“.   Z uvedeného   dôvodu sťažovateľka   v úvode   svojich   žalôb   súčasne   sformulovala „...   upovedomenie   o   vyššie uvedených skutočnostiach a očakával, že dôjde k vylúčeniu súdu, ktorý mu škodu spôsobil, z prejednávania a rozhodovania veci a spor bude prikázaný na rozhodnutie inému vecne príslušnému súdu v obvode Krajského súdu v Bratislave“.  

Uvedené vyhlásenie sťažovateľky v žalobách okresný súd vyhodnotil ako námietku zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu,   a preto   jej   uznesením   v tej-ktorej   veci   uložil povinnosť zaplatiť v zmysle položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) súdny poplatok v každom jednotlivom prípade za podanú námietku zaujatosti v sume 66 €.

Sťažovateľka   svoje   odvolania   odôvodnila   aj   tým,   že   v žalobách   uviedla   iba „... skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§14 OSP). Okresný súd... má preto postupovať zákonným spôsobom a podľa ust. § 12 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 12 ods.3 OSP požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Vo veci nejde o vhodnosť ale nutnosť. Vec musí byť prikázaná inému súdu preto, aby konanie bolo spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca.“.

Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou uvedené uznesenia okresného súdu ukladajúce jej zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti preskúmal krajský súd, ktorý uzneseniami sp. zn. 5 Co 113/2013 z 19. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16165/2013), sp. zn. 5 Co 622/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16166/2013), sp. zn. 2 Co 391/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 16167/2013), sp. zn. 3 Co 75/2013 z 28. februára 2013 (sp. zn.   Rvp 16168/2013),   sp. zn.   5   Co   77/2013   zo   6.   februára   2013   (sp. zn. Rvp 16169/2013),   sp. zn.   5   Co   73/2013   zo   6.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16170/2013), sp. zn.   2   Co   419/2012   z   29.   novembra   2012   (sp. zn.   Rvp 16171/2013),   sp. zn. 4 Co 553/2012   z   19.   decembra   2012   (sp. zn.   Rvp 16172/2013),   sp. zn.   4   Co   551/2012 z 19. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16173/2013), sp. zn. 6 Co 618/2012 z 29. januára 2013 (sp. zn.   Rvp 16174/2013),   sp. zn.   3   Co   670/2012   z   31.   januára   2013   (sp. zn. Rvp 16175/2013), sp. zn. 8 Co 453/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16176/2013), sp. zn.   8 Co 455/2012   z   18.   decembra   2012   (sp. zn.   Rvp 16177/2013),   sp. zn. 2 Co 420/2012   z 29. novembra   2012   (sp. zn.   Rvp 16178/2013)   a   sp. zn.   8   Co   451/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16179/2013) rozhodnutia okresného súdu potvrdil.

V sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   spochybňuje   závery krajského súdu vyslovené v jeho napádaných uzneseniach, a to v prvom rade dôvodiac tým, že ani v jednom prípade žiadnu námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu nepodala a aj   keby   bol   jej   prejav   vôle   v tomto   smere   nejasný   zo   samotných   žalôb   podaných okresnému   súdu,   tak   tento   svoj   prejav   vôle   mala   sťažovateľka   objasniť   v odvolaniach podaných proti rozhodnutiam okresného súdu. Vo svojich odvolaniach mala sťažovateľka podľa svojho tvrdenia spresniť, že okresnému súdu ňou oznamované skutočnosti o možnej zaujatosti sudcov okresného súdu z dôvodu, že by mali rozhodovať o náhrade škody, ktorá jej   mala   vzniknúť   činnosťou,   resp.   rozhodnutím   práve   toho   istého   okresného   súdu, nepovažovala za námietku zaujatosti, ale za žiadosť, aby jej veci boli odňaté z konania a rozhodovania   okresnému   súdu   a aby   boli   prikázané   z dôvodu „nutnosti“ na   konanie a rozhodovanie inému okresnému súdu v územnej pôsobnosti krajského súdu. Vzhľadom na uvedené   tak   podľa   sťažovateľky   krajský   súd   vo   veci   jej   odvolaní   rozhodol   nezákonne, pretože mal ignorovať jej vôľu nepodávať v daných veciach námietky zaujatosti, v dôsledku čoho ju zaviazal na plnenie, ktoré nekorešponduje s prejavom jej vôle a zasahuje aj do jej majetkovej sféry. Krajský súd tak podľa sťažovateľky rozhodol „... bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný...“. Podľa sťažovateľky prejav jej vôle nemohol byť   v žiadnom   prípade   vyhodnotený   ako   námietka   zaujatosti,   pretože   nemal   náležitosti námietky zaujatosti predpokladané v § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a aj preto sa nemalo na tento prejav vôle prihliadať ako na námietku zaujatosti.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla:„Osobitne   je   podstatné   uviesť,   že   sťažovateľ   prikladá   veľkú   dôležitosť   svojej požiadavke na to, aby vo veci náhrady škody nerozhodoval súd, ktorý škodu spôsobil. Súd sa mal skutočnosťami uvedenými v upovedomení v úvode žaloby zaoberať a to postupom podľa ust. § 15 OSP. Sťažovateľ, ako uviedol vo svojom odvolaní a samotnej žalobe, súdu len uviedol okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V sú vylúčení. Sudcovia, ktorí sa dozvedeli o skutočnostiach, pre ktoré sú vylúčení, boli povinní to oznámiť predsedovi súdu na ďalší postup.“  

Okrem toho sťažovateľka v sťažnostiach namieta, že aj keby v krajnom prípade bol jej prejav vôle vyhodnotený ako námietka zaujatosti, nemala v daných prípadoch platiť za jej   podanie   súdny   poplatok,   keďže   už   samotné   konanie   v merite   veci   je   oslobodené   od súdnych   poplatkov   (t.   j.   konanie   o náhradu   škody   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom,   pozn.),   a   teda   podľa   jej   názoru   aj   všetky   konania   s ním   súvisiace,   teda   aj námietkové konania by mali byť od súdnych poplatkov automaticky oslobodené.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom v tom-ktorom   prípade   konštatoval,   že   napádanými   uzneseniami   krajského   súdu   došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave, dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie v sume po 66 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 16165/2013 až sp. zn. Rvp 16179/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj krajského súdu, proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc citované   právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností sťažovateľky je namietané porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako   aj   namietané   porušenie   základného   práva   a práva   na   ochranu   a pokojné   užívanie majetku zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, k porušeniu ktorých   malo   dôjsť   v príčinnej   súvislosti   s uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn. 5 Co 113/2013   z   19.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16165/2013),   sp. zn.   5   Co   622/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16166/2013), sp. zn. 2 Co 391/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn.   Rvp 16167/2013),   sp. zn.   3   Co   75/2013   z   28.   februára   2013   (sp. zn. Rvp 16168/2013),   sp. zn.   5   Co   77/2013   zo   6.   februára   2013   (sp. zn.   Rvp 16169/2013), sp. zn. 5 Co 73/2013 zo 6. februára 2013 (sp. zn. Rvp 16170/2013), sp. zn. 2 Co 419/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 16171/2013), sp. zn. 4 Co 553/2012 z 19. decembra 2012 (sp. zn.   Rvp 16172/2013),   sp. zn.   4   Co   551/2012   z   19.   decembra   2012   (sp. zn. Rvp 16173/2013),   sp. zn.   6   Co   618/2012   z   29.   januára   2013   (sp. zn.   Rvp 16174/2013), sp. zn. 3 Co 670/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 16175/2013), sp. zn. 8 Co 453/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16176/2013), sp. zn. 8 Co 455/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn.   Rvp 16177/2013),   sp. zn.   2   Co   420/2012   z   29.   novembra   2012   (sp. zn. Rvp 16178/2013) a sp. zn. 8 Co 451/2012 z 18. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 16179/2013).  

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa tvrdení sťažovateľky k porušeniu ňou označeného základného práva a práva zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť v prvom rade tým, že krajský súd napádanými uzneseniami, ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení jej   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podané   námietky   zaujatosti,   tak   rozhodol v rozpore s jej prejavom vôle, pretože ako má vyplývať z jej písomných podaní v konaniach pred   okresným   súdom,   ako   aj   z   odvolaní   proti   týmto   prvostupňovým   rozhodnutiam, sťažovateľka žiadnu námietku zaujatosti nepodala, a teda z tohto dôvodu jej ani nemohla byť uložená poplatková povinnosť za jej podanie.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Sťažovateľka   svoje   sťažnosti   založila   v   podstatnom   najmä   na   argumentácii,   že skutočnosti,   ktoré   oznámila   okresnému   súdu   v podaných   žalobách,   neboli   námietkami zaujatosti a že nimi iba upozorňovala na nutnosť odňatia jej vecí z prerokovania okresnému súdu   a ich   prikázanie   na   konanie   a rozhodovanie   inému   okresnému   súdu   z dôvodu,   že okresný súd, ktorý mal rozhodovať o jej žalobách o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo rozhodnutím, je súčasne aj orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom sťažovateľke túto škodu aj spôsobil. Sťažovateľka pritom v odvolaniach proti   rozhodnutiam   okresného   súdu,   ktorý   jej   prejav   vôle   o uvedených   skutočnostiach vyhodnotil   ako   námietku   zaujatosti,   uviedla,   že   v danom   prípade   iba   žiadala   o odňatie a prikázanie   veci   inému   ako   príslušnému   okresnému   súdu   z dôvodu „nutnosti   a nie vhodnosti“.  

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa   §   12   ods.   2   OSP   vec   možno   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa   aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutná delegácia)   alebo môže   (vhodná   delegácia)   byť odňatá   príslušnému   súdu   a prikázaná na ďalšie   konanie   a rozhodovanie   inému   súdu   tohto   istého   stupňa,   avšak   v prípade   nutnej delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi konania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 OSP).

V danom prípade, keďže sa teda sťažovateľka domáhala delegácie jej veci na iný ako príslušný okresný súd, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnému súdu z dôvodu „nutnosti a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti o nezaujatosti sudcov   okresného   súdu,   a   keďže   sudcovia   okresného   súdu   sami   svoju   nezaujatosť nespochybnili   (§   15   OSP),   okresný   súd   a následne   sa   s tým   stotožniac   aj   krajský   súd, vyhodnotili   skutočnosti   uvádzané   sťažovateľkou   už   v jej   žalobách   ako   ňou   uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky   č.   17a   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   ktorý   je   prílohou   zákona   o súdnych poplatkoch.

V uvedenom   smere   sa   vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   odôvodnenia   napádaných uznesení   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   javia   ako   zrozumiteľné a akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotili tak, že v okolnostiach   posudzovaných   vecí   išlo   o   námietku   zaujatosti,   vec   ústavne akceptovateľným   spôsobom   právne posúdil   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevybočuje z   limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   dohovoru.   Skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe   nezakladá   porušenie sťažovateľkou   označených   práv.   Z   pohľadu   ústavného súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretoval a aplikoval na vec   vzťahujúce   sa   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   o   súdnych poplatkoch.

Obdobne   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom prípade,   pretože,   ako   už   ústavný   súd   aj   v minulosti   konštatoval   (napr.   sp. zn. II. ÚS 124/2011), vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa   §   4   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch   nemá   automaticky   za   následok   aj oslobodenie od súdneho poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniach poukazoval aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej obdobných veciach odlišne od krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1) zo 6. decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadne podobných   veciach   je prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody.   Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné   a   ich   odôvodnenie   je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosti sťažovateľky   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu   a základným právom podľa čl. 20 ods.   1 ústavy a právom podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti napádaných rozhodnutí).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014