znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 62/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B.   F.,   PhD.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš sp.   zn. 8 Er   528/06   z 20.   apríla   2011,   ako aj vo   veci   namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14   dohovoru   postupom   a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla   2011,   ako   aj   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu, základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu, ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplní, mala oprávnenie podpísať v   mene   dlžníka   notársku   zápisnicu   o   uznaní   dlhu   dlžníkom,   ktorá   mala   mať   povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené, sťažovateľka   na   podklade   uvedeného   exekučného   titulu   (notárskej   zápisnice)   iniciovala začatie exekučného konania, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho   exekútora   jeho   vykonaním,   avšak po   vydaní   poverenia   pre   súdneho   exekútora okresný súd napádaným uznesením sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla 2011 toto exekučné konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.

V   dôsledku   odvolania   sa   sťažovateľky   proti   označenému   rozhodnutiu   okresného súdu krajský súd toto uznesením sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012 ako vecne správne potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich porušeniu   malo   dôjsť   predovšetkým   tým,   že   zastavením   už   riadne   začatého a prebiehajúceho   exekučného   konania,   na   vykonanie ktorého   okresný   súd   už   raz   udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to notársku zápisnicu,   avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods.   5 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č.   233/1995 Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   ňou   označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave,   dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   a   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   8   Er   528/06   z   20.   apríla   2011,   ako   aj   postupom   a   uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného súdu

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   a   postupom   okresného   súdu   ústavný   súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla 2011, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon tak, ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 34/2012 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutím   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať   do   štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný, podľa sťažovateľky nad rámec   svojich   kompetencií,   vecne   preskúmaval   exekučný   titul   potom,   čo   už   raz   tento exekučný   titul   preskúmal   pri   vydávaní   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie. Okrem   tohto   sťažovateľka   namieta,   že   (2.2)   krajský   súd   nenapravil   ani   pochybenie okresného   súdu,   ktorý   pri   vecnom   prieskume   exekučného   titulu   (notárska   zápisnica) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka   namieta,   že   (2.3)   krajský   súd   a   tiež   pred   ním   okresný   súd   hoci   mali, neprerušili   exekučné   konanie   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie udelené   v   zmluve   o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili vo veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.

2.1   V   súvislosti   s   prvou   skupinou   námietok   sťažovateľky,   ktorými   spochybňuje právomoc   exekučného   súdu   na   vecný   prieskum   exekučného   titulu   v   čase   po   vydaní poverenia na vykonanie exekučného konania, t. j. v čase už prebiehajúceho exekučného konania, ústavný súd poukazuje, že Exekučný priadok upravuje iba dôvody, na základe ktorých exekučný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi   k   takémuto   rozhodnutiu   (§   57   ods.   2 Exekučného poriadku), avšak okamih, resp. čas, kedy tak má alebo môže exekučný súd učiniť, Exekučný poriadok explicitne neupravuje.

Z uvedeného tak možno vyvodiť záver, že exekučný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania, resp. v ktoromkoľvek jeho okamihu ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v   ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním poverenia   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v   iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku   a   nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým   exekučný   súd   „už   začaté“   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

V   súvislosti   so   sťažovateľkou   spochybnenou   kompetenciou   exekučného   súdu   aj vecne, t. j. aj materiálne a nielen formálne preskúmavať exekučný titul, ktorým je notárska zápisnica   vzniknutá   zo   spotrebiteľskej   zmluvy,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa   s   rozhodnutím okresného   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutie   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   a   o   jej zastavení založil na ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a to z toho dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na základe zmluvy o úvere obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky, v dôsledku ktorých bolo   splnomocnenie   v   nej   udelené   na   spísanie   notárskej   zápisnice   absolútne   neplatné, a preto ani samotná notárska zápisnica vzniknutá na základe takéhoto absolútne neplatného právneho úkonu nebola a ani nemohla byť spôsobilým exekučným titulom.

Krajský   súd   s   poukazom   na   uvedené   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu vo svojom uznesení poukázal na ustanovenia Exekučného poriadku týkajúce sa formálnej a materiálnej   platnosti   notárskej   zápisnice,   zdôrazniac   skutočnosť,   že   za   najdôležitejšiu náležitosť   exekučnej   notárskej   zápisnice   treba   považovať   súhlas   povinného   s   jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Ustanovenie v zmluve o úvere uvedené už v jej predtlači obsahujúce súhlas dlžníka s exekúciou znamenalo, že dlžník nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už   podpisom   zmluvy   sa   vopred   vzdal   svojich   práv   namietať   akúkoľvek   skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Vzhľadom na to, že sa dlžníkovi ako spotrebiteľovi zásadným spôsobom v dôsledku tohto ustanovenia zmluvy o úvere zhoršilo jeho   zmluvné   postavenie,   čím   vznikol   nepomer   v   právach   a   povinnostiach   medzi sťažovateľkou (oprávnenou) a dlžníkom (povinným) v neprospech dlžníka bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa, súdy rozhodujúce v týchto veciach považovali uvedené ustanovenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, tak ako to už učinil aj vo svojich skorších rozhodnutiach, poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997   uviedol,   že   „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2   Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky   týkajúcu sa   aplikovanej smernice Rady, ktorá podľa sťažovateľky „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je   určená,   pokiaľ   ide   o   výsledok   (účel),   ktorý   sa   má   dosiahnuť.   Pri   uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím   na   znenie   a   účel   smernice,   tak,   aby   sa   dosiahol   výsledok   (účel),   ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky   Súdneho dvora   z 13.   novembra   1990,   Marleasing (C   106/89,   Zb.   s.   I   4135, bod 8),   a   zo   16.   decembra   1993,   Wagner   Miret   (C   334/92,   Zb.   s.   I   6911,   bod   20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice Rady význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva vnútroštátnym súdnym orgánom (napr. IV. ÚS 467/2012). Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veciach za zjavne neopodstatnenú.

2.3   V   ďalšej   časti   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   vyjadriť   sa   k   námietke sťažovateľky týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   OSP   a   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku   (pozri   MAZÁK,   J.,   JÁNOŠÍKOVÁ,   M.:   Základy   práva   Európskej únie.   Ústavný   systém   a   súdna   ochrana.   Bratislava:   IURA   EDITION,   2009,   s.   420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V   prípade,   ak   sú   uvedené   podmienky   –   vzhľadom   na   okolnosti   posudzovaného prípadu   ide   o   podmienku   uvedenú   v   bode   a)   –   splnené,   všeobecný   súd   môže   vo   veci rozhodnúť bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora   (II.   ÚS   129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   do   odvolania   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   nezahrnula   argumenty   týkajúce   sa   povinnosti krajského súdu postupovať v súlade s § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako ich uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemohol preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska toho, či sa krajský súd v napadnutom uznesení dostatočne vysporiadal s týmito argumentmi sťažovateľky, pretože sťažovateľka ich prvýkrát uviedla až v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, preto ústavný súd v tejto často považuje sťažnosť sťažovateľky za neopodstatnenú.

2.4 K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak v rámci   napadnutého   exekučného   konania   nenariadil   verejné   pojednávanie,   ústavný   súd poukazuje   na   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   napr.   v   uznesení   sp.   zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný   súd   skúma,   či   exekučný   titul   je   alebo   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný   súd   nevykonáva   dokazovanie   (ako   procesnú   činnosť   osobitne   upravenú v ustanoveniach   §   122   až   §   124   OSP),   vzhľadom   na   to   postačuje,   ak   sú   rozhodujúce skutočnosti   dostatočne osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu   vrátane do   neho založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný (napr. IV. ÚS 456/2012, IV. ÚS 467/2012), a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem uvedeného, v súvislosti s konaním tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorý mal byť podľa sťažovateľky v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (účinný od 9. augusta 2012, pozn.), ústavný súd ešte nad rámec podotýka, že tak rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 8 Er 528/06 z 20. apríla 2011, ako aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 CoE 34/2012 z 25. júna 2012 boli prijaté ešte pred 9. augustom 2012, keď nadobudla účinnosť   novela   Exekučného   poriadku   zákonom   č.   230/2012   Z.   z.,   ktorým   sa   dopĺňal Exekučný poriadok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi argumentáciou sťažovateľky o   porušení   právnych   predpisov,   ktoré   „prima   facie“   neboli   porušené   napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. v danom prípade porovnaním účinnosti namietanej právnej úpravy a časového hľadiska, v ktorom boli napadnuté rozhodnutia tak okresného súdu, ako aj krajského súdu vydané, je zrejmá absencia príčinnej súvislosti a v nadväznosti na to, sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom nedôvodné.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom, vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   z   dôvodu   namietania   neexistujúcich   porušení základných práv a slobôd, úspešné a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom, keď napádaným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o neprípustnosti a zastavení exekučného konania.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje   právne   názory   vyjadrené   v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   týkajúce   sa možnosti   zastaviť   exekučné   konanie,   t.   j.   právne   názory   týkajúce   sa   právnej   podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   nad rámec už uvedeného   navyše poukazuje ústavný súd aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ako   aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   326/07, IV. ÚS 456/2012, I. ÚS 127/2011).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke na vedomie, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach,   ústavný   súd rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013