znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 62/2012-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. M. Ň., B., zastúpeného A. s. r. o., pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 CoKR 46/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   CoKR   46/2011 p o r u š i l   základné právo Mgr. M. Ň. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR 46/2011-129 z 22. septembra 2011   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Mgr. M. Ň.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a   osemdesiatdva   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   A.   s.   r.   o.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 62/2012-12 z 22. marca 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. Ň., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 CoKR 46/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 27. júna 2012 a krajský   súd   vo   vyjadrení   zo   4.   mája   2012   vyslovili   súhlas   s   tým,   aby   sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   4   K 22/2011-48 z   28. apríla 2011 právoplatným 5.   mája 2011   bolo začaté konkurzné   konanie   na   majetok   dlžníka   C.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „dlžník“).   Uznesením okresného súdu č. k. 4 K 22/2011-50 z 9. mája 2011, ktoré sa stalo právoplatným 18. mája 2011, bol sťažovateľ ustanovený do funkcie predbežného správcu dlžníka. Počas výkonu funkcie   predbežného   správcu   sťažovateľ   postupne   vyhotovil   a   doručil   okresnému   súdu v súlade s výrokom uznesenia o ustanovení za predbežného správcu postupne tri podrobné písomné   správy   o   stave   zisťovania   majetku   dlžníka   a   vykonaných   úkonoch.   Najprv elektronickým podaním z 30. mája 2011 doručeným do podateľne okresného súdu 31. mája 2011   zaslal   prvú   podrobnú   písomnú   správu   o   stave   zisťovania   majetku   dlžníka a vykonaných   úkonoch.   Potom   elektronickým   podaním   zo   7.   júna   2011   doručeným do podateľne okresného súdu 8. júna 2011 zaslal druhú podrobnú písomnú správu o stave zisťovania   majetku   dlžníka   a vykonaných   úkonoch.   Napokon   elektronickým   podaním z 15. júna   2011   doručeným   do podateľne   16.   júna   2011   zaslal   okresnému   súdu   tretiu podrobnú   písomnú   správu   o   stave   zisťovania   majetku   dlžníka   a   vykonaných   úkonoch. V prípade prvých dvoch správ sťažovateľ z opatrnosti použil pri elektronickom doručení dva   alternatívne   spôsoby   zároveň,   a   to   doručenie   prostredníctvom   mailu   na   adresu podatelnaOSBA1@justice.sk, ako   aj   prostredníctvom   portálu http://portal.justice.sk. Pri poslednej   správe   bolo   po predchádzajúcom   preverení   funkčnosti   tohto   spôsobu doručenia   použité   iba   elektronické   doručenie   prostredníctvom   portálu http://portal.justice.sk, pričom vo všetkých prípadoch boli zasielané dokumenty opatrené platným zaručeným elektronickým podpisom. Od duplicitného elektronického podania tretej správy sťažovateľ ustúpil z dôvodu, že v spisovej kancelárii okresného súdu si osobne overil skutočnosť,   že   predchádzajúce   podania   boli   riadne   doručené.   Po   doručení   tretej   správy doručil   sťažovateľ   do   podateľne   okresného   súdu   vyúčtovanie   hotových   výdavkov s návrhom na priznanie odmeny ako predbežného správcu. Požadoval priznanie odmeny vo výške 663,88 € a hotových výdavkov vo výške 425,66 €, ktoré neskôr doplnil o 24 €, teda na celkovú sumu 449,66 €. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 K 22/2011 z 30. júna 2011 bola sťažovateľovi priznaná odmena za výkon funkcie predbežného správcu vo výške 331,94   €   a náhrada   preukázaných   výdavkov vo   výške   449,66 €.   Na   základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 46/2011-129 z 22. septembra 2011 bolo   uznesenie   okresného   súdu   v   napadnutej   časti   potvrdené.   Toto   uznesenie   bolo sťažovateľovi   doručené   11.   októbra   2011   a v Obchodnom   vestníku   bolo   uverejnené 12. októbra 2011. Podľa názoru sťažovateľa uzneseniami všeobecných súdov, a to pokiaľ ide o priznanú výšku odmeny, došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Okresný   súd   priznal   sťažovateľovi   popri   plnej   náhrade   hotových   výdavkov   odmenu vo výške   331,94   €,   teda   zníženú   na polovicu   oproti   výške   odmeny,   ktorú   sťažovateľ uplatňoval.   Podľa   názoru   okresného   súdu   priznanú   odmenu   bolo   treba   znížiť   v   súlade s ustanovením   §   11   ods.   5   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 665/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Hoci sťažovateľ prvú a druhú správu predložil v súlade s uznesením o ustanovení do funkcie predbežného správcu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. mája 2011, tretiu správu nepodal do 28 dní od ustanovenia do funkcie, teda do 15. júna 2011, ale až 16. júna 2011 osobne. Preto došlo k zníženiu odmeny o 50 %. Proti tomuto uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom   poukázal   na   svoje elektronické   podanie   z   15.   júna   2011   uskutočnené   prostredníctvom   portálu http://portal.justice.sk. Krajský   súd   síce   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   avšak z odlišných dôvodov. Podľa názoru krajského súdu totiž sťažovateľovi začala plynúť lehota na predkladanie jednotlivých správ odlišne, než to on usúdil. S poukazom na ustanovenie § 199 ods. 1 a 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) dospel k záveru, že lehoty na podávanie správ začali sťažovateľovi plynúť nie v deň nasledujúci po dni uverejnenia uznesenia o ustanovení za predbežného správcu v Obchodnom vestníku, ale   v deň   nasledujúci   po   dni,   keď   bolo   toto   uznesenie   sťažovateľovi   doručené.   Keďže k doručeniu uznesenia došlo 13. mája 2011, lehoty začali plynúť 14. mája 2011. Krajský súd   sa   odchýlil   nielen   od   právneho   názoru   okresného   súdu,   ale   aj   od   ustálenej   praxe konkurzných súdov, pričom jeho stanovisko je v rozpore s ustanoveniami § 199 ods. 1, 2, 3, 4 a 9 zákona o konkurze. V skutočnosti však z ustanovenia § 40 ods. 1 zákona o konkurze v žiadnom   prípade   nevyplýva odlišný spôsob   určenia fikcie   doručenia, než predpokladá ustanovenie   §   199   ods.   9   zákona   o   konkurze.   Tomu   nasvedčuje   aj   skutočnosť,   že právoplatnosť   takéhoto   uznesenia   (uznesenia   o   ustanovení   správcu)   je   v   súlade so všeobecne   uznávaným   výkladom   vyznačovaná   na   rovnopise   uznesenia   práve v nadväznosti na jeho zverejnenie v Obchodnom vestníku. Aj v danom prípade okresný súd takto postupoval, keď na svojom uznesení č. k. 4 K 22/2011-50 z 9. mája 2011 zverejnenom v Obchodnom vestníku 17. mája 2011 vyznačil právoplatnosť dňom 18. mája 2011.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru buď v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 K 22/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 2 CoKR 46/2011, alebo alternatívne iba v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 CoKR 46/2011 s tým, aby boli zrušené tak uznesenie okresného súdu z 30. júna 2011, ako aj krajského súdu z 22. septembra 2011, alebo alternatívne len uznesenie krajského súdu z 22. septembra 2011 s tým, aby bola vec vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu alebo alternatívne krajskému súdu. Domáha sa napokon náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Z vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3286/12 zo 4. mája 2012 doručeného   ústavnému   súdu   faxom   4.   mája 2012   a   poštou   14.   mája 2012   vyplýva,   že nedošlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Podpredsedníčka krajského súdu požiadala o vyjadrenie k obsahu sťažnosti predsedníčku senátu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval. S jej závermi sa v celom rozsahu stotožnila. Podľa názoru predsedníčky senátu   krajského   súdu   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   v   celom   rozsahu   obstojí. Okresný súd znížil odmenu sťažovateľa o 50 % preto, že nepodal tretiu správu v lehote 28 dní od ustanovenia do funkcie, pričom za začiatok plynutia lehoty na podanie tretej správy považoval 18. máj 2011, teda deň právoplatnosti uznesenia č. k. 4 K 22/2011-52 z 9. mája 2011. Okresný súd vychádzal z ustanovenia § 199 ods. 1 a 9 zákona o konkurze v znení účinnom   do   31.   decembra   2011,   podľa   ktorého,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú zverejnením v Obchodnom   vestníku,   pričom   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   za   deň   doručenia súdneho   rozhodnutia   alebo   inej   písomnosti   sa   považuje   nasledujúci   deň   po   zverejnení súdneho   rozhodnutia,   alebo   inej   písomnosti   v   Obchodnom   vestníku.   Podľa   týchto ustanovení predbežnému správcovi začali plynúť lehoty na podanie správ od 19. mája 2011, t. j. nasledujúci deň po zverejnení uznesenia o ustanovení predbežného správcu. Okresný súd nebral do úvahy formuláciu „ak tento zákon neustanovuje inak“, čím nerešpektoval ani ustanovenie § 21 ods. 5 zákona o konkurze v znení účinnom do 31. decembra 2011, podľa ktorého na ustanovenie predbežného správcu sa použijú ustanovenia o ustanovení správcu počas konkurzu, a následne ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o konkurze, podľa ktorého správcu v konkurznom konaní ustanovuje súd uznesením, pričom uznesenie o ustanovení správcu súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; uznesenie tiež doručí úpadcovi a správcovi.   Toto   ustanovenie   upravuje   doručenie   uznesenia   o   ustanovení   predbežného správcu   inak,   a   to   jeho   doručením   predbežnému   správcovi.   Preto   sťažovateľovi   začali plynúť lehoty na podanie správ nasledujúci deň po doručení uznesenia okresného súdu č. k. 4 K 22/2011-52 z 9. mája 2011, t. j. dňom 14. mája 2011. Lehota 28 dní na podanie tretej podrobnej správy o stave zisťovania majetku a vykonaných úkonoch preto skončila 10. júna 2011. Táto správa bola podaná osobne 16. júna 2011. Skutočnosť, či sťažovateľ podľa ustanovenia   §   42   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   svoje   podanie   urobil   aj elektronickými prostriedkami 15. júna 2011, je na základe už uvedeného právne irelevantná.

II.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K 22/2011 z 9. mája 2011 vyplýva, že ním bol sťažovateľ   ustanovený   dlžníkovi   za   predbežného   správcu.   Zároveň   bolo   sťažovateľovi uložené zistiť majetok dlžníka, vypracovať a predložiť okresnému súdu v lehote 10 dní od ustanovenia do funkcie podrobnú písomnú správu o stave zisťovania majetku dlžníka a vykonaných úkonoch, v lehote 20 dní od ustanovenia do funkcie druhú podrobnú písomnú správu   o   stave   zisťovania   majetku   dlžníka   a   vykonaných   úkonoch   a   v   lehote   28   dní od ustanovenia do funkcie záverečnú podrobnú písomnú správu o týchto skutočnostiach, v ktorej zároveň vysloví záver o tom, či majetok dlžníka bude postačovať aspoň na úhradu nákladov konkurzu. Z dátumovej pečiatky sťažovateľa na uznesení vyplýva, že uznesenie mu bolo   doručené   13.   mája 2011.   Z   doložky   právoplatnosti   udelenej   okresným   súdom 19. mája 2011 vyplýva, že uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18. mája 2011.

Z   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   2   CoKR   46/2011-129   z   22.   septembra   2011 vyplýva,   že   ním   bolo   v   napadnutej   časti   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 4 K 22/2011-106 z 30. júna 2011. Podľa názoru krajského súdu pre posúdenie oprávnenosti nároku sťažovateľa na odmenu v celej požadovanej výške 663,88 € je potrebné určiť, kedy mu začala plynúť lehota na podanie tretej podrobnej správy o stave zisťovania majetku a vykonaných úkonoch. Včasnosťou prvej a druhej správy sa krajský súd nezaoberal, keďže krátenie   odmeny   sa   týka   len   tretej   správy.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   okresný   súd vychádzal z ustanovenia § 199 ods. 1 a 9 zákona o konkurze, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú zverejnením v Obchodnom vestníku, pričom ak tento zákon neustanovuje inak, za deň doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti v Obchodnom vestníku. Podľa týchto ustanovení sťažovateľovi začali plynúť lehoty na podanie správ od 19. mája 2011, t. j. nasledujúci deň po zverejnení uznesenia o ustanovení predbežného správcu. Okresný súd nebral do úvahy formuláciu „ak tento zákon neustanovuje inak“, čím nerešpektoval ani ustanovenie § 21 ods. 5 zákona o konkurze, podľa ktorého na ustanovenie predbežného správcu sa použijú ustanovenia o ustanovení správcu počas konkurzu, a následne § 40 ods. 1 zákona   o   konkurze,   podľa   ktorého   správcu   v   konkurznom   konaní   ustanovuje   súd uznesením, pričom uznesenie o ustanovení správcu súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku   a   doručí   ho   tiež   úpadcovi   a   správcovi.   Toto   ustanovenie   upravuje   doručenie uznesenia   o   ustanovení   predbežného   správcu   inak,   a   to   jeho   doručením   predbežnému správcovi. Práve preto lehoty na podanie správ začali sťažovateľovi plynúť nasledujúci deň po doručení uznesenia, t. j. 14. mája 2011. Z ustanovenia § 11 ods. 5 vyhlášky vyplýva, že ak   predbežný   správca   nepodá   súdu   tretiu   podrobnú   správu   do   28   dní   od   ustanovenia do funkcie, jeho paušálna odmena sa znižuje o 50 % zo základnej sumy. Keďže sťažovateľ prevzal uznesenie okresného súdu 13. mája 2011, 28-dňová lehota na podanie tretej správy mu začala plynúť nasledujúci deň po doručení uznesenia, t. j. 14. mája 2011, a skončila 10. júna 2011. Doručenie tretej správy 16. júna 2011, resp. elektronicky 15. júna 2011 bolo zo strany sťažovateľa uskutočnené po zákonom ustanovenej lehote. Okolnosť, či sťažovateľ tretiu správu urobil aj elektronickými prostriedkami 15. júna 2011, a tým mal dodržať 28-dňovú lehotu, je na základe už uvedeného právne irelevantná. Preto bolo potrebné dospieť k záveru, že okresný súd v zmysle § 11 ods. 5 vyhlášky správne znížil sťažovateľovi jeho paušálnu odmenu o 50 % zo základnej sumy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo(…) prejednaná(…) súdom(…),   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(…).

Podľa   §   21   ods.   5   zákona   o   konkurze   na   odvolanie   a   ustanovenie   predbežného správcu   a   dohľad   súdu   nad   činnosťou   predbežného   správcu   sa   použijú   ustanovenia o odvolaní a ustanovení správcu a dohľade súdu nad správcom počas konkurzu.

Podľa § 40 ods. 1 zákona o konkurze správcu v konkurznom konaní ustanovuje súd uznesením;   za   správcu   môže   ustanoviť   len   osobu   zapísanú   do   zoznamu   správcov.   Súd ustanoví   správcu   na   základe   náhodného   výberu   pomocou   technických   a   programových prostriedkov schválených ministerstvom; to neplatí, ak ide o ustanovenie správcu na návrh schôdze veriteľov. Uznesenie o ustanovení správcu súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; uznesenie tiež doručí úpadcovi (dlžníkovi) a správcovi.

Podľa § 199 ods. 1 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné   písomnosti   súdu   sa   v   konaniach   podľa   tohto   zákona   doručujú   ich   zverejnením v Obchodnom   vestníku.   Uznesenie,   ktoré   sa   zverejňuje   v   Obchodnom   vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.

Podľa § 199 ods. 9 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, za deň doručenia   súdneho   rozhodnutia   alebo   inej   písomnosti   sa   považuje   nasledujúci   deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku. Rovnako   písomnosti,   ktoré   sa   podľa   tohto   zákona   zverejňujú   v   Obchodnom   vestníku, sa považujú   na   účely   tohto   zákona   za   zverejnené   nasledujúci   deň   po   ich   zverejnení v Obchodnom vestníku.

Podľa presvedčenia sťažovateľa je predovšetkým podstatné, že ani okresný súd, ale ani krajský súd neposúdili jeho nárok na odmenu v súlade so zákonom. Hoci okresný súd správne ustálil, že za deň doručenia uznesenia o ustanovení sťažovateľa za predbežného správcu treba považovať nasledujúci deň po zverejnení uznesenia v Obchodnom vestníku, v rozpore so skutočnosťou neprihliadal na doručenie tretej záverečnej správy, ktoré bolo vykonané elektronicky 15. júna 2011, teda v stanovenej lehote. Naproti tomu krajský súd vyložil príslušné ustanovenia zákona o konkurze tak, že lehota na podanie správy začala plynúť   nasledujúci   deň   po   doručení   uznesenia   o   ustanovení   predbežného   správcu sťažovateľovi,   teda   nie   nasledujúci   deň   po   uverejnení   tohto   uznesenia   v   Obchodnom vestníku, s tým, že pri takomto výklade začiatku plynutia lehoty podal sťažovateľ správu oneskorene, a to aj v prípade, ak by sa prihliadlo na jeho elektronické podanie z 15. júna 2011.

Okrem toho sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že aj okresný súd považoval svoje uznesenie sp. zn. 4 K 22/2011 z 9. mája 2011 za právoplatné dňom 18. mája 2011, ako o tom svedčí doložka právoplatnosti, ktorú mu vyznačil 19. mája 2011.

Krajský súd trvá na tom, že rozhodujúci bol deň doručenia uznesenia o ustanovení predbežného správcu sťažovateľovi.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   je   potrebné   predovšetkým   konštatovať,   že   príslušné ustanovenia zákona o konkurze, ktorých znenie je citované vyššie, vyložili všeobecné súdy odchylne,   pretože   kým   podľa   interpretácie   okresného   súdu   je   rozhodujúce,   kedy   bolo uznesenie o ustanovení predbežného správcu   uverejnené v Obchodnom   vestníku, podľa názoru krajského súdu za rozhodujúci treba považovať deň, keď uznesenie bolo doručené sťažovateľovi ako predbežnému správcovi.

Vzhľadom na okolnosti daného prípadu ústavný súd nepovažuje za podstatné, ktorý z uvedených   výkladov   príslušných   ustanovení   zákona   o   konkurze   je   správny. Za rozhodujúcu okolnosť treba totiž v tomto prípade považovať skutočnosť, podľa ktorej samotný okresný súd poskytol sťažovateľovi 19. mája 2011 úradnú informáciu o tom, že jeho uznesenie sp. zn. 4 K 22/2011 z 9. mája 2011 o ustanovení sťažovateľa za predbežného správcu nadobudlo právoplatnosť 18. mája 2011.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

„Keďže súčasťou princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je aj oprávnené očakávanie   subjektov   práv,   že   príslušné   orgány   štátu   budú   konať   a   rozhodovať   podľa platných   právnych   predpisov   a   že   tieto   budú   správne   vykladať   a   aplikovať,   nie   je z ústavného   hľadiska   udržateľné,   aby   dobromyseľný   účastník   dovolacieho   konania spoliehajúci sa na správnosť informácie o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poskytnutej súdom prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil súd.“ (I. ÚS 1/03 v spojení s II. ÚS 48/97)

Vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   1/03,   v   ktorej   sa   dospelo   k   už   uvedenému   zásadnému ústavnoprávnemu záveru, išlo o to, že neúspešný účastník konania podal dovolanie proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v   zákonnej   jednomesačnej   lehote   počítanej   odo   dňa právoplatnosti   rozhodnutia   vyznačenej   úradne   prvostupňovým   súdom   v   rámci   doložky právoplatnosti. Dovolací súd však dospel k záveru, že v skutočnosti nadobudlo rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie smerovalo, právoplatnosť už skôr. Vychádzajúc z tohto skoršieho dátumu právoplatnosti považoval potom dovolanie za oneskorene podané a odmietol ho bez toho, aby sa ním meritórne zaoberal.

Podľa názoru ústavného súdu sú zásadné závery vyslovené v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 1/03 aplikovateľné aj na predmetný prípad, a to aj napriek určitej rozdielnosti oboch posudzovaných prípadov.

V prípade skúmanom pod sp. zn. I. ÚS 1/03 došlo priamo až k odmietnutiu súdnej ochrany, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (denegatio iustitiae) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6 ods.   1 dohovoru, pretože dovolací súd sa podaným dovolaním odmietol meritórne zaoberať. Došlo teda k popretiu samej podstaty označených práv. Naproti tomu v teraz posudzovanom prípade krajský súd sa podaným odvolaním sťažovateľa meritórne zaoberal, avšak mu nevyhovel.

Možno   konštatovať,   že   vzhľadom   na princípy   právneho štátu   podľa   čl.   1   ods.   1 ústavy, súčasťou ktorých je aj oprávnené očakávanie subjektov práv, že príslušné orgány štátu budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že tieto budú správne vykladať a aplikovať, nie je z ústavného hľadiska udržateľné, aby dobromyseľný účastník konania spoliehajúci sa na správnosť informácie súdu o dátume právoplatnosti uznesenia ukladajúceho mu splniť určité povinnosti v stanovených lehotách nedostal súdnu ochranu svojich práv v plnom rozsahu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil súd v súvislosti s informáciou o dátume právoplatnosti uznesenia.

Vzhľadom na uvedené úvahy treba záver krajského súdu, podľa ktorého bola odmena pre sťažovateľa z dôvodu oneskoreného podania tretej správy právom krátená o polovicu, považovať za arbitrárny. Ústavne súladný výklad mal totiž vychádzať pri stanovení začiatku plynutia 28-dňovej lehoty na podanie správy z dátumu právoplatnosti, ako tento vyznačil okresný súd na uznesení sp. zn. 4 K 22/2011 z 9. mája 2011. Preto došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).  

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 2 CoKR 46/2011-129 z 22. septembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného   súdu.   Bude   teda   potrebné   meritórne   sa   zaoberať   odvolacou   námietkou sťažovateľa, podľa ktorej tretiu správu podal v stanovenej 28-dňovej lehote, keďže 15. júna 2011 ju doručil aj elektronicky popri osobnom doručení vykonanom 16. júna 2011.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 261,82 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2011 po 123,50 €, ako aj za dva režijné paušály po 7,41 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012