znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 62/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B., spol. s r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. Š., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co 182/2006, 16 Co 114/2007, 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 a vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co 182/2006, 16 Co 114/2007, 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 a vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 16 Co 97/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 26. augusta 2005 podala okresnému súdu „žalobu o náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 42.000.000,- Sk proti žalovanému“ Slovenská republika – Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 103/2005-165 z 26. mája 2006 bolo žalobe sťažovateľky vyhovené v plnom rozsahu a žalovaný bol zaviazaný na úhradu trov konania. V odvolacom konaní krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 182/2006 zo 14. septembra 2006 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 20. februára 2007 okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 103/2005-292 opätovne vyhovel žalobe v plnom rozsahu. Po podaní odvolania žalovaným krajský súd rozsudkom sp.   zn.   16   Co   114/2007   z   27. septembra   2007   rozsudok   okresného   súdu   zamietol.   Na základe dovolania podaného sťažovateľkou najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 19/2008 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 266/2008 z 19. marca 2009 zmenil rozsudok okresného   súdu   z   20.   februára   2007   tak,   že   sťažovateľke   priznal   nárok   iba   v   sume 222 449,25 €.

V   ďalšom   dovolacom   konaní   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   203/2009 z 24. marca 2010 rozsudok krajského súdu z 19. marca 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16   Co   97/2010   z   31.   augusta   2010   rozsudok okresného súdu z 20. februára 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 3. mája 2010 podala sťažovateľka krajskému súdu návrh na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzavrela so   spoločnosťou   C.,   spol.   s r. o.,   Š..   O tomto návrhu krajský   súd   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ústavnému   súdu   oznámila,   že   proti   uzneseniu krajského súdu z 31. augusta 2010 podala najvyššiemu súdu 24. novembra 2010 dovolanie, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.

Podľa   sťažovateľky   v   označených   konaniach   všeobecných   súdov   dochádza k porušovaniu označených práv, pretože v čase podania sťažnosti ústavnému súdu celková dĺžka konania predstavuje viac ako päť rokov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co 182/ 2006, sp. zn. 16 Co 144/2007 (správne má byť sp. zn. 16 Co 114/20047, pozn.), sp. zn. 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s konaním vedeným pod sp. zn. 8 C/103/2005 na Okresnom súde Banská Bystrica a pod sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 na Najvyššom súde Slovenskej republiky bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2.   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   prikazuje   v   ďalšom   konaní   konať   bez zbytočných prieťahov.

3. Postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

4. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. 8. 2010, sp. zn. 16 Co 97/2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- EUR, ktoré je odporca povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Odporca   je   povinný   sťažovateľovi   uhradiť   trovy   konania   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutiami   krajského   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   16   Co   182/2006, 16 Co 114/2007, 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   5   Cdo   19/2008   a sp.   zn.   5   Cdo   203/2009   a namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010.

1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že

a) konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 16 Co 182/2006, v ktorom krajský súd rozhodoval o odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 103/2005 z 26. augusta 2005, bolo skončené vyhlásením uznesenia 14. septembra 2006,

b) konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 16 Co 114/07, v ktorom rozhodoval o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. februára 2007, bolo skončené vyhlásením rozsudku 27. septembra 2007,

c)   na   základe   podaného   dovolania   najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   sp.   zn. 5 Cdo 19/2009 14. októbra 2008,

d)   krajský   súd   po   vrátení   veci   z   najvyššieho   súdu   vo   veci   konal   pod   sp.   zn. 16 Co 266/2008, konanie bolo skončené vyhlásením rozsudku 19. marca 2009,

e)   v   ďalšom   dovolacom   konaní   najvyšší   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 5 Cdo 203/2009 rozhodol uznesením 24. marca 2010.

1.1 Sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   rozhodnutiami krajského   súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   16   Co   182/2006,   16   Co   114/2007, 16 Co 266/2008 a sp. zn. 16 Co 97/2010 v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 ústavný súd odmietol ako oneskorene podanú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Z   prehľadu   postupov   a   rozhodnutí   krajského   súdu   v   konaniach   vedených   pod sp. zn. 16 Co 182/2006, 16 Co 144/2007 a sp. zn. 16 Co 266/2008 v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 103/2005 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Cdo 19/2008 a sp. zn. 5 Cdo 203/2009 vyplýva, že tieto boli ukončené 14. septembra 2006, 27. septembra 2007, 14. októbra 2008, 19. marca 2009 a 24.   marca   2010.   Sťažovateľka   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   29.   decembra   2010, z čoho vyplýva, že od ukončenia uvedených postupov a konaní krajského súdu i najvyššieho súdu   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   t.   j.   do   29.   decembra   2010,   bez akýchkoľvek pochybností uplynula sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti skôr, ako ju podala ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   lehota ustanovená   pre   tento   druh   konania   pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   a   preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2 Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 380/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom   z   toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 380/06).

Ústavný súd v bode 1 písm. a) až e) tohto uznesenia uvádza ukončenie označených konaní   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   v   ktorých   malo   dochádzať   k   zbytočným prieťahom.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať (kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky), bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   základných   práv   zaručených   v   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 97/2010 a jeho uznesením z 31. augusta 2010.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval   za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou garantovaných práv.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   prostredníctvom   sťažnosti   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie   o   nej.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov verejnej moci   v rámci im   zverených kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   v   tejto   časti   sťažnosti   je   tvrdenie   o   nesprávnej činnosti, ale aj nečinnosti krajského súdu, pričom poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd dvakrát zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí krajského súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   ochrany   svojho   ústavou   garantovaného práva sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním na najvyššom súde z 24. novembra 2010, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného   prerokovania   sťažnosti   ešte   nerozhodol.   Z   uvedeného   vyplýva,   že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   ako   predčasné   (porovnaj   napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľka využila všetky jej dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola s ich uplatnením úspešná, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľka   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľka,   t. j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne nezaoberal, ale ju podľa   zásady   ratio temporis odmietol   ako neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   o   nich   ústavný   súd   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011