znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 62/03-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti E. P., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. R. B., B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. P. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/97 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 6 C 156/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40 000,--   Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   nahradiť E. P. trovy konania vo výške 8 800,-- Sk (slovom osemtisíc osemsto slovenských korún) na účet advokátky JUDr. R. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. januára 2003 doručené podanie E. P. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. R. B., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že k porušeniu tohto práva dochádza postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/97, pričom:

„Dňa 1. 12. 1992 podala sťažovateľka E. P., bytom B. (ďalej len „navrhovateľka“) žalobu   na   Obvodný   súd   Bratislava   III   o usporiadanie   pomeru   medzi   vlastníkom a neoprávnenými užívateľmi pozemkov, ktoré zdedila po svojich rodičoch (K. L. a V. L.). V tomto konaní sp. zn. 8 C 155/93 rozhodla sudkyňa JUDr. V. M. dňa 21. 3. 1996 tak, že zaviazala odporcu v 1. rade Mestskú časť Bratislava – Rača na zaplatenie sumy 13.620,- Sk titulom   bezdôvodného   obohatenia,   čo   predstavovalo   náhradu   za   užívanie   pozemkov v Bratislave – Rači v období od 19. 7. 1991 do 19. 7. 1995 (681 m2 x á 5,- Sk/m). Vzhľadom na   úspech   navrhovateľky   v konaní,   zaviazal   súd   odporcu   na   náhradu   trov   právneho zastúpenia navrhovateľky v sume 4.450,- Sk. Nakoľko sa proti tomuto rozsudku odporca odvolal, rozhodol s konečnou platnosťou dňa 28. 11. 1996 Krajský súd v Bratislave (sp. zn. 12 Co 259/96) tak,   že napadnutý rozsudok súdu I.   stupňa zmenil   s tým,   že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 8.220,- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že žiaden z účastníkov nemal právo na náhradu trov konania (viď. príloha č. 15).

Z dôvodu, že štát odkúpil od K. L., otca navrhovateľky časť pozemku v kat. úz. Rača parc. č. 758, bola táto okrem výmery 62 m2 vykúpená. Poukazujem na skutočnosť, že dodnes nebola   nikým   preukázaná   kúpno   predajná   zmluva   podpísaná   obidvomi   stranami. Predložený dôkaz bol len súdno-znalecký posudok a odporcom vypracovaný návrh Kúpnej zmluvy! 9. 2. 2002 predložil primátor Hl. mesta SR Bratislavy p. M. záznam zo Štátneho notárstva, ako dôkaz vykúpenia pozemkov štátom od V. L. Išlo jednoznačne o falzifikát, nakoľko nemohla   V.   L.   predložiť   kúpnopredajnú   zmluvu zo   dňa   15.   5.   1968   so svojim menom, keď pozemok parc. č. 758 patril K. L., ktorý zomrel až 10. 1. 1969 (viď. príloha č. 16, 17). Tu treba dôrazne upozorniť na fakt, že Krajský súd v Bratislave rozhodol bez toho, že by si skutočný stav na Katastrálnom úrade overil, nakoľko v Pozemkovej knihe pod č. vl. 599 je predmetný pozemok v celosti stále zapísaný na otca navrhovateľky K. L. (viď. príloha č. 5). Týmto pochybením sudcu Krajského súdu došlo k majetkovej ujme navrhovateľky, pretože jej nebola priznaná náhrada za užívanie tejto časti pozemku v predmetnom období 19. 7. 1991 – 19. 7. 1995 (t. j. 5,- Sk x 247 m2 x 4 roky = 4.940,- Sk).

Mestská časť Bratislava – Rača ako odporca tvrdí, že pozemky nevyužíva v celosti 681 m2. Tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko pozemky sú rozdelené a užívajú sa (Mestskou časťou Bratislava – Rača a Bytofondom) na komunikácie, parkovisko, budova MÚ   Rača,   obytný   dom   Jurkovičova   1,   vstupné   komunikácie   pred   obytným   domom, parkovisko   a kontajnerové   stojisko.   Vzhľadom   k tomu,   že   odporca   protiprávny   stav   za 10 rokov   neodstránil,   naopak   všetky   doterajšie   návrhy   na   náhradu   pozemkov   napr. zámennou   zmluvou,   nájomnou   zmluvou   neakceptoval   (ani   napriek   odporúčaniam Magistrátu,   viď.   príloha   č.   14)   a stavby   na   predmetných   pozemkoch   prenajíma,   bola navrhovateľka nútená už po druhý raz domáhať sa súdnou cestou vydania bezdôvodného obohatenia avšak za ďalšie aktuálne obdobie.

Dňa   7.   7.   1997   bol   navrhovateľkou   uplatnený   nárok   na   Okresnom   súde Bratislava III, Sadová 2, Bratislava o vydanie bezdôvodného obohatenia za dobu od 20. 7. 1995 do 19. 7. 1997, ktorý bol neskôr rozšírený na dobu do konca roku 2001 (viď. príloha č. 8, 10).

Prvé pojednávanie bolo na Okresnom súde Bratislava III vytýčené až po niekoľkých telefonických urgenciách, po 3 rokoch od podania návrhu. Navrhovateľku zastupoval JUDr. G., ktorý bol v tom čase ťažko chorý, a preto požiadala o zastupovanie svoju dcéru J. W., i vzhľadom k tomu, že manžel E. P. cestou na jedno súdne pojednávanie náhle zomrel, čo navrhovateľka ťažko znášala. Keďže sudkyňa pojednávanie viedla neodborne, podala J. W. sťažnosť ministrovi spravodlivosti JUDr. J. Č., aby zjednal nápravu. Ministerstvo písomne prisľúbilo nápravu, avšak sudkyňa vo veci pojednávala len veľmi sporadicky a aj samotné pojednávania viedla nekvalifikovane bez účelu dospieť k meritu veci a rozhodnúť. Opätovne bola J. W. vzniknutú situáciu riešiť na ministerstve, tentokrát sa osobne stretla s riaditeľkou kancelárie ministra spravodlivosti, ktorá prisľúbila, že sa postará, aby sudkyňa chodila na pojednávania   pripravená   a viedla   súdne   pojednávania   bez   prieťahov,   na   čo   predseda Okresného súdu Bratislava III listom uznal prieťahy v konaní (viď. príloha č. 11, 12, 13). Medzi tým Miestny úrad Rača v spolupráci s Bytofondom Rača a Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy predali navrhovateľkin pozemok o výmere 42 m2 52 vlastníkom bytov na Jurkovičovej 1 za sumu 1.500,- Sk/m.   Vzhľadom k tomu,   že na Katastrálnom úrade zapísali   týmto   52   kupujúcim   byty   do   osobného   vlastníctva   spolu   s pozemkom   bez hodnoverného listu vlastníctva a geometrického plánu, podala E. P. trestné oznámenie na správcu   majetku   Magistrátu   hl.   mesta   SR   p.   K.   a na   riaditeľku   Katastra   nehnuteľností Okresného úradu Bratislava III.

Navrhovateľka   medzi   časom   zabezpečila   vypracovanie   geometrických   plánov a následne i zápis do Katastra nehnuteľností a rozšírila na pojednávaní dňa 18. 2. 2002 petit návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia na sumu 169.860,- Sk za predaj pozemku a prenájom ostatných pozemkov, a to do konca 2001 (viď. príloha č. 10).

Sudkyňa   na   pojednávaní   uznala   ničím   nepodložené   tvrdenia   odporcu   o vykúpení pozemku   kúpnou   zmluvou   zo   dňa   15.   5.   1968   bez   toho,   aby   bola   táto   v riadnej   forme predložená, t. j. podpísaná oboma zmluvnými stranami (aj majiteľom pozemku), prípadne aby bol predložený doklad o úhrade kúpnej ceny, či nový list vlastníctva na tento pozemok. Vykonané   dokazovanie   zo   strany   sudkyne   bolo   neúplné,   napriek   zdĺhavosti   konania rozhodla nekvalifikovane. Jej rozhodnutie bolo ovplyvnené predchádzajúcim rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci a dokonca osočila navrhovateľku z podvodu, že zatajila kúpnu zmluvu (pravdepodobne mala na mysli kúpnu zmluvu, ktorú podľa neznámej notárky uzavrela dňa 15. 5. 1968 V. L., ktorá nebola v tom čase majiteľkou pozemkov). Máme zato, že keby existovala riadna kúpna zmluva určite by si Magistrát hl. mesta SR Bratislavy dal tieto   pozemky   zapísať   do   Pozemkovej   knihy,   čo   sa   vtedy   bez   hodnoverných   dokladov nedalo: dnes sa to bohužiaľ dá.

Dňa 15. 4. 2002 vyniesla Mgr. P., sudkyňa Okresného súdu Bratislava III rozsudok bez   toho   dôkazu   t.   j.   listov   vlastníctva   na   predmetné   pozemky   z Katastrálneho   úradu. Sudkyňa rozhodla o tom, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 11.408,- Sk s tým, že nárok navrhovateľky na pozemok parc. č. 758 uznala len do roku 1998, keď tieto boli bez jej   vedomia   odpredané   52   vlastníkom   bytov   na   Jurkovičovej   1.   Nárok   na   náhradu   za odpredaj tohto pozemku nemá, lebo k nemu nedisponuje aktívnou legitimáciou. Ako môže disponovať legitimáciou, keď Ing. K. správca majetku Magistrátu hl. mesta SR dal tento pozemok zapísať podvodným spôsobom na LV   52 vlastníkom bytov na Jurkovičovej ul. v Bratislave a Kataster nehnuteľností opäť bez LV, geometrického plánu k pozemku vklad povolil, len na základe akejsi kópie Hospodárskej zmluvy, kde Národný výbor hl. mesta SR odovzdáva OPBH obytné domy do užívania (viď. príloha č. 18).

Sudkyňa   v odôvodnení   rozsudku   „poradila“   navrhovateľke,   že   sa   môže   domáhať určenia neplatnosti právneho úkonu prevodu vlastníctva, v dôsledku čoho dôjde ku korekcii právneho   stavu   v evidencii   na   katastri   nehnuteľnosti.   V odseku   týkajúcom   sa   vydania bezdôvodného obohatenia   titulom prenájmu priestorov   v budove   Miestneho   úradu   Rača (parc.   č.   759/1)   sudkyňa   má   za   to   že,   ide   o zisky   spojené   s vlastníctvom   budovy   a nie s vlastníctvom   pozemku,   a preto   navrhovateľka   nemá   aktívnu   legitimáciu   na   úspešné uplatňovanie   takéhoto   nároku   (bez   pozemku   by   nemohla   existovať   budova).   Sudkyňa nepriznala navrhovateľke trovy konania, avšak na pojednávaní ani raz neuznala pôvodné listy vlastníctva a za nové listy vlastníctva, zapísané na základe 6 PV digitálnej mape, a za vydanie   geometrických   plánov   (viď.   príloha   č.   4)   musela   navrhovateľka   zaplatiť   sumu 24.000,- Sk, za kolky na rôznych žiadostiach (napr. sťažnosť na prešetrenie prieťahov) za listy vlastníctva sumu cca 3.000,- Sk. Taktiež i parkovné pred budovou súdu na Nám. SNP stojí 50,- Sk na hodinu. Bývalý právny zástupca JUDr. G. medzi časom zomrel a ani sa nedožil   spravodlivého   rozhodnutia   súdu   a priznania   trov   právneho   zastúpenia. Navrhovateľka vlastnou iniciatívou, na vlastné náklady podala dňa 11. 2. 2002 návrh na zápis   do   katastra   nehnuteľností   (doložený   geometrickými   plánmi)   a po   viacerých urgenciách Katastrálny úrad dňa 30. 11. 2002 rozhodol, avšak už bez 42 m2, ktoré majú zapísané   vlastníci   bytov   na   Jurkovičovej   1.   Z uvedeného   vyplýva,   že   zdĺhavým a nekvalifikovaným konaním súdu sa stav právnej neistoty nielenže zhoršuje, ba dokonca dochádza k ujme na majetkových právach navrhovateľky a k vzniku škody....

Konaním, resp. nečinnosťou Okresného súdu Bratislava III bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, pričom tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (napr. nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 47/96 z 28. februára 1997, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 41/97 z 27. októbra 1997, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 64/97 zo 7. januára 1998, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 61/1998 zo 14. apríla 1999, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 33/1999 z 21. apríla 1999, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 64/1999 z 13. júla 1999, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 62/1999 zo 14. júla 1999, nález ÚS SR sp. zn. III. 49/01, zo 6. septembra 2001).

Ako konštatoval Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 61/1998 zo 14. apríla 1999, prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je základným ľudským právom a jedným z procesných princípov, ktoré majú   garantovať   širšie   ústavné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a odstrániť   stav právnej neistoty. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd ďalej uvádza že, primeranosť lehoty, kedy by mala byť vec prerokovaná, nie je presne časovo ohraničená. Okrem súčinnosti účastníkov konania ďalším kritériom pri posudzovaní primeranosti lehoty je zložitosť prerokovanej veci a spôsob, ktorým orgán túto vec prerokováva. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95) – vzhľadom na uvedené je na začiatku tohto podnetu spomenuté už právoplatne skončené konanie v tej istej veci, medzi rovnakými účastníkmi, len sa uplatňuje nárok za iné časové obdobie – Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 12 Co 259/96-105 (viď. príloha č. 15). Okrem týchto troch základných kritérií posudzovania prieťahov v konaní, t. j. právna a faktická zložitosť veci, správanie sa účastníka konania a postup štátneho orgánu, ústavný súd vo svojej judikatúre zohľadňuje aj judikatúru štrasburských orgánov (pozri napr. sp. zn. II. ÚS 33/1999, sp. zn. II. ÚS 64/1999). Podľa tejto judikatúry v špecifických prípadoch pri posudzovaní doby konania pred štátnymi orgánmi treba brať do úvahy aj samotný predmet konania, t. j. čo je pre účastníka konania v tomto konaní v stávke – „at stake“ [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 31. marca 1987, X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. marca 1989, Bock v. Germany, rozsudok ESĽP z 31. marca 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. apríla 1994, Vallée v. France, rozsudok ESĽP z 8. februára 1996, A. and others v. Denmark a i.].

Správanie účastníka konania môže orgán verejnej správy zbaviť zodpovednosti za prieťahy   v konaní,   len   vtedy,   ak   dôsledkom   správania   účastníka   je   spomalenie   postupu konania. Pasívne správanie účastníka, jeho spoľahnutie sa na správnosť postupu orgánu verejnej správy nie je okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý postup. Okrem toho prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa rozhoduje dlhšie,   ako   je   primerané   podľa   povahy   veci,   ak   ide   o zbytočný   prieťah   zapríčinený nečinnosťou   orgánu   verejnej   správy.   Navrhovateľka   však   svojim   aktívnym   konaním nezapríčiňovala spomalený postup súdu, ale práve naopak v jej záujme bolo dospieť v čo najkratšom čase k právoplatnému rozhodnutiu v merite veci.

Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   však   právne   významné   akékoľvek   správanie   štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou   zaručeného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (II. ÚS 33/1999)....

Podľa   čl.   127   ods.   1   poslednej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky   Ústavný   súd Slovenskej republiky je oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Na to nadväzuje zákonná úprava podľa § 49 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Okresný súd Bratislava III v konaní sp. zn. 6 C 156/97 porušil právo navrhovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V tejto konkrétnej veci doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté a to aj napriek že, rovnaká   sporná   vec   –   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   už   raz   bola   právoplatne rozhodnutá (KS Bratislava sp. zn. 12 Co 259/96-105, viď. príloha č. 15), ide o neprimerane zdĺhavé konanie a zbytočné prieťahy súdu, ktoré neprispeli vyriešeniu sporu, k spokojnosti ani jednej zo strán, nakoľko sa obe voči Rozsudku Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 6 C 156/97   odvolali   (viď.   príloha   č.   2,   3),   čo   svedčí   o nezvládnutí   celého   procesu vyúsťujúceho do nekvalifikovaného rozhodnutia. Týmto sa neodstránil stav právnej neistoty navrhovateľky,   čo   by   malo   byť   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu, pričom priznanie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, veľkými časovými odstupmi pri   procesných   úkonoch,   nedokonalým   poznaním   obsahu   samotnej   podstaty   veci, neodborným   využitím   času   určeného   na   pojednávanie   a nariaďovaním   dokazovania   bez náležitého   zistenia   procesne   významných   skutočností   pre   toto   dokazovanie.   Sudkyňa neviedla   konanie   takým   spôsobom,   aby   mohla   vo   veci   samej   v časove   kratšom   období kvalifikovane   rozhodnúť,   čím   by   sa   v skoršom   termíne   odstránila   právna   neistota navrhovateľky,   ktorá   je   do   dnešného   dňa   zo   strany   odporcu   poškodzovaná   vo   svojich právach, čo vzhľadom k jej veku a okolnostiam daného prípadu neprispieva k právnej istote (stačilo   si   vyžiadať   aktuálne   listy   vlastníctva   z katastra   nehnuteľností,   bez   súhlasu a vysporiadania   s navrhovateľkou   bola   počas   súdneho   konania   prevedená   časť   jej pozemkov na 52 vlastníkov bytov atď.). Z dôvodu niekoľkoročného trvania súdneho konania spôsobeného neodôvodnenými prieťahmi sudkyne OS Bratislava III, i vzhľadom na všetky okolnosti tejto konkrétnej právnej veci a na vyššie uvedené skutočnosti si navrhovateľka súčasne uplatňuje i priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500.000,- Sk (konanie trvá viac ako päť rokov, navrhovateľka prišla o svoje vlastníctvo k pozemku, viď. príloha č. 6: LV č. 4778)....

Prvostupňový Okresný súd Bratislava III rozhodol v merite veci dňa 15. 4. 2002, v priebehu   mesiaca   júna   2002   bol   rozsudok   doručený   a dňa   27.   6.   2002   bolo   podané odvolanie   (viď.   príloha   č.   1,   2).   Výzvou   zo   dňa   28.   10.   2002,   ktorá   bola   doručená navrhovateľke 10. 12. 2002 súd žiadal o písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu (viď. príloha   č.   3,   pričom   i navrhovateľka   napadla   rozhodnutie   odvolaním,   ktoré   riadne odôvodnila, zároveň jej sudkyňa vyrúbila súdny poplatok vo výške 7.977,- Sk). Toho času je spis stále na Okresnom súde Bratislava III a nebol postúpený na Krajský súd v Bratislave.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   požiadala,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Okresný súd Bratislava III v konaní sp. zn. 6 C 156/97 porušil právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk v súlade s čl. 127. ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Právnej zástupkyni sťažovateľky sa priznávajú trovy právneho zastúpenia vo výške 8.000,- Sk (2 x á 3.900,- Sk + 2 x RP á 100,- Sk podľa § 13 ods. 8 vyhl. 163/2002 Z. z.), ktoré žiadame zaslať na jej účet...“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti a neexistujú dôvody na jej odmietnutie, ju podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona 28. marca 2003 prijal na ďalšie konanie.

Podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   sa   k prijatej   sťažnosti   sťažovateľky vyjadril aj predseda Okresného súdu Bratislava III listom sp. zn. Spr. 3083/03 zo 7. júla 2003, v ktorom uviedol:

„Uvedenú vec   prejednáva   a rozhoduje   sudkyňa Mgr.   I.   P.,   ktorá vo veci   konala prakticky bez výraznejších zdržaní, (prieťah bol konštatovaný na č. l. 227), okrem obdobia od doručenia podania zástupcu navrhovateľky súdu dňa 19. 10. 1998 (č. l. 35), do dňa 5. 10. 2000, kedy sudkyňa nariadila pojednávanie na deň 9. 11. 2000 (č. l. 42), v zásade to dávam do súvislosti s viac ako 500 nevybavenými vecami v oddelení sudkyne. Ku dňu 30. 6. 2003 predstavoval tento stav 576 vecí.

Sudkyňa Mgr. I. P. je erudovaná sudkyňa, avšak počet nevybavených vecí v oddelení každého sudcu občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava III – priemerne okolo 450 vecí – je vážnou prekážkou systematickej práce s nimi, a preto potom dochádza k takým obdobiam nečinnosti v tejto veci.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažovateľky konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd v prípadoch sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť právoplatným   súdnym   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred Okresným súdom Bratislava III vedené pod sp. zn. 6 C 156/97 a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj z vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   sp.   zn.   6   C   156/97   pred Okresným   súdom   Bratislava   III   ide   o jej   návrh   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia mestskou časťou Bratislava – Rača. Vec nie je právne zložitá (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka)   a podporovaná   stabilizovanou   judikatúrou   súdov,   hoci   jej   faktickú   zložitosť vzhľadom na okolnosti prípadu nemožno vylúčiť. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že faktická zložitosť veci spočíva jednak v určení a presnej identifikácii nehnuteľností (pozemkov),   bezdôvodným   užívaním   ktorých   podľa   sťažovateľky   dochádzalo k bezdôvodnému obohacovaniu odporcu, resp. v určení, kto je ich priamym a aktuálnym užívateľom. Ústavný súd však zobral do úvahy, že v obdobnej veci sťažovateľky Obvodný súd Bratislava 3 (v súčasnosti Okresný súd Bratislava III) už rozhodol predtým (8 C 155/93) a že   rozsah   skutočností,   ktoré   je   potrebné   preukázať   dokazovaním,   neprekračuje   rámec obvyklý pre takýto typ konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   preto   uzavrel,   že   pred   Okresným   súdom Bratislava III prebieha konanie sp. zn. 6 C 156/97 vo veci, ktorá nie je ani právne a ani fakticky mimoriadne zložitá (pričom o podobnej veci tej istej sťažovateľky už súd rozhodol predtým),   takže   pri   sústredenom   a plynulom   postupe   konajúceho   sudcu   ju   bolo   možné rozhodnúť   v primeranej   lehote   a za   rešpektovania   základných   práv   účastníkov   konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania (v pozícii navrhovateľky) pred Okresným súdom Bratislava III, toto bolo po celú dobu jeho konania aktívne a súčinnostné a neprispelo k predĺženiu doby konania. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa zúčastnila buď osobne, alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu (zástupkyne) každého z nariadených deviatich pojednávaní, reagovala bez   zbytočného   odkladu   na   žiadosti   súdu   o   dodanie   podkladov   nevyhnutných   na   jeho rozhodnutie a svojimi   sťažnosťami adresovanými Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ktoré boli postúpené Okresnému súdu Bratislava III) sa domáhala odstránenia zbytočných prieťahov v konaní o svojej veci. Napriek tomu, že sťažovateľka na pojednávaní 18. februára 2002 rozšírila svoj návrh, jeho rozšírenie sa týkalo len výšky požadovanej sumy bezdôvodného obohatenia a nemalo preto žiaden dopad na ďalší procesný postup súdu v jej veci (a tým aj eventuálne na predĺženie doby jeho konania).

3.   Tretím   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   zbytočné   prieťahy v konaní, bol postup samotného Okresného súdu Bratislava III. Ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že konanie vo veci sp. zn. 6 C 156/97 začalo 7. júla 1997, pričom ani do apríla   2003   ešte   nebolo   rozhodnuté   o celom   návrhu   sťažovateľky.   Napriek   tomu,   že Okresný súd Bratislava III 9. apríla 2002 vo veci rozhodol, po podaní odvolania účastníkmi konania (25., resp. 28. júna 2002) Krajský súd v Bratislave mu 30. apríla 2003 spis vrátil (9 Co 81/03) „ako predčasne predložený, pretože súd prvého stupňa nerozhodol o celom predmete konania“, v dôsledku čoho je súd prvého stupňa povinný „rozhodnúť dopĺňacím rozsudkom“ o celom návrhu sťažovateľky a až po odstránení týchto nedostatkov opätovne vrátiť   spis   odvolaciemu   súdu.   V okolnostiach   prípadu   potom   ústavný   súd   zistil,   že k zbytočným prieťahom v konaní došlo od 19. októbra 1998 do 9. novembra 2000, keď Okresný   súd   Bratislava   III   vo   veci   nekonal   vôbec,   hoci   jeho   postupu   nebránila žiadna zákonná   prekážka.   Ďalší   zbytočný   prieťah   ústavný   súd   zistil   od   16.   februára   1998   do 21. júla   1998   a od   11.   februára   2000   do   15.   mája   2001   (celkom   10   mesiacov).   Aj   po vynesení rozsudku súdu 15. apríla 2002 ústavný súd zistil ďalší zbytočný prieťah od júla 2002 do marca 2003 (8 mesiacov), keďže túto dobu Okresný súd Bratislava III potreboval na postúpenie veci odvolaciemu súdu. Počas tejto lehoty (29. januára 2003) bol Okresný súd Bratislava III nútený zrušiť svoje uznesenie zo 16. októbra 2002, ktorým navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, „hoci navrhovateľka bola uznesením súdu zo dňa 9. 11. 2000 od platenia súdnych poplatkov v predmetom konaní oslobodená“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zistil, že v konaní sp. zn. 6 C 156/97, ktoré začalo na návrh navrhovateľky ešte 7. júla 1997, Okresný súd Bratislava III minimálne 43 mesiacov   nekonal   z dôvodov,   ktoré   nemôžu   ísť   na   vrub   sťažovateľky.   Ústavný   súd v tejto súvislosti uvádza, že argumentácia predsedu Okresného súdu Bratislava III, ktorý nekonanie súdu zdôvodňoval vysokým počtom nevybavených vecí u zákonnej sudkyne, nie je dôvodom, ktorý by bránil posúdeniu doby takéhoto nekonania ako zbytočných prieťahov v konaní. Berúc do úvahy povahu a zložitosť veci prejednávanej v konaní pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 6 C 156/97, postup účastníčky konania (sťažovateľky pred ústavným   súdom),   ako   aj   postup   súdu   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v ňom   došlo k zbytočným prieťahom v rozsahu minimálne 43 mesiacov, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

1. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní sp. zn. 6 C 156/97 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. V dôsledku toho sa tiež zaoberal   aj   žiadosťou   sťažovateľky   o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy.   Uvedené   ustanovenie   uvádza: „Ústavný   súd môže   svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk, výšku ktorého zdôvodnila takto: „Sudkyňa neviedla konanie takým spôsobom, aby mohla vo veci samej v časove kratšom období kvalifikovane rozhodnúť, čím by sa v skoršom termíne odstránila právna neistota navrhovateľky, ktorá je do dnešného dňa zo strany odporcu poškodzovaná vo svojich právach, čo vzhľadom k jej veku a okolnostiam daného prípadu neprispieva k právnej istote...“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke v dôsledku toho vznikla, a to   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu konania Okresného súdu Bratislava III poznačenú zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 156/97 a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol,   že   sumu   40 000   Sk   možno   považovať   za   primerané finančné   zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnej zástupkyni sťažovateľky   advokátke JUDr.   R.   B.,   ktoré vyčíslil sumou 8 800,--   Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003