znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 62/01-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   novembra   2001 v senáte zloženom z predsedu senátu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Klučku prerokoval podnet P. N., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., K., vo veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne - Ústredia   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   č. 286 027 782,   postupom   Krajského   súdu v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S 47/99   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo P. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Sociálnej   poisťovne   -   Ústredia v Bratislave v konaní vedenom pod č. 286 027 782, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S 47/99   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 So 196/2000   n e b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. júna 2001 doručený   podnet   P.   N.,   bytom   S.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. J. V., K., doplnený na základe výzvy z 26. júla 2001, ktorým sa dožaduje konania na ústavnom súde vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Sociálnej   poisťovne   -   Ústredia   v Bratislave   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“) v konaní vedenom pod č. 286 027 782, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S 47/99   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000, ako aj poskytnutia finančného zadosťučinenia 20 000 Sk do 30 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

Navrhovateľka 29. júla 1998, resp. 1. augusta 1998, podala návrh (odvolanie) proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 286 027 782 z 8. júla 1998 vo veci zvýšenia dôchodku pre bezvládnosť. Sociálna poisťovňa 27. augusta 1998 oznámila navrhovateľke, že „vo veci preskúmavacieho konania v dôchodkovej veci na súde“   odstúpila opravný prostriedok na zaujatie stanoviska posudkovému orgánu. Navrhovateľka vzhľadom na to, že sa podľa jej vyjadrenia vo veci nekonalo, požiadala 30. novembra 1998 o oznámenie, kedy bude o jej návrhu rozhodnuté. Sociálna poisťovňa požiadala pobočku Sociálnej poisťovne v Prešove (ďalej len „pobočka“), aby navrhovateľku predvolali a posúdili dátum vzniku bezvládnosti. Ak   návrhu   nebude   v celom   rozsahu   vyhovené,   mala   pobočka   odstúpiť   celú   zdravotnú dokumentáciu príslušnému súdu. Na túto skutočnosť reagovala svojím nesúhlasom s týmto postupom   dcéra   navrhovateľky   –   J.   W.,   rod.   N..   Z dokumentácie   predloženej navrhovateľkou vyplýva, že pobočka postúpila vec krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 4 S 47/99-39   konanie   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   navrhovateľka   sťažnosť predsedovi   krajského   súdu   na   prieťahy   v konaní   a na   nevymožiteľnosť   svojho   práva. Predseda   krajského   súdu   (vo   svojej   odpovedi   navrhovateľke   12.   februára   2001) nepovažoval sťažnosť navrhovateľky za dôvodnú (vec napadla podľa jeho vyjadrenia na krajský   súd   18.   marca   1999   –   sp.   zn.   4   S 47/99,   bolo   vykonané   dokazovanie   na 4 nariadených pojednávaniach, 29. mája 1999 bolo vo veci rozhodnuté; rozhodnutie bolo expedované   20. júna   1999).   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   o odvolaní   rozhodol 20. decembra 2000 tak, že uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Navrhovateľka poukazuje na to, že 1. augusta 1998 sa domáhala, aby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne vo veci dátumu vzniku jej bezvládnosti. Ku dňu podania podnetu na ústavný súd (25. júna 2001) nemá konečné rozhodnutie, a preto sa nazdáva, že konajúcimi orgánmi bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a domáha sa rozhodnutia ústavného súdu, ktorý má rozhodnúť aj o finančnom zadosťučinení 20 000 Sk.

Navrhovateľka   vo svojom   podnete   súčasne oznámila ústavnému súdu,   že   súhlasí s tým, aby ústavný súd konal o jej podnete bez ústneho pojednávania a v jej neprítomnosti.

Ústavný súd 23. augusta 2001 predbežne prerokoval podnet navrhovateľky a v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Sociálnej   poisťovne   v konaní   vedenom   pod   č.   286   027   782,   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 47/99 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000, ho prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   časti   podnetu   (ďalej   len   „podnet“)   navrhovateľky   na   ďalšie   konanie vo vyššie uvedenom rozsahu ústavný súd vyzval uvedené orgány, ktoré sa mali porušenia základného práva navrhovateľky dopustiť, aby sa k prijatiu podnetu a k rozhodnutiu o ňom vyjadrili.II.

Predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   výzvu   ústavného   súdu 19. septembra 2001 odpovedal nasledovne:

„Vec sp. zn. 4 S 47/99 Krajského súdu v Prešove bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložená na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu z 29. mája 2000, č. k. 4 S 47/99-39, dňa 4. septembra 2000.

Najvyšší súd prejednal a rozhodol vec v senáte dňa 20. decembra 2000, vyhotovené rozhodnutie bolo do spisovej kancelárie na opis odovzdané 5. januára 2001, opísané bolo 8. januára 2001 a spolu so spisom odoslané Krajskému súdu v Prešove 12. januára 2001, ktorý uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doručil navrhovateľke.

Už   z uvedeného   je   zrejmé,   že   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní   uvedenom   pod   sp.   zn.   3   So   196/2000   základné   právo   navrhovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené nebolo.“

Vo svojom liste súčasne uviedol, že súhlasí s tým, aby sa upustilo od verejného ústneho pojednávania a aby sa konanie uskutočnilo bez prítomnosti zástupcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Predseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu odpovedal 21. septembra 2001 takto:„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove 2. 12. 1998 a bola zaradená pod sp. zn. 4 S 47/99. Týmto návrhom sa navrhovateľka domáhala preskúmania rozhodnutia o zvýšení dôchodku pre bezvládnosť z 8. 7. 1998, č. 286 027 7820.

Dňa 14. 4. 1999 bol vo veci nariadený termín pojednávania na 24. 5. 1999, ktoré bolo odročené   za   účelom   doplnenia   posudku   o zdravotnom   stave   navrhovateľky.   Doplnený posudok bol krajskému súdu doručený 11. 8. 1999. Následne vo veci prebehlo pojednávanie 27. 9. 1999, ktoré bolo opätovne odročené so zreteľom na ospravedlnenie navrhovateľky a potrebu   ďalšieho   doplnenia   posudku   o jej   zdravotnom   stave.   Doplnený   posudok   bol krajskému súdu doručený 29. 3. 2000. Ďalšie pojednávania vo veci sa konali 17. 4. 2000 a 29. 5. 2000, kedy bolo vo veci rozhodnuté. Na odvolanie navrhovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 So 196/2000 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu vrátený 16. 1. 2001. Ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo 12. 3. 2001, na ktoré sa však navrhovateľka nedostavila. Vzhľadom na zmenu rajonizácie Sociálnej poisťovne bol spis zaslaný Sociálnej poisťovni, ústredie Košice na preštudovanie a zaujatie stanoviska, pričom vrátený bol krajskému súdu 24. 7. 2001. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 21. 9. 2001.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v predmetnej   veci   nedošlo   k prieťahom   v konaní zapríčineným krajským súdom. Pokiaľ došlo k odročeniu pojednávania, stalo sa tak pre potrebu   doplnenia   posudku   o zdravotnom   stave   navrhovateľky   alebo   pre   neúčasť navrhovateľky,   ktorá   v tomto   konaní   preukázala   veľkú   nedisciplinovanosť   vo   vzťahu k účasti na pojednávaní.“

Vzhľadom na to, že 21. septembra 2001 sa malo uskutočniť vo veci pojednávanie a vo   veci   rozhodnúť,   požadovaný   spis   bol   doručený   ústavnému   súdu   následne,   a to 26. októbra 2001.

Sociálna poisťovňa na výzvu   ústavného súdu   odpovedala listom   zo 7.   novembra 2001, ktorého prílohu tvoril spis vedený pod č. 286 027 782. Vo svojom vyjadrení Sociálna poisťovňa uviedla:

„Na žiadosť navrhovateľky o zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť doručenej pobočke Sociálnej poisťovne v Prešove 3. júna 1998 jej bolo rozhodnutím č. 286 027 7820 z 8. júla 1998 priznané zvýšenie dôchodku pre čiastočnú bezvládnosť od 3. júna 1998 v sume 300.-Sk mesačne. Zo zápisnice o rokovaní Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov, jej posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia (PKSZ) č. 5 z 22. júna 1998 vyplýva, že menovaná bola od 3. júna 1998 uznaná čiastočne bezvládnou podľa § 70 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb.   v znení   zákona   NR   SR   č.   135/1995   Z.   z.   a podľa   §   36   ods.   1   vyhlášky   FMPSV č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení. Rozhodnutie z 8. júla 1998 bolo navrhovateľka zaslané 24. júla 1998.

Proti citovanému rozhodnutiu navrhovateľka dňa 29. júla 1998 podala návrh na jeho preskúmanie čo do dátumu priznania zvýšenia dôchodku pre bezvládnosť v sume 300.-Sk mesačne až od 3. 6. 1998. Návrh na preskúmanie rozhodnutia bol Sociálnej poisťovni, ústredie doručený 5. augusta 1998.

Podľa   smernice   Ministerstva   práce   a sociálnych   vecí   SSR   č.   23-8219/1982 a Ministerstva spravodlivosti SSR č. 42/1983-50 z 1. júla 1983 (uverejnenej 28. júla 1983 v čiastke   č.   9/1983   Spravodajcu   Ministerstva   práce   a sociálnych   vecí   SSR)   o postupe orgánov   sociálneho   zabezpečenia   a súdov   pri   vybavovaní   opravných   prostriedkov   proti rozhodnutiam   o zákonných   nárokoch   vo   veciach   dôchodkového   zabezpečenia,   bol postúpený   2.   septembra   1998   opravný   prostriedok   na   zaujatie   stanoviska   Sociálnej poisťovni, pobočke v Prešove, jej PKSZ v súlade s čl. 5 ods. 2 citovanej smernice.O postúpení opravného prostriedku sme navrhovateľku informovali priepisom listu zo dňa 2. septembra 1998.

Sociálna   poisťovňa,   pobočka   v Prešove,   jej   PKSZ   č.   5   dňa   25.   septembra   1998 prerokovala odvolanie navrhovateľky, ktorá na rokovaní PKSZ prehlásila, že na odvolaní netrvá a s priznaním dávky od 3. júna 1998 súhlasí, čo potvrdila svojím podpisom.

Následne na to navrhovateľka listom zo dňa 30. novembra 1998 oznámila, že trvá na svojom pôvodnom návrhu z 29. júla 1998. Vzhľadom na túto skutočnosť sme listom zo dňa 16.   decembra   1998   požiadali   Sociálnu   poisťovňu,   pobočku   v Prešove,   aby   menovanú opätovne predvolala a posúdila dátum vzniku bezvládnosti. V prípade, že návrhu nevyhovie v plnom rozsahu, je potrebné odstúpiť vec príslušnému krajskému súdu.

Sociálna poisťovňa, pobočka v Prešove, jej PKSZ dňa 29. januára 1999 opätovne posúdila   zdravotný   stav   navrhovateľky   a z dôvodu,   že   zotrvala   na   svojom   posudkovom závere,   postúpila   opravný   prostriedok   Sociálnej   poisťovni,   ústredie,   jej   PKSZ   č.   XII v Prešove na vypracovanie posudku na účely preskúmavacieho konania na súde.

Z obsahu zápisnice o rokovaní   Sociálnej poisťovne, ústredie, jej PKSZ č. XII dňa 4. marca 1999 vyplýva, že členovia PKSZ navštívili navrhovateľku v byte dňa 25. februára 1999   za   účelom   posúdenia   jej   zdravotného   stavu.   Po   vysvetlení   pojmu   dlhodobosti nepriaznivého   zdravotného   stavu   a následného   vzniku   bezvládnosti   a z dôvodu,   že u navrhovateľky nastalo zlepšenie jej zdravotného stavu po preliečení, sa navrhovateľka opätovne   vyjadrila,   že   netrvá   na   podanom   opravnom   prostriedku.   Navrhovateľka   bola zároveň informovaná, že o jej opravnom prostriedku   rozhodne krajský súd,   ktorému ho PKSZ č. XII postúpila dňa 4. marca 1999.

Krajský   súd   vytýčil   prvé   pojednávanie   vo   veci   dňa   24.   mája   1999,   ktoré   bolo odročené   za   účelom   doplnenia   posudku   odvolacou   PKSZ   Sociálnej   poisťovne,   ústredie so sídlom v Prešove.

PKSZ č. XII Sociálnej poisťovne, ústredie dňa 1. júla 1999 vo svojom stanovisku k dátumu   vzniku   bezvládnosti   zotrvala   na   dátume vzniku   čiastočnej   bezvládnosti   dňom 3. júna 1998, pričom stanovila lehotu kontrolnej lekárskej prehliadky na jún/2000 z dôvodu, že už pri návšteve navrhovateľky 25. februára 1999 sa dalo predpokladať ďalšie zlepšenie jej zdravotného stavu, a tým nesplnenie podmienok trvania ani čiastočnej bezvládnosti.

Vo   veci   opätovne   konal   Krajský   súd   v Prešove   dňa   27.   septembra   1999,   ktorý pojednávanie   odročil   a uložil   Sociálnej   poisťovni,   ústredie,   jej   PKSZ   č.   XII   doplniť posudok, po predložení kópie správy z ukončenia hospitalizácie navrhovateľky v roku 1997.

S námietkami navrhovateľky ohľadne dátumu vzniku bezvládnosti sa na základe listu Krajského súdu v Prešove, doručeného PKSZ dňa 10. novembra 1999, zaoberala PKSZ až 21.   marca   2000,   pretože   na   rokovanie   PKSZ   dňa   23.   februára   2000   sa   navrhovateľka nedostavila   a nepredložila   prepúšťaciu   správu.   PKSZ   zotrvala   na   svojom   pôvodnom posudku aj so stanovením dátumu vzniku čiastočnej bezvládnosti dňom 3. júna 1998.

Na pojednávanie krajského súdu dňa 17. apríla 2000 sa navrhovateľka nedostavila a jej manžel, ktorý ju mal zastupovať, sa nepreukázal plnou mocou, v dôsledku čoho bolo pojednávanie odročené. Dňa 29. mája 2000 vo veci opätovne konal krajský súd len za účasti zástupcu navrhovateľky J. N., nar. 8. novembra 1926, ktorý prehlásil, že netrvá na návrhu zo dňa 29. júla 1998 a konanie vo veci žiada zastaviť.

Krajský súd v Prešove preto uznesením č. k. 4 S 47/99-39 zo dňa 29. mája 2000 konanie zastavil. Proti citovanému uzneseniu navrhovateľka podala odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   uznesením   č.   3   So   196/2000   zo   dňa   20.   decembra   2000   zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove z 29. mája 2000 č. k. 4 S 47/99-39 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že zástupca navrhovateľky nebol, vzhľadom na   obsah   jeho   plnomocenstva,   oprávnený   na   späťvzatie   návrhu   navrhovateľky   na preskúmanie rozhodnutia odporkyne.

Krajský súd v Prešove konal vo veci dňa 12. marca 2001 a 21. septembra 2001, kedy rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie odporkyne zo dňa 8. júla 1998 č. 286 027 7820 a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie.

Proti   citovanému   rozsudku   Krajského   súdu   v Prešove   Sociálna   poisťovňa   dňa 24. októbra 2001 podala odvolanie.

Z uvedeného   prehľadu   o postupe   Sociálnej   poisťovne,   ústredie   pri   vybavovaní opravného   prostriedku   navrhovateľky   vyplýva,   že   tento   bol   v súlade   so   zákonom č. 100/1988   Zb.   o sociálnom   zabezpečení   v znení   neskorších   predpisov,   so   zákonom č. 543/1990   Zb.   o štátnej   správe   sociálneho   zabezpečenia   v znení   neskorších   predpisov a so Smernicou   MPSV   SSR   č.   23-8219/1982   a Ministerstva   spravodlivosti   SSR č. 42/1983-50   z 1.   júla   1983   o postupe   orgánov   sociálneho   zabezpečenia   a súdov   pri vybavovaní opravných prostriedkov proti rozhodnutiam o zákonných nárokoch vo veciach dôchodkového zabezpečenia.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody navrhujeme nevyhovieť podnetu P. N. v časti týkajúcej sa porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave v konaní č. 386 027 782 a rozhodnúť, že základné právo P. N. zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne, ústredie v konaní č. 386 027 782 nebolo porušené.

Sociálna   poisťovňa   súhlasí   s tým,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   konal vo veci bez ústneho pojednávania.“

Zo spisovej dokumentácie vyplynulo, že Sociálna poisťovňa od podania návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (č. 286 027 782 z 8. júla 1998 o priznaní zvýšenia dôchodku pre bezvládnosť až od 3. júna 1998) 5. augusta 1998 a zdôvodnenia odvolania z 24. októbra 1998 s definitívnym oznámením navrhovateľky 27. decembra 1998, že trvá na odvolaní, bolo toto odvolanie zaslané 4. marca 1999 krajskému súdu.

Po doručení odvolania navrhovateľky na krajský súd tento nariadil do času svojho rozhodnutia o zastavení konania vo veci vedenej pod sp. zn. 4 S 47/99 štyri pojednávania, a to 24. mája 1999, 27. septembra 1999, 17. apríla 2000, 29. mája 2000, z ktorých ani na jednom sa navrhovateľka nezúčastnila. V čase medzi nariadenými pojednávaniami krajský súd získaval podklady pre svoje rozhodnutie, najmä od Sociálnej poisťovne. Na poslednom z vyššie uvedených pojednávaní (29. mája 2000) sa zúčastnil na základe splnomocnenia manžel   navrhovateľky,   ktorý   zobral   návrh   späť,   a krajský   súd   následne   na   to   konanie zastavil.   V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   navrhovateľka   22.   júna   2000   podala   proti uzneseniu   o zastavení   konania   z 29.   mája   2000   č. 4847/99-38   odvolanie,   pretože nepovažovala späťvzatie návrhu jej manželom za účinné, pretože bol splnomocnený len na zastupovanie pred krajským súdom 17. apríla 2000. Krajský súd postúpil odvolanie a aj administratívny spis 28. augusta 2000 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000 uznesením z 20. decembra 2000 rozhodol o zrušení rozhodnutia krajského súdu a o vrátení veci   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Toto   rozhodnutie   bolo   zaslané   krajskému   súdu 11. januára 2001.

Krajský   súd   po   doručení   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky 16. januára   2001   nariadil   15.   februára   2001   pojednávanie   na   12.   marec   2001,   pričom zdôvodnil nevyhnutnosť účasti navrhovateľky na pojednávaní. Keďže sa navrhovateľka na pojednávaní   nezúčastnila,   krajský   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom opätovného   predvolania   navrhovateľky   pod   následkom   poriadkových   opatrení.   Ďalšie pojednávanie s výzvou na účasť navrhovateľky na ňom bolo nariadené na 29. september 2001. Navrhovateľka sa 19. septembra 2001 ospravedlnila s tým, aby krajský súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti. Krajský súd 21. septembra 2001 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 8. júla 1998 č. 286 027 7820 a vrátil ho Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu sa Sociálna poisťovňa 18. októbra 2001 odvolala. Navrhovateľka 27. septembra 2001 vyčíslila na výzvu krajského súdu trovy konania 62,50 Sk.

III.

Účelom základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvorí právna   istota   (II.   ÚS   47/96).   Preto   pre   naplnenie   ústavného   práva   zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, II.   ÚS   10/98).   Čas   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno   presne   ohraničiť. Neexistuje v zásade časová hranica, ktorej uplynutím postup štátneho orgánu môže mať povahu   zbytočných   prieťahov   v konaní.   Rýchlosť   a účinnosť   konania   je   podmienená objektívne, charakterom prejednávanej veci (I. ÚS 92/97, II. ÚS 64/97).

Rýchlosť konania, resp. prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa v každom konkrétnom   prípade   posudzuje   individuálne   podľa   troch   základných   kritérií:   zložitosti prerokovanej   veci   z hľadiska   právneho   a skutkového,   súčinnosti   navrhovateľa   a postupu súdu alebo iného orgánu (II. ÚS 74/97).

Sociálne otázky patria spravidla medzi otázky, pri ktorých   je odstránenie právnej neistoty mimoriadne aktuálne.

V danom prípade navrhovateľka namietala porušenie jej základného práva v konaní, ktorého predmetom boli otázky posúdenia jej zdravotného stavu, resp. rozhodnutie o dávke sociálnej povahy záviselo od výsledku posúdenia jej zdravotného stavu. V tejto súvislosti je potrebné   uviesť,   že   navrhovateľka   nenamietala   vecnú   kvalifikáciu   hodnotenia   jej zdravotného   stavu,   ale   čas,   od   ktorého   sa   jej   zdravotný   stav   posudzuje   podľa   ňou nenamietaných kritérií.

Ústavný súd konštatoval, že prerokovávaná vec nie je právne zložitá.   Čo sa týka skutkovej zložitosti, jej posúdenie sa viaže   na výsledok hodnotenia zdravotného stavu, ktoré   je   v každom   jednom   prípade   individuálne   a vyžaduje   si   v zásade   vždy   originálne závery,   ktorých   formulácia   je   často   výsledkom   mnohých,   často   časovo,   početne   a aj odborne   náročných   zdravotných   vyšetrení,   o čom   svedčí   aj   potreba   hospitalizácie navrhovateľky za účelom posúdenia a vyhodnotenia jej zdravotného stavu.

Zo spisovej dokumentácie predloženej ústavnému súdu vyplynulo, že navrhovateľka vo   vzťahu   k posudkovej   komisii   sociálneho   zabezpečenia,   pobočky   v Prešove, nevystupovala vždy jednoznačne a jej účasť na zasadnutiach tejto komisie nebola pravidelná (23. februára a 21. marca 1999 sa namiesto navrhovateľky dostavil na posudkovú komisiu sociálneho zabezpečenia jej manžel).

Vo vzťahu ku krajskému súdu navrhovateľka na výzvu krajského súdu predložila požadovanú dokumentáciu, nezúčastnila sa však ani na jednom z nariadených pojednávaní.

Ústavný súd ďalej posúdil postup Sociálnej poisťovne, krajského súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

1.   Hodnotenie postupu   Sociálnej poisťovne   spočívalo   najmä v hodnotení postupu posudkovej   komisie   sociálneho   zabezpečenia   pobočky,   ako   aj   ústredia.   Od   podania odvolania navrhovateľky proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, a to 5. augusta 1998, sa uskutočnilo   jedno   zasadnutie   posudkovej   komisie   sociálneho   zabezpečenia   pobočky Sociálnej poisťovne a štyri zasadnutia posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia ústredia Sociálnej   poisťovne,   na   ktorých   sa   v zásade   nezmenila   klasifikácia   zdravotného   stavu navrhovateľky,   ktorá   túto   nenamieta,   ale   sa   nezmenil   ani   čas   (dátum)   vzniku   takto hodnoteného   zdravotného   stavu   navrhovateľky,   ktorý   táto   práve   namieta.   Od   zaslania odvolania navrhovateľky krajskému súdu sa Sociálna poisťovňa na výzvu krajského súdu vyjadrovala vždy včas a v rozsahu požadovanom krajským súdom (v zásade až na urgenciu z 8. októbra 1999 a 16. decembra 1999 o doplnení posudku). Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd   uzavrel, že postupom   Sociálnej   poisťovne nedošlo   k zbytočným prieťahom v konaní.

2. Hodnotenie postupu krajského súdu bolo zamerané nielen na počet vykonaných úkonov,   ale aj na ich   obsahovú   stránku,   a to z toho pohľadu, či   boli účinnými krokmi vedúcimi   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Ústavný   súd   pritom   nehodnotil   správnosť jednotlivých úkonov súdu a jeho samotné rozhodnutia vo veci. Zameral sa len na ústavný rámec hodnotenia postupu krajského súdu   z hľadiska možného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy jeho postupom. Z tohto hľadiska ústavný súd konštatuje, že krajský súd vzhľadom na charakter   veci   musel   komunikovať   so   Sociálnou   poisťovňou,   avšak   táto   komunikácia z hľadiska získania podkladov pre jednotlivé svoje úkony neprekročila hranicu únosnosti a zodpovedá   snahe   krajského   súdu   získať   spoľahlivé   a presvedčivé   podklady   pre   svoje rozhodnutie   v rozumnom   čase.   Z hľadiska   hodnotenia   počtu   a efektívnosti   nariadených pojednávaní ústavný súd konštatoval, že krajský súd nariadil od 4. marca 1999 (doručené odvolania navrhovateľky krajskému súdu) do svojho prvého rozhodnutia (29. mája 2000) štyri   pojednávania,   na   ktorých   sa   navrhovateľka   ani   raz   nezúčastnila,   a po   rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení rozhodnutia a vrátení veci krajskému súdu (16.   januára   2001)   krajský   súd   nariadil   dve   pojednávania   (pojednávanie   nariadené   na 12. marec   2001   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   opätovného   predvolania navrhovateľky pod následkami poriadkových opatrení). Ústavný súd zhodnotil tento stav a konštatoval, že neúčasť navrhovateľky na nariadených pojednávaniach ovplyvnila nielen ich   počet,   ale   aj   samotnú   dĺžku   konania.   Ústavný   súd   zohľadňujúc   tieto   skutočnosti uzavrel, že postupom krajského súdu nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.

3.   Tretím   hodnotením   z hľadiska   možného   porušenia   základného   práva navrhovateľky upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy bolo hodnotenie postupu Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   v postupe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno nachádzať zbytočné prieťahy v konaní. Po doručení   odvolania   4.   septembra   2000   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   tento 20. decembra 2000 rozhodol uznesením o zrušení rozhodnutia krajského súdu a vrátení mu veci na ďalšie konanie a rozhodnutie, t. j.   Najvyšší súd Slovenskej republiky   rozhodol v zásade do troch mesiacov od doručenia odvolania;   toto trojmesačné obdobie nemožno označiť za čas, v ktorom by sa mal dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.

Ústavný   súd   vyhodnotil   postup   označených   orgánov   v predmetnej   veci   a dospel k záveru, že napriek skutkovo zložitej veci ich postup nemá nedostatky, ktoré by napĺňali podmienky pre   vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní, ktorých dôsledkom by bolo porušenie   základného   práva   navrhovateľky   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Postup označených   orgánov   v zásade   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   navrhovateľky založenému   na   odbornom   (znaleckom)   posúdení   jej   zdravotného   stavu,   od   ktorého   bol závislý jej nárok dôchodkového zabezpečenia.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo navrhovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Sociálnej poisťovne v konaní č. 286 027 782, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 47/99 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 196/2000 nebolo porušené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2001