SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 619/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Urbárskeho spoločenstva   Pod   Stráňou   Bugľovce,   pozem.   spol.,   Bugľovce   26,   právne   zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Burocim, Advokátska kancelária, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 1049/2014 z 29. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Urbárskeho   spoločenstva   Pod   Stráňou   Bugľovce,   pozem.   spol., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2015   doručená   sťažnosť   Urbárskeho   spoločenstva   Pod   Stráňou   Bugľovce,   pozem.   spol. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 1049/2014 z 29. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným vo veci sp. zn. 7 C 348/2013   o   vyslovenie   neplatnosti   priebehu   zhromaždenia   vlastníkov   vedenej na Okresnom súde   Spišská   Nová   Ves (ďalej   aj „okresný súd“).   Z dôvodu pochybností o nezaujatosti sudkyne v tejto veci boli podané námietky zaujatosti z niekoľkých dôvodov. Bol namietaný príbuzenský vzťah sudkyne k jednému z členov navrhovateľa v prvom rade, okrem toho však boli podľa sťažovateľa namietané oveľa závažnejšie skutočnosti, ktoré výrazným spôsobom narušili vyžadovanú nestrannosť sudkyne a ktoré z čisto formálneho hľadiska   boli   krajským   súdom   odmietnuté   a   neboli   vôbec   predmetom   posudzovania. Žalovaní namietali zaujatosť sudkyne cez pomer sudkyne k prerokúvanej veci, ktorá sa oboznamovala s postojmi žalobcov mimo zákonom upraveného pojednávania bez účasti žalovaných,   keď   sudkyňa   pojednávala   v   neprítomnosti   žalovaných,   hoci   neexistoval zákonný dôvod na takýto postup, alebo keď sudkyňa zostáva v pojednávacej miestnosti aj po ukončení pojednávania a debatuje len so žalobcami. O podaných námietkach rozhodoval krajský súd, ktorý v uznesení č. k. 5 NcC 73/2014-170 zo 7. februára 2014 rozhodol, že sudkyňa JUDr. Darina Puklušová nie je vylúčená z pojednávania predmetnej veci. Krajský súd sa zaoberal len príbuzenským pomerom sudkyne k jednému z členov navrhovateľa, pričom   na   ostatné   námietky   neprihliadal   z   dôvodu   §   14   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže išlo o okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci.

3. Okresný súd v ďalšom postupe v tejto veci uznesením č. k. 7 C 348/2013-284 z 20. novembra   2014   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorý   bol   podaný žalovanými v konaní o neplatnosť priebehu zhromaždenia, zamietol. Toto uznesenie súd viackrát odôvodnil skutočnosťami, ktoré podľa názoru sťažovateľa nesporne prejudikujú meritum veci a zjavným spôsobom preukazujú chýbajúcu subjektívnu nestrannosť sudkyne okresného   súdu.   Keďže   opätovne   postup   sudkyne   v   prerokúvanej   veci   vyvolal   ďalšie pochybnosti o nestrannosti sudkyne, sťažovateľ považoval za nevyhnutné na tieto chýbajúce predpoklady nestrannosti upozorniť a uplatnil námietku zaujatosti.

4. Sťažovateľ svoje podanie rozdelil na dve časti, pričom v časti I zosumarizoval doterajší   priebeh   v   konaní,   ktorý   vyvolal   otázky   o   chýbajúcej   nestrannosti   sudkyne v prerokúvanej veci, a v časti II uviedol nové skutočnosti, ktoré vyvolali ďalšie pochybnosti o chýbajúcej nestrannosti sudkyne.

5.   Podanú   námietku   vyhodnotil   krajský   súd   a napadnutým   uznesením   č.   k. 3 Co 1049/2014-334   z   29.   januára   2015   na   námietku   neprihliadol.   Krajský   súd   svoje rozhodnutie primárne odôvodnil takto: „Z uvedeného vyplýva, že ak žalovaný v 5. rade z odôvodnenia predbežného opatrenia, ako aj zo samotnej skutočnosti, že návrh na vydanie predbežného opatrenia bol zamietnutý vyvodzuje zaujatosť sudkyne, ide o takú okolnosť, ktorá spočíva v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci a takéto okolnosti nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Košiciach podľa § 15a ods. 5 O.s.p. vyslovil, že na námietku zaujatosti neprihliada.“

6. Sťažovateľ vo svojich námietkach uplatnil niekoľko dôvodov, ktoré podľa jeho názoru odôvodnene vyvolávajú pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti sudkyne v danej veci. Okolnosti č. 2 a č. 3 boli uplatnené už pri prvej námietke zaujatosti a rovnako boli zosumarizované aj pri druhej námietke zaujatosti, avšak krajský súd sa nimi nezaoberal ani v jednom z prijatých uznesení, ale ich odmietol ako okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci. Nevyhodnotená okolnosť č. 4 je primárnym dôvodom podania tejto ústavnej sťažnosti.

7. K okolnosti č. 4 sťažovateľ uvádza, že okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 348/2013 zo 4. júna 2014 nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanej v 1. rade uložil povinnosť zdržať sa užívania spoločného poľovného revíru. Okresný súd sa plne stotožnil s dôvodmi návrhu   na   vydanie   tohto   predbežného   opatrenia   a   z   uvedeného   dôvodu   v   odôvodnení uznesenia len odkázal na podaný návrh. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 680/2014 z 29. júla 2014 uznesenie prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Následne žalovaní podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý   však   prvostupňový   súd   uznesením   sp.   zn.   7   C   348/2013   z 20. novembra   2014 zamietol. Okresný súd odôvodnil zamietnutie návrhu aj takto: „Z odôvodnenia žalobného návrhu (žaloby vo veci samej) a z odôvodnení oboch návrhov na vydanie predbežného opatrenia   je   zrejmé,   že   ani   jeden   z   účastníkov   konania   (sporových   strán)   nedisponuje platnou a účinnou zmluvou o výkone práva poľovníctva v danom poľovnom revíre... Súd urobil   záver,   že   v   prejednávanej   veci   nie   sú   splnené   podmienky   pre   nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia, nakoľko prvým výrokom by sa dosiahlo to, žeby súd prejudikoval vec samú (aj keď petit žaloby je gramaticky sformulovaný ináč.“

8. Uvedené výroky sudkyne v prerokúvanej veci podľa sťažovateľa úplne narušili zdanie   nestrannosti   sudkyne,   pretože   sudkyňa   sa   nepochopiteľným   spôsobom   vyjadrila k hmotno-právnej otázke, t. j. k platnosti právneho úkonu. Táto otázka je však meritom veci a súd ju nemôže takýmto spôsobom posudzovať. Voči takémuto neprípustnému zásahu do nestrannosti sa ohradil sťažovateľ v podanej námietke zaujatosti.

9.   Krajský   súd   na   námietku   sťažovateľa   podľa   jeho   slov   neprihliadal.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   v napadnutom   uznesení   aplikáciou   §   14   ods.   3   OSP,   ako   aj skutočnosťou,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   je   významné   z   hľadiska   presvedčivosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Krajský súd podľa tvrdenia sťažovateľa evidentne opomenul   príčinu   podanej   námietky   zaujatosti,   keďže   sám   sťažovateľ   uviedol,   že zamietnutie návrhu nie je dôvodom podanej námietky. Dôvod, z akého podal námietku zaujatosti, vyplýva zo subjektívneho vzťahu sudkyne k prerokúvanej veci, ktorý sa prejavuje v odôvodnení rozhodnutia. Krajský súd podľa úsudku sťažovateľa nereflektuje postupný prechod Európskeho súdu pre ľudské práva od systému výkladu objektívnej nestrannosti in abstracto (ktorý uprednostňuje organizačné, funkčné a procesné kritériá platné v právnom poriadku   všeobecne)   k   systému   výkladu in   concreto (ktorý   uprednostňuje   skúmanie faktických   procesných   úkonov   sudcu   v   konkrétnom   prípade,   ak   tieto   môže   vzbudiť   u účastníkov   konania   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti).   Uvedený   prístup   akceptuje   podľa odkazu sťažovateľa aj ústavný súd, a to napr. v náleze sp. zn. II. ÚS 153/08 z 1. júla 2008, na ktorý sťažovateľ upriamil pozornosť.

10. Postup krajského súdu, ktorý sa k vznesenej námietke nijako nevyjadril ani ju priamo   nevyhodnotil,   je   podľa   mienky   sťažovateľa   neakceptovateľný   a   v   rozpore so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Týmto postupom došlo zo strany krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd.

11. Subjektívnu nestrannosť, tak ako je ponímaná súdnou doktrínou, je možné podľa názoru   sťažovateľa   preukázať   len   prostredníctvom   jednotlivých   vyjadrení   a   stanovísk dotyčnej osoby k prerokúvanej veci. Keďže je úplne bežné, že bežní ľudia neprichádzajú do styku   so   sudcami   aj   mimo   pojednávacích   miestností,   posúdenie   subjektívneho   vzťahu sudkyne k veci sa tak minimalizuje na pojednávacie miestnosti a len na samotný priebeh konania. Spôsob, akým krajský súd odmietol dôvody podanej námietky, vylučuje akékoľvek posúdenie subjektívnej nestrannosti, keďže každý takýto dôvod spočíva v postupe sudcu v konaní.   Nie   je   možné   podľa   presvedčenia   sťažovateľa   akceptovať   takýto   stav,   kedy sudkyňa zjavným spôsobom prejudikuje meritum veci v odôvodnení uznesenia o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a krajský súd sa týmito okolnosťami odmieta zaoberať.

12. Okrem toho aj ďalší postup sudkyne v tejto veci vyvoláva podľa sťažovateľa ďalšie a ďalšie pochybnosti o chýbajúcej nestrannosti. Podľa § 75 ods. 8 OSP ak bol návrh na   nariadenie   predbežného   opatrenia   odmietnutý   alebo   zamietnutý,   nedoručuje   súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí, len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie. Aj napriek tomu, že súd nebol oprávnený doručiť uznesenie o zamietnutí návrhu na   nariadenie   predbežného   opatrenia   ani   odvolanie   voči   tomuto   uzneseniu   ostatným účastníkom   konania,   súd   koná   podľa   presvedčenia   sťažovateľa   v   rozpore   so   zákonom a poskytuje   priestor   žalobcom   na   vyjadrenie   k   odvolaniam   (tu   sťažovateľ   odkázal   na odôvodnenie napadnutého uznesenia: „Žalobcovia podali písomné vyjadrenie k odvolaniam žalovaných, v ktorom navrhli potvrdiť uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne...“). Sudkyňa podľa vyjadrenia sťažovateľa priznáva žalobcom väčšie práva, ako im v zmysle zákona prislúchajú, čím opätovne spochybňuje svoju nestrannosť.

13. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„1. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3Co/1049/2014 zo dňa 29.1.2015 porušil základné právo Urbárskeho spoločenstva POD STRAŇOU Bugľovce, pozem. spol., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/1049/2014 zo dňa 29.1.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Urbárskemu   spoločenstvu   POD   STRAŇOU   Bugľovce,   pozem.   spol.,   priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením krajského súdu

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

17. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,   dodržiavanie   ktorých   je   garanciou   práva   na   súdnu   ochranu,   vo   veci   konať a rozhodnúť   (porov. II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým a právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladané a umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

18.   Ústavný   súd   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Túto ochranu   poskytuje   aj   základným   právam   účastníkov   v   konaní   o   ich   veci   pred   súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

19. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).

20. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania   a   rozhodovania   vecí   pre   zaujatosť.   Jeho   obsahom   je   len   povinnosť   súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.

21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje,   preto   je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

22. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).

23.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   odkazuje   (a   plne   sa   stotožňuje)   na   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29.   októbra   2009,   podľa   ktorého „je   rozhodovanie   vylúčeným   sudcom   takou   vadou konania,   ku   ktorej   odvolací   i   dovolací   súd,   v   rámci   preskúmavania   zákonnosti   celého konania   na   základe   podaného   riadneho   alebo   mimoriadneho   opravného   prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím   sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej   prekážky,   aby   v   odvolacom   alebo   v   dovolacom   konaní   nemohla   byť   otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

24.   Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred všeobecnými   súdmi   a   judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   ich   závažné   procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie   odvolania   (§ 201   a   nasl.   OSP),   príp.   (za   splnenia   zákonom   ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].

25. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol zjavne   neodôvodnene   a vo veci   samej   rozhoduje   sudkyňa,   ktorá   mala   byť   podľa objektívneho   posúdenia   jej   pomeru   k   veci   alebo   k   účastníkom   konania,   alebo   k   ich zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jeho sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   tomto   prípade   teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd   na   identické   závery,   ktoré   vyslovil   v obdobnej   veci   už   v uznesení   sp.   zn. II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých   sa inter   alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti   dovolania   v   zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   g)   OSP   posúdiť   túto   otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovanej veci sťažovateľa je sťažnosť podaná predčasne, a preto je neprípustná.

27.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   účastník   konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

28.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pri   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre neprípustnosť.

K namietanému   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením krajského súdu

29. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie o námietke zaujatosti nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).

31. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

32.   Nasledovaním   uvedenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015