SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 618/2015-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených matkou ⬛⬛⬛⬛,
, právne zastúpených advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, Advokátskakancelária, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konanívedenom pod sp. zn. 38 Er 577/2013 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 577/2013 p o r u š i lzákladné právo maloletého ⬛⬛⬛⬛ a maloletej ⬛⬛⬛⬛, aby saich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Maloletému ⬛⬛⬛⬛ a maloletejp r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoréj e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.
3. Maloletému ⬛⬛⬛⬛ a maloletejp r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 533,59 € (slovom päťstotridsaťtri eura päťdesiatdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet ichadvokátky JUDr. Evy Geleneky Hencovskej, Advokátska kancelária, Bajzova 2, Košice, dodvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.II. ÚS 618/2015-11 z 24. septembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť maloletého ⬛⬛⬛⬛ a maloletej ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „maloletí sťažovatelia“ alebo „sťažovatelia“),ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduKošice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 577/2013 (ďalej aj„napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:„(...) Dňa 31.01.2013 sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podali návrh na vykonanie peňažnej exekúcie dlžného výživného v sume 2.285 Eur a bežného výživného do budúcna, proti povinnému ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.
Na základe predmetného návrhu vydala súdna exekútorka JUDr. Mária Hlavňová upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. EX 202/13, ktoré bolo povinnému doručené dňa 16.05.2013. Proti upovedomeniu o začatí a trovách exekúcie, podal povinný námietky, doručené súdnej exekútorke dňa 21.05.2013, a to po zákonom stanovenej lehote.
Dňa 18.09.2013 vydal Okresný súd Košice II uznesenie, pod sp. zn. 38Er/577/2013, ktorým námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol.
Proti citovanému uzneseniu prvostupňového súdu podal povinný odvolanie. Napriek tomu, že povinný podal odvolanie voči napadnutému uzneseniu ešte 18.09.2013, doposiaľ nebolo vydané meritórne rozhodnutie vo veci samej.
Spis je od roku 2013 na Okresnom súde Košice II, u JUDr. Frankoviča, ktorému bola vec pridelená, a odvtedy už uplynula doba vyše dva a pol roka.
Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhali nápravy vzniknutého stavu aj podanou sťažnosťou na prieťahy v konaní, adresovanou k rukám predsedovi súdu. Dňa 22.01.2015 bola v uvedenej veci sťažovateľom zaslaná odpoveď na predmetnú sťažnosť, v ktorej predseda súdu uznal sťažnosť za dôvodnú s tým, že po skončení práceneschopnosti bude sudca upozornený na povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Základom konania je pritom nárok sťažovateľov, ako maloletých, na úhradu dlžného výživného, spolu s bežným výživným do budúcna, a teda záujem, ktorý by mal byť považovaný za najdôležitejší a prvoradý v každom konaní.
Prostriedky, ktoré by mali byť vyplácané povinným za účelom starostlivosti o deti, ich výchovu a vzdelávanie, sú povinnému zrážané a uložené v depozite, a preto od roku 2013, tieto sťažovateľom nie sú poukazované a nemôžu s nimi voľne disponovať.
(...) Od roku 2013 sudca nevykonal vo veci žiadny úkon, nevydal meritórne rozhodnutie vo veci samej.
Týmto konaním dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov, garantovaného Ústavou Slovenskej republiky, špecifikovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. (...) právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je nečinnosťou zákonného sudcu sústavne porušované už od roku 2013 a tento stav naďalej trvá.
Vzniknutý právny stav je o to závažnejší, že k výraznému zásahu a ohrozeniu práv dochádza u maloletých deti.
Za obdobie viac ako dva a pol roka súd nevykonal ani dielčie úkony, ktoré by smerovali k vydaniu rozhodnutia vo veci samej.
V danom prípade nie je naplnený zmysel a účel právnej úpravy zakotvujúci právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko úkony súdu nespejú k vydaniu konečného - právoplatného rozhodnutia. (...)
Napriek tomu, že čas vymedzený pre uskutočňovanie jednotlivých úkonov vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti súdu nie je možné striktne ohraničiť, z ustálenej súdnej praxe je možné vyvodiť primeranosť časového odstupu realizácie týchto úkonov. Zároveň sú sťažovatelia toho názoru, že skutková, ako ani právna stránka veci neodôvodňuje dva a polročné prieťahy v konaní. Prieťahy v danom prípade nemohli vzniknúť na strane účastníkov konania, od ktorých sa v súčasnom období nevyžaduje realizácia žiadneho úkonu, ale vznikli výlučne na strane súdu.
Relevancia tohto stavu je zvýraznená aj tým, že faktická náročnosť úkonu, ktorý by mal súd v danom prípade vykonať, je minimálna.
Záverom je potrebné uviesť do pozornosti aj tú skutočnosť, že prieťahy spôsobené v danom konaní nepriaznivo ovplyvňujú dôveru sťažovateľov v súdnu moc, znemožňujú im realizáciu ich základných práv, ohrozujú ich záujmy, porušujú ústavné princípy a ponechávajú ich v permanentnej právnej neistote, napriek tomu, že účelom súdnej moci a jej realizácie je práve zabezpečiť spravodlivosť a nápravu nezákonného stavu a to v čo najkratšom období.
Vzhľadom na skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania, t. j. od roku 2013, konajúci súd prvého stupňa do dnešného dňa, o merite veci sám nerozhodol, sťažovatelia majú za to, že Okresný súd Košice II vo veci riadne nekonal a stále nekoná, čím dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nedôvodným prieťahom v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Sťažovatelia pritom apelujú na dodržiavanie služobných povinností sudcu, medzi ktoré patrí aktívne vyvíjanie činností na odstránenie stavu právnej neistoty, vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a preto sú toho názoru, že Okresný súd Košice II nepostupuje v tomto konaní tak, aby to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaného ustanovenia Ústavy SR. (...)
Sťažovatelia v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky žiadajú priznať náhradu nemajetkovej ujmy. S ohľadom na okolnosti prípadu, zakladajúce porušenie základných práv sťažovateľov, nielen v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj medzinárodných právnych predpisov, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne článku 6 ods. 1, rovnako tak v zmysle zásad spravodlivosti, požadujú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 €.
Stanovenú výšku nemajetkovej ujmy považujú sťažovatelia za primeranú a odôvodňujúcu stav trvania ich právnej neistoty, straty dôvery v základné princípy súdnej činnosti, ako aj obdobia, počas ktorého sa z dôvodu nečinnosti súdu ocitli na hranici stavu núdze, bez možnosti inak si zabezpečiť prostriedky na svoju výživu, na ktoré majú priamo zo zákona nárok, pričom tento stav doposiaľ trvá, a to aj napriek tomu, že v danom prípade sú prítomné dôvody zakladajúce naliehavý právny záujem.
Prostriedky, ktoré majú slúžiť na úhradu základných potrieb sťažovateľov sú počas uvedeného obdobia zrazené v depozite, pričom doposiaľ, kým súd nerozhodne o odvolaní povinného nemôžu byť sťažovateľom vyplatené. Vzhľadom na túto skutočnosť po rozhodnutí súdu tieto by boli aj reálne vymožiteľné a ujma, ktorá sťažovateľom vzniká je reálna. Takýto stav je nežiaducim a to predovšetkým vzhľadom aj na eminentný záujem štátu na plnení vyživovacej povinnosti.
Preto v zmysle vyššie citovaných skutočností, považujú sťažovatelia uvedenú výšku nemajetkovej ujmy za adekvátnu a zároveň žiadajú, aby v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, bol Okresný súd Košice II povinný nahradiť im trovy konania (v súvislosti s poskytnutím právnej pomoci pri spísaní predmetnej sťažnosti) za dva úkony právnej pomoci a to prípravu a prevzatie zastúpenia a písomné podanie vo veci samej. (...) S ohľadom na vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti, sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci nálezom rozhodol
Okresný súd Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er/577/2013, porušil práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Okresnému súdu Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er/577/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo výške 355,73 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľov.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1 SprV 595/2015 z 23. októbra 2015 aprávna zástupkyňa maloletých sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súduz 9. novembra 2015.
2.1 Predseda okresného súdu popísal chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej vecia dodal tieto relevantné skutočnosti:
„(...) S poukazom na(...) chronológiu vykonaných úkonov možno konštatovať, že v konaní došlo po 6.12.2013 k obdobiu nečinnosti, ktoré je dané objektívne - obdobím neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových úsekoch, ktoré neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy súdu prijať opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce na príslušný rok. Posúdenie dôvodnosti nechávam na zváženie ústavnému súdu.
Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru nevykazuje znaky skutkovej náročnosti, v konaní som nezistil prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Vo veci bola podaná sťažovateľom sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sťažnosť doručená súdu dňa 29.12.2014 bola vybavená listom zo dňa 22.01.2015 evidovaným pod Spr. 197/2014, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.
Zároveň udávam, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“
2.2 Právna zástupkyňa maloletých sťažovateľov v reakcii na uvedené vyjadrenie predseduokresného súdu zaujala toto stanovisko:
„(...) V zmysle chronologického prehľadu jednotlivých úkonov za obdobie od februára 2013 až do vydania uznesenia zo dňa 22.10.2015 je zrejmé, že počas minimálne dvoch rokov súd vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Z obsahu súdneho spisu pritom neboli zistené okolnosti opodstatňujúce zložitosť prerokúvanej veci po skutkovej stránke.
Podľa vyjadrenia Okresného súdu Košice II, táto nečinnosť bola vyvolaná neprítomnosťou zákonného sudcu v nepravidelných
asových intervaloch, ktoré zároveň neumožnili prijať dôvodné opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce na príslušný rok.
Táto skutočnosť nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti a predovšetkým nesústredenej a neefektívnej činnosti konajúceho súdu, a to obzvlášť v danej právnej veci, kedy má byť poskytnutá ochrana právam dieťaťa, a v prvom rade právo na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany povinného rodiča.
Sťažovatelia sú toho názoru, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky došlo postupom všeobecného súdu v dôsledku zbytočných prieťahov, čo v konečnom dôsledku malo za následok zmarenie možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ktorých ochrany sa domáhali.
Vzhľadom na predmet konania okresného súdu doba tohto konania zasahuje do samotnej podstaty a účelu práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi konania nevyhnutne predpokladá jej poskytnutie v rozumnom
ase zodpovedajúcom povahe práv, ktoré sú predmetom konania, a reálnym okolnostiam prejednávanej veci.
Neprítomnosť konajúceho sudcu v rozhodnom období, keď zároveň nebolo možné predmetnú vec prideliť inému sudcovi, považujú sťažovatelia za obdobie nečinnosti okresného súdu, ktoré nemožno ospravedlniť. Okresný súd vedel o prekážke na strane súdu a mal vykonať včas také účinné opatrenia, ktoré by zabezpečili plynulý a efektívny priebeh konania vo veci. Toto obdobie preto sťažovatelia kvalifikujú ako konanie so zbytočnými prieťahmi.
Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprítomnosti konajúceho sudcu v nepravidelných časových intervaloch preto nie je možné akceptovať. Ani podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyššie uvedené dôvody vymedzené okresným súdom nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Podľa názoru Ústavného súdu SR v skutkovo podobných veciach personálne problémy by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia. Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci sa snažil zjednať nápravu.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností sú sťažovatelia toho názoru, že nimi podaná sťažnosť je opodstatnená, a zároveň si uplatňujú aj vyčíslený nárok na trovy právneho zastúpenia za predmetné vyjadrenie(...)“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súdeupustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskamik opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšieobjasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stavkonania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 38 Er 577/2013:
Dňa 22. februára 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorkyJUDr. Márie Hlavňovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej vecioprávnených sťažovateľov proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „povinný“). Vec bolazaevidovaná pod sp. zn. 38 Er 577/2013 a pridelená na rozhodnutie sudcovi Mgr. GabrieloviFrankovičovi.
Dňa 6. marca 2013 okresný súd vyzval súdnu exekútorku na opravu žiadostio udelenie poverenia.
Dňa 22. marca 2013 bola okresnému súdu doručená opätovná žiadosť súdnejexekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Dňa 4. apríla 2013 okresný súd vyzval súdnu exekútorku na opravu žiadostio udelenie poverenia.
Dňa 25. apríla 2013 bola okresnému súdu doručená opravená žiadosť súdnejexekútorky o udelenie poverenia.
Dňa 26. apríla 2013 vydal okresný súd poverenie na výkon exekúcie, ktorým poverilsúdnu exekútorku JUDr. Máriu Hlavňovú.
Dňa 28. mája 2013 boli okresnému súdu súdnou exekútorkou predložené narozhodnutie námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie podané povinným.
Dňa 31. mája 2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na vyjadrenie k námietkampodaným povinným.
Dňa 16. júla 2013 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie sťažovateľovk námietkam povinného.
Dňa 18. septembra 2013 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 577/2013-39 námietkypovinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol.
Dňa 14. októbra 2013 podal povinný na okresnom súde odvolanie proti uzneseniuč. k. 38 Er 577/2013-39.
Dňa 21. októbra 2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na vyjadrenie k odvolaniupodanému povinným.
Dňa 5. decembra 2013 bolo okresnému súdu predložené vyjadrenie sťažovateľovk odvolaniu povinného.
Dňa 28. októbra 2014 bola okresnému súdu súdnou exekútorkou predložená žiadosťo oznámenie skutočností„neumožňujúcich vydanie rozhodnutia“o námietkach povinnéhoproti exekúcii.
Dňa 6. novembra 2014 sťažovatelia požiadali okresný súd o vydanie rozhodnutiavo veci samej.
Dňa 29. decembra 2014 podali sťažovatelia na okresnom súde sťažnosť na prieťahyv konaní.
Dňa 22. októbra 2015 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 577/2013-55 námietkypovinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu vo veci„o vykonanie peňažnej exekúcie dlžného výživného v sume 2.285 Eur a bežného výživného do budúcna“v prospech maloletých detí v konaní vedenom pod sp. zn.38 Er 577/2013 dochádzalo k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavnýsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého exekučnéhokonania je vymáhanie výživného pre maloleté deti, t. j. vec, ktorej povaha si vyžadujeosobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okreminého znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, abyvec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osobaobrátila so žiadosťou o rozhodnutie (m. m. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovanú vecnemožno ani po skutkovej stránke, ale ani po právnej stránke považovať za vec zložitú.Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú aleboprávnu zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľovv preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byťosobitne zohľadnená na ich ťarchu (resp. na ťarchu ich zákonnej, resp. právnej zástupkyne)pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočnýmprieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej vecia predovšetkým konštatuje, že okresný súd bol danej veci dlhodobo nečinný, konkrétne od5. decembra 2013 do 22. októbra 2015 (takmer dva roky). Uvedená nečinnosť okresnéhosúdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas takmer dvoch rokov súd nevykonávalvo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa maloletísťažovatelia počas napadnutého súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom právazaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti,a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správaniaúčastníkov, ale v dôsledku postupu súdu. Na dôvod uvedený predsedom okresného súdu, žek zbytočným prieťahom malo dôjsť v období„neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových úsekoch“,nebolo možné ani v tomtoprípade prihliadať a akceptovať ho. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrátvyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), ženedostatočné personálne obsadenie súdu (a nadmerné množstvo vecí), v ktorých sa musízabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to lenv tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatreniaumožňujúce prerokovanie veci a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú vdispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatkyv oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieruochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzenépersonálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedenéhoústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právosťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nieto, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcuvybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožnoprihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení súdu (I. ÚS 6/06).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného právamaloletých sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahovzaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. dohovoru, tak ako to jeuvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že 22. októbra 2015 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 577/2013-55 námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietol, neprichádzalo doúvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnomsúde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €najmä s odôvodnením, že„Stanovenú výšku nemajetkovej ujmy považujú sťažovatelia za primeranú a odôvodňujúcu stav trvania ich právnej neistoty, straty dôvery v základné princípy súdnej činnosti, ako aj obdobia, počas ktorého sa z dôvodu nečinnosti súdu ocitli na hranici stavu núdze, bez možnosti inak si zabezpečiť prostriedky na svoju výživu, na ktoré majú priamo zo zákona nárok, pričom tento stav doposiaľ trvá, a to aj napriek tomu, že v danom prípade sú prítomné dôvody zakladajúce naliehavý právny záujem.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením premaloletých sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančnézadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásadspravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov,vzhľadom na povahu veci (vymáhanie výživného pre maloleté deti) považuje za primeranévo výške každému sťažovateľovi po 1 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, ževo veci bolo medzičasom už rozhodnuté.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za triúkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 2. marca 2015, spísanie ústavnejsťažnosti z 3. marca 2015 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 9. novembra2015). Za tri úkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume trikrát po 139,83 € a režijnýpaušál trikrát po 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právnehozastúpenia pre jedného sťažovateľa by predstavovali celkove 444,66 €. Základná sadzbatarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvochalebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 222,33 €. Spolu s režijným paušálom teda jednémusťažovateľovi prislúcha odmena v sume 222,33 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorínáhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu 444,66 € v zmysle vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričomk uvedenej sume bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 88,93 €, t. j. trovy právnehozastúpenia maloletých sťažovateľov predstavujú celkove sumu 533,59 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľovrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015