SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 615/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mišíkom, Advokátska   kancelária   Mišík,   s. r. o.,   Prievozská   4B,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžp 13/2013 a jeho uznesením z 24. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2013   osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Sžp 13/2013 a jeho uznesením z 24. júla 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím mestskej časti Bratislava-Staré Mesto (ďalej len   „stavebný   úrad“)   sp.   zn.   1562/24023/2012/STA/BÚD/H   z   25.   mája   2012   sa sťažovateľovi povolilo predčasné užívanie novostavby rodinného domu v Bratislave.

Na   základe   odvolania   ďalšieho   účastníka   konania   rozhodnutím   odboru   výstavby a bytovej   politiky   Obvodného   úradu   Bratislava   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   sp.   zn. A/2013/389/PLJ z 10. januára 2013 bolo rozhodnutie o povolení predčasného užívania zrušené a vec bola vrátená stavebnému úradu na nové prerokovanie.

Žalobou   doručenou   Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) 18. februára   2013   sa   sťažovateľ   spolu   s   manželkou   domáhal   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia obvodného úradu.

Uznesením krajského súdu č. k. 1 S 37/2013-48 zo 14. marca 2013 bolo konanie o žalobe   sťažovateľa   zastavené   pre   nedostatok   právomoci   s   poukazom   na   ustanovenie § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že žalobou napádané rozhodnutie je ako procesné rozhodnutie upravujúce priebeh konania zo súdneho prieskumu vylúčené.

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 13/2013 z 24. júla 2013 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd zaťažil odvolacie konanie takými   vadami, dôsledkom   ktorých   bolo   spôsobené   najmä   závažné   porušenie   práva   sťažovateľa   na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu súdom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľa majetkový dopad kolaudačného konania a jeho súdneho prieskumu vyplýva z ustanovenia čl. 20 ústavy. Nerušený výkon vlastníckeho práva je v tomto prípade podmienený   povolením   štátu.   Administratívne   povolenie   užívania   stavby   predstavuje ingerenciu štátu do vlastníckeho práva na účely presadenia verejného záujmu na úseku bezpečnosti   stavieb.   Ako   každý   zásah   štátu   do   základných   práv   však   musí   byť minimalizovaný a obmedzený iba na nevyhnutnú mieru, a to vrátane časového hľadiska. Konanie   o   povolenie   užívania   stavby   vrátane   predčasného   užívania   stavby   musí   byť z hľadiska postupu v správnom konaní rýchle a procesný postup správnych orgánov nemôže v   konečnom   dôsledku   bez   opodstatnenia   alebo   bezúčelne   vlastnícke   právo   mariť odďaľovaním vydania povolenia. Správne konanie a jeho prieskum nemožno formalisticky obmedziť iba na prieskum jednotlivých rozhodnutí v ňom vydaných, ale je potrebné jeho zákonnosť a dopady na základné práva jednotlivca skúmať vcelku a vo vzájomnej súvislosti jednotlivých aktov. Aj rozhodnutie, ktoré sa z hľadiska teoretickej kategorizácie zaraďuje medzi   tzv.   procesné   rozhodnutia,   ktoré   nemenia   rozsah   zásahov   do   základných   práv (nemajú konštitutívnu povahu), môže mať výrazný dopad do majetkovej sféry regulovaného subjektu.   V   takomto   rozhodnutí   je   síce   prítomný   predne   procesný   prvok   (zrušenie prvostupňového rozhodnutia), avšak nepochybne má aj hmotnoprávny dopad (oddialenie nerušeného výkonu vlastníckeho práva).

Sťažovateľ   ďalej   dodal,   že,   samozrejme,   pokiaľ   je   procesné   rozhodnutie   vydané dôvodne,   interes   na   ochrane   verejného   záujmu   prevažuje   nad   oddialením   realizácie vlastníckeho práva, avšak pokiaľ takéto rozhodnutie nie je vydané dôvodne, potom výkon vlastníckeho práva je obmedzovaný úplne bezdôvodne. Dôvodnosť a zákonnosť procesného rozhodnutia majúceho hmotnoprávny dosah môže preskúmať iba správny súd. Sťažovateľ sa domnieva,   že   s   ohľadom   na   uvedené   nemôže   byť   tzv.   procesné   rozhodnutie   paušálne vylúčené zo súdneho prieskumu, pretože aj takéto rozhodnutie môže predstavovať zásah do základných práv.

Súdny prieskum rozhodnutí je podľa sťažovateľa limitovaný podmienkami prístupu k nemu,   ako   aj   okruhom   prípustných   preskúmavaných   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej moci. Jedným z limitov je aj ustanovenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku,   v   zmysle   ktorého   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia   správnych   orgánov predbežnej   povahy   a procesné   rozhodnutia   týkajúce   sa   vedenia   konania.   Povinnosťou všeobecného   súdu   je   však   vždy   v   súlade   s   pravidlami   na   ústavno-konformný   výklad právnych predpisov podľa čl. 154 ods. 2 ústavy prísne individuálne vyhodnocovať charakter toho-ktorého rozhodnutia, aj keď sa javí iba ako tzv. procesné rozhodnutie. Ustanovenie § 248   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   neustanovuje,   o   ktoré   rozhodnutia   ide. Doktrinálny výklad, podľa ktorého zrušujúce rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu, ktorým   sa   zrušilo   prvostupňové   rozhodnutie   o   založení   subjektívneho   práva,   je   vždy procesného charakteru, a teda je vylúčené zo súdneho prieskumu, nemožno považovať za absolútny a bezvýnimočný.

Sťažovateľ namieta, že v danej veci správne súdy odmietli svoju právomoc na súdny prieskum a poukázali pritom na ustanovenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Uviedli, že ide o rozhodnutie v zmysle tohto ustanovenia, keďže sa ním správne konanie nekončí. Podľa názoru sťažovateľa týmto názorom došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru. Najvyšší súd v konečnom dôsledku zaujal postoj, podľa ktorého rozhodnutie   procesného   charakteru,   ktorým   sa   odďaľuje   výkon   subjektívneho   práva sťažovateľa a ktoré mohlo byť podľa názoru sťažovateľa vydané v rozpore so zákonom, je vylúčené zo súdneho prieskumu, a to aj v tom prípade, ak by bolo nezákonné. Najvyšší súd uvádza,   že   preskúmanie   zákonnosti   procesných   rozhodnutí   možno   vykonať   v   rámci prípadného   prieskumu   konečného   rozhodnutia.   S   týmto   názorom   sťažovateľ   nesúhlasí z dôvodov už uvedených.

Prijatím   správnymi   súdmi   vykonaného   výkladu   ustanovenia   §   248   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku by podľa sťažovateľa mohlo dôjsť k absurdným záverom. Nebola   by   vylúčená   situácia,   kedy   prvostupňový   správny   orgán   vydá   rozhodnutie umožňujúce výkon základného práva, avšak odvolací správny orgán ho na základe ľubovôle a bez zákonného podkladu zruší a vec vráti na ďalšie konanie. Následne prvostupňový orgán by   opätovne   vydal   rozhodnutie   umožňujúce   výkon   základného   práva,   avšak   odvolací správny orgán by ho opätovne na základe ľubovôle a bez zákonného podkladu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Takáto situácia by sa mohla opakovať neobmedzene dlho. Podľa namietaného   výkladu   by   sa   jednotlivec   nikdy   nedomohol   ochrany   svojich   práv,   a   to z dôvodu, že nezákonné rozhodnutie prakticky zasahujúce do jeho základného práva je iba tzv. procesné a je vylúčené zo súdneho prieskumu. Nositeľ základných práv by tak ostal bez efektívnej ochrany a právo na súdny prieskum by sa javilo vskutku iba ako iluzórne.Podľa sťažovateľa neobstojí ani argumentácia, podľa ktorej preskúmanie zákonnosti procesných   rozhodnutí   možno   vykonať   v   rámci   prípadného   prieskumu   konečného rozhodnutia. Pokiaľ by sa totiž postup uvádzaný za príklad vyššie opakoval, avšak napokon by predsa došlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia, ktorým by sa sťažovateľovi vyhovelo, takéto rozhodnutie by rovnako nemohlo byť predmetom súdneho prieskumu, pretože by sa ním sťažovateľovi vyhovelo v celom rozsahu.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   ako   kľúčová   otázka   javí,   či   je   žalobou   napadnuté rozhodnutie   takým   procesným   rozhodnutím,   ktorým   sa   zasahuje   do   základných   práv jednotlivca. Sťažovateľ sa domnieva, že ide práve o také rozhodnutie.

Sťažovateľ poukazuje ďalej na to, že obvodný úrad zrušil rozhodnutie stavebného úradu   pre   odlišný   právny   názor,   pričom   sa   odchýlil   aj   od   svojho   vlastného   názoru vysloveného v záväznom usmernení v totožnom konaní. V ďalšom priebehu správneho konania sa už nemá nič ďalšie dokazovať, treba len prevziať záväzný (a nesprávny) právny názor obvodného úradu. Dôsledkom takéhoto procesného postupu je umelé predlžovanie správneho konania, čomu sa nemôže sťažovateľ nijako brániť. Obvodný úrad mal správne zmeniť rozhodnutie stavebného úradu tak, že mal návrh na povolenie predčasného užívania stavby zamietnuť.

Keďže   uznesenie   najvyššieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   7.   augusta   2013, sťažovateľ   považuje   túto   sťažnosť   za   včas   podanú   a navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   súdny prieskum rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   6Sžp/13/2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júla 2013 spis. zn. 6Sžp/13/2013 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť

, trovy právneho zástupcu Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom Pirevozská 4B, 821 09 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2.   Z   doplňujúceho   podania   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z   9.   septembra   2015 doručeného ústavnému súdu 14. septembra 2015 (podaného na základe výzvy ústavného súdu) vyplýva, že potom, ako obvodný úrad žalobou napadnutým rozhodnutím z 10. januára 2013   zrušil   rozhodnutie   stavebného   úradu   z   25.   mája   2012   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie, ako aj potom, ako konanie o žalobe sťažovateľa bolo správnymi súdmi právoplatne zastavené, sťažovateľ podal podnet na preskúmanie rozhodnutia obvodného úradu mimo odvolacieho konania postupom podľa § 65 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov.   Rozhodnutím   Ministerstva   dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 04127/2014/B622-SV/04537/Hia z 22. januára 2014 bolo rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. A/2013/389/PLJ z 10. januára 2013   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutím   ministra   dopravy, výstavby   a   regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky   sp. zn.   11338/2014/D220-SLP/17600-M   zo   7.   apríla   2014   bolo   odvolanie   iného   účastníka   konania   zamietnuté a napadnuté   rozhodnutie   bolo   potvrdené.   Následne   rozhodnutím   Okresného   úradu Bratislava   ako   právneho   nástupcu   obvodného   úradu   sp.   zn.   OÚ-BA-OVBP2-2014/21933/KVJ z 2. júna 2014 bolo potvrdené povolenie na predčasné užívanie stavby vydané stavebným úradom.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ poukazuje na to, že napokon boli ochránené jeho práva postupom v správnom konaní za využitia mimoriadneho opravného prostriedku, a to až po vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré však sťažovateľ aj naďalej považuje   za   ústavne   neudržateľné.   Preto,   pokiaľ   by   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol, sťažovateľ aj naďalej trvá na priznaní trov konania, keďže sťažnosť bola dôvodne podaná a k poskytnutiu   ochrany   práva   sťažovateľa   došlo   len   v   dôsledku   využitia   mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní po vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

3. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 13/2013 z 24. júla 2013 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 1 S 37/2013-48 zo 14. marca 2013. Uznesenie podľa doložky právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 7. augusta 2013. Podľa názoru   najvyššieho   súdu   napadnuté   rozhodnutie   obvodného   úradu   je   rozhodnutím procesným, keďže ním bolo zrušené rozhodnutie stavebného úradu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, v dôsledku čoho vo veci dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, a teda ani právoplatne nemohlo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľa. Z týchto dôvodov je rozhodnutie obvodného úradu zo súdneho prieskumu vylúčené v zmysle § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

III.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

5. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

6. Ústredným argumentom sťažnosti je, že zrušením rozhodnutia stavebného úradu o povolení predčasne užívať novostavbu došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok, pretože kým rozhodnutím stavebného úradu sa mu umožnilo vykonávať vlastnícke právo k novostavbe jej užívaním, odvolacím rozhodnutím obvodného úradu sa mu toto právo odňalo. Skutočnosť, že odvolacie rozhodnutie zasiahlo do jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, vylučuje aplikáciu ustanovenia § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy   a   procesné   rozhodnutia   týkajúce   sa   vedenia   konania   sú   vylúčené   zo   súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. Vyplýva to z čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, podľa ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných   práv   a   slobôd.   Zároveň   to   znamená,   že   všeobecné   súdy   zastavili   konanie o žalobe sťažovateľa v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.

7. Podľa názoru ústavného súdu možno závery najvyššieho súdu z ústavno-právneho hľadiska   považovať   za   akceptovateľné,   keďže   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   odlišný   názor,   neznamená   sama   osebe porušenie označených práv.

I   keď   vo   všeobecnej   rovine   možno   súhlasiť   so   sťažovateľom,   že   pri   ústavne konformnej   interpretácii   ustanovenia   §   248   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku nemožno paušálne vylúčiť zo súdneho prieskumu všetky rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a všetky procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania (nemožno toto ustanovenie vykladať bezozvyšku vždy doslovne), v danom konkrétnom prípade sú závery najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd považuje v danej súvislosti za rozhodujúce, že v prípade novostavby sa jeho   vlastník   stane   oprávneným   novostavbu   užívať   až   po   vydaní   tzv.   kolaudačného rozhodnutia, ktorým sa mu vlastne povolí užívanie novostavby. Inými slovami, ústavné právo   vlastniť   majetok   je   v   prípade   novostavby   priamo   zo   zákona   obmedzené   čo   do oprávnenia vlastníka predmet vlastníctva užívať (ius utendi). Toto právo vlastník nemá od momentu dokončenia novostavby, ale až od momentu právoplatného povolenia novostavbu užívať. Výnimku tvorí prípad, keď stavebný úrad vydá povolenie na predčasné užívanie novostavby. V zásade preto platí, že vlastník novostavby okamžité právo užívať novostavbu nemá a môže toto právo dostať len ako výnimku.

V   danom   prípade   treba   vychádzať   z   toho,   že   rozhodnutím   stavebného   úradu sťažovateľ nezískal právoplatným a vykonateľným spôsobom možnosť výnimočne predčasne užívať novostavbu, ktorej je vlastníkom.

Z ustanovenia § 52 správneho poriadku možno vyvodiť, že rozhodnutie stavebného úradu sa nestalo ani právoplatným, ale ani vykonateľným, čo znamená, že sťažovateľ právo užívať   novostavbu   týmto   rozhodnutím   nezískal.   Zároveň   to   znamená,   že   zrušujúcim rozhodnutím   obvodného   úradu   nedošlo   v   skutočnosti   k   zásahu   do   základného   práva sťažovateľa užívať novostavbu podľa čl. 20 ústavy. Právo, ktoré sťažovateľ rozhodnutím stavebného úradu ešte nezískal, mu nemohlo byť odvolacím rozhodnutím obvodného úradu odňaté.

Za   uvedeného   stavu   záver   najvyššieho   súdu   o   nedostatku   právomoci   preskúmať rozhodnutie procesnej povahy obstojí.

Ostatné argumenty sťažovateľa sú vzhľadom na už uvedený záver ústavného súdu nepodstatné.

Zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   v   súčasnom   štádiu   konania   akcentuje   aj skutočnosť, že rozhodnutie stavebného úradu o povolení predčasného užívania novostavby bolo napokon potvrdené a stalo sa právoplatným a vykonateľným, a to vďaka procesnej iniciatíve   sťažovateľa   v   rámci   mimoriadnych   opravných   možností   podľa   správneho poriadku. V konečnom dôsledku preto sťažovateľ už dosiahol sledovaný cieľ, teda možnosť predčasného užívania novostavby.

Pokiaľ je sťažovateľ tej mienky, že nezákonným a zdĺhavým postupom v správnom konaní   utrpel   škodu,   nič   mu   nebráni   domáhať   sa   jej   náhrady,   a   to   či   už   z   dôvodu nezákonného rozhodnutia obvodného úradu (zrušeného neskôr v mimoodvolacom konaní), alebo z dôvodu nesprávneho (napr. pomalého) postupu niektorého zo správnych orgánov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015