znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 613/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom   doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp 13416/2013   až   sp.   zn. Rvp 13418/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Poprad sp. zn. 7 Er 204/2003 z 20. júna 2012, sp. zn. 14 Er 120/2004 z 1. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 202/2005 z 1. februára 2012, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   3   CoE   134/2012   z 19. decembra 2012, sp. zn. 23 CoE 4/2012 zo 17. decembra 2012 a sp. zn. 1 CoE 122/2012 z 19. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13416/2013 až sp.   zn.   Rvp   13418/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 13416/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   a   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl. 14   dohovoru   postupom   a uzneseniami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Er 204/2003 z 20. júna 2012, sp. zn. 14 Er 120/2004 z 1. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 202/2005 z 1. februára 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej   len   „charta“)   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 134/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 23 CoE 4/2012 zo 17. decembra 2012 a sp. zn. 1 CoE 122/2012 z 19. decembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a v rámci   svojej   činnosti poskytla   na základe zmlúv o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke sa stali splatnými. Na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi boli pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v prospech   sťažovateľky   začaté exekučné   konania. V priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   okresného   súdu v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania.   Za   relevantné   pochybenie   v postupe   okresného   súdu   a krajského   súdu sťažovateľka   považuje predovšetkým   skutočnosť,   že   o zastavení   uvedených   exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny   dvor“)   o   rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka poukázala tiež na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich súdov a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   pričom   argumentovala,   že „Prvostupňový   súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku   a odňal   tak   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   nenariadil   ústne pojednávanie   a tento   nedostatok   nekorigoval   ani   súd   druhého   stupňa!   Ak   by   aj   bolo pravdou,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   bolo   vydané   skôr,   ako   bolo   citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na   argumentácii   a legitimite   námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

V doplneniach   sťažností   doručených   ústavnému   súdu   25.   júla   2013   sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla 1993 o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   čl.   47   charty   postupom   a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia   okresného súdu   a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení neskorších predpisov.

V   zmysle   §   112   ods.   2   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 13416/2013   až   sp.   zn.   Rvp   13418/2013   a   z   neho   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.

III.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   sťažnosti   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

III.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu,   ktorými   krajský   súd   potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila   len   iné   rozhodnutia   krajského   súdu   v skutkovo   a právne   obdobných   veciach, v ktorých   súd   posudzoval   relevantnosť   exekučného   titulu   (notárskej   zápisnice),   ktorými malo   dôjsť   k   porušeniu   jej   označených   práv.   Z   identickej   argumentácie   sťažovateľky uvedenej   v   jej   sťažnostiach   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí krajského   súdu   obsahovalo,   čo   sa   týka   skutkových   zistení   a právneho   posúdenia   veci krajským   súdom,   obdobné   závery,   ako   vo   veciach,   ktoré   už   ústavným   súdom   boli preskúmané a rozhodnuté.

Keďže   ústavný   súd   už   predtým   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   podrobne analyzoval   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   nepovažoval za potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   v   prípade   týchto   sťažností sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 198/2011 zo 4. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012   z   22.   augusta   2012,   sp.   zn.   II.   ÚS   337/2012   z 13.   septembra   2012, sp. zn. III. ÚS 416/2012   z 12.   septembra   2012,   I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012, I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 341/2013 z 19. júna 2013, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách   prípadov,   pretože   notárske   zápisnice   z rôznych   dôvodov   neboli   spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v zmysle   ktorej   pochybenie   v postupe okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   OSP   z dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci   inej   sťažnosti   podanej sťažovateľkou, v ktorom   ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by   mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   EÚ,   musí   mať   automaticky   za   následok   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci   Ullens   de   Schooten   a   Rezabek   proti   Belgicku   z   20.   septembra   2011,   sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Krajský súd navyše vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10)   dotýkajúcu   sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd dospel   v sťažovateľkou   napadnutých   rozhodnutiach.   Dôvody,   pre   ktoré   všeobecné   súdy nepovažujú   za   potrebné   obracať sa   na   Súdny   dvor   vo   veci   vykladania   Smernice   Rady 93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o nekalých   zmluvných   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách,   ústavný   súd   považuje   za   akceptovateľné   (bližšie   napr. II. ÚS   304/2012) a sťažovateľkou   predloženú   argumentáciu   k tejto   otázke   ústavný   súd   nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých konaniach.

Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky vyplývajúcej   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/641/2011 z 30. novembra   2012,   ktorým   Krajský   súd   v Bratislave   síce   zrušil   uznesenie prvostupňového   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho   dôvodu   zakotveného   v   §   221   ods.   1   písm.   f)   OSP   (t.   j.   odňatia   možnosti sťažovateľke konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných   prípadov,   z akých   vychádzal   krajský   súd   pri   konaní   a rozhodovaní o odvolaniach   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktoré   sú   predmetom   tohto   ústavného prieskumu.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o posúdení zmluvnej podmienky (podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený pre účely uznania dlhu) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa   k týmto dôvodom,   tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní   z exekúcie,   ktorí   majú   v zmluvnom   vzťahu   so   sťažovateľkou   postavenie spotrebiteľov,   mali   po   doručení   uznesení   prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo   v ich   prípadoch   vylúčené   uplatnenie   nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel   k záveru,   že postupom   krajského   súdu   a jeho uzneseniami bol v daných   veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, resp. v rozpore s § 214 ods.   1   OSP   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   3/2013   zo   16.   januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp.   zn. II. ÚS 365/2013   z 26.   júna   2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých   sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory   vyslovené v predošlých   rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje   na   odôvodnenie   predchádzajúcich   rozhodnutí   ústavného   súdu   vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Ústavný   súd   preto   sťažnosti   sťažovateľky   v časti   smerujúcej   proti   postupu a napadnutým   rozhodnutiam   krajského   súdu   bez   podrobnejšej   argumentácie   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. novembra 2013