SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 612/2015-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, s. r. o.,Fraňa Kráľa 2080, Čadca, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. CelestínaStehuru, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom podsp. zn. 8 C 917/1998 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskejrepubliky č. k. III. ÚS 121/2013-28 zo 14. mája 2013, za účasti Okresného súdu Čadca,a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jejzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.8 C 917/1998 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republikyč. k. III. ÚS 121/2013-28 zo 14. mája 2013 p o r u š e n é b o l i.
2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €(slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účetAdvokátskej kancelárie STEHURA & partners, s. r. o., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 917/1998(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z predchádzajúcej rozhodovacej činnostiústavného súdu vo veci sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka je navrhovateľkou v súdnomkonaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 917/1998, v ktorom sa domáha zrušeniaa vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a vyplatenia finančnejsumy za odpredané motorové vozidlá, ako aj úspor na vkladných knižkách a účtochodporcu.
Sťažovateľka sa v priebehu napadnutého konania viackrát obrátila so sťažnosťouna prieťahy v konaní adresovanou príslušnému orgánu štátnej správy okresného súdua následne podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj ústavnému súdu. Predmetomposudzovania ústavného súdu boli sťažnosti sťažovateľky z 3. februára 2011 a z 24. januára2013, ktorými sa na základe dôvodov v nich uvedených domáhala vyslovenia porušeniasvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy (resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 78/2011-17 z 13. apríla 2011 o sťažnostisťažovateľky z 3. februára 2011 rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 8 C 917/1998 porušené boli, priznal jej finančné zadosťučineniev sume 4 000 € a tiež rozhodol o úhrade jej trov právneho zastúpenia, ktoré jej vznikliv konaní pred ústavným súdom.
O sťažnosti sťažovateľky z 24. januára 2013 rozhodol ústavný súd nálezom č. k.III. ÚS 121/2013-28 zo 14. mája 2013 tak, že jej základné právo na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 8 C 917/1998 v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k.I. ÚS 78/2011-17 z 13. apríla 2011 porušené neboli, pričom v odôvodnení svojho nálezupoukázal na to, že v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 78/2011-17z 13. apríla 2011 ústavný súd v skúmanom postupe okresného súdu nezistil žiadne závažnéobdobia nečinnosti, ktoré by mali za následok porušenie práv zaručených v čl. 48 ods. 2ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd„... od februára 2013 nevykonal žiaden relevantný úkon. Okrem toho prieťahy v konaní boli navyše konštatované aj samotnou predsedníčkou OS Čadca a to opätovne, pričom do dnešného dňa nedošlo k náprave“.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľka odôvodňujesťažnosť takto:
„Návrh na súd som podala ešte v roku 1998 a doteraz nebolo vydané konečné rozhodnutie...
Ako som už uviedla, občianskoprávnou žalobou sa domáham vyplatenia finančných súm z úspor na vkladných knižkách a účtoch vedených v peňažných ústavoch, ktoré som v priebehu súdneho konania konkretizovala a žiadala súd, aby zaistil výpisy z týchto účtov a to opakovane. OS v Čadci v priebehu konania od roku 1998 tieto výpisy z peňažných ústavov z účtov nezabezpečil a väčšina peňažných ústavov súdu oznámila, že účty evidujú len po dobu 10 rokov a v súčasnej dobe sú už tieto skartované a teda tieto informácie už nie sú dostupné a nie je ich možné ani preukázať. Podľa mojich vedomostí na týchto účtoch malo byť asi 1.000.000,- Sk. V dôsledku nečinnosti OS Čadca som sa ocitla v dôkaznej núdzi a zrejme v tejto časti svojho návrhu z viny súdu nebudem úspešná. Na rozdiel od iných skutočností však súd vykonal niektoré úkony nadbytočné a to napr. nechal vyhotoviť v poradí už 3. znalecký posudok, hoci predchádzajúce dva neboli relevantným spôsobom využité, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Okresný súd okrem svojej nečinnosti nevykonal ani ďalšie mnou navrhnuté dôkazy, napríklad výsluchy svedkov, pričom viacerí z nich už zomreli a tieto úkony už nebude možné vykonať.“
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konám vedenom pod spisovou značkou 8C/917/1998 porušené bolo.
2. Okresnému súdu v Čadci prikazuje, aby v konaní vedenom pod spisovou značkou 8C/917/1998 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- eur, ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť jej do 2 mesiacov od doručenia nálezu.
4. Okresný súd Čadca je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 355,73 eur na účet jej právneho zástupcu AK STEHURA & partners, s. r. o. Fraňa Kráľa 2080, 022 01 Čadca do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesenímč. k. II. ÚS 612/2015-9 z 24. septembra 2015 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) v časti sťažovateľkou namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu ústavného súduč. k. III. ÚS 121/2013-28 zo 14. mája 2013 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej častiju odmietol pre jej neprípustnosť.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 612/2015-15 z 8. októbra 2015ústavný súd doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 612/2015-9z 24. septembra 2015, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ju,aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadreníč. Spr 1862/15 z 20. októbra 2015 (doručenom ústavnému súdu 22. októbra 2015) uvádza:Dňa 2. 3. 2015 bol požiadaný Okresný súd v Žiline o predvolanie znalca ⬛⬛⬛⬛ za účelom vrátenia spisu tunajšiemu súdu, nakoľko znalec nereagoval na žiadne výzvy súdu. Uznesením zo dňa 7. 2. 2013 súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie. Lehota na vypracovanie znaleckého posudku bola 90 dní od doručenia spisového materiálu. Spis bol znalcovi doručený dňa 13. 6. 2013. Dňa 23. 3. 2015 OS Žilina vrátil dožiadanie bez vybavenia.
Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 24. 3. 2015. Dňa 13. 4. 2015 sudkyňa JUDr. Krišťáková nariadila doručiť znalecký posudok účastníkom konania. Dňa 28. 4. 2015 bolo súdu doručené vyjadrenie odporca. Dňa 29. 5. 2015 sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na deň 21. 7. 2015. Dňa 12. 5. 2015 sa k ZP vyjadrila navrhovateľka. Dňa 5. 6. 2015 námietky navrhovateľky voči ZP sudkyňa nariadila doručiť súdnemu znalcovi na vyjadrenie. Dňa 3. 7. 2015 požiadala o odročenie pojednávania navrhovateľka z dôvodu neúčasti jej právneho zástupcu na pojednávaní (právny zást. bol na dovolenke). Dňa 7. 7. 2015 sudkyňa zmenila termín pojednávania na deň 19. 8. 2015. Dňa 18. 8. 2015 neúčasť ospravedlnila navrhovateľka z dôvodu náhlej choroby a žiadala o odročenie pojednávania. Dňa 19. 8. 2015 prebehlo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 2. 9. 2015 za účelom výsluchu súdneho znalca ako aj vykonania dopytu na súdneho exekútora. Dňa 28. 8. 2015 svoju neúčasť ospravedlnila navrhovateľka z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu a žiadala pojednávanie odročiť. Dňa 31. 8. 2015 sudkyňa termín pojednávania zrušila...
Vzhľadom na uvedené konštatujem, že sudkyňa vo veci koná a nedošlo k zbytočným prieťahom zo strany súdu. K predlžovaniu súdneho konania prispieva samotná sťažovateľka tým, že viackrát požiadala o odročenie pojednávania.“
Prípisom č. k. II. ÚS 612/2015-19 z 26. októbra 2015 ústavný súd vyzval právnuzástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveňjej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr 1862/15 z 20. októbra 2015 na vedomiea prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenomústavnému súdu 3. novembra 2015 konštatuje, že zotrváva na svojich vyjadreniachuvedených v ústavnej sťažnosti a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatomnávrhu.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využilmožnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustilod ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru,že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľaoznačeného článku ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktoráje určená povahou v sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súdnepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočnostípotrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalejkonal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právnevýchodiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutímsúdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia,aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktoréhosa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitýdôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí bolipredvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať novépojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahuveci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní z vyjadrení a listín predložených účastníkmikonania, na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 8 C 917/2998, ako aj z podkladov(prehľadov úkonov okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 917/1998), ktoré mal k dispozíciiv konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 490/2014, v ktorom rozhodoval o sťažnosti odporcuvystupujúcom v namietanom konaní, a tiež v konaniach vedených pod sp. zn.III. ÚS 121/2013 a sp. zn. I. ÚS 78/2011, v ktorých rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľkyvo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.8 C 917/1998.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd zotrvávana hodnotení zložitosti veci uvedenom v náleze sp. zn. III. ÚS 121/2013 zo 14. mája 2013,v ktorom konštatoval, že z hľadiska predmetu sporu ide o štandardnú občianskoprávnu vec,ktorá nie je právne zložitá. Z hľadiska rozsahu a náročnosti zisťovania skutkového stavumožno vec považovať za zložitejšiu vzhľadom na viaceré zmeny návrhov uskutočnenýchúčastníkmi konania a potrebu vykonať znalecké dokazovanie. Faktická zložitosť veci všaknemôže ospravedlňovať doterajšiu dĺžku konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky akoúčastníčky namietaného konania, vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor,v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskehosúdneho poriadku a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd moholo ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase.Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny,rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievaťk dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámenímpotrebných skutočností.
V súvislosti s hodnotením tohto kritéria ústavný súd prihliadol na skutočnosť,že pojednávania nariadené na 21. júl 2015 a 2. september 2015 boli odročené z dôvodovna strane sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu.
Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nemožnoa priori vytýkať, že v priebehu konania žiadala o odročenie nariadených pojednávaní preskutočnosti, ktoré nastali na jej strane, resp. strane jej právneho zástupcu, pretožeuplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníkakonania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožnoprijať záver, podľa ktorého ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,bude eo ipso zodpovedný za predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto postupomnastane vo sfére sťažovateľa.
Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže vysvetliťdoterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumyfinančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súduv napadnutom konaní v období nasledujúcom po právoplatnosti nálezu ústavného súduč. k. III. ÚS 121/2013-28 zo 14. mája 2013, pričom vychádzal zo svojej ustálenejjudikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania)môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jehoneefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívnek odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnakotak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m.II. ÚS 33/99).
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosťorganizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnejneistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie,zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účelzákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemuznalcovi (IV. ÚS 31/05).
Za súčasť neefektívnej činnosti okresného súdu spravidla považuje ústavný súdaj postup konajúceho súdu pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania.
Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenieefektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01,III. ÚS 56/02).
V danejveciokresnýsúdnariadilznaleckédokazovanieuznesenímzo 7. februára 2013, avšak znalecký posudok mu bol doručený až po dvoch rokochod nariadenia jeho vypracovania (22. marec 2015), čo rozhodujúcou mierou prispelok prieťahom v napadnutom konaní v priebehu posudzovaného obdobia.
Ústavný súd zo spisu zistil, že znalec z odboru stavebníctva, odvetvia odhaduhodnoty nehnuteľností, nepredložil znalecký posudok v lehote určenej v uznesenízo 7. februára 2013 a ani v lehote určenej uznesením z 26. mája 2014 (90 dní), a nereagovalani na výzvu okresného súdu zo 6. marca 2014, ani v lehote určenej uznesením okresnéhosúdu 26. mája 2014, aby vypracoval znalecký posudok do 16. júna 2014, a nereagovalani na výzvu z 26. júna 2014. Okresný súd mu preto uznesením z 23. júla 2014 uložilv súlade s § 53 OSP poriadkovú pokutu v sume 300 € a súčasne ho vyzval, aby do 5 dníod doručenia tohto uznesenia vrátil spisový materiál spolu so znaleckým posudkomokresnému súdu. Súdny znalec zostal naďalej nečinný, okresnému súdu nevrátil spisovýmateriál a ani mu neoznámil prekážky mu v tom brániace. Okresný súd mu preto ďalšímuznesením z 3. októbra 2014 uložil ďalšiu poriadkovú pokutu v maximálnej sume 820 €a uložil mu povinnosť vrátiť spisový materiál spolu so znaleckým posudkom do 5 dníod doručenia uznesenia. Ďalšou výzvou z 11. decembra 2014 okresný súd vyzval znalcana okamžité vrátenie spisového materiálu s upozornením, že v prípade nerešpektovaniapredmetnej výzvy a nevrátenia spisového materiálu bude nútený vzniknutú situáciu riešiťaj prostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepubliky(ďalejlen„ministerstvo“). Ustanovený znalec nereagoval ani na túto výzvu. Ústavný súd zohľadnilaktívny postup okresného súdu pri zabezpečovaní znaleckého posudku pri rozhodovanío primeranom finančnom zabezpečení.
V danomprípadetedaokresnýsúdvyužilsvojeoprávneniadanémuObčianskym súdnym poriadkom, dokonca upozornil na neakceptovateľné správanie znalcasvojím prípisom z 27. januára 2015 ministerstvo, v ktorom vyjadril svoj názor,že„znalec závažným spôsobom porušil a porušuje § 16 ods. 2 písm. b), c) zákona č. 382/2004 Z. z. o výkone znaleckej činnosti a svojou dlhodobou nečinnosťou spôsobuje neodôvodnené prieťahy a svojím konaním hrubo sťažuje postup súdneho konania“. Napriek uvedenému nečinnosť súdneho znalca prispela k predĺženiu napadnutého konania.
Vychádzajúc z prehľadu úkonov okresného súdu zistených v konaní vedenompod sp. zn. III. ÚS 121/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 490/2014, akoaj skutočností zistených v tomto konaní, ústavný súd konštatuje, že okresný súdv posudzovanom období vykonal viaceré procesné úkony na zabezpečenie dôkazov,uskutočňoval pojednávanie a nariadil znalecké dokazovanie, jeho činnosť však neviedlaefektívne k naplneniu účelu konania, ktorým je odstránenie právnej neistoty účastníkakonania, a dochádza k nemu v zásade prerokovaním a rozhodnutím veci v primeranejlehote. Svedčí o tom aktuálny stav konania, ktoré nie je skončené ani po sedemnástichrokoch od podania návrhu, a to ani napriek príkazu v náleze ústavného súdu sp. zn.I. ÚS 327/09 z 20. januára 2010 postupovať v napadnutom konaní bez zbytočnýchprieťahov.
Ústavný súd preto rozhodol, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn.8 C 917/1998 v období nasledujúcom po právoplatnosti nálezu č. k. III. ÚS 121/2013-28zo 14. mája 2013 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,aby vo veci konal.
Ústavný súd neprikázal okresnému súdu postupovať v konaní sp. zn. 8 C 917/1998bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu bola uložená už nálezomsp. zn. I. ÚS 327/09 z 20. januára 2010 (bod 4 výrokovej časti tohto nálezu).
Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznaniafinančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípaduuplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinnánáprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhusťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenejprávnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej právaboli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľka žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €. Tento návrhodôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacimstavom svojej právnej neistoty, ako aj tým, že v dôsledku„... skoro 17-ročného predlžovania súdneho konania som stratila možnosť preukázať svoje tvrdenia a to napríklad, výpismi z peňažných ústavov a výsluchmi zomretých svedkov“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súduvzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančnéhozadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súdvychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorýspravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súdzohľadnil konkrétne okolnosti daného prípadu a s prihliadnutím na čiastočný podielsťažovateľky na predĺžení konania v posudzovanom období ústavný súd považovalpriznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovejčasti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konaniav sume 355,73 € za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podaniesťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľkou vyčíslené trovy konania, ktoré požadujev tomto konaní uhradiť, neprekračujú sumu, ktorá jej patrí podľa vyhlášky, ústavný súdjej preto priznal úhradu trov konania v ňou požadovanej výške.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP; bod 3 výrokutohto nálezu).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016