znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 612/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom   doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp   13014/2013,   sp.   zn. Rvp 13899/2013,   sp.   zn.   Rvp   13900/2013,   sp.   zn.   Rvp 13973/2013   až   sp.   zn. Rvp 13976/2013,   sp.   zn.   Rvp   15981/2013   až   sp.   zn.   Rvp 15984/2013,   sp.   zn. Rvp 15986/2013,   sp.   zn.   Rvp   15987/2013,   sp.   zn.   Rvp   15989/2013   až sp. zn. Rvp 15992/2013 a sp. zn. Rvp 16225/2013 až sp. zn. Rvp 16233/2013 vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uzneseniami Okresného súdu Humenné sp. zn. 8 Er 613/2006 z 22. marca 2012, sp. zn. 15 Er 278/2003 z 8. augusta 2012, sp. zn. 15 Er 266/2003 z 8. augusta 2012, sp. zn. 12 Er 794/2009 z 8. februára 2012, sp. zn. 15 Er 318/2004 zo 4. mája 2012, sp. zn. 12 Er 344/2012 z 18. januára 2012, sp. zn. 8 Er 87/2005 zo 4. apríla 2012, sp. zn. 19 Er 58/2005 z 21. mája 2012, sp. zn. 15 Er 167/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 15 Er 114/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 12 Er 36/2010 zo 7. februára 2012, sp. zn. 18 Er 550/2008 z 10. januára 2012, sp. zn. 19 Er 278/2003 z 12. januára 2012, sp. zn. 17 Er 424/2010 z 19. októbra 2011, sp. zn. 6 Er 128/2005 z 20. decembra 2011, sp. zn. 10 Er 168/2005 z 28. februára 2012, sp. zn. 12 Er 134/2009   z 8.   februára   2012,   sp.   zn.   12 Er 236/2009   z 8.   februára   2012,   sp.   zn.   12   Er 342/2008 z 13. februára 2012, sp. zn. 12 Er 829/2009 zo 7. februára 2012, sp. zn. 12 Er 730/2009 z 2. mája 2012, sp. zn. 12 Er 620/2009 zo 7. februára 2012, sp. zn. 12 Er 792/2009 z 8. februára 2012, sp. zn. 12 Er 188/2009 z 8. februára 2012 a sp. zn. 12 Er 756/2006 z 12. júna 2012, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   24   CoE   30/2012 zo 14. decembra 2012, sp. zn. 10 CoE 117/2012 z 11. januára 2013, sp. zn. 5 CoE 193/2012 z 22. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 99/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 26 CoE 26/2012 z 10. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 100/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 5 CoE 184/2012 z 22. januára 2013, sp. zn. 4 CoE 143/2012 z 8. februára 2013, sp. zn. 6 CoE 271/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 20 CoE 271/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 20 CoE 209/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 9 CoE 29/2012 z 11. decembra 2012, sp. zn. 19 CoE 76/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 164/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 141/2012 z 13. februára 2013, sp. zn. 1 CoE 105/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 19 CoE 138/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 17 CoE 149/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 135/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 9 CoE 72/2012 z 21. februára 2013, sp. zn. 20 CoE 218/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 145/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 111/2012 z 29.   novembra   2012,   sp.   zn.   23   CoE   19/2012   zo   17.   decembra   2012   a   sp.   zn. 23 CoE 48/2012 zo 17. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13014/2013, sp.   zn.   Rvp   13899/2013,   sp.   zn.   Rvp   13900/2013,   sp.   zn.   Rvp   13973/2013   až   sp.   zn. Rvp 13976/2013,   sp.   zn.   Rvp   15981/2013   až   sp.   zn.   Rvp   15984/2013,   sp.   zn. Rvp 15986/2013,   sp.   zn.   Rvp   15987/2013,   sp.   zn.   Rvp   15989/2013   až   sp.   zn. Rvp 15992/2013 a sp. zn. Rvp 16225/2013 až sp. zn. Rvp 16233/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13014/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. marca 2013, 12.   apríla   2013,   15.   apríla   2013,   9.   mája   2013   a 20.   mája   2013   doručené   sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Er 613/2006 z 22. marca 2012, sp. zn. 15 Er 278/2003   z 8.   augusta   2012,   sp.   zn.   15 Er 266/2003   z 8.   augusta   2012,   sp.   zn.   12   Er 794/2009 z 8. februára 2012, sp. zn. 15 Er 318/2004 zo 4. mája 2012, sp. zn. 12 Er 344/2012 z 18. januára 2012, sp. zn. 8 Er 87/2005 zo 4. apríla 2012, sp. zn. 19 Er 58/2005 z 21. mája 2012, sp. zn. 15 Er 167/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 15 Er 114/2005 z 8. augusta 2012, sp. zn. 12 Er 36/2010 zo 7. februára 2012, sp. zn. 18 Er 550/2008 z 10. januára 2012, sp. zn. 19 Er 278/2003 z 12. januára 2012, sp. zn. 17 Er   424/2010 z 19. októbra 2011, sp. zn. 6 Er 128/2005 z 20. decembra 2011, sp. zn. 10 Er 168/2005 z 28. februára 2012, sp. zn. 12 Er   134/2009   z 8.   februára   2012,   sp.   zn.   12 Er   236/2009 z 8.   februára   2012,   sp.   zn. 12 Er 342/2008 z 13. februára 2012, sp. zn. 12 Er 829/2009 zo 7. februára 2012, sp. zn. 12 Er   730/2009   z 2.   mája   2012,   sp.   zn.   12   Er   620/2009   zo   7.   februára   2012,   sp.   zn. 12 Er 792/2009 z 8. februára 2012, sp. zn. 12 Er 188/2009 z 8. februára 2012 a sp. zn. 12 Er 756/2006 z 12. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   a   uzneseniami Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   24   CoE   30/2012 zo 14. decembra 2012, sp. zn. 10 CoE 117/2012 z 11. januára 2013, sp. zn. 5 CoE 193/2012 z 22. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 99/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 26 CoE 26/2012 z 10. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 100/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 5 CoE 184/2012 z 22. januára 2013, sp. zn. 4 CoE 143/2012 z 8. februára 2013, sp. zn. 6 CoE 271/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 20 CoE 271/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 20 CoE 209/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 9 CoE 29/2012 z 11. decembra 2012, sp. zn. 19 CoE 76/2012 z 24. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 164/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 3 CoE 141/2012 z 13. februára 2013, sp. zn. 1 CoE 105/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 19 CoE 138/2012 z 31. januára 2013, sp. zn. 17 CoE 149/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 135/2012 z 19. decembra 2012, sp. zn. 9 CoE 72/2012 z 21. februára 2013, sp. zn. 20 CoE 218/2012 z 28. decembra 2012, sp. zn. 8 CoE 145/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE 111/2012 z 29.   novembra   2012,   sp.   zn.   23   CoE   19/2012   zo   17.   decembra   2012   a   sp.   zn. 23 CoE 48/2012 zo 17. decembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a v rámci   svojej   činnosti poskytla   na základe zmlúv o úvere   uzavretých   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   títo   povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v týchto   konaniach   začaté   exekučné konania.   V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné   konania. V priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   okresného   súdu v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania.   Za   relevantné   pochybenie   v postupe   okresného   súdu   a krajského   súdu sťažovateľka   považuje predovšetkým   skutočnosť,   že   o zastavení   uvedených   exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny   dvor“)   o   rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka poukázala tiež na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich súdov a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   pričom   argumentovala,   že „Prvostupňový   súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku   a odňal   tak   oprávnenému   možnosť   konať   pred   súdom.   Súd   nenariadil   ústne pojednávanie   a tento   nedostatok   nekorigoval   ani   súd   druhého   stupňa!   Ak   by   aj   bolo pravdou,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   bolo   vydané   skôr,   ako   bolo   citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na   argumentácii   a legitimite   námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

V doplneniach   sťažností   doručených   ústavnému   súdu   25.   júla   2013   sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla 1993 o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v spore   a vyzvať   ich,   aby   sa   k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   čl.   47   charty   postupom   a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia   okresného súdu   a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.

V   zmysle   §   112   ods.   2   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp13014/2013, sp. zn. Rvp 13899/2013, sp. zn. Rvp 13900/2013, sp. zn. Rvp 13973/2013 až sp. zn. Rvp 13976/2013, sp. zn. Rvp 15981/2013 až sp. zn. Rvp 15984/2013, sp. zn. Rvp 15986/2013,   sp.   zn.   Rvp   15987/2013,   sp.   zn.   Rvp   15989/2013   až   sp.   zn. Rvp 15992/2013 a sp. zn. Rvp 16225/2013 až sp. zn. Rvp 16233/2013 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto sťažnosti   smerujú, rozhodol   ústavný súd   o spojení týchto   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode 1 výroku   tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 15990/2013

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   pod   sp.   zn.   Rvp   13900/2013   prebieha   na   ústavnom   súde konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 12. apríla 2013 a pod sp. zn. Rvp 15990/2013 prebieha   konanie   o totožnej   sťažnosti   doručenej   9.   mája   2013,   pričom   v obidvoch sťažnostiach je namietané porušenie tých istých práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom okresného súdu a jeho uznesením sp. zn. 15 Er 266/2003 z 8. augusta 2012,   ktorým   okresný   súd   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju,   a   postupom krajského   súdu   a jeho   uznesením   sp.   zn.   5   CoE   193/2012   z 22.   januára   2013,   ktorým krajský súd návrh na prerušenie konania zamietol a uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 13900/2013 a sp. zn. Rvp 15990/2013 vystupujú identickí účastníci konania (sťažovateľka, okresný súd a   krajský   súd),   predmet   uvedených   konaní   je   identický   (namietané   porušenie sťažovateľkiných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty napadnutými uzneseniami) a sťažnosti   vychádzajú   z totožnej   právnej   argumentácie.   Začatie   konania   pod   sp.   zn. Rvp 13900/2013 teda bráni tomu, aby proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu sp. zn. 15 Er 266/2003 z 8. augusta 2012, ako aj proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu sp. zn. 5 CoE 193/2012 z 22. januára 2013 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania. Preto bolo potrebné sťažnosť pôvodne vedenú pod sp. zn. Rvp 15990/2013 odmietnuť z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   sťažnosti   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.4 K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom   a napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu,   ktorými   krajský   súd   potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila   len   iné   rozhodnutia   krajského   súdu   v skutkovo   a právne   obdobných   veciach, v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   obsahovalo,   čo   sa   týka   skutkových   zistení a právneho posúdenia veci   krajským   súdom,   obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

Keďže   ústavný   súd   už   predtým   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   podrobne analyzoval   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   nepovažoval za potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   v   prípade   týchto   sťažností sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 198/2011 zo 4. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012   z   22.   augusta   2012,   sp.   zn.   II.   ÚS   337/2012   z 13.   septembra   2012, sp. zn. III. ÚS 416/2012   z 12.   septembra   2012,   I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012, I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných súdov   o vyhlásení exekúcií   za neprípustné a ich   zastavení v stovkách   prípadov,   pretože notárske   zápisnice   alebo rozhodcovské   rozsudky   z rôznych   dôvodov   neboli   spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v zmysle   ktorej   pochybenie   v postupe okresného súdu a krajského súdu spočíva v zastavení uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.   c)   OSP   z dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie o predbežnej   otázke   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci   inej   sťažnosti   podanej sťažovateľkou, v ktorom   ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by   mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   EÚ,   musí   mať   automaticky   za   následok   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci   Ullens   de   Schooten   a   Rezabek   proti   Belgicku   z   20.   septembra   2011,   sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07. Krajský súd navyše vo viacerých svojich rozhodnutiach poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-76/10 zo 16. novembra 2010 vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10)   dotýkajúcu   sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne závery, ku ktorým krajský súd dospel   v sťažovateľkou   napadnutých   rozhodnutiach.   Dôvody,   pre   ktoré   všeobecné   súdy nepovažujú   za   potrebné   obracať sa   na   Súdny   dvor   vo   veci   vykladania   Smernice   Rady 93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o nekalých   zmluvných   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách,   ústavný   súd   považuje   za   akceptovateľné   (bližšie   napr. II. ÚS   304/2012) a sťažovateľkou   predloženú   argumentáciu   k tejto   otázke   ústavný   súd   nepovažoval   za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu krajského súdu v napadnutých konaniach.

Obdobné stanovisko ústavný súd zaujíma aj v prípade argumentácie sťažovateľky vyplývajúcej   z uznesenia   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/641/2011 z 30. novembra   2012,   ktorým   Krajský   súd   v Bratislave   síce   zrušil   uznesenie prvostupňového   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, avšak urobil tak v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho   dôvodu   zakotveného   v   §   221   ods.   1   písm.   f)   OSP   (t.   j.   odňatia   možnosti sťažovateľke konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných   prípadov,   z akých   vychádzal   krajský   súd   pri   konaní   a rozhodovaní o odvolaniach   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktoré   sú   predmetom   tohto   ústavného prieskumu.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a spol.   C-472/11 z 21. februára   2013.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti   exekúcie   z už   uvádzaných   dôvodov   z   uznesení   okresného   súdu,   proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti   uzneseniu   okresného   súdu)   v tom   smere,   že   si   neprajú,   aby   bolo   v ich   prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel   k záveru,   že postupom   krajského   súdu   a jeho uzneseniami bol v daných   veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, resp. v rozpore s § 214 ods.   1   OSP   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   3/2013   zo   16.   januára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp.   zn. II. ÚS 365/2013   z 26.   júna   2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých   sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory   vyslovené v predošlých   rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z bodu 2 výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje   na   odôvodnenie   predchádzajúcich   rozhodnutí   ústavného   súdu   vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Ústavný   súd   preto   sťažnosti   sťažovateľky   v časti   smerujúcej   proti   postupu a napadnutým   rozhodnutiam   krajského   súdu   bez   podrobnejšej   argumentácie   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013