SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 610/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 71/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského   25,   Pezinok,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 71/2013 o ich odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cbs 9/2003-804 z 20. augusta 2013.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú:«Sťažovatelia majú aktuálne postavenie odvolateľov v odvolacom konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky od 27. novembra 2013 pod č. k. 2 Obo/71/2013 proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cbs/9/2003-804 zo dňa 20. 08. 2013 (príloha   č. 11),   ktorý   nekoná   efektívne,   je   nečinný,   je   pasívny,   za   viac   ako   1   rok a 8 mesiacov   vo   veci   nevykonal   žiaden   relevantný   úkon   smerujúci   k   prejednaniu a rozhodnutiu   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a teda rozhodnutiu v „primeranej lehote“, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov o výsledok konania majúceho charakter z pohľadu rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva už ako extrémne dlhého súdneho konania od 11. júla 2003.

Až   po   podaní   sťažnosti   sťažovateľov   listom   zo   dňa   10.   07.   2015   predsedníčke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... porušovateľ doručil sťažovateľom dňa 14. 08. 2015 s výrazným odstupom až viac ako 1 roka a 8 mesiacov vyjadrenie odporcu k nimi podanému odvolaniu, doručeného Krajskému súdu v Košiciach už dňa 18. 10. 2013... krajský súd si túto   povinnosť   bezodkladne   nesplnil,   preniesol   túto   povinnosť   na   najvyšší   súd   −, čo dokumentuje,   že   porušovateľ   sa   o   vec   doposiaľ   (do   podania   sťažnosti   na   prieťahy predsedníčke súdu) nezaujímal, nekonal a nekoná o odvolaní s urýchlením, porušil zásadu rýchlosti súdneho konania ust. §-u 6 Občianskeho súdneho poriadku, čo malo a má u sťažovateľov za následok vznik nemajetkovej ujmy, vyvolania a udržovania u nich pocitov bezmocnosti, beznádeje, strádania, útrap.

Stav ich právnej neistoty o výsledok odvolacieho konania trvá aj v čase podania tejto ústavnej sťažnosti...

Predsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky listom zo dňa 10. 07. 2015 nereagovala.

Porušovateľ ani ku dňu podania tejto sťažnosti vo veci nerozhodol. Vec je teda v nerozhodnutom stave, nie vinou sťažovateľov, viac ako 1 rok a 8 mesiacov.

Vec je pritom dľa právneho názoru sťažovateľov jednoduchá, po právnej i skutkovej stránke nezložitá, pre sťažovateľov má mimoriadny význam...

Sťažovatelia   tvrdia,   že   dĺžka   doterajšieho   konania/nekonania   porušovateľom od 27. 11. 2013 o ich odvolaní zo dňa 27. 09. 2013 nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, odporuje požiadavke na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušovateľ nekoná plynulo a efektívne, porušil zásadu rýchlosti súdneho konania.»

Ústavný súd konštatuje (v zmysle príloh priložených k sťažnosti), že sťažovateľom bola 14. augusta 2015 doručená odpoveď predsedníčky senátu najvyššieho súdu na ich sťažnosť na prieťahy v konaní z 20. júla 2015, v ktorej sa uvádza: „Pre nadpriemerný nápad vecí v roku 2012 a nasledujúce nie je možné v senáte 2 O vybavujúcom predmetnú vec žalobcov ukončiť niektoré veci napadnuté na Najvyšší súd Slovenskej republiky v roku 2013 v primeranej lehote. Veci sú vybavované priebežne v poradí ako napadli. Predpokladaný termín ukončenia napadnutej veci žalobcov je v mesiaci august − september 2015.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené boli.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 2 Obo/71/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume po 3.000,- eur (slovom: tritisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky... povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   900,-   eur,   ktorú je Najvyšší   súdu   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   ich   právnej   zástupkyne JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovatelia   namietajú,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Obo 71/2013 došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych okolnostiach   posudzovanej   veci   ide   o   konanie   prebiehajúce   na   najvyššom   súde,   ktoré do dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   trvá   necelých   21   mesiacov.   Ústavný   súd poukazuje na to, že najvyšší súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto najvyšší súd spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 Občianskeho súdneho poriadku) ani nie je povinný nariadiť pojednávanie (§ 214 Občianskeho súdneho poriadku). To však nevyhnutne neznamená, že odvolací súd je v odvolacom konaní nečinný a koná neefektívne (III. ÚS 216/2015).   Ústavný   súd   nespochybňuje   tvrdenie   sťažovateľov,   že   najvyšší   súd mohol v namietanom konaní postupovať aj efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor, že prieťahy v postupe najvyššieho súdu nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, predsedníčka senátu najvyššieho súdu v prípise z 20. júla 2015 pripojenom k sťažnosti (sťažovateľom bol doručený 14. augusta 2015)   uviedla,   že   predpokladaný   termín   skončenia   napadnutej   veci   je   v mesiaci august − september   2015,   napriek   tomu   sťažovatelia   20.   augusta   2015   doručili   sťažnosť ústavnému súdu.

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   postup najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   nie   je   poznamenaný   prieťahmi   takej   intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak najvyšší súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konať neefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovatelia opätovne uchádzali prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015