znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 61/98

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   zasadnutí   senátu   14.   apríla   1999 prerokoval podnet V. H., bytom B., zastúpenej JUDr. E. Ľ., advokátkou, B., vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10 C 119/96 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Bratislava III v konaní o vypratanie nehnuteľnosti vedenom pod sp. zn. 10 C 119/96   p o r u š i l   základné ústavné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Podnetom podaným na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd   SR“)   sa   V.   H.,   bytom   B.,   zastúpená   JUDr.   E.   Ľ.,   advokátkou,   B.   (ďalej   len „navrhovateľka“), domáhala preskúmania podnetu v označenej veci, pretože podľa jej názoru   sú   „voči   štátnej   mašinérii   všeobecných   súdov   bezmocní,   domôcť   sa v primeranej dobe ochrany svojich ústavných a ľudských práv“.

V odôvodnení   svojho   podnetu   navrhovateľka   uviedla,   že   je   výlučnou vlastníčkou parcely č. 2778 vo výmere 4262 m2 v katastrálnom území Rača (o čom priložila fotokópiu listu vlastníctva č. 3188 Okresného úradu – odboru katastra pre Bratislavu III). Žalobou podanou 3. 6. 1996 na bývalom Obvodnom súde, Bratislava III, teraz Okresný súd Bratislava III, sa navrhovateľka domáhala vypratania uvedenej nehnuteľnosti podľa   § 126 Občianskeho zákonníka voči tým, ktorí ju bezdôvodne užívajú a odmietajú ju dobrovoľne vydať.

K domáhaniu   sa   prerokovania   veci   pred   príslušným   okresným   súdom navrhovateľka uviedla, že urobila tak písomnými podaniami z 19. 5. 1997, 20. 8. 1997, 6. 11. 1997 a 17. 3. 1998, ako aj ústnymi rokovaniami s podpredsedom súdu v máji a začiatkom júna 1998, kedy žiadala vytýčenie prvého pojednávania a začatia konania vo veci samej, ale bezvýsledne.

K nečinnosti súdu navrhovateľka vyslovuje názor, že také konanie súdu, ktorý koná   a   rozhoduje   o   právach   účastníkov   v neprimeraných   časových   dimenziách,   je zásahom do Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorých má každý právo, aby jeho vec bola prejednaná bez zbytočných prieťahov.

Ústavnému   súdu   navrhovateľka   navrhuje   vydať   nález,   že   „právo   V.   H.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nečinnosťou   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Okresným   súdom   Bratislava   III,   v konaní o ochranu vlastníckeho práva vedenom na tomto súdu pod sp. zn. 10 C 119/96 bolo porušené“.

Ústavný súd SR si vyžiadal od navrhovateľky vyjadrenie, resp. upresnenie, či písomné podania, ktorými sa podľa podnetu domáhala na Okresnom súde Bratislava III vytýčenia prvého pojednávania a začatia konania vo veci pod sp. zn. 10 C 119/96, možno kvalifikovať ako sťažnosť, to znamená právny prostriedok nápravy, ktorým sa účastník   konania   domáha   odstránenia   prieťahov   v konaní   súdu.   Na   túto   výzvu Ústavného   súdu   SR   zaslala   navrhovateľka   (10.   11.   1998)   šesť   písomných   podaní rôzneho označenia vrátane „sťažnosti na prieťahy v konaní podľa zákona č. 80/1992 Zb.“   Z obsahu   týchto   podaní   vyplýva,   že   navrhovateľka   sa   dožadovala   vytýčenia pojednávania   a   ukončenia   nečinnosti   súdu   v jej   veci.   Práve   podľa   obsahu   týchto písomných   podaní   považoval   Ústavný   súd   SR   využitie   možnosti   domáhania   sa prerokovania veci pred všeobecným súdom bez zbytočných prieťahov za neúspešné. To spolu s absenciou iných právnych možností odstránenia stavu neistoty a nečinnosti súdu bolo dôvodom toho, že Ústavný súd SR využil možnosť podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a prijal navrhovateľkin podnet na začatie   konania   vo   veci   porušenia   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 druhou vetou Ústavy SR.

V súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. Ústavný súd SR doručil Okresnému súdu Bratislava III ako druhému účastníkovi konania prijatý podnet sp. zn. II. ÚS 61/98 s výzvou, aby sa k nemu vyjadril v určenej lehote.

Okresný súd Bratislava III sa k podnetu vyjadril listom predsedu súdu z 15. 12. 1998. V stanovisku predseda súdu uvádza, že konanie vo veci sp. zn. 10 C 119/96 bolo začaté na návrh V. H. (tiež navrhovateľky pred Ústavným súdom SR) 3. 6. 1996 a vec „prejednáva   a   rozhoduje“   JUDr.   M.   Z.   Táto   sudkyňa   prvým   úkonom   v tejto   veci v zmysle úpravy z 28. 9. 1998 vyzvala navrhovateľkinu zástupkyňu na predloženie potrebného počtu rovnopisov návrhu, doplnenie presného znenia výroku rozsudku, ktorého   sa   navrhovateľka   domáha   (úplná   identifikácia   nehnuteľnosti   a   predloženie aktualizovaného   listu   vlastníctva   predmetnej   nehnuteľnosti).   JUDr.   Ľ.   (zástupkyňa navrhovateľky v konaní pred Okresným súdom Bratislava III, ako aj pred Ústavným súdom SR v posudzovanej veci) tak urobila podľa vyjadrenia v stanovisku predsedu súdu 26. 10. 1998.

Ku   konaniu   vo   veci   sp.   zn.   10   C   119/96,   ktoré   je   predmetom   námietok prieťahov v konaní pred Ústavným súdom SR, predseda súdu uvádza, že na Okresnom súde Bratislava III prebieha konanie vo veci sp. zn. 8 C 173/93 o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, v ktorej je V. H. v procesnom postavení odporkyne. Táto vec bola, podľa vyjadrenia predsedu súdu, skončená rozsudkom č. k. 8 C 173/93 z 19. 3. 1996 právoplatným dňa 2. 6. 1997, ktorým súd návrh zamietol. Navrhovatelia 13. 6. 1997 podali proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 Co 272/96-120, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolanie. Vec bola predložená 9. 11. 1998 Najvyššiemu súdu SR.

Nečinnosť sudkyne konajúcej vo veci sp. zn. 10 C 119/96, v ktorej táto sudkyňa prvý úkon od podania návrhu 3. 6. 1996 urobila až 28. 9. 1998, odôvodňuje Okresný súd Bratislava III jej práceneschopnosťou od januára do decembra 1997. Predseda súdu   vyjadruje   svoj   názor,   že   sudkyňa   ani nemohla   pojednávať vec   sp.   zn.   10   C 119/96 do skončenia veci sp. zn. 8 C 173/93 z hľadiska predmetov konaní v týchto veciach. Poznamenáva, že „situácia mohla byť procesne pokrytá“ prerušením konania v zmysle § 109 ods. 2 OSP“. Nečinnosť súdu v konaní veci sp. zn. 10 C 119/96 je myslím   si   dôvodná“,   uviedol   tiež   vo   svojom   vyjadrení   predseda   Okresného   súdu Bratislava III.

Ústavný súd si za účelom zistenia konkrétnych okolností, za ktorých malo dôjsť k namietaným prieťahom v konaní, vyžiadal z Okresného súdu Bratislava III spis sp. zn. 10 C 119/96. Po vyžiadaní spisu podpredseda súdu JUDr. K. telefonicky oznámil, že vzhľadom na pojednávanie vo veci spis zašlú po 23. 3. 1999.

Z doručeného   spisového   materiálu   Ústavný   súd   SR   zisťuje,   že   skutočnosti tvrdené navrhovateľkou o úkonoch súdu týkajúcich sa prieťahov veci sp. zn. 10 C 119/96   sú   dôvodné   a   preukázané.   V celom   rozsahu   boli   preukázané   aj   tvrdenia druhého účastníka konania. Z listu   predsedu   súdu   Spr. 3357/98 z 2. októbra   1998 zástupkyni   navrhovateľky   Ústavný   súd   SR   zisťuje,   že   navrhovateľka   sa   viackrát domáhala činnosti súdu – vytýčenia pojednávania na orgánoch štátnej správy súdu. Aj v tomto liste sa Okresný súd Bratislava III (potvrdzuje) vyjadril, že prvým úkonom sudkyne vo veci (ktorá je tiež predmetom podnetu) bola výzva sudkyne z 2. októbra 1998,   ktorým   vyzvala   navrhovateľku   na   doplnenie   návrhu.   Nečinnosť   v konaní ospravedlňoval súd práceneschopnosťou sudkyne. Z vyžiadaného spisu 10 C 119/96 Ústavný   súd   SR   tiež   zistil,   že   pojednávanie   vo   veci   o   vypratanie   nehnuteľnosti vytýčené na 23. 3. 1999 bolo toho dňa z dôvodu neprítomnosti odporcov odročené na 20. apríl 1999.

Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR základným   ľudským   právom,   resp.   jedným   z procesných   princípov,   ktoré   majú garantovať širšie ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Podľa citovaného článku,   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov.   Ústavnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zodpovedá povinnosť súdov, iných štátnych orgánov a orgánov verejnej správy konať spôsobom vylučujúcim zbytočné prieťahy. Pokiaľ ide o súdy, v súlade s Ústavou SR im povinnosti ukladá predovšetkým zákon o súdoch a sudcoch, zákon o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich   a Občiansky súdny poriadok ako všeobecná zákonná úprava, ktorá   upravuje   postup   súdu   a   účastníkov   v občianskom   súdnom   konaní.   Podľa ustanovenia § 100 Občianskeho súdneho poriadku, len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.   Rozhodovať   bez   prieťahov   je   jednou   z   povinností   sudcu   aj   podľa ustanovenia § 5 ods. 2 druhej vety zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch.

Pokiaľ   ide   o   primeranosť   lehoty,   teda   lehoty,   kedy   by   mala   byť   vec prerokovaná, táto nie je presne ohraničená. Za začiatok lehoty sa spravidla považuje deň podania návrhu na súd; pokiaľ ide o koniec lehoty, táto sa posudzuje ako celok do okamihu,   keď   súd   ukončí   právnu   neistotu   vo   veci,   ktorá   bola   predmetom prerokovávania pred súdom. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa   judikatúry   Ústavného   súdu   SR,   ktorá   je   kompatibilná   s   ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, primeranosť lehoty sa posudzuje vždy osobitne,   podľa   každého   konkrétneho   prípadu.   Pri   hodnotení   prieťahov   v konaní Ústavný súd SR v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vychádza z troch základných kritérií.

Okrem   správania   sa   a   súčinnosti   účastníkov   konania   ďalším   kritériom   pri posudzovaní primeranosti lehoty je zložitosť prerokovávanej veci a spôsob, ktorým orgán   túto   vec   prerokováva.   Do   spôsobu   súdu,   ktorým   vec   prerokováva,   patrí   aj povinnosť súdu dbať o to, aby každý na konaní participujúci, napr. aj znalec, tlmočník a   pod.,   konal   tak,   aby   nedochádzalo   k   zbytočným   prieťahom.   Osobitné,   resp. výnimočné okolnosti môžu byť tiež jedným z kritérií, či v konkrétnom prípade došlo k prieťahom v konaní, alebo či vec bola prerokovaná v primeranej lehote.

Zložitosť prerokovanej veci z hľadiska skutkového a z hľadiska právnej úpravy relevantnej pre prerokovanú vec je druhým základným kritériom prieťahov v konaní. Okresný   súd   Bratislava   III   neodôvodňuje   prieťahy   v konaní   v posudzovanej   veci zložitosťou právnej úpravy.

Predmetom konania pred okresným súdom, nečinnosť ktorého je namietaná ako porušenie ústavného práva, bol návrh – žaloba na vypratanie nehnuteľnosti. Aj keď Ústavný súd SR berie do úvahy a zhodnocuje vzájomnú súvislosť a podmienenosť konaní vo veci sp. zn. 8 C 173/93 a veci pod sp. zn. 10 C 119/96, v žiadnom prípade nemôže obdobie od podania návrhu na súd 3. 6. 1996 do 28. 9. 1998, kedy sudkyňa urobila   vo   veci   prvý   úkon,   považovať   za   zložitosť   prerokovanej   veci   alebo   za odôvodnenosť prieťahov v konkrétnom konaní.

Ústavný   súd   SR   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   zdôraznil,   že   je povinnosťou   súdu   a   sudcu   organizovať   prácu   tak,   aby   nedochádzalo k neodôvodneným prieťahom v konaní. Súd ako štátny orgán vykonáva súdnu moc v mene štátu. V konkrétnom prípade nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti   súdu,   ktoré   boli   príčinou   neprimeranej   lehoty   prerokovania   (vybavenie) konkrétnej   veci,   sú   porušením   základného   práva   navrhovateľky,   aby   jej   vec   bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov.

Preto   Ústavný   súd   SR   podľa   uvedených   kritérií   posúdil   všetky   okolnosti v namietanom konaní súdu vyhovel podnetu navrhovateľky a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 1999