SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 61/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľaa advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 717/2015, Rvp 727/2015, Rvp 728/2015, Rvp 729/2015, Rvp 730/2015, Rvp 731/2015,Rvp 732/2015, Rvp 733/2015, Rvp 734/2015, Rvp 735/2015, Rvp 736/2015, Rvp 738/2015,Rvp 739/2015, Rvp 740/2015, Rvp 741/2015, Rvp 742/2015, Rvp 743/2015, Rvp 744/2015,Rvp 745/2015, Rvp 746/2015, Rvp 747/2015, Rvp 748/2015, Rvp 749/2015, Rvp 750/2015,Rvp 751/2015, Rvp 752/2015, Rvp 753/2015, Rvp 754/2015, Rvp 755/2015a Rvp 756/2015, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 679/2014z 11. septembra 2014 (Rvp 717/2015), sp. zn. 6 Co 665/2014 z 30. septembra 2014(Rvp 727/2015), sp. zn. 7 Co 606/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 728/2015), sp. zn.7 Co 647/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 729/2015), sp. zn. 7 Co 690/2014 z 15. októbra 2014(Rvp 730/2015), sp. zn. 9 Co 748/2014 z 2. októbra 2014 (Rvp 731/2015), sp. zn.7 Co 692/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 732/2015), sp. zn. 7 Co 695/2014 z 15. októbra2014 (Rvp 733/2015), sp. zn. 7 Co 585/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 734/2015), sp. zn.7 Co 640/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 735/2015), sp. zn. 6 Co 763/2014 z 30. októbra 2014(Rvp 736/2015), sp. zn. 7 Co 623/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 738/2015), sp. zn.7 Co 627/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 739/2015), sp. zn. 7 Co 592/2014 z 8. októbra 2014(Rvp 740/2015), sp. zn. 7 Co 678/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 741/2015), sp. zn.9 Co 753/2014 zo 16. októbra 2014 (Rvp 742/2015), sp. zn. 8 Co 689/2014 z 31. októbra2014 (Rvp 743/2015), sp. zn. 9 Co 640/2014 zo 16. októbra 2014 (Rvp 744/2015), sp. zn.5 Co 802/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 745/2015), sp. zn. 5 Co761/2014 z 27. novembra2014 (Rvp 746/2015), sp. zn. 6 o 755/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 747/2015), sp. zn.8 Co 530/2014 z 31. októbra 2014 (Rvp 748/2015), sp. zn. 5 Co 736/2014 z 28. októbra2014 (Rvp 749/2015), sp. zn. 7 Co 631/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 750/2015), sp. zn.7 Co 651/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 751/2015), sp. zn. 6 Co 752/2014 z 31. októbra2014 (Rvp 752/2015), sp. zn. 7 Co 649/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 753/2015), sp. zn.7 Co 636/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 754/2015), sp. zn. 9 Co 788/2014 z 2. októbra 2014(Rvp 755/2015), sp. zn. 10 Co 674/2014 z 26. septembra 2014 (Rvp 756/2015), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 717/2015, Rvp 727/2015, Rvp 728/2015, Rvp 729/2015, Rvp 730/2015,Rvp 731/2015, Rvp 732/2015, Rvp 733/2015, Rvp 734/2015, Rvp 735/2015, Rvp 736/2015,Rvp 738/2015, Rvp 739/2015, Rvp 740/2015, Rvp 741/2015, Rvp 742/2015, Rvp 743/2015,Rvp 744/2015, Rvp 745/2015, Rvp 746/2015, Rvp 747/2015, Rvp 748/2015, Rvp 749/2015,Rvp 750/2015, Rvp 751/2015, Rvp 752/2015, Rvp 753/2015, Rvp 754/2015, Rvp 755/2015a Rvp 756/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 717/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. januára2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len„napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v postavenížalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Čadca, Okresným súdom Martin,Okresným súdom Liptovský Mikuláš, Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresné súdy“),predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmyspôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresnýchsúdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmumali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli v predmetných veciach vo veci samej rozsudkami, protiktorým podala sťažovateľka odvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami zapodané odvolania súdny poplatok 20 € podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov[príloha zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatkuza výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnychpoplatkoch“)]. Proti predmetným uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdnypoplatok podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd napadnutýmiuzneseniami tak, že potvrdil uznesenia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdnypoplatok za odvolania.

Podľa názoru sťažovateľky„postupom v odvolacom konaní a napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení v sťažnostiach označených práv sťažovateľka odôvodňuje najmätakto:«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

... Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka argumentuje aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007, poukazujúc na tú jeho časť, v ktorej sa uvádza:«Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.»

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že„... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boloporušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,označené uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konaniaa prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnejmoci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 717/2015, Rvp 727/2015, Rvp 728/2015, Rvp 729/2015, Rvp 730/2015,Rvp 731/2015, Rvp 732/2015, Rvp 733/2015, Rvp 734/2015, Rvp 735/2015, Rvp 736/2015,Rvp 738/2015, Rvp 739/2015, Rvp 740/2015, Rvp 741/2015, Rvp 742/2015, Rvp 743/2015,Rvp 744/2015, Rvp 745/2015, Rvp 746/2015, Rvp 747/2015, Rvp 748/2015, Rvp 749/2015,Rvp 750/2015, Rvp 751/2015, Rvp 752/2015, Rvp 753/2015, Rvp 754/2015, Rvp 755/2015a Rvp 756/2015, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiežna totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tietosťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojenís § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa o povinnostisťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z hľadiska premetu sporu ide vo všetkých pôvodných konaniach o prípadyposudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdnehopoplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučujeu tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie (IV. ÚS 358/08).

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutýmuzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bezakejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchtokonaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a pretoich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávislea s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkomkonania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohtopostavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie jeabsolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmieobmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právobolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujúlegitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmtocieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejtopovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosťodôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľomna okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva tedanevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tentoargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietaných veciach aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávneaplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) zákona o súdnych poplatkoch,čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnení napadnutých uznesení krajský súd okrem inéhouvádza, že podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosťvzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti o vykonanie poplatkovéhoúkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 sadzobníkasúdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo vecisamej. Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydaniepredbežného opatrenia. Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nichpoplatok podľa ceny predmetu svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľaalebo odporcu viac, platia súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesnéhospoločenstva tak, že v prípade samostatného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 1 OSP)platia súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípadenerozlučného procesného spoločenstva (§ 91 ods. 2 OSP) spoločne a nerozdielne.

Krajský súd ďalej v napadnutých uzneseniach zdôrazňuje, že súdny poplatok savyrubuje nielen za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradnýmrozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i zaďalšie úkony vrátane podaného odvolania. Podľa názoru krajského súdu sa súdny poplatokneplatí len za samotné podanie návrhu, a tak okresné súdy nerozšírili svojvoľne okruhúkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Ak sa konanie o návrhu na náhradu škodyspôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jehonesprávnym úradným postupom v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza (v položke 7a),potom nejde o poplatok, ktorý v sadzobníku súdnych poplatkov nie je uvedený.

Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolaniea dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenejtýmto zákonom. Zákon č. 286/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej radySlovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskoršíchpredpisov zaviedol do zákona o súdnych poplatkoch aj prechodné ustanovenie účinnéod 1. októbra 2012, a to § 18ca, podľa ktorých z úkonov navrhnutých alebo za konaniazačaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinnýchdo 30. septembra 2012 i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Krajský súd ďalejv odôvodneniach napadnutých uznesení tiež uvádza, že okresné súdy sa spravovali privyrubení súdneho poplatku za konanie o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkovč. 7a (ako prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovejpovinnosti, teda v čase podania odvolania, a dôvodne prihliadali na poznámku č. 3k položke č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov, § 5 ods. 1 písm. a), ako aj ustanovenie § 17ods. 2 a § 18ca zákona o súdnych poplatkoch. Námietka, že v danej veci nie je dôvodnépoužitieanalógie legis, je podľa názoru krajského súdu irelevantná, keďže v danom prípadek použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

V zmysle sumarizujúcich záverov krajského súdu vyjadrených v napadnutýchuzneseniach okresné súdy uzneseniami, ktorými uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiťsúdny poplatok za odvolanie, aplikovali správny právny predpis a správne ho aj vyložili.V uzneseniach bola podľa krajského súdu správne označená položka sadzobníka súdnychpoplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok vyrubil a bol vyrubený v správnej výške.Námietky sťažovateľky týkajúce sa rozsahu odôvodnenia rozhodnutí súdov prvého stupňakrajský súd taktiež nepovažoval za dôvodné vzhľadom na to, že z nich všetky rozhodujúceskutočnosti jednoznačne, a teda zrozumiteľne vyplývajú. Krajský súd preto považovalpostup okresných súdov, ktoré rozhodovali o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdnypoplatok za odvolanie, za správny a sťažovateľkou napadnuté uznesenia okresných súdovpotvrdil.

Po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd konštatuje, žekrajský súd sa v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom ajvysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretopredmetné uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uzneseniakrajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnenéa ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajúoporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Ústavný súd takto dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom,ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právompodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje takápríčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšiekonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnomprerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2016