znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 61/2013-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   30.   januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Pribinova 25, B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedených pod sp. zn. Rvp 13279/2012 až sp. zn. Rvp 13288/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia zákazu diskriminácie upraveného   v   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9 Er 1808/2006 z 29. marca 2012, sp. zn. 9 Er 1809/2006 z 5. apríla 2012, sp. zn. 9 Er 2072/2006 z 29. marca 2012, sp. zn. 16 Er 2732/2008 z 30. marca 2012, sp. zn. 15 Er 472/2007 z 19. mája 2011, sp. zn. 9 Er 278/2007 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 928/2009 zo 16. novembra 2011, sp. zn. 9 Er 1811/2006 z 2. apríla 2012, sp. zn. 9 Er 943/2008 z 20. októbra 2011 a sp. zn. 9 Er 44/2007 z 18. júla 2011 a vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoE 150/2012 z 13. júla 2012, sp. zn. 17 CoE 147/2012 z 1. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 221/2012 z 2. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 137/2012 z 24. júla 2012, sp. zn. 4 CoE 501/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 4 CoE 507/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 8 CoE 35/2012 zo 16. júla 2012, sp. zn. 17 CoE 149/2012 z 1. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 32/2012 z 26. júla 2012 a sp. zn. 4 CoE 44/2007 z 13. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13279/2012 až sp. zn. Rvp 13288/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13279/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. októbra 2012   doručených   desať   sťažností   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vedených pod sp. zn. Rvp 13279/2012 až sp. zn. Rvp 13288/2012 vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia   zákazu   diskriminácie   upraveného   v   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Er 1808/2006 z 29. marca 2012, sp. zn. 9 Er 1809/2006 z 5. apríla 2012, sp. zn. 9 Er 2072/2006 z 29. marca 2012, sp. zn. 16 Er 2732/2008 z 30. marca 2012, sp. zn. 15 Er 472/2007 z 19. mája 2011, sp. zn. 9 Er 278/2007 z 22. októbra 2012, sp. zn. 9 Er 928/2009 zo 16. novembra 2011, sp. zn. 9 Er 1811/2006 z 2. apríla 2012, sp. zn. 9 Er 943/2008 z 20. októbra 2011 a sp. zn. 9 Er 44/2007 z 18. júla 2011 a vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v   čl. 46   ods.   1 ústavy, práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 150/2012 z 13. júla 2012, sp. zn. 17 CoE 147/2012 z 1. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 221/2012 z 2. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 137/2012 z 24. júla 2012, sp. zn. 4 CoE 501/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 4 CoE 507/2011 z 13. júla 2012, sp. zn. 8 CoE 35/2012 zo 16. júla 2012, sp. zn. 17 CoE 149/2012 z 1. augusta 2012, sp. zn. 19 CoE 32/2012 z 26. júla 2012 a sp. zn. 4 CoE 44/2007 z 13. júla 2012.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli títo dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Súčasťou úverových zmlúv bola aj dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami z tej-ktorej   úverovej   zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského   súdu zriadeného S., a. s., B.  

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené boli   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konania   pred   zmluvnými   stranami   zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi.

Následne, na podklade uvedených exekučných titulov (rozhodcovských rozsudkov) sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak po vydaní poverení pre   súdneho   exekútora   okresný   súd   napádanými   uzneseniami   tieto   exekučné   konania vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.

V dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti rozhodnutiam okresného súdu krajský súd tieto napadnutými uzneseniami ako vecne správne potvrdil.  

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom a dodatkovým protokolom, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých už raz okresný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcií a o ich zastavení, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie,   pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   k   dispozícii   exekučný   titul,   a   to rozhodcovský   rozsudok,   avšak   tieto   sú   nevykonateľné.   Uvedené   pochybenie   okresného súdu   podľa   sťažovateľky   nenapravil   ani   krajský   súd.   Okrem   tohto   sťažovateľka   tiež namieta, že podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov mal dlžník k dispozícii na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj iný prostriedok nápravy, a to žalobu podľa § 40 tohto zákona, túto kompetenciu si však podľa sťažovateľky nezákonne prisvojil exekučný súd, a to podľa sťažovateľky bez náležitého zdôvodnenia.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vec   nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakcii s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   pretože   sa   podľa   sťažovateľky žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   prečo   dojednanie   rozhodcovskej   doložky v úverových zmluvách považovali za neprijateľnú podmienku.   V tomto smere mal podľa názoru sťažovateľky krajský súd konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či „Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.  

Napokon   sťažovateľka   tiež   namieta,   že   tak   okresný   súd,   ako   ani krajský   súd   sa v napádaných   uzneseniach   náležite   nevysporiadali   s   jej   obrannou   argumentáciou,   podľa ktorej zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebných úveroch, a tiež vyjadrila nesúhlas k ich záverom o neprimeranosti úrokov z omeškania v dotknutých úverových zmluvách.  

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby vo všetkých prípadoch ústavný súd nálezom konštatoval, že napádanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ňou označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie   a   rozhodnutie,   aby   jej   priznal   v   každom   jednotlivom   prípade   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby vo všetkých prípadoch ústavný súd vydal dočasné opatrenia, ktorými by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13279/2012 až sp. zn. Rvp 13288/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť,   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   okresného   súdu a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupmi okresného súdu a krajského súdu a ich napadnutými uzneseniami.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   napriek   tomu,   že   na   úvodnej   strane sťažností   uvádza   ako   prílohy „dokumenty   podľa   textu“,   ústavnému   súdu   (okrem splnomocnenia) v prílohe nedoručila žiadne písomné podklady.

Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného aj pri posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný pri orgáne, ktorého   úlohou   je   chrániť   ústavnosť.   Ústavný   súd   je   však   zároveň   toho   názoru,   že v okolnostiach danej veci nemožno vôbec o prípadnom formalizme pri odmietnutí sťažností hovoriť.   Ústavný   súd   už   totiž   v   minulosti   mnohokrát   vyzýval   sťažovateľku   v   typovo (skutkovo a právne) obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností z dôvodu,   že   nespĺňali   ani   zákonom   predpísané   náležitosti. In   concreto išlo   aj o nepredloženie   kópií   právoplatných   rozhodnutí   súdov,   ktorých   postup   a   rozhodnutia sťažovateľka   namietala   a   namieta   (pozri   napr.   I.   ÚS   283/2012,   I.   ÚS   284/2012, III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012, III. ÚS 282/2012, III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 500/2012, IV. ÚS 526/2012 a iné). Sťažovateľka si preto musí byť vedomá toho, že ani sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 13279/2012 až sp. zn. Rvp 13288/2012 nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti. Sťažovateľka mala možnosť kópie napadnutých rozhodní okresného súdu a krajského súdu ústavnému súdu doručiť, čo však neurobila.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Vzhľadom na to, že sťažnosti nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to, že ústavný súd už v typovo podobných veciach sťažovateľky vo svojich rozhodnutiach poukázal   aj   na   už   identifikované   nedostatky   jej   sťažností,   ústavný   súd   tieto   sťažnosti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013