znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 61/2012-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   24   S   74/2010   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 24 S 74/2010   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:„Ako   sťažovateľ   podávam   sťažnosť   podľa   ust.   §   18   ods.   1   písm.   f)   zák.   NR   SR č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2010, č. 24S/74/2010-59, ktorý bol doručený môjmu právnemu zástupcovi advokátovi, JUDr. J. K., so sídlom M., dňa 24. januára 2011... proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžhuv/3/2011 zo dňa 26. októbra 2011, ktorý bol   doručený   môjmu   právnemu   zástupcovi   advokátovi   JUDr.   J.   K.,   so   sídlom   M.,   dňa 19. decembra 2011... a ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok a proti rozhodnutiu predsedníčky   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej   republiky,   B.,   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PP 147-2001 II/35-2010 z 31. marca 2010... Namietam,   že   uvedenými   rozhodnutiami   boli   porušené   moje   základné   práva a slobody na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   najmä   tým,   že   uvedené   orgány   štátnej   správy   neochránili   moje autorské práva.

Domáham sa, aby Ústavný súd Slovenskej republiky takto rozhodol:

1. Základné právo Ing. P. L. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   orgánov   štátnej   správy,   najmä rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/74/2010 z 10. decembra 2010 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky v B. č. PP 147-2001 II/35-2010 z 31. marca 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/74/2010 z 10. decembra 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, na ďalšie konanie.

3.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6Sžhuv/3/2011 z 26. októbra 2011 zrušuje.

4. Ing. P. L. bytom M. súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde v sume (o ktorej rozhodne Ústavný súd Slovenskej republiky), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť menovanému do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. P. L. advokátovi do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, tvrdiac, že zo sociálnych dôvodov nie je schopný znášať trovy   právneho   zastúpenia   advokátom.   Na   podporu   svojej   žiadosti   zároveň   predložil potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov, podľa ktorého mesto M. odporúča, aby sa žiadateľovi priznalo oslobodenie od súdnych   poplatkov,   a   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   B.   č. 3708237690   o   priznaní starobného dôchodku vo výške 365,10 € mesačne.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   61/2012   z   22.   marca   2012   nevyhovel sťažovateľovi a s jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ho odkázal na Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“). Rozhodnutím   Centra   sp.   zn. 1 N 1175/12 z 23. apríla 2012 sťažovateľovi nebol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci ústavnej sťažnosti.

Krajský súd v Košiciach po návrhu sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia Centra, rozsudkom č. k. 5 Sp. 10/2012-26 z 19. júna 2012 potvrdil rozhodnutie Centra.

Najvyšší súd po odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodnutím sp. zn. 3 Sžo 47/2012 z 11. júna 2013 zrušil rozhodnutie krajského súdu a vrátil vec Centru. Centrum rozhodnutím sp. zn. 7127/2013 z 24. októbra 2013 priznalo sťažovateľovi nárok   na   poskytnutie   právnej   pomoci   s   finančnou   účasťou   26   €,   ktorú   bol   sťažovateľ povinný uhradiť k rukám určeného advokáta JUDr. K.

Ústavný súd výzvou zo 4. novembra 2013 (doručenou 7. novembra 2013) vyzval JUDr. K. na doplnenie sťažnosti sťažovateľa v lehote 5 dní.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v   stanovenej   lehote   sťažnosť   sťažovateľa   nedoplnil, ústavnému súdu   doručil   len   plnú   moc udelenú mu sťažovateľom   a   oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Pri posudzovaní označených práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, ústavný súd teda vychádzal z jeho sťažnosti z 12. februára 2012.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ústavy a práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 S/74/2010

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 404/2013). Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd preto skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu, ktorým bol najvyšší súd. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom,   ktorému patrila právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011.

Ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 74/2010 z 10. decembra 2010, a to z dôvodu nedostatku svoje právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ústavy a práva   zaručeného   v čl. 6   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nijako nezdôvodnil, v čom vidí porušenie označených práv najvyšším súdom. Jemu ustanovený advokát jeho sťažnosť v žiadnom smere nedoplnil. Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska naplnenia obsahu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ktorým je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I.   ÚS   17/00, II. ÚS 465/2013) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd najmä uviedol:«Z   odôvodnenia   uvedeného   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   v   danej   veci z predloženého administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že žalovaný správny orgán   preskúmavaným   rozhodnutím   zamietol   rozklad   žalobcu   proti   rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu zo dňa 22. júla 2008 a uvedené rozhodnutie potvrdil. Týmto   rozhodnutím   prvostupňový   správny   orgán   podľa   §   44   ods.   1,   zákona č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 435/2001 Z. z.“) zamietol prihlášku žalobcu, doručenú žalovanému dňa 24. 1. 2001, ktorou žalobca požiadal o udelenie   patentu   na   vynález   s   názvom:   „Spôsob   prípravy   potravín   so   znížením nebezpečenstva degeneratívnych ochorení“, ktorého podstatou je...: „nebezpečné zárodky v mäse   sa   podstatne   znížia   až   likvidujú   pri   zvýšení   teploty   tepelnej   úpravy   nad   100°C aj pomocou zvýšenia pracovného tlaku nad barometrický tlak“. Rozhodnutie odôvodnil tým, že predmet prihlášky nespĺňa požiadavky na udelenie patentovej ochrany, pretože nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti, s poukazom na publikácie, ktoré opisujú inaktiváciu priónov   tepelným   spracovaním...   z   ktorých   vyvodil   záver,   že   je   zrejmé,   že   v   prípade inaktivácie alebo zníženia infekčných častíc ako prvá voľba odborníka je bežné ich tepelné spracovanie.

Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne, keď nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by neboli zobraté do úvahy, alebo ktoré by boli vykladané mylne, ani žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo nutné prvostupňové   rozhodnutie   zrušiť   alebo   zmeniť.   Považoval   za   rozhodujúcu   definíciu vynálezu,   ktorý je predmetom patentovej prihlášky, definíciu spôsobu prípravy potravín v hlavnom nároku v pôvodnom podaní patentovej prihlášky, ktorým bol spôsob prípravy potravín so znížením nebezpečenstva degeneratívnych ochorení, ktoré vyplývajú z anomálií mäsovo-produkčných   zvierat,   vyznačujúci   sa   tým,   že   suroviny   tepelne   spracúvajú v tlakových   nádobách   nad   100°C   a   nad   barometrickým   tlakom.   Konštatoval,   že   pokiaľ žalobca dodatočne 4. 10. 2001 dopĺňal znaky do patentovej prihlášky, ktoré v nej neboli pôvodne   obsiahnuté,   takéto   dodatočné   dopĺňanie   je   všeobecne   v   patentovej   praxi považované za neprípustné a opravy v patentovej prihláške sú v rozpore s § 45 ods. 1 patentového zákona. Dospel k záveru, že z dokumentov, z ktorých zisťoval prvostupňový správny orgán stav techniky označených v rozhodnutí ako „D1 - D4“ je zrejmé, že dávajú odborníkovi   informácie   o   tom,   že   inaktiváciu   priónov,   resp.   zníženie   infekčnosti   ich populácie je možné dosiahnuť vplyvom zvýšenej teploty po určitú dobu... Ďalej konštatoval, že   spôsob   prípravy   potravín   tak,   ako   bol   definovaný   v   hlavnom   patentovom   nároku v pôvodnom   podaní   patentovej   prihlášky,   predstavuje   taký   spôsob   zníženia   infekčného materiálu,   ktorý   pre   odborníka   zrejmým   spôsobom   vyplýva   zo   stavu   techniky,   a   preto považoval za správny záver prvostupňového správneho orgánu, že prihlásený vynález nie je výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 patentového zákona a teda nespĺňa podmienky na udelenie patentu podľa § 5 ods. 1 tohto zákona, z ktorých dôvodov prihláška bola zamietnutá v súlade s § 44 ods. 1 zákona...

... Konštatoval, že takisto žalobcovo tvrdenie, podľa ktorého sa žalovaný zásadne mýli v tom,   že na spôsob prípravy potravín aplikoval dokumenty o spracovaní odpadu, nemá   oporu   v   patentovom   zákone,   keď   ustanovenie   §   7   ods.   2   patentového   zákona   je jednoznačné. V tejto súvislosti poukázal na to, že za stav techniky sa považuje všetko, čo bolo kdekoľvek pred dňom, od ktorého patrí prihlasovateľovi právo prednosti, sprístupnené verejnosti akýmkoľvek spôsobom, to znamená, že do známeho stavu techniky patria nielen riešenia z oblasti prípravy potravín, ale aj z iných oblastí, keďže riešenie známe v jednej oblasti na vyriešenie problému v inej oblasti môže byť výsledkom vynálezcovskej činnosti len   vtedy,   ak   pre   odborníka   nevyplýva   zrejmým   spôsobom,   čo   v   tomto   prípade   nebolo splnené. Argumentáciu žalovaného, že zo známych riešení inaktivácie infekčnosti mäsa pri jeho   likvidácii   ako   odpadu   tepelným   spracovaním   pri   teplotách   nad   100°C   a   nad barometrickým tlakom vyplýva pre odborníka zrejmým spôsobom... takisto možno znížiť riziko infekčnosti suroviny aj pri príprave potravín, považoval za logickú a správnu.... Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým   súd   prvého   stupňa   zamietol   žaloba,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a následne jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí prihlášky žalobcu na udelenie patentu na vynález, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré   mu   predchádzalo,   pričom   v   rámci   odvolacieho   konania   skúmal   aj   napadnuté rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   v   spojení   s   rozhodnutím   správneho   orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom   preskúmavacieho   konania   v   danej   veci   je   rozhodnutie   a   postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval v konečnej platnosti o prihláške žalobcu na udelenie patentu na vynález s názvom: „Spôsob prípravy potravín so znížením nebezpečia degeneratívnych ochorení“ podľa patentového zákona... Odvolací   súd   v   preskúmavanej   veci   dospel   k   záveru,   že   správne   orgány   oboch stupňov v predmetnej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážili   relevantné   skutočnosti   pre   vydanie   rozhodnutia,   skutkové   okolnosti   správne právne   posúdili   a   dôvody   svojho   rozhodnutia   náležite   zdôvodnili   v   odôvodnení   svojich rozhodnutí,   z   ktorých   dôvodov   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu považoval v súlade so zákonom.

Senát   odvolacieho   súdu   dáva   do   pozornosti,   že   úlohou   súdu   pri   preskúmaní zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O. s. p.) je posudzovať, či správny orgán vecne   príslušný   na   konanie   si   zadovážil   dostatok   skutkových   podkladov   pre   vydanie rozhodnutia,   či   konal   v   súčinnosti   s   účastníkmi   konania,   či   rozhodnutie   bolo   vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako   aj   s   procesnoprávnymi   predpismi.   Zákonnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu   je podmienená   zákonnosťou   postupu   správneho   orgánu   predchádzajúcemu   vydaniu, napadnutého   rozhodnutia.   V   rámci   správneho   prieskumu   súd   teda   skúma   aj   procesné pochybenia   správneho   orgánu   namietané   v   žalobe,   či   uvedené   procesné   pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   (§   250i ods.   3 O.   s.   p.).   Pri rozhodnutí,   ktoré správny   orgán   vydal   na   základe   zákonom   povolenej   voľnej   úvahy   (správne   uváženie), preskúmava   súd   iba,   či   také   rozhodnutie   nevybočilo   z   medzí   a   hľadísk   ustanovených zákonom.   Súd   neposudzuje   účelnosť   a   vhodnosť   správneho   rozhodnutia   (§   245   ods.   2 O. s. p.).

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 22. 7. 2008, č. PP 147-2001 zamietol patentovú prihlášku žalobcu zn. PP 147-2001.   Predsedníčka   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej   republiky na základe   rozkladu   žalobcu   proti   uvedenému   rozhodnutiu   prvostupňové   rozhodnutie potvrdila a rozklad zamietla. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vyplýva, že sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom správneho orgánu prvého stupňa. Žalovaný taktiež konštatoval, že vynález, ktorý bol predmetom prihlášky žalobcu, nebol výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 patentového zákona, pretože pre odborníka vyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky. Poukázal na to, že po preskúmaní obsahov dokumentov D1-D4, hoci sa v nich spomínaný spôsob inaktivácie priónov, resp. znížená infekčnosť ich populácie, neuvádza v súvislosti s prípravou potravín... Námietku žalobcu   voči   dokumentom   D1-D4   považoval   za   irelevantnú,   pretože   dokument   D1 predstavuje   medzinárodnú   patentovú   prihlášku   a   dokumenty   D2-D4   sú   odborné   články publikované v renomovaných vedeckých publikáciách, pričom informácie uvedené v týchto dokumentoch nie je odborník motivovaný spochybňovať alebo ich považovať za chybné, pokiaľ neskoršie zverejnené dokumenty nedokazujú opak alebo nevyvracajú to, čo bolo v týchto   dokumentoch   uvedené,   ako   aj,   že   patentový   zákon   pre   dokumenty,   ktoré   sú namietané voči novosti alebo vynálezcovskej činnosti, nestanovuje žiadne podmienky. Ďalej odvolací súd zistil, že žalobca ako prihlasovateľ podal prihlášku vynálezu dňa 24. 1. 2001 zapísanú pod sp. zn. PP 147-2001 s nasledujúcim znením patentových nárokov: „Spôsob   prípravy   potravín   so   znížením   nebezpečia   degeneratívnych   ochorení,   ktoré vyplývajú z anomálií mäsovoprodukčných zvierat, vyznačujúcich sa tým, že sa suroviny tepelne spracúvajú v tlakových nádobách nad 100°C a nad barometrickým tlakom“... Aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne so súdom prvého stupňa zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správne orgány oboch   stupňov   sa   v   predmetnej   veci   prihláškou   žalobcu   ako   prihlasovateľa   vynálezu náležite zaoberali a správne posudzovali, či navrhované riešenie vynálezu spĺňa zákonné podmienky patentu v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 5 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1, 2, s § 8 ods. 1 a s § 9 patentového zákona.

Predpokladom uznania riešenia vynálezu predkladaného prihlasovateľom za patent je splnenie kogentných podmienok zákonom stanovených v právnych normách § 5 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1, 2, s § 8 ods. 1 a s § 9 patentového zákona, teda riešenie je nové, zahŕňa   vynálezcovskú   činnosť   a   je   priemyselne   využiteľné,   pričom   vynález   sa   považuje za nový, ak nie je súčasťou stavu techniky a za stav techniky sa považuje všetko, čo bolo kdekoľvek   pred   dňom,   od   ktorého   patrí   prihlasovateľovi   právo   prednosti   (§   36), sprístupnené verejnosti akýmkoľvek spôsobom, súčasne vynález sa považuje za výsledok vynálezcovskej činnosti, ak pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky a za priemyselne využiteľný sa považuje, ak sa jeho predmet môže vyrábať alebo sa môže využívať   v   akomkoľvek   odvetví,   najmä   v   odvetví   priemyslu   a   pôdohospodárstva. Len vynálezom, ktoré spĺňajú podmienky ustanovené patentovým zákonom, udeľuje Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky podľa § 4 zákona č. 545/2001 Z. z. patenty, inak prihlášku zamietne podľa § 44 ods. 1 uvedeného zákona.

Správne   orgány   oboch   stupňov   v   danej   veci   konštatovali,   že   vynález,   ktorý   bol predmetom prihlášky žalobcu, nebol výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 patentového zákona...»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu považovať za   dostatočné a presvedčivé.   V   žiadnom   prípade   sa   nejaví ako   arbitrárne   či zjavne neodôvodnené.   Samotná   okolnosť,   že   sťažovateľ   zastáva   odlišný   názor,   nemôže sama osebe znamenať porušenie označených práv.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžhuv 3/2011 z 26. októbra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 567/2013).

Ústavný súd je toho názoru, že medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru niet súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právo   na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v   konaní (obdobne napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 567/2013), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013