znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 61/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne   prerokoval   návrh   JUDr.   A.   P.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Š., s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát JUDr. B. Š., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/42/10-K z 19. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Návrh JUDr. A. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. decembra 2010   doručený   návrh   JUDr.   A.   P.,   B.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   na   preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/42/10-K z 19. októbra 2010.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozhodnutím č. VP/42/10-K z 19. októbra 2010 uložil výbor navrhovateľke ako verejnej funkcionárke v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“) pokutu v sume 744,50 € za porušenie povinnosti, ktorá jej vyplýva z ustanovenia čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Navrhovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   svoju   povinnosť   porušila,   keď   písomné oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov   podala   výboru   až 21. septembra   2010   potom,   ako   jej   bolo   výborom   oznámené   začatie   konania   vo   veci verejného záujmu.

Podľa   sťažovateľky   oddelenie   vládnej   a   parlamentnej   dokumentácie   Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) zaslalo 14. januára 2010 výboru list, v ktorom zaslalo zoznam štátnych zamestnancov ministerstva, ktorí k 31. decembru 2009 boli verejnými funkcionármi podľa ústavného zákona. Výbor v odôvodnení rozhodnutia uvádza,   že   s   predmetnou   skutočnosťou   sa   oboznámil   11.   augusta   2010   pri   rokovaní o prehľade došlých oznámení verejných funkcionárov za máj – jún 2010. V skutočnosti však o porušení povinností sťažovateľky podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona mal výbor vedomosť   už   od   1.   apríla   2010.   Konanie   proti   navrhovateľke   bolo   výborom   začaté uznesením č. 21 z 11. augusta 2010, t. j. 4 mesiace potom, ako sa dozvedel o skutkoch, ktoré sú v rozpore so zákonom – povinnosťou verejného funkcionára. Ďalej poukazuje na to, že aj v prípade, že žiadna lehota nie je stanovená, najmä ak sa správny orgán dozvedel o skutkoch, ktoré sú v rozpore so zákonom, mal výbor postupovať tak, aby disciplinárne konanie bolo začaté v primeranej lehote. Ak tak nepostupoval, potom môže toto nesplnenie povinností   podľa   sťažovateľky   mať   za   následok   nezákonnosť   disciplinárneho   konania oneskorene začatý správnym orgánom a môže viesť k zrušeniu disciplinárneho opatrenia uloženého na konci tohto konania.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že v jej prípade bolo disciplinárne konanie výboru začaté oneskorene,   a   preto   došlo   k   porušeniu   jej   právnej   istoty.   Toto   malo   byť   porušené   aj nekonaním výboru v primeranej lehote vo veci, v ktorej bolo vydané napadnuté rozhodnutie výboru o uložení pokuty do 30 dní odo dňa, keď sa navrhovateľka ujala funkcie členky dozornej rady V., š. p., P. K porušeniu povinnosti vyplývajúcej z ústavného zákona došlo zo strany navrhovateľky z dôvodu pracovnej vyťaženosti vyplývajúcej z funkcie zástupkyne vedúceho služobného úradu ministerstva.

Navrhovateľka dáva do pozornosti ústavného súdu tú právnu skutočnosť, že na výbor vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov treba nahliadať ako na správny orgán, ktorý je povinný rozhodnúť vo veci do 60 dní od začatia konania (čl. 9 ods. 5 ústavného zákona).

Konanie vo veci sťažovateľky bolo začaté 11. augusta 2010, pričom rozhodnutie výboru bolo vydané až 19. októbra 2010.

Vzhľadom   na   uvedené   navrhovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   návrh   na ďalšie konanie a aby po jeho prerokovaní nálezom takto rozhodol:

„1. Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn.: VP/42/10-K z 19. októbra 2010 sa zrušuje.

2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií je povinný zaplatiť   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   úhradu   trov konania právnemu zástupcovi navrhovateľky na jeho účet... v sume 254,88,- EUR bez DPH, spolu s DPH v sume 303,30,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie   rozhodnutia   výboru   má odkladný účinok.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu sa na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom posudzovaného návrhu, ktorým navrhovateľka žiada zrušiť rozhodnutie výboru,   je   žiadosť   o   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru   v   konaní   podľa jedenásteho   oddielu   druhej   hlavy   zákona   o   ústavnom   súde   označenom   ako   „Konanie o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov“ (§ 73a a § 73b zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu návrh, ktorým navrhovateľka žiada zrušiť rozhodnutie výboru, je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné. Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   v   konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore   s   týmito   ustanoveniami   ústavného   zákona,   teda   že povinnosti   verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil, a teda nebol dôvod, aby mu bola uložená pokuta.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu návrhu považuje za podstatné, že navrhovateľka nenamieta, že ako verejná funkcionárka bola v zmysle citovaných ustanovení ústavného zákona   povinná   predložiť   výboru   oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona,   a nenamieta, resp. nepopiera ani to, že porušila povinnosť, ktorú jej ako verejnej funkcionárke ukladalo ustanovenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, tvrdí však, že oneskorené konanie výboru a následne jeho nekonaním v primeranej lehote, rozhodnutie vydané po uplynutí lehoty 60 dní od začatia konania je rozhodnutím nezákonným a ako také má byť v ďalšom procedurálnom postupe na podnet účastníka konania (navrhovateľky) zrušené.

1.   Výbor   po   vykonanom   dokazovaní   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľka,   členka dozornej rady V., š. p., P., nepodala oznámenie za rok 2009 v lehote uvedenej v ústavnom zákone (oznámenie mala podať do 31. marca 2010, podala ho však až 21. septembra 2010) z dôvodu opomenutia spôsobeného pracovným vyťažením.

Z tohoto dôvodu bolo prijaté uznesenie, ktorým výbor uložil navrhovateľke pokutu za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona vo výške mesačného platu verejného funkcionára podľa § 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona v sume 744,50 € (v súlade s listom ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 7154/10-II/I z 19. marca 2010).

Výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená v súlade s čl. 9 ods. 16 ústavného   zákona   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v   hospodárstve Slovenskej   republiky   za   rok   2009,   keďže   verejná   funkcionárka   v   tomto   období   ešte nepoberala v roku 2009 za výkon verejnej funkcie mzdu a nebola jej vyplatená žiadna odmena.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde predmet tohto konania, v rámci ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   na   posúdenie   konania   navrhovateľa   ako   verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

2. Ústavný súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku sťažovateľky o tom, že výbor disciplinárne   konanie   proti   nej   začal   oneskorene   (podľa   nej   o tejto   skutočnosti   mal vedomosť od 1. apríla 2010 a konanie proti nej   začal až uznesením č. 21 z 11. augusta 2010).   Ďalej   poukazuje   na   to,   že   konanie   začaté   11.   augusta   2010   bolo   rozhodnuté výborom napadnutým rozhodnutím až 19. októbra 2010.

Preskúmaním návrhu navrhovateľky ústavný súd dospel k záveru, že jej návrh je aj v tejto časti zjavne neopodstatnený.

Z hľadiska právnych následkov nedodržania uvedenej lehoty ale ústavný súd v zhode so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   23/07,   III.   ÚS   24/07)   konštatoval,   že v ústavnom zákone ani v nijakom inom právnom predpise nie je obsiahnutá právna úprava následkov   prekročenia tejto lehoty, t. j. jej uplynutie sa nespája so   žiadnymi právnymi účinkami.   Na   základe   toho   možno   dospieť   k   záveru,   že   výbor   môže   ústavne akceptovateľným spôsobom rozhodnúť aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru. Bez ohľadu na tento právny záver ústavný súd považoval aj v tomto prípade za potrebné zdôrazniť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä právnej istoty   účastníkov   konania,   aby   výbor   vydával   a   aj   vyhotovoval   rozhodnutia   v   lehote ustanovenej v čl. 9 ods. 5 prvej vete ústavného zákona aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu vyplýva z toho, že jeho odôvodneniu chýba   akákoľvek   argumentácia   týkajúca   sa   toho,   že   by   konanie   navrhovateľky   nebolo v rozpore s právami a povinnosťami uloženými jej ústavným zákonom, a teda neuvádza žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   mohol   kvalifikovať   ako   relevantné   v   rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   návrh   už   po   jeho   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011