znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 61/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Ing.   Mgr.   K.   M.,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 6 CoE 91/2007-29 z 28. mája 2007 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2007   faxom   a   3.   septembra   2007   poštou   doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora Ing. Mgr. K. M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoE 91/2007-29 z 28. mája 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že Sociálna poisťovňa oznámením z 12. mája 2005 dala podnet exekútorovi na zastavenie exekúcie vedenej proti povinnému. Dňa 20. októbra 2005 podal sťažovateľ   Okresnému   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   zastavenie exekúcie. Okresný súd uznesením sp. zn. Er 3515/2001, Ex 815/2001 zo 16. apríla 2007 exekúciu   zastavil   a oprávnenému   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   – sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 2 505 Sk. Dňa 3. mája 2007 podal sťažovateľ proti tomuto uzneseniu odvolanie. Dňa 29. júna 2007 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského   súdu   č.   k.   6   CoE   91/2007-29   z 28.   mája   2007,   ktorým   potvrdil   uznesenie okresného   súdu   vo   výroku   o trovách   exekúcie   a účastníkom   právo   na   náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ, odvolávajúc sa na čl. 4 ods. 2 a 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov, vo svojej sťažnosti uvádza:

«Z citovaných ustanovení právnych predpisov a skutkových okolností (...) vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE 91/2007 zo dňa 28.5. 2007 došlo k porušeniu práva sťažovateľa

- na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

-   práva,   aby   od   neho   nebola   vyžadovaná   povinná   a nútená   práva,   podľa   čl.   4   ods.   2 Dohovoru,

- práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a na   ochranu   pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR. (...)

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu potvrdilo rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento nepriznal odmenu súdnemu exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie.

Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu povaľovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý   je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v   tom,   že   výklad   a   aplikácia   zákonov   musí   byť   v   súlade   s   ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.

Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol:

„Z citovaného § 14 ods. 2 prvá vety vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým ) výkladom vyvodiť, že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú   hodinu,   že   odmena   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony   upretá   sčítanie   času   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením.“

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta prvá Vyhlášky č.   288/1995 Z,   z.   možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť,   že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítame času trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   týmto ustanovením.“

Ako   vyplýva   z   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   M-Cdo   16/2005   zo   dňa 28. 4. 2006:

„Podľa dovolacieho súdu, z ostatne citovanej právnej normy možno jej jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny exekútora je 200   Sk   za   každú,   hoci   aj   začatú   hodinu   úkonu   exekučnej   činnosti.   Táto   odmena   patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony;   sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   citovanými   právnymi normami.“

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v   Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok jeho interpretácie a aplikácie právnych predpisov je nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.

K porušeniu práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 ústavy:

Ako vyplýva z citovaných ustanovení exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený   návrh   na   začatie   exekúcie,   je   povinný   exekúciu   vykonať.   Exekútor   postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol uspokojený, Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v   exekučnom   konaní   od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2%) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore   so sťažovateľom uvádzaným práv.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 91/2007-29 z 28. mája 2007 s tým, aby bolo predmetné uznesenie zrušené, aby bola vec vrátená krajskému súdu na ďalšie   konanie   a aby   sa   krajskému   súdu   zabránilo   pokračovať   v porušovaní   jeho   práv. Nakoniec požaduje, aby mu krajský súd nahradil všetky trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Čo sa týka namietania porušenia základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru, rozhodnutie o opravnom prostriedku je meritórnej povahy a z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, že by bolo svojvoľné a arbitrárne. Naopak, krajský súd podrobne analyzoval rozhodnutie okresného súdu a podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým uznesenie okresného súdu č. k. Er 3515/2001-14 zo 16. apríla 2007 potvrdil.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 CoE 91/2007-29 z 28. mája 2007 vyplýva:„Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. c) O. s. p., preskúmal uznesenie v   napadnutom   rozsahu,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že odvolanie nieje dôvodné.

V danom prípade nie je namietaná povinnosť oprávneného uhradiť trovy súdnemu exekútorovi, namietaná je však výška priznaných trov zo strany exekútora. Výšku odmeny súdneho   exekútora   upravuje   vyhl. č.   288/1995   Z. z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych exekútorov v platnom znení.

Podľa ust. § 3 cit. vyhl. súdnemu exekútorovi patrí popri odmene náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri výkone exekučnej činnosti.

Podľa   ust.   §   14   ods.   1   cit.   vyhl.   ak   súdny   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje

a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,

b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Podľa ust. § 14 ods. 2 cit. vyhl. základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 200,-   Sk   za   každú   aj   začatú   hodinu.   Súdny   exekútor   je   povinný   vyhotoviť   Časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.

Podľa ust. § 14 ods. 3 cit. vyhl. paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 100 Sk.

Podľa ust. § 20 cit. vyhl. o odmene súdneho exekútora za vykonávanie činnosti na základe poverenia súdu rozhodne súd.

Z vyššie cit. ust. § 14 ods. 1 vyplýva, že odmena súdneho exekútora v súvislosti so zastavením exekúcie sa určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu. V tejto súvislosti   sa   teda   nehovorí   o   jednotlivých   úkonoch,   ale   hovorí   sa   o   čase   účelne vynaloženom   na   exekúciu.   Odmeňovanie   podľa   jednotlivých   úkonov   je   možné   u   tých úkonov, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou podľa § 15 cit. vyhl.

Rozhodujúcim kritériom pri priznaní odmeny exekútora v súvislosti so zastavením exekúcie   bolo   teda   určenie   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu   tak,   ako   to správne   zistil   súd   prvého   stupňa   a   správne   určil   celkový   čas   potrebný   na   vykonanie exekúcie,   z ktorého   potom   následne   určil   odmenu   podľa   základnej   hodinovej   sadzby. Správne   postupoval   súd   aj   pri   vyčíslení   paušálne   odmeňovaných   úkonov,   ako   aj   pri vyčíslení odmeny pri čiastočnom vymožení pohľadávky, preto odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil. Spôsob účtovania súdnym exekútorom nezodpovedá zneniu ust. § 14 ods. 1 písm. a), pretože nezohľadňuje počet hodín účelne vynaložených na exekúciu, ale vychádza z osobitného odmeňovania jednotlivých úkonov vykonaných   v   rámci   exekúcie   napriek   tomu,   že   nejde   o   úkony   odmeňované   paušálnou sumou.“

Keďže odôvodnenie rozhodnutia, napriek nesúhlasu sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, nepovažuje ústavný súd ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto rozhodnutím krajského súdu dôjsť k porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru označených sťažovateľom.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008