znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 61/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 168/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 145/99) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. – S., a akad. mal. a soch. M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III vo   veci vedenej pod sp. zn. 12 C 168/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e, aby vo veci sp. zn. 12 C 168/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Akad.   mal.   a soch.   M.   T.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume 30 000 Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. a akad. mal. a   soch.   M.   T.   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   12 157   Sk   (slovom dvanásťtisícstopäťdesiatsedem slovenských korún ) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 26. apríla 2007 č. k. II. ÚS 61/07-19 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., a akad. mal.   a soch.   M.   T.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr. J.   H.,   B., v časti, v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   168/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 145/99).

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   17.   decembra   1999   podali   okresnému   súdu žalobu   o   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu.   Vec   bola   zaevidovaná   pod   sp.   zn. 12 C 145/99. Okresný súd 14. februára 2000 vec (podľa sťažovateľov bezdôvodne) odstúpil Krajskému   súdu   v Bratislave   –   ďalej   len   „krajský   súd“   (28   Cb   25/00).   V ďalšom o príslušnosti konajúceho súdu rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. Ndob 497/2000 rozhodol, že príslušným súdom na konanie je okresný súd (spisu bola pridelená nová sp. zn. 12 C 168/00).

Prvý úkon vo veci okresný súd vykonal až 9. decembra 2003. Uznesením sp. zn. 12 C 168/00 sťažovateľom uložil, aby odstránili nedostatky podania. Dňa 7. januára 2003 požadované doklady okresnému súdu zaslali.

Dňa 25. februára 2004 okresný súd uznesením uložil sťažovateľom predložiť všetky prílohy v 2 vyhotoveniach. Sťažovatelia tento postup okresného súdu považujú za prieťahy v súdnom konaní.

Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 29. novembra 2006 a bolo odročené na 23. február 2007. Sťažovatelia   uviedli,   že   do   spisu   založili   všetky   potrebné   dôkazy,   a   poukazujú na judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 7/02-35), podľa ktorej je prvoradou povinnosťou súdu a sudcu organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o rozhodnutie. Okresný súd tak nekonal, preto je jeho konanie možné charakterizovať ako konanie s prieťahmi.Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   predmetné   občianskoprávne   konanie   vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Návrh   na   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume   850   000   Sk pre každého   sťažovateľa   zvlášť   odôvodnili   skutočnosťou,   že   vplyvom   bezdôvodných prieťahov   v   súdnom   konaní   došlo   k   situácii,   že   sťažovatelia   boli   ukrátení   na   zisku z podnikateľskej činnosti, prípadne z prenájmu nehnuteľností a tieto náklady im nebudú uhradené.   Najpodstatnejšou   častou   celého   súdneho sporu   je skutočnosť,   že   sťažovatelia trpia neistotou v spravodlivý súdny proces, čo má podstatný vplyv aj na ich zdravotný stav.Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 168/00 porušil ich základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uložil okresnému súdu v označenom konaní povinnosť konať ďalej bez zbytočných prieťahov, aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 850 000 Sk a tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 168 Sk.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 30. marca 2007 uviedol, že   nenamieta   skutkové   okolnosti   uvedené   v sťažnosti.   K   hmotno-právnym   úvahám uvedeným v sťažnosti však s odvolaním sa na postavenie predstaviteľa štátnej správy súdu nezaujal stanovisko. Pri hodnotení plynulosti konania poukázal na to, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa vo veci riadne konalo.

Právny zástupca sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 12 C 168/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 145/99).

Ústavný súd zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec zistil:Dňa 17. decembra 1999 podali sťažovatelia žalobu (vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 12 C 145/99).

Dňa   28.   januára   2000   okresný   súd   vyzval   odporcov,   aby   sa   v 15-dňovej   lehote vyjadrili k návrhu.

Dňa 31. marca 2000 bol spis postúpený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o vecnej príslušnosti (doručený najvyššiemu súdu bol 7. apríla 2000).

Dňa 10. júla 2000 najvyšší súd uznesením č. k. Ndob 479/2000-68 rozhodol, že na prerokovanie veci je príslušný okresný súd.

Dňa 20. júla 2000 bol spis doručený krajskému súdu.Dňa 2. novembra 2000 bol spis doručený okresnému súdu (vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 12 C 168/00).

Dňa 9. decembra 2003 okresný súd uznesením č. k. 12 C 168/00-74 rozhodol, že sťažovatelia sú povinní v 15-dňovej lehote odstrániť nedostatky podania zo 17. decembra 1999).Dňa 7. januára 2004 sťažovatelia doplnili podanie. Dňa 17. februára 2004 okresný súd uznesením č. k. 12 C 168/00-82 rozhodol, že sťažovatelia sú povinní v lehote 10 dní doplniť podanie doručené mu 17. decembra 1999.Dňa 7. mája 2004 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu v 2. rade, aby sa v lehote 15 dní vyjadrila k návrhu.

Dňa 3. januára 2006 sudkyňa upravila kanceláriu pripojiť spis krajského súdu sp. zn. 81 Cb 80/97.

Dňa   12.   januára   2006   krajský   súd   oznámil,   že   spis   nemôže   zapožičať,   lebo   je zapožičaný Okresnému súdu Bratislava II ku konaniu sp. zn. 8 C 46/01.

Dňa   29.   novembra   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Účastníci   boli   prítomní. Pojednávanie bolo odročené na 23. február 2007.

Dňa 23. februára 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, sťažovatelia boli prítomní, za odporcu v I. rade bol prítomný právny zástupca a za odporcu v II. rade nebol prítomný nikto. Pojednávanie bolo odročené na 4. máj 2007.

Dňa 1. marca 2007 doručil právny zástupca sťažovateľov vyjadrenie. Dňa 10. augusta 2007 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 2. augusta 2007 sťažovatelia podali návrh na nariadenie predbežného opatrenia.Dňa   13.   augusta   2007   okresný   súd   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietol.

Dňa 27. augusta 2007 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu z 13. augusta 2007.

Dňa   4.   septembra   2007   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 15. októbra 2007 sťažovatelia podali návrh na vykonanie ďalších dôkazov.Dňa   13.   novembra   2007   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   s uznesením   č.   k. 6 Co 443/07-325 z 30. októbra 2007, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Dňa 14. novembra 2007 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa   11.   decembra   2007   sťažovatelia   podali   odvolanie   proti   uzneseniu z 26. septembra   2007,   ktorým   im   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za odvolanie.

Dňa 5. januára 2008 bol spis expedovaný krajskému súdu.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu právnej istoty preto dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu   alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 10/98, II. ÚS 210/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správania účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu   zistil,   že   v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   168/00   (pôvodne vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   145/99)   ide   o návrh   sťažovateľov   na vyslovenie   neplatnosti právneho úkonu. Ústavný súd konštatuje, že návrhy tohto typu tvoria z právneho hľadiska štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a preto   ich   z právneho hľadiska   nemožno   považovať   za   zložité.   V prípade   efektívnejšieho   postupu   konajúceho súdu by vec nebolo nemožné považovať za zložitú ani z faktického hľadiska.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania. Sťažovatelia sa pravidelne   zúčastňovali   na   pojednávaniach   a poskytovali   konajúcemu   súdu   potrebnú súčinnosť   pri   obstarávaní listinných   dôkazov.   Žaloba   sťažovateľov   však   nemala   všetky zákonom   predpísané   náležitosti,   preto   ich   na   odstránenie   nedostatkov   podania   musel okresný súd dvakrát vyzývať. Sťažovatelia využívali všetky procesné prostriedky, ktoré mali ako účastníci konania k dispozícii (návrhy na vydanie predbežného opatrenia, opravné prostriedky proti procesným uzneseniam okresného súdu). Tým, že žaloba nemala všetky zákonom predpísané náležitosti a sťažovatelia nezaplatili súdny poplatok za podaný návrh na vydanie   predbežného   opatrenia,   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovatelia   čiastočne prispeli k celkovej dĺžke konania, ktorú namietajú.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd vyhodnotil v rámci doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 12 C 145/99 tieto obdobia:

Vec   sťažovateľov   pôvodne   napadla   na   okresný   súd   17.   decembra   1999   a   bola zaevidovaná   pod   sp.   zn.   12   C   168/00.   V roku   2000   teda   k prieťahom   v konaní   pred okresným súdom nedošlo.

Za prieťahy v konaní však treba považovať, ak okresný súd ďalší úkon smerujúci k rozhodnutiu urobil až o tri roky. V ďalšom okresný súd konal priebežne, nečinný bol však celý rok 2005 a 2006.

V období   po   podaní   ústavnej   sťažnosti   však   okresný   súd   v celku   konal   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol,   že   konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 12 C 168/00 ani po období ôsmich rokov od podania návrhu   nie   je právoplatne   skončené.   Pretože   postup   okresného   súdu   efektívne   neviedol k rozhodnutiu vo veci samej a k nastoleniu stavu právnej istoty sťažovateľov a je poznačený aj   určitým   obdobím   nečinnosti,   ústavný   súd   rozhodol,   že   v konaní   vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 12 C 168/00 bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 12 C 168/00 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 850 000 Sk pre každého zvlášť.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy   pociťovanej   v dôsledku   zbytočných prieťahov.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci. Preto považoval za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti okresného súdu v konaní vo veci sp. zn. 12 C 168/00, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovatelia sa o doterajšiu dĺžku konania čiastočne pričinili, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pocitu neistoty   sťažovateľov,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 30 000 Sk každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.   Sťažovatelia   si z titulu náhrady trov konania uplatnili sumu 12 168 Sk.

Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších predpisov a priznal   sťažovateľom   úhradu   trov   konania   v   sume   12 157   Sk (slovom dvanásťtisícstopäťdesiatsedem   slovenských   korún)   spolu   za   dva   úkony   právnej   služby urobené v roku 2007 po 2 970 Sk s uplatnením 20 %-ného zníženia, pretože išlo o úkony urobené   spoločne   pre   dve   osoby,   a k tomu   dvakrát   režijný   paušál   po   178   Sk   vrátane zvýšenia o 19 % DPH.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008