znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 61/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Žilina, zastúpeného advokátom JUDr. P. Ď., P., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím Okresného súdu Žilina zo 16. decembra 2004 sp. zn. 29 T 37/03 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo 4. januára 2005 sp. zn. 1 Tos 119/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

M.   Č.,   toho   času   vo   výkone   väzby   v   Ústave   na výkon   väzby   Žilina   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v   sťažnosti   doručenej   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústavný súd“) 16. februára 2005 tvrdí, že rozhodnutím Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) zo 16. decembra 2004 sp. zn. 29 T 37/03 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zo 4. januára 2005 sp. zn. 1 Tos 119/04, ktorými bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby a jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“).

Podstatou sťažnosti je to, že okresný súd pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby   sa   obmedzil   len   na   konštatovanie,   že   dôvod   väzby   existuje,   a   uviedol   aj neprávoplatný   a zrušený   rozsudok   v inej   trestnej   veci   sťažovateľa.   Krajský   súd   ako sťažnostný   súd   podľa   sťažovateľa   taktiež   riadne   neodôvodnil   svoje   uznesenie,   podľa sťažovateľa absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú trvanie väzby. Oba súdy rozhodli len na základe abstraktnej úvahy.

Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že rozhodnutia väzobných súdov neboli náležite odôvodnené.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   sťažnosti   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podanej proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo, prípadne   z dôvodov,   ktoré   spočívajú   v osobitnostiach   konania pred   všeobecným   súdom. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri   ktorej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

1.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje každému, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Právo na prepustenie z väzby počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie predpokladá, že zanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku vzatiu do väzby, a nepribudli aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré aj po určitom čase odôvodňujú trvanie väzby, a preto nie je potrebné   zabezpečenie   osoby   obvineného   obmedzením   jeho   osobnej   slobody   vo   väzbe. O zániku týchto dvoch skupín skutkových okolností rozhoduje vždy všeobecný súd podľa zákonom určených kritérií. Základom pre ich uplatnenie je však záver o tom, či prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním jeho úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich obmedzenie osobnej slobody uvalením a ďalším trvaním väzby. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť   zmarené   alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   taký   záver   nie   je preskúmateľný   ústavným   súdom.   Také   oprávnenie   prislúcha   len   funkčne   príslušnému nadriadenému   súdu,   ku   ktorému   má   obvinený   neobmedzený   prístup   prostredníctvom možnosti podať sťažnosť proti každému rozhodnutiu o väzbe, ktoré bolo vydané na základe jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Vychádzajúc z týchto východísk treba uviesť, že sťažovateľ uplatnil svoje právo na podanie   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   a   uplatnil   aj   riadny   opravný   prostriedok   proti uzneseniu o zamietnutí takých žiadostí. Takýmto zákonom predpísaným spôsobom väzobné súdy zabezpečili preskúmanie práva sťažovateľa na prepustenie z väzby rozhodnutiami, ktoré   síce   neakceptovali   subjektívnu   predstavu   sťažovateľa,   ale   bez   toho,   aby   sa rozhodovanie   väzobných   súdov   dostalo,   ako   to   vyplynie   aj   z   ďalších   dôvodov   tohto rozhodnutia, z ústavne konformného postupu väzobných súdov.

Okresný súd odôvodnil ďalšie trvanie väzby tým, že viac ako tri roky sa obžalovaný skrýval pred trestným stíhaním, bol zadržaný v Českej republike a napokon 17. júna 2004 bol odsúdený na deväť rokov nepodmienečne. Aj keď tento rozsudok okresného súdu bol zrušený,   stalo   sa   tak   len   pre   procesné   pochybenia,   ďalšie   hlavné   pojednávanie   bolo nariadené na 27. január 2005, a preto je potrebné, aby sťažovateľ zostal vo väzbe, inak hrozí dôvodná obava, že by sa skrýval alebo by ušiel, aby sa vyhol trestu.

Krajský súd sa stotožnil s týmito dôvodmi a dodal, že pri svojej revíznej činnosti z rozsudku   okresného   súdu   zo   17.   júna   2004   dospel   k záveru,   že   okrem   doplnenia niektorých úkonov okresný súd už prijal správny právny záver o tom, že obžalovaný sa dopustil   protiprávneho   konania   majúceho   charakter   trestného   činu.   Preto   je   potrebné považovať jeho väzbu za odôvodnenú.

Podľa záveru ústavného súdu opierajúceho sa o dôvody v uzneseniach väzobných súdov dosiaľ nezanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku vzatiu sťažovateľa do väzby (viac ako tri roky sa skrýval, čo ani nepoprel, a bol zatknutý na území iného štátu), a po vynesení rozsudku zo 17. júna 2004 a nariadení hlavného pojednávania na 27. január 2005 pribudli aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré aj po takmer dvoch rokoch trvania väzby u sťažovateľa odôvodňujú ďalšie trvanie väzby. Preto je sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 17 ods. 5 a čl. 5 ods.   4 dohovoru zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde“).

2.   Článok 46   ods.   1 ústavy   obsahuje základné právo na súdnu   ochranu, ktorého ochrana vo väzobnom konaní sa zabezpečuje prostredníctvom čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy vrátane práva na riadne odôvodnenie väzobného rozhodnutia.

Článok   6   ods.   1   dohovoru   upravuje   právo   na   spravodlivý   proces.   Tento   článok dohovoru sa tiež zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného   súdu   o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v dôsledku   ich nezákonného a abstraktného odôvodnenia. Namieta   však   porušenie svojich   práv   takými rozhodnutiami všeobecných súdov, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje. Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre akýkoľvek vecný súvis medzi napadnutými uzneseniami o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby a označenými článkami ústavy a dohovoru, ktorých porušenie sa namieta (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Okrem toho ústavný súd poukazuje na odôvodnenie tohto uznesenia v časti, ktorá dáva odpoveď aj na túto námietku sťažovateľa.

Ústavný súd preto celú sťažnosť odmietol už po predbežnom prerokovaní pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).