znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 61/03-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti E. M., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. M. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. E. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,-- Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   nahradiť E. M. trovy konania vo výške 10 000,-- Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. S., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. júla 2002 doručené podanie E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M.   S.,   K.,   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť   na   nečinnosť   Okresného   súdu   Košice   I“. Sťažovateľka v ňom uviedla:

„Poručiteľ L. Š., ktorý zomrel 18. 8. 1999, zanechal v prospech navrhovateľky E. M. závet a listinu o vydedení, uloženú na Notárskom úrade JUDr. J. P., zriadenú dňa 12. 7. 1999, pod č. N 149/99 a Nz 138/99.

Dňa 15. 3. 2000 vo veci dedičstva na Notárskom úrade JUDr. K. P., bola spísaná zápisnica, v ktorej účastníci boli oboznámení so zanechaním závetu a listiny o vydedení. Pretože medzi dedičmi nedošlo k dohode, konanie bolo prerušené dňa 14. 6. 2000.... Dňa 7. 7. 2000 vydedenými dedičmi – M. Š. a spol. bol podaný návrh na Okresný súd Košice I, na určenie neplatnosti závetu a vydedenia.

Na   výzvu   Okresného   súdu   Košice   I   –   o písomné   vyjadrenie   k tomuto   návrhu, sťažovateľka sa vyjadrila v stanovenej lehote....

Od tej doby sťažovateľka netrpezlivo čakala na súdne pojednávania, pričom zistila v dedičskej   kancelárii,   že spis   bol   vrátený   na   Notársky   úrad   JUDr.   K.   P.,   k priamemu vybaveniu. Sťažovateľka opäť netrpezlivo čakala na súdne prejednanie dedičstva, to je až do 25. 4. 2002, kedy sa začalo pojednávanie, avšak celý spisový materiál sa ešte stále nachádzal na Notárskom úrade.

Od 31. 10. 2000 do 25. 4. 2002, kedy sa začalo pojednávanie uplynulo viac ako 18 mesiacov. Okresný súd Košice I, bol v tejto veci dlhodobo nečinný.

Preto sťažovateľka tvrdí, že nečinnosťou Okresného súdu Košice I, od 31. 10. 2000 do   25.   4.   2002   sa   porušili   jej   základné   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   (čl.   48/2   Ústavy   SR)   a na   prejednanie   veci   v rozumnej   lehote   (čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ĽP a ZS)....

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   boli   porušené   jej   základné práva zaručené Ústavou SR a Dohovorom o ľudských právach a z dôvodu aby sa v ďalšom konaní zbytočné prieťahy neopakovali tak mimoriadne závažným spôsobom porušujúcim základné práva, sťažovateľka sa obracia na Ústavný súd Slovenskej republiky a navrhuje, aby senát Ústavného   súdu   po predbežnom prerokovaní   túto   ústavnú sťažnosť   prijal   na ďalšie konanie...“

Podaním   právneho   zástupcu   sťažovateľky   doručeným   ústavnému   súdu   15.   apríla 2003 bol upravený návrh rozhodnutia, podľa ktorého:

„Sťažovateľka žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonaní dokazovania rozhodol takto:

1. Základné práva E. M., rod. Š. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 C 552/00 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 552/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. M., rod. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,-- Sk   (slovom   dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice I povinný   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť E. M., rod. Š. trovy konania vo výške 9.992,-- Sk (slovom deväťtisícdeväťstodeväťdesiatdva slovenských korún) na bankový účet právneho zástupcu JUDr. M. S. – advokáta vedený v HVB Bank Slovakia, a. s. pob. K., do troch dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ústavný súd ju uznesením z 28. marca 2003 prijal na ďalšie konanie.

Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   Okresného   súdu   Košice   I k sťažnosti   sťažovateľky   podľa § 29 ods.   6 zákona o ústavnom   súde,   ústavný súd zobral do   úvahy, že vo   veci   sp.   zn. 13 C 552/00 už nálezom rozhodol o zbytočných prieťahoch v konaní na základe sťažnosti jednej z navrhovateľov Ing. M. A. (II. ÚS 99/02 z 23. októbra 2002), v ktorom rozhodol, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy vyjadrenie Okresného súdu Košice I vyžiadané pre potreby konania o sťažnosti Ing. M. A. z 21. júna 2002 a po prijatí sťažnosti sťažovateľky si vyžiadal jeho ďalšie stanovisko dokumentujúce priebeh konania vo veci sp. zn. 13 C 552/00 po   rozhodnutí   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   99/02.   V písomnom   stanovisku Okresného súdu Košice I z 21. júna 2002 (Spr. 927/02) sa uvádza:

„Konanie v predmetnej veci bolo začaté dňa 7. 7. 2000. Vo veci do februára 2002 sa vykonávala   príprava   pojednávania.   Vzhľadom   k značnej   zaťaženosti   súdu   a vybavujúcej sudkyne   (nad   400   nevybavených   vecí   v senáte)   a tiež   v dôsledku   jej   dlhodobej práceneschopnosti vo veci bol vytýčený termín pojednávania až na deň 25. 4. 2002. V tomto období od nápadu veci do vytýčenia termínu pojednávania došlo k prieťahom v konaní, ktoré sú zavinené horeuvedenými skutočnosťami.“

V písomnom stanovisku Okresného súdu Košice I vyžiadaného pre potreby konania o sťažnosti sťažovateľky z 10. apríla 2003 (Spr. 543/02) sa uvádza:

„Spis 13 C 552/00 bol zaslaný Ústavnému súdu SR v Košiciach dňa 24. 6. 2002 na rozhodnutie o ústavnej sťažnosti navrhovateľky vo 4. rade Ing. M. A., dňa 30. 7. 2002 bol spis tunajšiemu súdu vrátený.

Dňa 3. 10. 2002 bol vytýčený termín pojednávania na deň 27. 11. 2002. Dňa 27. 11. 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, bol vypočutý navrhovaný svedok V. T., nedostavila sa svedkyňa M. Š. Pojednávanie bolo odročené na deň 22. 1. 2003 za účelom výsluchu ďalších navrhnutých svedkov.

Dňa 22. 1. 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, bol vypočutý svedok A. A., nedostavili sa predvolaní svedkovia: M. Š., MUDr. Č. a Š. M. Pojednávanie bolo odročené na deň 19. 3. 2003.

Dňa 19. 3. 2003 bolo vo veci samej rozhodnuté rozsudkom, ktorý bol vyhotovený dňa 10.   4.   2003   a expedovaný   toho   istého   dňa   účastníkom   konania.   Poukazujem   na   to,   že účastníci sa vzdali práva podať odvolanie voči vyhlásenému rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej   bolo   vydané   na   základe   vyhlásenia   odporkyne,   že   uznáva   neplatnosť   vydedenia navrhovateľov i relatívnu neplatnosť závetu a nežiadala vykonávať ďalšie dokazovanie.“

Vzhľadom   na   to,   že   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho pojednávania, ústavný súd vo veci prieťahov v konaní Okresného súdu Košice I vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 rozhodol bez ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov...“,   ako   aj   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresného súdu Košice I vedenom pod sp. zn. 13 C 552/00 o určenie neplatnosti vydedenia a závetu.

Ústavný súd v prípadoch podaní namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci   koná“   (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred Okresným   súdom   Košice   I   vedené   pod   sp.   zn.   13   C   552/00   a dospel   k nasledovným záverom:

1.   Pokiaľ ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   konanie vedené   pred   Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 13 C 552/00 (konanie o určenie neplatnosti závetu a vydedenia) tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov,   ktoré   nie   je   právne   zložité,   hoci   jeho faktickú   zložitosť   nie   je   možné   (za   určitých   okolností)   vylúčiť.   Na   právnu   a faktickú zložitosť veci však Okresný súd Košice I nepoukázal ani v jednom zo svojich písomných vyjadrení, keďže ako dôvody doby konania uvádzal iné skutočnosti. Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred Okresným súdom Košice I išlo o konanie, ktoré nebolo ani právne a ani fakticky   zložité,   takže   pri   sústredenom   postupe   súdu   ho   bolo   možné   rozhodnúť   bez zbytočných prieťahov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania (v pozícii odporkyne)   pred   Okresným   súdom   Košice   I,   toto   bolo   po   dobu   jeho   konania   aktívne a súčinnostné   a neprispelo   k predĺženiu   doby   konania.   Z vyžiadaného   súdneho   spisu Okresného súdu Košice I ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa bez zbytočného odkladu vyjadrila k návrhu na určenie neplatnosti vydedenia a závetu (31. októbra 2000), 21. júna 2002   a 3.   decembra   2002   nahliadla   do   spisu,   zúčastňovala   sa   nariadených   pojednávaní a 15. novembra   2002   sa   sťažnosťou   na   prieťahy   domáhala   urýchlenia   konania   vo   veci sp. zn. 13 C 552/00.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 13 C 552/00, bol postup Okresného súdu Košice I. Ústavný súd zistil, že Okresný súd Košice I v období od začatia konania 7. júla 2000 do polovice   októbra   2000   vykonával   plynule   úkony   súvisiace   s pojednávaním   (výzva   na zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľmi – 21. júla 2000, pokyn na zaslanie návrhu na vyjadrenie odporkyni – 7. septembra 2000, pokyn pripojiť k súdnemu spisu dedičský spis sp. zn. 23 D 691/99 – 12. októbra 2000). V období od 12. októbra 2000 až do 25. apríla 2002   však   Okresný   súd   Košice   I vo   veci   nekonal   vôbec   bez   toho,   aby   jeho   ďalšiemu postupu bránila zákonná prekážka alebo procesné úkony účastníkov súdneho konania.

To, že v uvedenom období ide o prieťah v konaní, uznal aj predseda Okresného súdu Košice I vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu z 21. júna 2002. V súlade so svojou stabilizovanou   judikatúrou   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   18/98,   III.   ÚS   14/00)   ústavný   súd konštatuje, že skutočnosti ním uvedené ako príčiny prieťahov v označenom súdnom konaní (dlhodobá práceneschopnosť konajúceho sudcu, veľký počet nevybavených vecí) nemôžu ísť na ťarchu účastníka súdneho konania. Toto obdobie preto ústavný súd vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.

Pokiaľ ide o ďalší postup Okresného súdu Košice I (po rozhodnutí ústavného súdu vo veci   sp.   zn.   II.   ÚS   99/02),   ústavný   súd   ho   už   hodnotil   ako   plynulý   bez   zbytočných prieťahov,   keďže   ďalšie   pojednávania   vo   veci   sa   uskutočnili   27.   novembra   2002, 27. januára 2003 a napokon 19. februára 2003, keď vo veci aj rozhodol (13 C 552/00), pričom účastníci konania sa vzdali odvolania, čím rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   doterajším   postupom (nečinnosťou) Okresného súdu Košice I v konaní došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 13 C 552/00,   a tým   aj k porušeniu   základného práva sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn. 13 C 552/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy.   Uvedené   ustanovenie   uvádza: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, výšku ktorého obsiahlo zdôvodnila vo svojom „Doplnení dôvodov a rozsahu finančného zadosťučinenia“ zo 14. apríla 2003, v ktorom uviedla, že prieťahy v konaní „nepriaznivo vplývajú na rodinné vzťahy a väzby, psychiku účastníkov konania, vyvolávajú napätie vo vzťahoch medzi účastníkmi, právnu neistotu, dávajú priestor emóciám, podozreniam, ale aj možnosti   neoprávneného   nakladania   u účastníkov,   ktorí   fakticky   držia   veci   vo   svojej moci...“, čím „... došlo... k ťažkej psychickej ujme aj vplyvom zhoršenia medziľudských vzťahov v rodine“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke v dôsledku toho vznikla, a to   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu konania Okresného súdu Košice I poznačenú zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci vedenej   pod sp. zn. 13   C 552/00 a berúc tiež do   úvahy skutočnosť,   že   sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol,   že   sumu   15 000   Sk   možno   považovať   za   primerané finančné   zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   vznikli ustanovenému právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. M. S., ktoré vyčíslil sumou 10 000,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a režijný paušál k dvom úkonom 260,-- Sk, ako aj daň z pridanej hodnoty vo výške 1 200,-- Sk.

Trovy konania je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2003