SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 609/2015-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcovLajosaMészárosaaLadislavaOroszapredbežneprerokovalsťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej zákonnouzástupkyňou–matkou ⬛⬛⬛⬛,všetcibytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners,s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľkyMgr. Márie Kolíkovej, ktorou
1. ⬛⬛⬛⬛ namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 41ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5,čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajskéhosúdu v Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015,
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ÚstavySlovenskej republiky v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,svojho práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1Dohovoru o právachdieťaťainýmzásahomSlovenskejinformačnejslužbyv konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadreniač. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S,
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušeniesvojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdzásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonnýmpočtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015,
- porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015;
2. ⬛⬛⬛⬛ a maloletá ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, namietajú porušeniesvojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republikyv spojení s porušením čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľačl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Krajskéhosúdu v Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom Slovenskejinformačnej služby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004poskytnutím vyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S;
3. maloletá ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, namieta porušenie základného právapodľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámením Krajského súduv Bratislave č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a iným zásahom Slovenskej informačnejslužby v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutímvyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a maloletejo d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“) a maloletej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletásťažovateľka“), zastúpenej zákonnou zástupkyňou – matkou ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalejlen „sťažovatelia“), všetci bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených Advokátskoukanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcouprostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. Márie Kolíkovej, ktorou
1. sťažovateľ namieta
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušenímčl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie svojich právpodľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa oznámenímKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015,
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavyv spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy, svojho práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru,ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoruo právach dieťaťa iným zásahom Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“)v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadreniač. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S (ďalej aj „zásah SIS“),
- porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 ústavya porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruzásahom krajského súdu spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným počtom sudcovv konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015,
- porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015;
2. sťažovateľkaamaloletásťažovateľkanamietajúporušeniesvojichzákladných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 ústavy v spojení s porušenímčl. 41 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru oznámenímkrajského súdu č. k. 1 S 166/2015-53z20.júla2015ainýmzásahomSISv konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutím vyjadreniač. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S;
3. maloletá sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4ústavy a porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoruo právach dieťaťa oznámením krajského súdu č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 a inýmzásahom SIS v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 poskytnutímvyjadrenia č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D-12-220/2014-S.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je občanom Izraela, ktorý v rokoch1991 až 1996 študoval na území Slovenskej republiky (právo), na základe čoho mu boloudelené povolenie na pobyt. Po ukončení štúdia sa vrátil do Izraela a uzavrel manželstvo,ktoré bolo po určitom čase ukončené rozvodom. Následne sťažovateľ uzavrel manželstvoso sťažovateľkou, občiankou Slovenskej republiky, z ktorého sa narodila aj maloletásťažovateľka.
Sťažovateľ 23. júla 2014 podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na územíSlovenskej republiky. O tejto žiadosti rozhodlo oddelenie cudzineckej polície Policajnéhozboru Trnava (ďalej len „správny orgán“) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-882-017/2014-Ž(bez uvedenia dátumu vydania) doručeným sťažovateľovi 30. septembra 2014 tak,že žiadosť zamietlo„z dôvodu, že sťažovateľ nedoložil správnym orgánom vyžadované doklady o bezúhonnosti. Sťažovateľ tieto doklady nemohol doložiť z objektívnych príčin, a to konkrétne z dôvodu, že príslušné orgány štátu Izrael... neboli schopné dodať tento doklad v čase lehoty na vydanie rozhodnutia...“.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu správneho orgánu odvolanie, o ktorom rozhodloRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „odvolací správny orgán“)rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2014/012463-005 zo 17. decembra 2014 tak, že rozhodnutiesprávneho orgánu zrušilo. Sťažovateľ v odvolacom konaní predložil doklady preukazujúcejeho bezúhonnosť.
V tom istom konaní bolo „Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava... dňa 12. novembra 2014 doručené vyjadrenie Slovenskej informačnej služby Bratislava... č. 65/152-D-12-2002014-S, ktoré bolo zaevidované ako dôkaz č. PPZ-HCP-7/2014-BA9. Predmetné vyjadrenie obsahuje dôvernú podľa nášho názoru neoverenú, zavádzajúcu a s najvyššou pravdepodobnosťou nepravdivú, informáciu o sťažovateľovi. Táto informácia bola a je jediným údajným dôkazom o domnelej spoločenskej nebezpečnosti sťažovateľa. Samotná hodnota a kvalita tejto informácie je relatívna, nakoľko informácia sa dodnes nestala podnetom na začatie trestného konania, priestupkového konania a taktiež sťažovateľ na jej základe nebol vyhostený, ani inak potrestaný či už na území Slovenskej republiky alebo inej krajiny. Z dôvodu, že predmetná informácia nebola podkladom pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj z dôvodu, že sťažovateľovi bolo objektívne znemožnené sa k SIS-kou poskytnutej informácii vyjadriť, bolo rozhodnutie správneho orgánu doručené dňa 30. septembra 2014 odvolacím orgánom zrušené...
V ďalšom konaní správny orgán dal priestor sťažovateľovi na vyjadrenie k novému podkladu rozhodnutia, teda k utajovanej informácii, avšak bez toho, aby sťažovateľ mal vedomosť o jej obsahu. Správny orgán iba informoval sťažovateľa o existencii dôvernej informácie o činnosti, ktorou sťažovateľ vraj ohrozuje verejnú bezpečnosť a je spoločensky nebezpečný, pričom táto informácia bola poskytnutá štátnym orgánom SIS. Správny orgán nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho orgánu v tom zmysle, že nevykonal žiadnu činnosť na prešetrenie skutočností sťažovateľom uvádzaných, ako ani žiadny z ním navrhovaných krokov schopných odhaliť pochybenie SIS a preukázať jeho tvrdenia o nepravdivosti SIS-kou poskytnutej informácie.“.
Správny orgán následne opäť rozhodol rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-291-038/2015-Ž z 5. februára 2015 tak, že žiadosť sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytuzamietol,„ale tento krát sa hlavným argumentom správneho orgánu stala podľa nášho názoru zjavne nepravdivá a zavádzajúca dôverná informácia poskytnutá SIS“.
Proti rozhodnutiu správneho orgánu z 5. februára 2015 podal sťažovateľodvolanie, o ktorom rozhodol odvolací správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 z 13. mája 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie správneho orgánu.
Dňa 8. júla 2015 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnostirozhodnutia odvolacieho správneho orgánu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“). Spolu s podaním žaloby sťažovateľ žiadal, aby krajský súdodložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015.Dňa 14. júla 2015 podal sťažovateľ opakovanú žiadosť o odklad vykonateľnostirozhodnutia.
Keďže krajský súd o žiadostiach sťažovateľa nerozhodol, podal 20. júla 2015sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Dňa 24. júla 2015 bolo sťažovateľovi doručené„Oznámenie“č. k. 1 S 166/2015-53z 20. júla 2015, v ktorom krajský súd oznámil, že jeho žiadostiam o odklad vykonateľnostinebolo vyhovené.
Podľa sťažovateľa predmetné oznámenie krajského súdu z 20. júla 2015„možno definovať v intenciách tohto konkrétneho prípadu ako iný zásah, ktorým došlo k porušeniu a ohrozeniu rozsiahleho počtu práv“sťažovateľov.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že jeho úmyslom je zotrvať na území Slovenskejrepubliky. Poukazuje na konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 S 289/2014 týkajúcesa jeho trvalého pobytu, taktiež na predchádzajúce konanie s rovnakým predmetom, ktorébolo vedené pod sp. zn. 2 S 338/2010. Výsledok týchto konaní ovplyvnila informáciaobsiahnutá vo vyjadrení SIS.
V súvislosti s vyjadrením SIS podal sťažovateľ„žalobu na preverenie informácie poskytnutej SIS-kou. Tieto kroky boli zamerané na oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou, aby ju sťažovateľ mohol v prebiehajúcom konaní vyvrátiť (Žiadosť o vydanie súhlasu s jednorazovým oboznámením sa s utajovanou skutočnosťou zo dňa 24. júna 2015 a zamietavá odpoveď riaditeľa SIS zo dňa 20. júla 2015), alebo kroky upozorňujúce SIS na omyl v jej činnosti s výzvami na prehodnotenie a preverenie SIS-kou evidovaných a poskytovaných informácii (Žiadosť o poskytnutie informácie, riadne vyhodnotenie informácie a sťažnosť v zmysle zákona o sťažnostiach doručená SIS dňa 29. apríla 2015, odpoveď SIS zo dňa 15. mája 2015, oznámenie prešetrenia sťažnosti zo dňa 15. júla 2015). Ani jeden z týchto krokov nemal pozitívny úspech, tak ako v minulých konaniach prebiehajúcich od roku 2009, kde sa taktiež jedinou prekážkou ich úspešného zavŕšenia stala informácia poskytnutá SIS...
Domnievame sa, že vyjadrenie SIS obsahujúce utajovanú skutočnosť predstavuje iný zásah, ktorý je v zmysle čl. 127 Ústavy schopný porušiť základné práva jednotlivca...“.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal krajský súd o informáciu o zložení senátukrajského súdu 1S, ktorý prerokováva predmetnú vec. Krajský súd 5. augusta 2015 doručilsťažovateľovi odpoveď na jeho žiadosť, v ktorej uvádza:
«... V tejto odpovedi súd konštatuje, že senát 1 S sa skladá z: „predseda senátu: ⬛⬛⬛⬛ − zodpovedná za chod senátu, členovia senátu: ⬛⬛⬛⬛ − neobsadené... jedno miesto člena senátu 1S je neobsadené z dôvodu, že v súčasnosti je na tunajšom súde nedostatočný počet sudcov“. Na základe vyššie uvedeného sa sťažovateľ dňom doručenia dozvedel o ďalšom inom zásahu súdu, ktorým spočíva v neobsadení zákonného senátu a pravdepodobnej nečinnosti súdu. Neobsadením zákonného senátu došlo zo strany súdu k porušeniu práva na zákonného sudcu, nakoľko vo veci by nerozhodoval zákonný sudca, respektíve senát v zákonom predpísanom zložení... Zároveň sa sťažovateľ domnieva, že ak súd vo veci nekoná z dôvodu neobsadenia zákonného senátu dostatočným počtom sudcov, jedná sa o nečinnosť...»
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Existenciu zásahu súdu preukazuje listina doručená dňa 24. júla 2015 označená ako „Oznámenie“, v ktorej súd oznamuje sťažovateľovi, že jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 nebolo vyhovené...
Existenciu zásahu SIS dokazujú vyjadrenie SIS č.: 65/152-D-12-200/2014-S, ktoré správny orgán zaevidoval ako č. p.: PPZ-HCP-D-7/2014-BA9 a vyjadrenie SIS č.: 65/152- D-12-220/2014-S, ktoré správny orgán zaevidoval ako č. p.: PPZ-HCP-D-8/2014-BA9. Sťažovateľ sa o skutočnosti, že sa jedná o reálne zásahy do jeho základných práv a slobôd dozvedel až prostredníctvom rozhodnutia odvolacieho orgánu č. p.: PPZ-HCP-BA2- 2015/005435-004 doručeného sťažovateľovi dňa 9. júna 2015...
Existenciu iného zásahu súdu v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 spočívajúceho v neobsadení zákonného senátu a pravdepodobnej nečinnosti súdu sťažovateľ dokazuje prostredníctvom odpovede súdu na žiadosť o sprístupnenie informácii zo dňa 5. augusta 2015...»
K namietanému porušeniu práva sťažovateľov na súkromie a rodinný životsťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že výsledok doterajších konaní týkajúcichsa jeho trvalého pobytu ovplyvnilo vyjadrenie SIS. V týchto konaniach správny orgán,odvolací správny orgán a aj krajský súd konštatovali, že«nemajú právomoc prešetrovať kvalitu SIS-kou poskytnutej informácie. Odvolací orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje: „Odvolací orgán ďalej konštatuje, že SIS pri plnení úloh podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona NR SR č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe získava informácie ku konkrétnej osobne a na OCP PZ Trnava bola dňa 16. mája 2015 doručená informácia, ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Odvolací orgán ďalej uvádza, že nemá v kompetencii posudzovať, či je poskytnutá informácia nepreverenou a nedôvodnou, ale po doručení takejto informácie zo SIS postupuje v zmysle zákona č. 404/2011 Z. z.“ Hoci zákon o pobyte cudzincov neustanovuje viazanosť správneho alebo odvolacieho orgánu informáciou pochádzajúcou od SIS, domnievame sa, že sa v rozhodovacej praxi správneho orgánu vytvorila mimozákonná prax, podľa ktorej ak SIS poskytne informáciu o nebezpečnosti určitej osoby, je to dôvod na odopretie udelenia tolerovaného, ako aj iného druhu pobytu.
Nakoľko žiadny z orgánov... podľa ich stanovísk nemá právomoc vyhodnocovať pravdivosť a preverenie informácií poskytovaných SIS-kou, sme toho názoru, že túto činnosť s ohľadom na následky a ujmu spôsobenú sťažovateľovi a celej jeho rodine môže v tomto momente vykonať jedine Ústavný súd...».
Vzhľadom na reálnu nemožnosť prešetriť informáciu SIS iným štátnym orgánomnesie podľa sťažovateľa SIS«zodpovednosť za kvalitu a hodnovernosť informácie, ktorú poskytuje... SIS musí mať vedomosť o vplyve ňou poskytovanej informácie na rozhodovanie správneho orgánu... SIS nemôže poskytnúť správnemu orgánu len čistú informáciu o tom, že disponuje určitou informáciou o konkrétnej osobe. Pre samostatné objektívne rozhodovanie správneho orgánu je nevyhnutne potrebné, aby SIS zhrnula vo svojom vyjadrení aspoň základné skutočnosti o spôsobe získania informácie (či pochádza od anonyma, alebo je získaná činnosťou agentov, prípadne inou činnosťou SIS), o jej preverení (či došlo k prevereniu, kedy a akým spôsobom, prípadne či bola informácia viac krát preverovaná) a výsledky takéhoto preverenia. Podľa nášho názoru zákonodarca v zákone o pobyte cudzincov predpokladá, že SIS poskytne práve takéto komplexné stanovisko, čím umožní správnemu orgánu dôkladne a objektívne vyhodnotiť závažnosť a pravdivosť informácie. Následne potom môže správny orgán objektívne zvážiť celý skutkový stav, prihliadnuť na ďalšie skutočnosti uvádzané sťažovateľom ako aj existenciu jeho rodinných pút vo vzájomnej súvislosti s poskytnutým vyjadrením SIS a samostatne rozhodnúť... S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievame, že správny a odvolací orgán v kooperácii so SIS vytvorili akúsi mimozákonnú aplikačnú prax, kde správny ani odvolací orgán nie sú hodnotiacimi orgánmi rozhodujúcimi o existencii ohrozenia verejnej bezpečnosti v konkrétnom prípade. Práve naopak, stali sa len akýmsi ďalším potvrdením pravdivosti informácie SIS, ktorá tým že utajovanú skutočnosť o sťažovateľovi poskytne, alebo neposkytne, reálne rozhodne o udelení tolerovaného, ale aj trvalého pobytu. Uvedený stav je o to závažnejší, že sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi nebolo povolené oboznámiť sa s utajovanou informáciou poskytnutou SIS, a teda správnemu orgánu reálne ani nemohol preukázať, že od jeho osoby nehrozí Slovenskej republike žiadne nebezpečenstvo.
Sme toho názoru, že informácia poskytnutá SIS správnemu a odvolaciemu orgánu je identická s informáciou poskytnutou SIS príslušnému orgánu vo vyjadrení SIS zo dňa 7. novembra 2007 č. p.: 63/964-V-407-64/2007-S, a teda: „Osoba ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ sa zapájal do organizovania trestnej činnosti, ilegálne dovážal zbrane z Ukrajiny a následne ich predával do arabského...“. I keď táto informácia bola sťažovateľom viac krát spochybnená, domnievame sa, že správny a odvolací orgán ju naďalej považujú za pravdivú. Je to zarážajúce najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ správnemu aj odvolaciemu orgánu doložil vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike zo dňa 16. septembra 2009, ktorým Ukrajina deklaruje, že sťažovateľ nikdy nevstúpil na územie Ukrajiny. Okrem toho sťažovateľ poskytol týmto orgánom aj vyjadrenie Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky na Ukrajine Úradu policajného pridelenca Kyjev zo dňa 6. novembra 2009, ktorý po dopyte na Ministerstve vnútra Ukrajiny a týmto orgánom vykonanej lustrácie osoby ⬛⬛⬛⬛ konštatoval, že Ukrajina nemá k dispozícii žiadne informácie o tejto osobe. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ sa nemohol dopustiť činností, o ktorých SIS tvrdí, že k nim podľa jej informácii došlo.».
Podľa sťažovateľa informácia v stanovisku SIS je neopodstatnená, o čom svedčíaj to, že v roku 2014 mu Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Tel Avive udelilo vízumtypu „D“, a to«po lustrácii jeho osoby a doručení odobrujúceho stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky... v roku 2014 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nevyhodnotilo osobu sťažovateľa ako ohrozujúcu bezpečnosť Slovenskej republiky. Tvrdíme, že k tomu došlo tak, že Ministerstvo vnútra buď nemalo k dispozícii, alebo neprikladalo dôležitosť informácii, ktorú SIS poskytuje iným štátnym orgánom. Sťažovateľovi do dnes nie je jasné, ako mohla SIS dňa 7. novembra 2007 poskytnúť príslušnému orgánu informáciu o nebezpečnosti sťažovateľa a jeho údajnej ilegálnej aktivite a dňa 23. septembra 2008 už SIS vo vyjadrení pre Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Skalica č. p.: UHCP-145-3/RHCP-BA-SI-Ž-2008 poprela túto skutočnosť tvrdením: „nezískala k menovanej osobe informácie, ktoré by sme poskytli príjemcom“... Z dostupných zdrojov nadobudol sťažovateľ dojem, že informácia o ilegálnych činnostiach sťažovateľa, ktorou disponuje SIS bola poskytnutá práve anonymným zdrojom z blízkeho okolia sťažovateľa. Poskytnutie tejto nepravdivej informácie podľa sťažovateľovej mienky súvisí s jeho predchádzajúcim rozvodom ukončeným manželstvom, nakoľko s bývalou manželkou a jej rodinou sa rozišiel za dramatických okolnosti, pričom existuje podozrenie, že sa mu práve takýmto spôsobom (znemožnením jeho ďalšieho života v Slovenskej republike s novou manželkou) chce rodina bývalej manželky pomstiť.
Domnievame sa, že práve na základe vyššie uvedenej utajovanej informácie správny a odvolací orgán odmietli udeliť sťažovateľovi tolerovaný pobyt, i napriek tomu, že táto informácia bola sťažovateľom spochybnená. Domnievame sa, že SIS má povinnosť vo vyjadrení poskytovať komplexné informácie získané so svojej činnosti, a to aj s informáciu o zdroji či druhu činnosti, pri akej bola táto informácia získaná, či bola preverená a ako dopadlo prešetrenie, preverenie tejto informácie. Bez takejto činnosti si správny ani odvolací orgán nemôžu spraviť komplexný obraz o veci.
Práve z dôvodu, že správny orgán nemal ako prešetriť zjavne zavádzajúcu a mylnú informáciu poskytnutú SIS-kou, je dnes sťažovateľ povinný opustiť územie Slovenskej republiky, čo môže spôsobiť definitívnu a fatálnu nielen ujmu, ale de facto odňatie jeho práv a právnych záujmov obzvlášť práva na rodinný život a rodičovských práv. Fatálnosť takéhoto poškodenia práva na rodinný život možno vyvodzovať z reálnej vzdialenosti medzi Izraelom a Slovenskou republikou. Ak bude sťažovateľ nútený opustiť územie Slovenskej republiky, stratí možnosť fyzického kontaktu s manželkou ako aj s maloletou dcérou... Ujma spôsobená odlúčením sťažovateľa od jeho rodiny sa ukazuje ako najzávažnejšia práve vo vzťahu k maloletej dcére sťažovateľa. Jedná sa o dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo 2 roky a práve v tomto období si buduje psychický a sociálny vzťah k svojmu okoliu...».
Právo sťažovateľa na súkromie a rodinný život porušil aj krajský súd tým,ako posúdil jeho žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správnehoorgánu.
„Žiadosť... odôvodnil sťažovateľ skutočnosťou, že ak nedôjde k odkladu, tak bude v zmysle ustanovenia § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov musieť opustiť územie Slovenskej republiky, v opačnom prípade mu bude hroziť administratívne vyhostenie podľa ustanovenia § 82 a nasledujúcich zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľ upozornil súd, že ak nedôjde k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu a sťažovateľ bude pod hrozbou opustenia krajiny, alebo krajinu nútene opustí, bude de facto odňaté jeho právo na rodinný život... Súd podľa nášho názoru vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobca je v manželskom zväzku s občiankou Slovenskej republiky. Súd tak urobil napriek tomu, že v zmysle ustanovenia čl. 41 ods. 1 Ústavy musí takýto manželský zväzok v rámci ústavných a zákonných limitov všestranne chrániť. Preto sa domnievame, že súd pri vyhodnocovaní sťažovateľovej žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia prekročil Ústavou mu ustanovené limity, rozhodol svojvoľne bez toho, aby vzal do úvahy právo na súkromie a rodinný život sťažovateľa, čím toto právo porušil.“
Podľa sťažovateľa poskytovaním a šírením predmetnej informácie zo strany SISa tiež tým, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia,dochádza k rozdeleniu rodiny a nútenému odňatiu dieťaťa otcovi, teda aj k porušeniurodičovských práv sťažovateľa a práv maloletej sťažovateľky podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 4 ústavy.
Uvedeným zásahom SIS a tým, že krajský súd nevyhovel žiadosti o odkladvykonateľnosti, dochádza aj k porušeniu základného práva sťažovateľky a maloletejsťažovateľky podľa čl. 23 ods. 4 ústavy. Nútený odchod sťažovateľa z územia Slovenskejrepubliky bude mať výrazný dopad na chod jeho domácnosti – predovšetkým emocionálny,psychický a tiež ekonomický. Túto situáciu bude možné riešiť len odchodom sťažovateľkya maloletej sťažovateľky za sťažovateľom,„teda opustením Slovenskej republiky spôsobeným nátlakom a bezohľadným správaním štátnych orgánov Slovenskej republiky, ktoré nedostatočne zohľadňujú právo sťažovateľov na rodinný život“.
Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a porušenie právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti poukazujena svoju argumentáciu v žalobe o preskúmanie zákonnosti a v žiadostiach o odkladvykonateľnosti rozhodnutia. Uvádza, že svoje žiadosti odôvodnil aj tým, že po odchodealebo nútenom vyhostení zo Slovenska mu bude prakticky znemožnené domáhať sa svojichpráv v konaniach pred súdom, a„... preto aj s ohľadom na argumentáciu k porušeniu rodičovských práv a práva na rodinný život sa domnievame, že súd nezvážil dôkladne všetky aspekty konkrétneho prípadu a nezohľadnil hľadisko proporcionality pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti rozhodnutia. Zároveň súd dospel k záveru, ktorý je v rozpore s účelom a významom inštitútu odkladu vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 250c OSP. Na základe vyššie uvedeného sa preto domnievame, že súd sa pri svojej úvahe o (ne)udelení odkladu vykonateľnosti rozhodnutia dopustil zjavnej svojvôle.
Súčasne sa domnievame, že vybavenie žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia len oznámením bez odôvodnenia je neprípustné, obzvlášť v takomto zložitom prípade. Takáto forma nedáva sťažovateľovi žiadne záruky, že súd sa vysporiadal dostatočne vážne s jeho žiadosťou a vyvážil všetky sťažovateľove práva v konflikte, prípade zohľadnil jedinečnosti konkrétneho prípadu.
Osobitnou okolnosťou pri porušení práva na spravodlivý proces je skutočnosť, že v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 do dnešného dňa nie je plne obsadený zákonný senát. Súd teda nemá možnosť vo veci v súlade s právom rozhodnúť a podľa nášho názoru nemohol zákonne rozhodnúť ani o sťažovateľovej žiadosti na odklad vykonateľnosti rozhodnutia. Zároveň upozorňujeme Ústavný súd, že v súdnom konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 prebiehajúcom pred súdom máme, s ohľadom na nekompletnosť zákonného senátu, podozrenie na nečinnosť súdu.“.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež má„podozrenie“naporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
„Súd sa neobsadením všetkých sudcov v senáte 1 S rozhodujúcom v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 dopustil nezákonnosti, ktorá má aj svoj ústavný rozmer. Je zrejmé, že len krajský senát zložený z 3 sudcov možno z hľadiska právnej úpravy Slovenskej republiky (podľa zákona o súdoch) možno považovať za zákonný. Na základe vyššie uvedeného sa domnievame, že sa súd dopustil porušenia práva sťažovateľa podľa ustanovenia čl. 48 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že neobsadil celý zákonný senát. S ohľadom na skutočnosť, že v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 prebiehajúcom pred súdom máme zároveň podozrenie, že v súčasnosti dochádza k nečinnosti súdu, a teda súd nekoná hoci v tom nemá žiadnu zákonnú prekážku. Začatie súdneho konania súd zaväzuje, aby v konaní konal. Ak súd konanie začal, no vo veci nekoná z dôvodu vlastnej chyby, jedná sa podľa nášho názoru o zjavnú nečinnosť súdu a prieťahy v konaní porušujúce právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.“
Sťažovateľ zastáva názor, že skutočnosti, ktoré uvádza vo svojej sťažnosti,odôvodňujú, aby ústavný súd v predmetnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanieaj v prípade, ak dospeje k záveru, že sťažovatelia nevyčerpali dostupné prostriedky nápravy,t. j. žiada, aby ústavný súd neaplikoval princíp subsidiarity.
„Podľa vyššie uvedeného je zrejmé, že v tomto konkrétnom prípade je kľúčovým hľadiskom čas. Ak nedôjde k čo najskoršiemu konečnému rozhodnutiu vo veci samej alebo odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, tak sťažovateľ bude musieť opustiť územie Slovenskej republiky. V tomto momente neexistuje orgán, ktorý by o predmetných zásahoch do práv žalobcu mohol rozhodnúť ako konečná inštancia rýchlejšie ako Ústavný súd... s ohľadom na špecifiká tohto konkrétneho prípadu sa domnievame, že všetky ostatné orgány verejnej moci a procesy ochrany práv (s výnimkou Ústavného súdu a konania pred ním) sú neefektívne a nefunkčné.
Z uvedeného podľa nášho názoru jednoznačne vyplýva, že aplikovanie princípu subsidiarity pre rozhodovanie Ústavného súdu na úkor princípu právneho štátu, právnej istoty a práv sťažovateľov na súkromie a rodinný život, či spravodlivý proces a súdnu ochranu je v priamom rozpore s cieľom princípu subsidiarity. Domnievame sa, že ak by došlo k otestovaniu možnej ujmy na právach spôsobených v tomto prípade bezvýhradným aplikovaním princípu subsidiarity prostredníctvom testu proporcionality, počínanie Ústavného súdu, ktorým by z dôvodu princípu subsidiarity rozhodovania Ústavného súdu odmietol sťažnosť sťažovateľov, takýto zásah by nevyhovel už v prvej zložke testu proporcionality, nie to ešte vo zvyšných dvoch.
Vzhľadom na uvedené máme za preukázané, že je nevyhnutne potrebné, aby Ústavný súd či už s ohľadom na uskutočnené kroky sťažovateľa pre vyriešenie tejto veci, alebo z dôvodu jeho ťažkej životnej situácie nepristupoval k výkladu ustanovenia čl. 127 ods. 1 príliš formalisticky, ale práve naopak a prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie.“
Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. Ústavy; ako aj rodičovské práva sťažovateľa podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 4 Ústavy
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015 (oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP- BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky) porušené boli.
... Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy a v spojení s čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015 (oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené bolo a iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného senátu 1 S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 porušené bolo.... Právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy s spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 porušené bolo.... Právo sťažovateľa podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave spočívajúcom v neobsadení zákonného senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 porušené bolo.... Práva maloletej dcéry sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy; ako aj práva dieťaťa podľa čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 4 Ústavy; ako aj právo podľa čl. 23 ods. 4 Ústavy
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015 (oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP- BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky) porušené boli.
... Právo manželky sťažovateľa na súkromie a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy; ako aj právo podľa čl. 23 ods. 4 Ústavy
iným zásahom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015 (oznámením o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) porušené boli a iným zásahom Slovenskej informačnej služby obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP- BA2-2015/005435-004 (poskytovaním vyjadrenia obsahujúceho neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky) porušené boli.
... Iný zásah Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1 S/166/2015-53 z 20. júla 2015 (oznámenie o nevyhovení žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004) sa zrušuje a vracia na ďalšie konanie.
... Prikazuje Krajskému súdu v Bratislave urobiť v konaní sp. zn.: 1 S/166/2015 úkony podľa príslušných právnych predpisov na zákonné obsadenie senátu 1 S
... Slovenskej informačnej službe obzvlášť v konaní č. k.: PPZ-HCP-BA2- 2015/005435-004 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa, manželky sťažovateľa a jeho maloletej dcéry poskytovaním vyjadrení príslušným orgánom, ktoré obsahujú neurčité utajované informácie o sťažovateľovi s cieľom zabrániť sťažovateľovi v získaní pobytu na území Slovenskej republiky
... Krajský súd v Bratislave a Slovenská informačná služba sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 15 000.- EUR... každému po 5.000,- EUR do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.
Krajský súd v Bratislave a Slovenská informačná služba sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľom trovy konania do 30 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrenípodľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a odložil vykonateľnosťrozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015.
„Sťažovatelia sa nachádzajú v životnej situácii, ktorú bez pomoci Ústavného súdu nedokážu riešiť. Jedinou alternatívou prípadnému definitívnemu opusteniu Slovenskej republiky sa v tomto čase javí právomoc Ústavného súdu rozhodnúť o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu v konaní o žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu. Odkladom vykonateľnosti tohto rozhodnutia nadobudne v zmysle zákona o pobyte cudzincov sťažovateľ titul na legálny pobyt na území Slovenskej republiky. Hoci je zrejmé, že sťažnosťou nie je napádané rozhodnutie odvolacieho orgánu, iba odkladom vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, ktoré úzko súvisí s iným zásahom tak súdu ako aj SIS, môže dôjsť k zabezpečeniu práv sťažovateľa pred ich odňatím, respektíve pred závažnou ujmou, ktorá by na nich mohla vzniknúť. Preto žiadame Ústavný súd, aby pristúpil k implicitnému výkladu ustanovenia § 52 ods. 2 zákona o Ústavnom súde a odložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu, ako rozhodnutia úzko súvisiaceho s napádanými inými zásahmi súdu a SIS...“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujútakto:„... je potrebné brať do úvahy aj vzniknutú nemajetkovú ujmu. Jedná sa najmä o ujmu spôsobenú neustálym stresom z možného odchodu sťažovateľa a nebezpečenstvom začatia konania o administratívnom vyhostení proti nemu, ale aj ujmu spôsobenú sťažovateľovej manželke a jeho maloletej dcére nátlakom vyvíjaným na nich súdom a SIS. Obzvlášť s ohľadom na významne porušené právo na rodinný život sťažovateľov, ako aj s ohľadom na vek maloletej dcéry, ktorá môže byť protiprávnou činnosťou štátnych orgánov najviac zasiahnutá (čo sa môže v neskoršom období odraziť na jej psychickom a fyzickom zdraví)...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
II.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov oznámením krajského súdu č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015
V tejto časti sťažnosti sťažovatelia namietajú, že oznámením č. k. 1 S 166/2015-53z 20. júla 2015, ktorým krajský súd oznámil sťažovateľovi, že nevyhovel jeho žiadostio odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu z 13. mája 2015, boliporušené
- základné práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 2a čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
- základné práva sťažovateľky a maloletej sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 23ods. 4 ústavy v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 8 ods. 1dohovoru a
- základné právo maloletej sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a jej práva podľačl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
Sťažovateľ sa domnieva, že vo svojich žiadostiach o odklad vykonateľnostirozhodnutia odvolacieho správneho orgánu dostatočne preukázal na hrozbu závažnej ujmy.Podľa sťažovateľa ak nedôjde k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správnehoorgánu, bude musieť opustiť územie Slovenskej republiky, v opačnom prípade bude môcťbyť administratívne vyhostený. Takto by došlo k zásahu do súkromného a rodinného životasťažovateľov. Sťažovateľ sa domnieva, že preukázal zákonné dôvody na odkladvykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu podľa § 250c ods. 1 OSP, pretosa krajský súd dopustil svojvôle, keď jeho žiadostiam nevyhovel a odoprel mu reálnyprístup k súdu.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že krajský súd mal svoje oznámenie náležite odôvodniť tak,aby bolo zrejmé, z akých dôvodov nevyhovel žiadostiam o odklad vykonateľnostirozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.
Sťažovateľ podal krajskému súdu 8. júla 2015 žalobu o preskúmanie zákonnostirozhodnutia odvolacieho správneho orgánu a tiež návrh na odklad vykonateľnosti tohtorozhodnutia. Dňa 14. júla 2015 podal opakovanú žiadosť, ktorou žiadal, aby krajský súdodložil vykonateľnosť rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.
Oznámením č. k. 1 S 166/2015-53 z 20. júla 2015 predsedníčka senátu krajskéhosúdu sťažovateľovi oznámila, že„v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... žiadosti zo dňa 08. 07. 2015 a zo dňa 14. 07. 2015 o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2015/005435-004 zo dňa 13. 5. 2015 nebolo vyhovené“.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejtočasti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravnýprostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátenározhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohtorozhodnutia a postupu.
Podľa § 250c ods. 1 OSP žaloba nemá odkladný účinok na vykonateľnosťrozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Na žiadosťúčastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť,ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak predsedasenátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.
Ústavný súd už v predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 456/2014) uviedol,že odklad vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu má mimoriadnycharakter, keďže súd v ňom prelamuje právne účinky právoplatného správneho aktu.Správny súd o ňom rozhodne v prípade, že dospeje k záveru o existencii hrozby závažnejujmy, ktorá je v príčinnej súvislosti s okamžitým výkonom správneho rozhodnutia (nies výkonom ako takým). Reálnosť hrozby závažnej ujmy posudzuje súd v medziach správnejúvahy, ktorej možnosť vyplýva z formulácie § 250c ods. 1 OSP, podľa ktorej predsedasenátu môže uznesením odložiť vykonateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy.Z § 250c ods. 1 OSP tiež vyplýva, že ak súd vyhovie žiadosti účastníka konania, rozhodneo tom uznesením. Zo znenia uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku všaknevyplýva, že súd by mal vydať zamietavé rozhodnutie (uznesenie), keďže Občianskysúdny poriadok v druhej vete § 250c ods. 1 uvádza, že ak predseda senátu nevyhoviežiadosti, upovedomí o tom účastníka. Takáto formulácia bola v záujme ochrany princípuprávnej istoty účastníkov konania do § 250c OSP doplnená zákonom č. 424/2002 Z. z.,ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov, ktorý týmto poskytol účastníkom konania právo na oboznámenie sas nesúhlasným posúdením žiadosti o odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia formouupovedomenia.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dospel prostredníctvom postupu predsedníčkysenátu 1S k záveru vyjadrenému v oznámení z 20. júla 2015 na základe postupu upravenéhov zákone a v medziach svojich právomocí (m. m. I. ÚS 4/08, III. ÚS 456/2014), a pretoústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu krajského súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd považoval postup krajského súdu, v rámci ktorého nevyhovel žiadostisťažovateľa o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu, o čomho upovedomil v súlade s ustanoveniami procesného práva, za ústavne akceptovateľnýa udržateľný, preto nemožno uvažovať o vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti neuviedol také skutočnosti, ktoré by naznačovalimožnú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základných práv podľa čl. 48ods. 1 a 2 ústavy a oznámením krajského súdu z 20. júla 2015.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesnýchprincípov (čl. 46 až čl. 48 ústavy) v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednostivšeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávnehocharakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľmi označené základné práva podľa čl. 19 ods. 1a 2, čl. 23 ods. 4 a čl. 41 ods. 4 ústavy, právo podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a práva podľačl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa(m. m. IV. ÚS 116/05, II. ÚS 78/05). Ústavný súd totižto nie je opravnou inštanciou vočivšeobecným súdom, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojenís čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by potom v zásade nahradzoval skutkové a právnezávery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoréje základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecnýchsúdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1, resp. čl. 41 ods. 1 ústavy majú charakterústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgányverejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždyimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania osťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohtokonania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv azákladných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomtokonaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy len v spojení s porušenímkonkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súdnedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieťani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Navyše ústavný súd uvádza, že rozhodovanie správneho súdu podľa § 250c ods. 1OSP nevylučuje právo na ochranu tých práv, ktorých porušenie sa namieta v sťažnosti,pretože o napadnutom rozhodnutí odvolacieho správneho orgánu (o odklad ktoréhopredbežne ide) má právomoc rozhodnúť krajský súd vo veci samej (§ 247 a nasl. OSP;porovnaj tiež I. ÚS 4/08).
Ústavný súd prihliadol aj na to, že účelom rozhodovania o odložení vykonateľnostirozhodnutia správneho orgánu (§ 250c ods. 1 OSP) je iba predbežná a dočasná úprava práva povinností, ktorá ešte nevylučuje, že ochrana právam sťažovateľov bude konečnýmrozhodnutím vo veci samej poskytnutá (I. ÚS 4/08). Sťažovatelia nemôžu zo skutočnosti,že žiadostiam sťažovateľa o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho správnehoorgánu nebolo nevyhovené, odvodiť, že žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnostirozhodnutia odvolacieho správneho orgánu nie je v ich prípade účinným prostriedkomochrany ich základných práv (m. m. II. ÚS 99/07).
Prihliadnuc na tieto skutočnosti, ústavný súd neakceptoval argumentáciusťažovateľov, ktorou sa domáhali, aby ústavný súd v tejto veci neaplikoval princípsubsidiarity. Ústavný súd zo sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu,že aktuálne uplatňovaná ochrana práv sťažovateľov krajským súdom v konaní vedenom podsp. zn. 1 S 166/2015 v systéme správneho súdnictva podľa § 247 a nasl. Občianskehosúdneho poriadku na základe žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podanejsťažovateľom nie je dostupná a účinná.
II.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľov zásahom SIS
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranuten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranysvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Z tejto časti sťažnosti vyplýva, že
- sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 41ods. 4 ústavy v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy, svojho práva podľa čl. 8 ods. 1dohovoru, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1Dohovoru o právach dieťaťa zásahom SIS,
- sťažovateľka a maloletá sťažovateľka namietajú porušenie základných práv podľačl. 19 ods. 2 a čl. 23 ods. 4 ústavy v spojení s porušením čl. 41 ods. 1 ústavy a porušeniepráva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru zásahom SIS a
- maloletá sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4ústavy a porušenie svojich práv podľa čl. 5, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoruo právach dieťaťa zásahom SIS.
Z argumentácie v tejto časti sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenieoznačených práv podľa ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa zásahom SIS –poskytnutím vyjadrenia SIS správnemu orgánu, ktoré obsahuje utajované skutočnostitýkajúce sa sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre zamietnutie jeho žiadosti o udelenietolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky správnym orgánom. Zo sťažnosti tiežvyplýva, že sťažovateľ namieta, že
- správny orgán ho neoboznámil s obsahom vyjadrenia SIS a nebolo to umožnenéani jeho právnemu zástupcovi;
- správny orgán nevykonal ním navrhnuté šetrenie, ktoré malo preukázaťnepravdivosť vyjadrenia SIS;
- správny orgán, odvolací správny orgán a aj krajský súd si osvojili„mimozákonnú prax“, podľa ktorej nehodnotia informácie poskytnuté SIS ako dôkaz, ale svojím postupomfakticky zaviedli zásadu viazanosti informáciou poskytnutou SIS. V tejto súvislostipoukazuje sťažovateľ na postup správnych orgánov v konaní o udelenie trvalého pobytua na postup krajského súdu v konaniach, v ktorých preskúmaval zákonnosť rozhodnutío trvalom pobyte sťažovateľa;
- vyjadrenie SIS musí mať určité formálne a obsahové náležitosti, t. j. vyjadreniemusí obsahovať spôsob získania informácie, údaje o preverení informácie a výsledky tohtopreverenia tak, aby vyjadrenie mohlo byť vecne preskúmané správnymi orgánmi, prípadnekrajským súdom z hľadiska úplnosti, pravdivosti, hodnovernosti a pod.
Predmetným zásahom SIS (poskytnutím vyjadrení v konaní správneho orgánuo žiadosti sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu) malo dôjsť aj k porušeniuoznačených práv sťažovateľky a maloletej sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru, ako ajk porušeniu práv maloletej sťažovateľky podľa Dohovoru o právach dieťaťa.
Správny orgán v rozhodnutí z 5. februára 2015, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľao udelenie tolerovaného pobytu, poukazuje na informáciu o sťažovateľovi, ktorú získal12. novembra 2014 a 11. decembra 2014 a«ktorá je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“... Vzhľadom na to, že získané informácie sú utajovaného charakteru... nie je možné uvedené informácie zverejniť... Pretože sa jedná o informáciu poskytnutú Slovenskou informačnou službou ako jediným oprávneným orgánom štátu, v ktorého kompetencii je posudzovanie možného ohrozenia bezpečnosti štátu, správny orgán nemá dôvod túto informáciu spochybňovať.»(citované z odôvodnenia rozhodnutia odvolaciehosprávneho orgánu z 13. mája 2015, pozn.).
Odvolací správny orgán v rozhodnutí z 13. mája 2015 tiež poukázal na vyjadreniaSIS č. 65/152-D-12-200/2014-S a č. 65/152-D12-220/2014-S a uviedol, že sa s nimi„oboznámil... sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou... V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je utajovanou písomnosťou by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe.“.
Ústavný súd pripúšťa, že sťažovateľom namietaný postup správnych orgánov bymohol vyvolať neprípustný zásah do jeho práv. Sťažovateľ napokon v tejto súvislosti a ajz tohto dôvodu podal proti rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu žalobu, ktorousa domáha, aby krajský súd preskúmal zákonnosť jeho rozhodnutia. Vo svojej žalobeuviedol v zásade zhodnú argumentáciu na ochranu svojich práv, ktoré mali byť podľa jehotvrdenia porušené, ako vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Nepochybne budeúlohou krajského súdu preskúmať námietky sťažovateľa týkajúce sa vyjadrení SIS,predovšetkým toho, či a v akej miere a akým spôsobom je potrebné oboznámiť účastníka,prípadne jeho právneho zástupcu s informáciami, ktoré sú utajovanou skutočnosťou,či je správny orgán viazaný vyjadrením SIS, alebo je povinný takéto vyjadrenie hodnotiťako iný dôkaz a pod.
Právomoc krajského súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu o žalobesťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ešte nerozhodol, vylučuje, aby o týchtonámietkach rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.
Nad rámec veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súdpri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa bude viazaný právnymi závermi ústavného súdu, ktoréuž vo svojej doterajšej judikatúre uviedol v súvislosti s rozhodovaním vo veciachs podobným predmetom konania.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru iným zásahom krajského súdu spočívajúcim v neobsadení senátu 1S zákonným počtom sudcov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti v prvom rade namieta porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy,porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušeniezákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a ekvivalentnej garancie,ktorá tvorí obsah práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z dôvodu, že vec bola pridelená senátukrajského súdu 1S, v ktorom je podľa rozvrhu práce jedno miesto sudcu neobsadené.
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonomustanovenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebnévziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutiekonkrétnehoprípadu(obdobneII. ÚS 47/99,I. ÚS 11/01,III. ÚS 285/2010,IV. ÚS 298/2011).
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovenépredpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkciek určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 298/2011).
Podľa názoru ústavného súdu má rozvrh práce zásadný význam pre uplatnenieústavou garantovaného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byťktorýkoľvek sudca daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci.Elementárnou podmienkou v tomto prípade však je, aby sa vec pridelila v súlades rozvrhom práce pre daný kalendárny rok, v ktorom je vec oprávnenej osoby doručenátomuto súdu (IV. ÚS 3/08, IV. ÚS 298/2011).
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciusudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konaniea rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcamisú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastníkkonania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopredurčeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonaťlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdovv oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumieakt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovanívýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje
a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverenýchvybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,
b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu prácesa tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadia organizuje činnosť senátu,
c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátova súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmikonanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdnehoúradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonaťjednotlivé úkony,
d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobejneprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bolzabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadurovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.
Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajúsudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súduspôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade. Po každej zmenerozvrhu práce je predseda súdu povinný zabezpečiť vyhotovenie úplného znenia rozvrhupráce. Úplne znenie rozvrhu práce zverejní predseda súdu rovnako ako rozvrh práce.
Predseda krajského súdu na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa mailom(zaevidovaným pod sp. zn. Spr. 6210/15) zo 4. augusta 2015 oznámil, že„senát 1S je personálne obsadený tak, ako je uvedené v zverejnenom rozvrhu práce... na r. 2015 (predseda senátu: ⬛⬛⬛⬛ – zodpovedná za chod senátu, členovia senátu: ⬛⬛⬛⬛ – neobsadené).
... jedno miesto člena senátu 1S je neobsadené z dôvodu, že v súčasnosti je na tunajšom súde nedostatočný počet sudcov potrebných na zaplnenie neobsadených miest, pričom počty voľných miest sudcov na jednotlivých súdoch určuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.“.
Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2015 (Spr. 3520/14) v znení dodatkuč. 7 účinného od 4. septembra 2015 senát 1S nie je obsadený tromi sudcami krajského súdu.
Z mailovej správy krajského súdu zo 4. augusta 2015 vyplýva, že nedostatočnépersonálne obsadenie krajského súdu sudcami spôsobuje stav, že jedno miesto sudcu senátu1S je neobsadené. Predseda krajského súdu neuviedol, akým spôsobom sa uprázdnilomiesto príslušného sudcu v senáte 1S. Tento stav (neobsadenie miesta sudcu) a stavs podobnými účinkami mohol byť spôsobený právnymi skutočnosťami, ktoré majúza následok zánik funkcie sudcu [porovnaj § 17 a nasl. zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcocha prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o sudcoch“)], preložením sudcu na iný súd podľa § 14 zákona o sudcoch,prerušením výkonu funkcie sudcu podľa § 24 zákona o sudcoch alebo pre existenciuprekážky výkonu funkcie sudcu (predovšetkým rodičovskej dovolenky) podľa § 60 zákonao sudcoch. Tento stav v zásade vzniká prirodzene zo zákonom predpokladaných dôvodov.
Úlohou predsedu súdu ako orgánu riadenia a správy súdu (§ 33 ods. 2 zákonao súdoch) je vytvárať podmienky na riadny výkon súdnictva (§ 32 ods. 1 zákona o súdoch).Jeho povinnosťou je zabezpečiť, aby výkon súdnictva vo všeobecnosti vrátane vo vecisťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie vo veci, ktorá tvorí predmet konania, prebiehalriadne a bez zbytočných prieťahov, a to bez ohľadu na to, že právomoci pri určovaní počtusudcov a obsadzovaní voľných miest sudcov vykonáva aj Ministerstvo spravodlivostiSlovenskej republiky. Predseda súdu pritom postupuje podľa zákona o súdoch a podľarozvrhu práce [§ 49 písm. a) zákona o súdoch], predovšetkým podľa všeobecných zásadplatných pre občianskoprávne, správne a obchodné kolégium na príslušný kalendárny roka na základe rozdelenia agendy medzi jednotlivé senáty a prostredníctvom inštitútuzastupujúceho senátu, ktoré sú obsahom rozvrhu práce.
Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že neobsadenie senátu všeobecného súduzákonom predpokladaným počtom sudcov nepredstavuje samo osebe porušenie základnéhopráva na zákonného sudcu. Z uvedených dôvodov nemožno dospieť ani k záveruo existencii príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a špecifikovaným zásahom krajského súdu.
Sťažovateľ v súvislosti s neobsadeným senátom krajského súdu 1S namieta ajporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015.Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta, že neobsadenie senátu krajského súdu 1S tromisudcami predstavuje stav, ktorý znemožňuje, aby krajský súd prerokoval a rozhodolpredmetnú vec. Krajský súd je takto podľa jeho tvrdenia nečinný a vznikajú zbytočnéprieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konanímá nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojemautonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadomna konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Zjavná neopodstatnenosť sťažnostinamietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namietav takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá takdlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05). Dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postupvšeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Sťažovateľ podal 8. júla 2015 žalobu o preskúmanie rozhodnutia odvolaciehosprávneho orgánu z 13. mája 2015. Sťažovateľ tiež podal 20. júla 2015 sťažnosť na prieťahyv konaní podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch. Krajský súd prípisom z 20. júla 2015 oznámilúčastníkom konania, že nevyhovel žiadosti sťažovateľa z 8. júla 2015 a zo 14. júla 2015o odklad vykonateľnosti odvolacieho správneho súdu. Zo zistení ústavného súdu vyplýva,že krajský súd následne doručoval žalobu sťažovateľa na vyjadrenie, resp. si aj vyžiadaladministratívny spis. V čase predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľov ústavnýmsúdom krajský súd vo veci samej nerozhodol.
Konanie o žalobe sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia trvá dvamesiace, pričom krajský súd sa vysporiadal so žiadosťami sťažovateľa o odkladvykonateľnosti odvolacieho správneho orgánu a vykonal procesné úkony nevyhnutnéna rozhodnutie vo veci samej. Aj s prihliadnutím na predmet konania a jeho význampre sťažovateľa nemožno v tomto konaní uvažovať o porušení základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 166/2015. Tento záver je opodstatnenýaj napriek tomu, že senát krajského súdu 1S nie je podľa odpovede z 5. augusta 2015obsadený tromi sudcami krajského súdu. Neobsadenie senátu predpísaným počtom sudcovje zákonom predpokladanou skutočnosťou, pričom existuje kvalifikovaný postupna odstránenie tohto stavu na základe zákona o súdoch a rozvrhu práce príslušného súdu(napr. inštitút zastupovania sudcu, resp. senátu, zmena rozvrhu práce opatrením predsedusúdu).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti týkajúcej sanamietaného porušenia práv sťažovateľov v súvislosti s neúplným obsadením senátuodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015