SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 608/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť Liptovského   družstva   OBNOVA,   družstvo,   Družstevná   2221,   Liptovský   Mikuláš, zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   SKLEGAL   s. r. o.,   Dvořákovo   nábrežie   10, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Pavla Poliaka, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 448/2014 z 19. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Liptovského družstva OBNOVA, družstvo, o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2015 doručená sťažnosť Liptovského družstva OBNOVA, družstvo, Družstevná 2221, Liptovský Mikuláš (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SKLEGAL s. r. o., Dvořákovo   nábrežie   10,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa JUDr. Pavla   Poliaka,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 448/2014 z 19. marca 2015.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«V   konaní,   ktoré   je   Okresným   súdom   Liptovský   Mikuláš   vedené   pod   sp.   zn. 9 Cb/33/2014, sa Sťažovateľ ako žalobca domáha voči žalovanému − spoločnosti

,,   zapísanej   v   Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Žilina,   oddiel:   Sa, vložka číslo: (ďalej len „žalovaný“) náhrady škody vo výške 681.125,82 EUR s prísl. Návrhom na   oslobodenie   od súdnych   poplatkov zo dňa   02.   10.   2014,   ktorý bol Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   doručený   dňa   06.   10.   2014,   doplneným   písomným podaním   zo   dňa   03.   10.   2014,   doručeným   Okresnému   Liptovský   Mikuláš   súdu   dňa 06. 10. 2014, požiadal Sťažovateľ Okresný súd Liptovský Mikuláš o oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, pričom na preukázanie svojich majetkových pomerov predložil súdu vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka. Sťažovateľ požiadal Okresný súd Liptovský Mikuláš o oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, nakoľko: (i) záväzky Sťažovateľa predstavujú sumu vo výške 686.512,96 EUR; (ii) stav pohľadávok Sťažovateľa predstavuje sumu vo výške 165,96 EUR; (iii) Sťažovateľ   vynaložil   na   projekt   „Výroba   elektrickej   energie   spaľovaním obnoviteľných zdrojov a príprava paliva“ sumu vo výške 280.366,37 EUR;

(iv) Sťažovateľ sa vďaka porušovaniu povinností zo strany Žalovaného stal platobne neschopným.

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k. 9 Cb/33/2014-94 zo dňa 20. 10. 2014 priznal   Sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   rozsahu   50 %.   Na   základe odvolania   Sťažovateľa   Porušovateľ   Rozhodnutím   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš č. k. 9 Cb/33/2014-94 zo dňa 20. 10. 2014. V zmysle Rozhodnutia je tak Sťažovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 16.596,75 EUR.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Porušovateľ po opätovnom posúdení majetkových pomerov Sťažovateľa priznal Sťažovateľovi na základe Rozhodnutia čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom v súlade s Rozhodnutím je Sťažovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok, ktorý Sťažovateľ objektívne nie je schopný zaplatiť. Výška súdneho poplatku je pre Sťažovateľa likvidačná a obmedzujúca jeho prístup k nestrannému a nezávislému súdu. S   ohľadom   na   túto   skutočnosť,   máme   za   to,   že   Porušovateľ   sa   pri   rozhodovaní v otázke oslobodenia Sťažovateľa od súdnych poplatkov dôsledne nevyrovnal s konkrétnymi okolnosťami   prípadu   Sťažovateľa   a   vychádzal   iba   z   formálnej   dikcie   ustanovenia § 138 OSP.   Takýto   postup   Porušovateľa,   výklad   a   aplikácia   ustanovenia   §138   OSP je nesprávny a je porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru,   nakoľko predstavuje reálnu a objektívnu prekážku prístupu Sťažovateľa k súdu.

V dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku bude konanie, v ktorom sa Sťažovateľ domáha ochrany svojich práv a právom chránených záujmov, zastavené.

Zmyslom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je však umožniť každému reálny prístup k súdu.

Právo na   prístup   k súdu   je tak   treba   vykladať   a chápať   v materiálnom   zmysle, kedy len   formálne   daná   možnosť   uplatňovať   si   svoje   práva   na   súde   bez   materiálneho zabezpečenia, a to aj prostredníctvom oslobodenia od súdnych poplatkov, nepredstavuje, resp. je v rozpore s obsahom práva na súdnu ochranu a práva na prístup k súdu.

Podľa nášho názoru za situácie, kedy súd prizná Sťažovateľovi čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov, v dôsledku ktorého je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 16.596,75 EUR, pričom majetkové pomery Sťažovateľa úhradu súdneho poplatku v uvedenej výške neumožňujú, takýto postup súdu je nepochybne v rozpore s ústavným právom na súdnu a inú právnu ochranu, a na reálny prístup k nestrannému a nezávislému súdu za účelom ochrany práv a právom chránených záujmov...

Nariadenie dočasného opatrenia

Vzhľadom na to, že Porušovateľ vydaním Rozhodnutia odňal Sťažovateľovi právo na prístup k súdu a Rozhodnutie porušuje právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (článok 46 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd),   a   ďalším   konaním prvostupňového súdu, a to najmä zastavením konania v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku, by tak dochádzalo k ďalším zásahom do ústavou chránených práv Sťažovateľa, je dôvodné   podanie   návrhu   na   nariadenie   dočasného   opatrenia,   ktorým   by Ústavný   súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť Rozhodnutia, a to až do doby, dokým Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne o sťažnosti Sťažovateľa a o porušení základných práv Sťažovateľa.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„ 1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (článku 46 Ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené (článok 6 ods. 1 Dohovoru) boli porušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/448/2014 zo dňa 19. 03. 2015.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k 13 Cob/448/2014 zo dňa 19. 03. 2015, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Krajskému   súdu   v   Žiline   povinnosť uhradiť Sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 7 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu, a v tejto súvislosti tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   podľa   ktorej   odňatím   možnosti   konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva   (napr.   právo   zúčastniť sa pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy   a pod.).   K   odňatiu   možnosti   konať pred súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu   predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 61/03 – pozri právna databáza ASPI, judikatúra k § 239 OSP).

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Sťažovateľ však v danej veci v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto veci podal, pričom ani ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti v rámci jeho predbežného prerokovania nezistil, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľ   využil.   Vzhľadom   na   uvedené   obstojí   záver,   že   sťažovateľ   nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť   jeho   sťažnosti.   Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (a   tým   menej   preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   jeho   sťažnosť   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II.   ÚS 300/2011, III.   ÚS 342/2013) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako   neprípustnú.   S prihliadnutím   na   uvedené   sa   ústavný   súd   bližšie nezaoberal   ani argumentáciou   sťažovateľa   vo   vzťahu   k porušeniu   jeho   označených   práv a ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015