SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 607/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Štrbáň, s. r. o., Ulica 1. mája, Púchov, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 267/2011 z 28. augusta 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 171/2014 z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAVEN,   a.   s.,   Šoltésovej   420/2,   Považská Bystrica   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Štrbáň,   s.   r.   o., Ulica 1. mája, Púchov, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   17 Co 267/2011   z   28.   augusta   2012   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok“) a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 171/2014 z 25. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 68/2010 z 30. júna 2011 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade špecifikovanú sumu s úrokom z omeškania, pričom okresný súd v časti konanie zastavil samostatným uznesením.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   17   Co   267/2011   z   28.   augusta   2012   tak, že ho potvrdil.

Rozsudkami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť špecifikované sumy žalobcom v 1. až 11. rade z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností,   ktorých   sú   žalobcovia   podielovými   spoluvlastníkmi,   a   to „na základe záverov   znaleckého   posudku   znalkyne,   znalecký   posudok č. 41/2011...“.

Sťažovateľ   so   závermi   predmetného   znaleckého   posudku   č.   41/2011   nesúhlasil, v konaní pred   okresným   súdom a aj   v odvolaní   navrhoval vykonať   kontrolné   znalecké dokazovanie   na   účely   určenia   výšky   bezdôvodného   obohatenia   (analogicky   nájmu) za užívanie   predmetných   nehnuteľností.   Všeobecné   súdy   návrhu   sťažovateľa   nevyhoveli a kontrolné znalecké dokazovanie nenariadili.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «... mal vedomosť o tom, že v analogickej právnej veci vedenej   na   Okresnom   súde   Považská   Bystrica   pod   sp.   zn.   7   C/158/2011   bol   podaný znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „USI Žilina“)   č.   92/2013   zo   dňa   9.   4.   2013,   v   ktorom   bola   stanovená   výška   bezdôvodného obohatenia   (analogicky cena   nájmu)   za   užívanie   nehnuteľností   v   Považskom   Podhradí (areál stavebnín RAVEN a. s.) vo výške 1,55- EUR /m²/ ročne, teda v podstatne nižšej výške ako bezdôvodné obohatenie (analogicky cena nájmu) stanovené znalkyňou

v znaleckom posudku č. 41/2011, a teda nepochybne išlo o novú skutočnosť, resp. dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol sťažovateľ použiť v pôvodnom konaní, pričom takáto nová   skutočnosť,   resp.   dôkaz   nesporne   mohli   privodiť   pre   sťažovateľa   priaznivejšie rozhodnutie vo veci...». Sťažovateľ preto podal 2. augusta 2013 návrh na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 C 192/2013 zo 7. novembra 2013 tak, že návrh na obnovu konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 171/2014 z 25. februára 2014 tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Z pohľadu právnej   čistoty veci jedine kontrolným znaleckým dokazovaním bolo možné odstrániť rozpory o výške bezdôvodného obohatenia (analogicky nájmu). Okresný súd Považská Bystrica a ani Krajský súd v Trenčíne návrhu na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania nevyhoveli napriek tomu, že sťažovateľ takýto dôkaz opakovane navrhoval a domáhal sa jeho vykonania. Teda výlučne pre postup konajúcich všeobecných súdov nebol dôkaz v konaní pred všeobecnými súdmi produkovaný, pričom sťažovateľ nebol z procesného aspektu spôsobilý vykonať viac na ochranu svojich práv.

... takéto kontrolné dokazovanie predstavovalo dôkaz, ktorý bol spôsobilý dokázať skutočnosti majúce vo veci podstatný (rozhodujúci) význam,

tak   ako   pri   primeranej   aplikácii   judikoval   aj   Najvyšší   súd   SR   v   rozhodnutí 6 Cdo 292/2013 zo dňa 17. 12. 2013...

Okresný súd Považská Bystrica a ani následne Krajský súd v Trenčíne neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom. Táto skutočnosť teda vedie k záveru o porušení sťažovateľových práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   zrejmý,   keďže   záver   všeobecných   súdov o nevykonaní sťažovateľom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala mu predchádzajúca   racionálna   úvaha   konajúcich   súdov   vychádzajúca   z   priebehu   konania a stavu dokazovania v jeho rámci. Naviac nevykonaním navrhnutého dôkazu bol sťažovateľ postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.

Postupy a rozhodnutia všeobecných súdov postavili tak sťažovateľa do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhú stranu v konaní. Všeobecné súdy totiž odmietli ďalší návrh sťažovateľa   na   dokazovanie   a   tak   porušili   princíp   rovnosti   zbraní   a   princípu kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a teda práva účastníka na spravodlivý súdny proces.

... na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí Okresného súdu Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne musel zaplatiť druhej strane v konaní peňažné plnenie ako náhradu titulom vydania bezvodného obohatenia v takej výške, ktorá v žiadnom prípade nezodpovedala   obvyklej   výške   bezdôvodného   obohatenia   (analogicky   nájmu),   ktoré sa titulom užívanie veci v danom mieste a čase platila.

Od tejto skutočnosti sa potom následne odvíjalo aj plnenie týkajúce sa trov konania. V prípade vykonania dôkazu, ktorý sťažovateľ označil a navrhol vykonať a ktorý všeobecné súdy   nevykonali,   by   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   bezdôvodné   obohatenie   a   trovy konania   v   podstatne   nižšej   výške,   ako   bola   priznaná   rozhodnutiami   Okresného   súdu Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne. Všeobecné súdy takýmto spôsobom teda výrazne zasiahli do majetkovej sféry sťažovateľa...

...   z   vyššie   prezentovaných   dôvodov   sa   sťažovateľ   domáhal   povolenie   obnovy konania,... ktorý návrh Okresný súd Považská Bystrica... zamietol,

voči ktorému rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie..., kde okrem iného sťažovateľ v článku III. odvolania výslovne poukazoval a upriamoval pozornosť na porušenie jeho... práva vlastniť majetok...

... Krajský súd v Trenčíne... uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a... sa... žiadnym spôsobom... nevyporiadal s námietkou sťažovateľa tvrdenou v odvolaní o porušení jeho vyššie uvedeného ústavného práva vlastniť majetok,

čo sťažovateľ považuje za flagrantné porušenie ust. § 157 ods. 2 O. s. p., teda takéto rozhodnutie   je   arbitrárne   a   z   uvedených   dôvodov   nepreskúmateľné,   nakoľko v demokratickom a právnom štáte je jednoznačnosť a presvedčivosť súdnych rozhodnutí jedným z atribútov spravodlivého súdneho konania tzv. „fair procesu“.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s... podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a... podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 Co/267/2011 zo dňa 28. 08. 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/171/2014-96 zo dňa 25. 02. 2014, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 Co/267/2011 zo dňa 28. 08. 2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co/171/2014-96 zo dňa 25. 02. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti   RAVEN   a.   s...   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 284,08 €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   vyplatiť...   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv   podľa   dohovoru   a   podľa   dodatkového   protokolu   napadnutým   rozsudkom krajského súdu z 28. augusta 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   ústavy   a   podľa   listiny, práva podľa   dohovoru   a   práva   podľa   dodatkového   protokolu   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   z   28.   augusta   2012,   ktorým   tento   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu z 30. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zrejme považuje podanie návrhu na povolenie obnovy konania za právny prostriedok ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že návrh na povolenie obnovy konania je mimoriadnym opravným   prostriedkom,   jeho   použitie   predpokladá   splnenie   podmienok   predpísaných pre povolenie obnovy konania (§ 228 OSP) a iba za ich splnenia umožňuje znova preskúmať rozhodnutie, proti ktorému návrh na povolenie obnovy smeruje, ústavný súd je toho názoru, že   podanie   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   nemožno   v   okolnostiach   danej   veci považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (II. ÚS 437/2014).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS   255/05,   m.   m.   II.   ÚS   46/03, III. ÚS 110/03), ústavný súd tiež konštatuje, že pre uplynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   na   podanie   sťažnosti   nemá   žiaden   vplyv   to,   že   sa   sťažovateľ domáhal na okresnom súde obnovy konania.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu z 28. augusta   2012   začala   plynúť   nadobudnutím   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia, a nie až dňom,   kedy   nadobudlo   právoplatnosť   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu z 25. februára 2014, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu zo 7. novembra 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania.

Napadnutý rozsudok krajského súdu z 28. augusta 2012 nadobudol právoplatnosť 6. septembra   2012,   pričom   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, podal   sťažnosť   na   poštovú   prepravu   13.   mája   2014,   t.   j.   zjavne   po   uplynutí   lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   v   tejto   časti   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a   listiny, ako aj práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu z 25. februára 2014

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   teda nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením z 25. februára 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu zo 7. novembra 2013, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania. V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd poukázal na argumentáciu sťažovateľa   v   odvolaní,   na   vyjadrenie   odporcov   k   tomuto   odvolaniu   a   tiež   na   povahu obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pričom uviedol:

„Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej   nesprávnosti   iné   opravné   prostriedky.   Vecná   nesprávnosť   rozsudku napadnutého   návrhom   na   obnovu   konania   nie   je   dôvodom   zakladajúcim   procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O. s. p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000).

Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesné prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď   vyhovie   alebo   ho   zamietne.   Druhá   fáza   (iudicium   rescissorium)   predstavuje   nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní [§ 221 ods. 1 písm. a) O. s. p.], a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať   v pôvodnom konaní [§ 221 ods. 1 písm. b) O. s. p.].

Použitie dôkazov zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil zákonom mu uloženú povinnosť (§ 101 ods. 1 O. s. p.) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne označí všetky potrebné dôkazné prostriedky. Okolnosť, či súd   tieto   dôkazy   vykonal   a   či   z   nich   vyvodil   zistenie   skutkového   stavu   pre   svoje rozhodnutie,   neznamená   možnosť   alebo   nemožnosť   účastníka   použiť   dôkazy   v   konaní. Pri inom výklade znenia, obsahu a účelu ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. by sa totiž   cestou   obnovy   konania   mohol   domáhať   revízie   právoplatne   skončeného   súdneho konania každý účastník, ktorého dôkazným návrhom nebolo vyhovené, hoci súd tieto dôkazy (či právom alebo neprávom) nepokladal za rozhodujúce, a preto ich nevykonával. Takto by totiž   obnova   konania   plnila   účel   iného   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Každý z mimoriadnych opravných prostriedkov je však Občianskym súdnym poriadkom upravený odlišne, aj keď ich spoločným účelom je náprava nesprávneho právoplatného rozhodnutia. Bez ohľadu na to, či dôkazy, ktoré odporca navrhol, mohli alebo nemohli privodiť pre odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, nie je daný dôvod obnovy konania podľa ustanovení § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p., ak tieto dôkazy boli v konaní už uplatnené. O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [§ 228 ods. 1 písm. b) O. s. p. ], ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho charakteru. Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b) O. s. p. sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči súdu v pôvodnom konaní použil (dôkazy   označil   a   navrhol   ich   vykonanie),   nemohli   byť   ale   súdom   (ktorý   vykonáva dokazovanie − § 122 ods. 1 O. s. p.) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekážka (napr. označený svedok bol neznámeho pobytu, svedok býva v štáte, ktorý odmieta poskytovať právnu pomoc, listina sa stratila a pod.). Tu teda platí, že nemožnosť vykonať dôkaz znamená nemožnosť vykonania dôkazu na strane súdu alebo nemožnosť predloženia dôkazu účastníkom konania. Ani toto ustanovenie nedopadá na prípady, keď súdu bol dôkaz navrhnutý a predložený, ale súd ho nevykonal.

Nemožnosťou   použiť   skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy   bez   svojej   viny v pôvodnom   konaní   sa   rozumie   nemožnosť   vykonať   dokazovanie   súdom   v   občianskom súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy   účastníkom   konania   voči   súdu.   Nejde   tu   o   prípady   nevykonania   možného dokazovania   súdom   o   tých   skutočnostiach,   rozhodnutiach   a   dôkazoch,   ktoré   účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (viď R 39/1975).“

Následne   uvedené   právne   východiská   krajský   súd   aplikoval v   prerokúvanej   veci a uviedol tieto právne závery:

«V danej veci z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 30. júna 2011 č. k. 4 C/68/2010-263 vyplynulo, že odporca nesúhlasil s cenou nájmu, ako ju určila   znalkyňa a   navrhoval   doplnenie   dokazovania   ďalším   znalcom, aj kontrolné znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z dôvodu, že znalkyňa určila cenu nájmu dotknutých pozemkov inak ako znalec a ako

. Súd prvého stupňa v pôvodnom konaní navrhované dôkazy nevykonal a dôvody uviedol   v   odôvodnení   citovaného   rozsudku.   Vychádzajúc   z   rozsudku   odvolacieho   súdu (Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   28.   08.   2012   č.   k.   17   Co/267/2011-288)   odporca nevykonanie   požadovaného   kontrolného   znaleckého   dokazovania   uplatnil   ako   odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p. Odvolací súd sa s danou odvolacou námietkou   vysporiadal,   a   uviedol,   že   závery   znalkyne   ako   aj   odôvodnenie   znaleckého posudku opodstatnene považoval súd prvého stupňa za tak správne, a to aj v spojitosti s výsledkami konania v obdobných veciach, že nezistil dôvod na nariadenie kontrolného znaleckého   dokazovania.   V   preskúmavanej   veci   súd   prvého   stupňa   nezistil   odporca v podanom   odvolaní   ani   konkrétne   nepoukazuje   na   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mohla zavážiť pri hodnotení znaleckého posudku.

Možno teda zhrnúť, že odporca i v konaní o jeho návrhu na obnovu konania vo veci samej poukazoval len na tie dôkazy, ktoré už vo veci samej navrhol, pričom u žiadneho z navrhnutých   dôkazov   ani   netvrdil,   že   by   v   pôvodnom   konaní   vykonaný   byť   nemohol pre prekážku   objektívneho   charakteru.   Ide   teda   o   prípad   nevykonania   navrhovaného dôkazu z dôvodu, že ho súd považoval pre právne posúdenie veci za nepotrebný. Takáto skutočnosť resp. dôkaz potom nespĺňa podmienku prípustnosti obnovy konania a to, že by šlo o skutočnosť alebo dôkaz „nový“. Za tohto stavu vzhľadom na vyššie uvedený výklad relevantných zákonných ustanovení dospel odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa k záveru, že žiadny z uvedených dôvodov obnovy konania nie je v danej veci daný. Z   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Súd   prvého   stupňa dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   bolo   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého stupňa ako vecne správne potvrdené.»

Pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia v sťažnosti   označených   práv   relevantným   rozhodnutím   okresného   súdu)   preskúmal aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 192/2013 zo 7. novembra 2013, ktorým tento zamietol   návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania.   Okresný   súd   v   odôvodnení   poukázal na predmet konania, ktorého obnovu sťažovateľ navrhol, a na rozsudky okresného súdu a krajského   súdu,   na   argumentáciu   sťažovateľa   a   tiež   odporcov   (žalobcov   v   pôvodnom konaní, pozn.) a následne uviedol:

„Po zhodnotení všetkých skutočností a dôkazov súd dospel jednoznačne k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V danom prípade navrhovateľ obnovy konania svoj návrh na povolenie obnovy konania odôvodňuje tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 7 C 158/2011 bol dňa 9. 4. 2013 vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline znalecký posudok č. 92/2013, v ktorom bola   stanovená   výška   bezdôvodného   obohatenia,   analogicky   cena   nájmu   za   užívanie pozemkov v Považskom Podhradí (areál stavebnín RAVEN, a. s.) oveľa nižšia, než ktorá bola určená znaleckým posudkom č. 41/2011 v konaní vedenom pod zp. zn. 4 C 68/2010. Poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že už v základnom konaní t. j. v konaní sp. zn. 4 C 68/2010 žiadal konajúce súdy, aby bolo vykonané kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré však napriek tomu nariadené nebolo, a ak by sa tak stalo, navrhovateľ by   bol   zaviazaný   k   plateniu   nižšej   sumy,   a   teda   rozhodnutie   by   bolo   pre   neho   určite priaznivejšie. Podľa názoru navrhovateľa existencia znaleckého posudku č. 92/2013 zo dňa 9. 4. 2013, ktorý vypracoval znalecký ústav, nepochybne predstavuje novú skutočnosť, resp. dôkaz, ktorý navrhovateľ nemohol v konaní 4 C 68/2010 v procesnom postavení odporcu použiť, pričom, ak by sa tak stalo, došlo by k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo vzťahu k nemu. Súd poukazuje na to, že konanie sp. zn. 4 C 68/2010 bolo rozsudkom vo veci samej právoplatne skončené dňa 6. 9. 2012, pričom znalecký posudok č. 92/2013 bol vypracovaný dňa 9. 4. 2013 a do sféry poznania navrhovateľa − spol. RAVEN, a. s. sa dostal dňa 3. 5. 2013,   čo   znamená,   že   lehota   na   podanie   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania stanovená v § 230 ods. 1 O. s. p. uplynula 5. 8. 2013, čo je najbližší pracovný deň. Je nesporné, že navrhovateľ svoj návrh podal 2. 8. 2013, teda včas.

Súd   sa   však   stotožnil   s   právnym   názorom   odporcov   1),   2)   resp.   ich   právneho zástupcu, že podmienkou úspešného uplatnenia dôvodu obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a), b) O. s. p. je to, že takýto dôkaz, ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, musel už v čase pôvodného konania objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nie je, keďže základné konanie, ktoré je napádané návrhom na obnovu konania, bolo právoplatne skončené 6. 9. 2012 a znalecký posudok č. 92/2013 existoval až dňa 9. 4. 2013. Dôvodom obnovy konania môžu byť len tie skutočnosti, ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia súdom. Tie skutočnosti, ktoré nastali až po tom čase, nemôžu byť spôsobilým   dôvodom   obnovy   konania,   pretože   na   ne   nemohol   súd   v   čase   vyhlásenia rozhodnutia   prihliadať.   Pokiaľ   odporca   dôvodí,   že   navrhoval   kontrolné   dokazovanie v základnom konaní, ako aj pred odvolacím súdom, je nesporné, že oba konajúce súdy nepovažovali   za   potrebné   takýto   dôkaz   vykonať.   Táto   skutočnosť   nemôže   byť   dôvodom pre povolenie obnovy konania, pretože je v kompetencii súdu rozhodnúť o tom, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie, a to podľa svojej úvahy a po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti.

Súd tiež poukazuje na to, že znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný vo veci sp. zn. 7 C 158/2011, je posudkom pre túto konkrétnu vec a nie je dôkazom, ktorý by sa mohol aplikovať aj na konanie sp. zn. 4 C 68/2010, pretože znalkyňa v konaní 7 C 158/2011 posudzovala inú nehnuteľnosť ako v konaní 4 C 68/2010 a za iné časové obdobie a aj z tohto   pohľadu   tento   dôkaz   nemôže   byť   takým   dôkazom,   ktorý   by   mohol   privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre odporcu a ktorý bez svojej viny nemohol použiť v základnom konaní. Nové dôkazy sú spôsobilým dôvodom obnovy konania len vtedy, ak je nimi možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre účastníka, ktorý podáva návrh na obnovu konania, priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktoré napriek tomu, že v čase pôvodného konania objektívne existovali, bez svojej viny nemohol použiť, napr. pretože o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť.

Keďže je zrejmé, že dôkaz, ktorý navrhovateľ označil ako dôkaz, ktorý by mal privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, v čase pôvodného konania a rozhodovania neexistoval, súd návrh navrhovateľa na obnovu konania za použitia citovaných ustanovení O. s. p. zamietol ako nedôvodný, a to aj vo vzťahu ku konaniu o trovách konania vzhľadom na to, že rozhodnutie o nich je viazané na výsledok vo veci samej.“

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,   pričom   tvrdí,   že   krajský   súd   dostatočne   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil,   pretože nereagoval   na   jeho   námietku   porušenia   základného   práva   na   vlastníctvo.   Uvádza   tiež, že krajský súd ústavne nekonformným spôsobom vykladal podmienky povolenia obnovy konania, keď znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013 nepovažoval za dôkaz v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu s odôvodnením, že týmto rozhodnutím bol zbavený majetku vo výške rozdielu medzi sumou, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný právoplatným rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu vo veci   samej,   a   sumou,   ktorá   by   zodpovedala   záverom   znaleckého   posudku   Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   možno odvodiť   myšlienkový   postup,   akým   krajský   súd   dospel   k   svojmu   rozhodnutiu. Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   tiež   zrejmé,   ako   krajský   súd vykladal   a   aplikoval   ustanovenie   §   228   OSP   a   na   akých   skutkových   zisteniach   svoje rozhodnutie založil. Ústavný súd zároveň konštatuje, že výklad krajského súdu vo vzťahu k podmienkam na povolenie obnovy konania, a osobitne jeho právny názor, že tzv. nový dôkaz musí existovať už v čase rozhodovania súdu v pôvodnom konaní, nemožno považovať za arbitrárny s tým, že rešpektuje účel a zmysel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o obnove konania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou,   podľa   ktorej   rozhodnutím   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho základného   práva   na   vlastníctvo,   ústavný   súd   túto   námietku   nepovažuje   za   relevantnú. V situácii,   keď   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   neboli   splnené   procesné   podmienky na povolenie obnovy konania, táto námietka sťažovateľa už nemohla mať pre vec význam.Ústavný   súd   zároveň   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver, že napadnutým   uznesením   krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, prípadne práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4   listiny   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením   krajského   súdu z 25. februára   2014.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu v spojení   s   právnym   názorom   okresného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny výklad, predovšetkým § 228 ods. 1 písm. a) a b) OSP krajským súdom ako odvolacím súdom   v spojení   s   okresným   súdom   ako   súdom   prvého   stupňa   takéto   nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015