znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 607/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   2   NcC 279/2012 zo 16. októbra 2012 (Rvp 5089/2013), sp. zn. 2 NcC 281/2012 zo 16. októbra 2012 (Rvp 5090/2013),   sp. zn. 2 NcC 282/2012 zo 16. októbra 2012 (Rvp 5091/2013), sp. zn. 2 NcC 283/2012 zo 16. októbra 2012 (Rvp 5092/2013), sp. zn. 2 NcC 285/2012 zo 16. októbra 2012 (Rvp 5093/2013), sp. zn. 14 NcC 253/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 5094/2013 a Rvp 5311/2013), sp. zn. 14 NcC 256/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 5095/2013 a Rvp 5310/2013), sp. zn. 5 NcC 243/2012 zo 16. októbra 2012 (Rvp 5096/2013), sp. zn. 5 NcC 239/2012 zo 16. októbra 2012 (Rvp 5097/2013), sp. zn. 5 NcC 246/2012 zo 16. októbra   2012   (Rvp 5098/2013),   sp.   zn.   14   NcC   239/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp 5099/2013 a Rvp 5319/2013), sp. zn. 14 NcC 241/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 5100/2013 a Rvp 5318/2013),   sp.   zn.   14   NcC   242/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp   5101/2013 a Rvp 5317/2013),   sp.   zn.   14   NcC   245/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp   5102/2013 a Rvp 5316/2013),   sp.   zn.   14   NcC   246/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp   5103/2013 a Rvp 5315/2013), sp. zn. 13 NcC 230/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 5104/2013), sp. zn. 13 NcC   232/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp   5105/2013),   sp.   zn.   5   NcC   258/2012 zo 16. októbra   2012   (Rvp   5107/2013),   sp.   zn.   5   NcC   255/2012   zo   16.   októbra   2012 (Rvp 5109/2013), sp. zn. 13 NcC 226/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 5110/2013), sp. zn. 14 NcC   573/2012   zo   17.   októbra   2012   (Rvp   5111/2013),   sp.   zn.   14   NcC   570/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp   5112/2013),   sp.   zn.   13   NcC   233/2012   z   11.   októbra   2012 (Rvp 5113/2013) a sp. zn. 14 NcC 304/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 7523/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 5089/2013 až sp.   zn.   Rvp   5098/2013,   sp.   zn.   Rvp   5310/2013   a sp.   zn.   Rvp   5311/2013,   sp.   zn. Rvp 5099/2013 až sp. zn. Rvp 5105/2013, sp. zn. Rvp 5107/2013, sp. zn. Rvp 5109/2013 až sp. zn. Rvp 5113/2013, sp. zn. Rvp 5315/2013 až sp. zn. Rvp 5319/2013 a sp. zn. Rvp 7523/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 5089/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013 a   8.   januára   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) už označenými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že žalobami podanými Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov, smerujúcimi proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer   k   veci   a   k   účastníkom   konania   (námietka   zaujatosti   z   objektívneho   pohľadu)“. Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že v prípade neprikázania konaní o označených žalobách inému súdu bude o týchto žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím nesprávnym úradným postupom túto škodu aj spôsobil. Inými slovami, podľa sťažovateľky by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Krajský   súd   v   sťažovateľkou   napádaných   uzneseniach   „mal“   rozhodnúť   tak,   že z prerokovania   žalôb   sťažovateľky   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu v exekučných konaniach je buď vylúčený iba sudca, príp. sú vylúčení sudcovia okresného súdu, ktorý bol (ktorí boli) zákonným sudcom (zákonnými sudcami)   v   predmetných   exekučných   konaniach,   v   ktorých   k   nesprávnemu   úradnému postupu malo dôjsť, avšak ostatní sudcovia okresného súdu z prerokovania a rozhodnutia o týchto žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.

Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné právo   domáhať sa   súdnej   ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   keď   nezohľadnil objektívnu   stránku   nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne symptómy   vyvolávajúce   podľa   sťažovateľky   oprávnené   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej   majú   svoj   záujem,   pretože   v   prípade,   že   by   bolo   rozhodnuté   o   povinnosti   štátu nahradiť   sťažovateľke   škodu   vzniknutú   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj napríklad   zníženie   rozpočtových   prostriedkov   pre   okresný   súd   od   štátu   (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie, „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv   uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej   republiky   na   pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“. V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn. I. ÚS 265/05,   sp.   zn.   III.   ÚS   24/05   a   sp.   zn.   III.   ÚS   74/2011,   v   ktorých   preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo vecí   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu...   rozhodnúť   o   podanej   ústavnej   sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov..., ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako   dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z   prejednávania   a   rozhodovania   vecí   s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či označenými uzneseniami krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného v čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5089/2013 až sp. zn. Rvp 5 098/2013, sp. zn. Rvp 5310/2013 a sp. zn. Rvp 5311/2013, sp.   zn.   Rvp 5099/2013   až   sp.   zn.   Rvp   5105/2013,   sp.   zn.   Rvp   5107/2013,   sp.   zn. Rvp 5109/2013 až sp. zn. Rvp 5113/2013, sp. zn. Rvp 5315/2013 až sp. zn. Rvp 5319/2013 a sp.   zn.   Rvp   7523/2013   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   uplatniac   citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

A.   Sťažovateľka   v   sťažnostiach   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   5110/2013   a sp.   zn. Rvp 5112/2013 namieta porušenie ňou označených základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd uzneseniami sp. zn. 13 NcC 226/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC 570/2012 zo 17. októbra 2012 nevyhovel jej návrhu a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil všetkých sudcov tohto okresného súdu napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si sťažovateľka na okresnom súde týmito   žalobami   uplatnila,   mala   podľa   jej   tvrdení   vzniknúť   v   príčinnej   súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve toho okresného súdu, ktorého sudcovia tak v tomto dôsledku nemôžu rozhodovať objektívne a nezaujato.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokúvaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnenej osoby (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala   námietku   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom   okresného   súdu)   a   vylúčiť   ňou označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   vecí   pre zaujatosť.   Jeho obsahom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   takýto   návrh   oprávnenej   osoby a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   9/00,   IV.   ÚS   236/07).   Ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   II.   ÚS   60/01,   II.   ÚS   142/02,   II.   ÚS   263/07, IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúry všeobecného   súdnictva   sú   závažné   procesné   pochybenia   súdov   (vrátane   porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   na   jej   námietky   neprihliadal   a   napadnutými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu v tomto štádiu konania javia ako predčasne podané, keďže v ďalšom konaní o merite veci pred okresným súdom môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu.   V   tomto   prípade   teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich proti označeným uzneseniam krajského súdu sp. zn. 13 NcC 226/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 5110/2013) a sp. zn. 14 NcC 570/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 5112/2013).

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo pred ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne   i   mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dve sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 5110/2013 a sp. zn. Rvp 5112/2013 po ich predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

B.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv   v   ďalších označených   konaniach   pred   krajským   súdom   vedených   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. Rvp 5089/2013 až sp. zn. Rvp 5098/2013, sp. zn. Rvp 5310/2013 a sp. zn. Rvp 5311/2013, sp.   zn.   Rvp 5099/2013   až   sp.   zn.   Rvp   5105/2013,   sp.   zn.   Rvp   5107/2013,   sp.   zn. Rvp 5109/2013, sp. zn. Rvp 5111/2013, sp. zn. Rvp 5113/2013 a sp. zn. Rvp 5315/2013 až sp.   zn.   Rvp   5319/2013   a   sp.   zn.   Rvp   7523/2013,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   týchto konaniach sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s uzneseniami krajského súdu   sp.   zn.   2 NcC   279/2012   zo   16.   októbra 2012   (Rvp   5089/2013),   sp.   zn. 2 NcC 281/2012   zo 16. októbra   2012   (Rvp   5090/2013),   sp.   zn.   2   NcC   282/2012 zo 16. októbra   2012   (Rvp 5091/2013),   sp.   zn.   2   NcC   283/2012   zo   16.   októbra 2012(Rvp 5092/2013),   sp.   zn.   2 NcC   285/2012   zo   16.   októbra   2012   (Rvp   5093/2013), sp. zn. 14 NcC 253/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 5094/2013 a Rvp 5311/2013), sp. zn. 14 NcC   256/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp   5095/2013   a   Rvp   5310/2013),   sp.   zn. 5 NcC 243/2012   zo   16.   októbra   2012   (Rvp   5096/2013),   sp.   zn.   5   NcC   239/2012 zo 16. októbra   2012   (Rvp   5097/2013),   sp. zn.   5   NcC   246/2012   zo   16.   októbra   2012 (Rvp 5098/2013),   sp.   zn.   14   NcC   239/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp   5099/2013 a Rvp 5319/2013),   sp.   zn.   14   NcC   241/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp   5100/2013 a Rvp 5318/2013),   sp.   zn.   14   NcC   242/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp   5101/2013 a Rvp 5317/2013),   sp.   zn.   14   NcC   245/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp   5102/2013 a Rvp 5316/2013),   sp.   zn.   14   NcC   246/2012   z 11. októbra   2012   (Rvp   5103/2013 a Rvp 5315/2013), sp. zn. 13 NcC 230/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 5104/2013), sp. zn. 13 NcC   232/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp 5105/2013),   sp.   zn.   5   NcC   258/2012 zo 16. októbra   2012   (Rvp   5107/2013),   sp.   zn.   5 NcC   255/2012   zo   16.   októbra   2012 (Rvp 5109/2013), sp. zn. 14 NcC 573/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 5111/2013), sp. zn. 13 NcC   233/2012   z   11.   októbra   2012   (Rvp 5113/2013)   a   sp.   zn.   14   NcC   304/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 7523/2013), ktoré v skutočnosti krajským súdom nikdy vydané neboli a ani neexistujú, preto ústavný súd označené sťažnosti sťažovateľky odmietol v tejto časti   ako   zjavne neopodstatnené   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne II. ÚS 356/2013 a II. ÚS 358/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností   založených   na   tých   istých   skutkových   a   právnych   okolnostiach,   ústavný   súd rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   svoje   v   týchto   okolnostiach   identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013