SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 605/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., Šoltésovej 420/2, Považská Bystrica, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Štrbáň, s. r. o., Ulica 1. mája, Púchov, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 315/2011 z 10. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 33/2013 zo 7. mája 2013 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 33/2014 z 22. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2014 e-mailom a 24. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN, a. s., Šoltésovej   420/2,   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou Štrbáň, s. r. o., Ulica 1. mája, Púchov, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Branislava Štrbáňa, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 315/2011 z 10. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 33/2013 zo 7. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie o trovách konania“) a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 33/2014 z 22. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie o obnove konania“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 84/2010 z 18. augusta 2011 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcom v 1. až 11. rade špecifikovanú sumu s úrokom z omeškania, pričom okresný súd v časti konanie zastavil.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 17 Co 315/2011 z 10. októbra 2012 tak, že ho potvrdil.

Okresný súd samostatným uznesením sp. zn. 6 C 84/2010 zo 4. decembra 2012 zaviazal   sťažovateľa   nahradiť   žalobcom   v   1.   až   11.   rade   trovy   konania.   Proti   tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 33/2013 zo 7. mája 2013 tak,   že ho zmenil   tak,   že osobitne   špecifikoval   trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania s tým, že výšku týchto trov konania nezmenil.

Rozsudkami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť špecifikované sumy žalobcom v 1. až 11. rade z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností,   ktorých   sú   žalobcovia   podielovými   spoluvlastníkmi,   a to „na základe záverov znaleckého posudku č. 34/2011 znalca, a to vo výške 2,923,- EUR /m²/ ročne za obdobie od 19. 5. 2008 do 31. 12. 2008 a vo výške 2,936,- EUR /m²/ ročne za obdobie od 1. 1. 2009 do 19. 5. 2010“.

Sťažovateľ   so   závermi   predmetného   znaleckého   posudku   č.   34/2011   nesúhlasil v konaní pred   okresným   súdom a aj   v odvolaní   navrhoval vykonať   kontrolné   znalecké dokazovanie   na   účely   určenia   výšky   bezdôvodného   obohatenia   (analogicky   nájmu) za užívanie   predmetných   nehnuteľností.   Všeobecné   súdy   návrhu   sťažovateľa   nevyhoveli a kontrolné   znalecké   dokazovanie   nenariadili. «...   sťažovateľ   mal   vedomosť   o   tom,   že v analogickej   právnej   veci   vedenej   na Okresnom   súde   Považská   Bystrica   pod   sp.   zn. 7 C/158/2011 bol podaný znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „USI Žilina“) č. 92/2013 zo dňa 9. 4. 2013, v ktorom bola stanovená výška   bezdôvodného   obohatenia   (analogicky   cena   nájmu)   za   užívanie   nehnuteľností v Považskom Podhradí (areál stavebnín RAVEN a. s.) vo výške 1,55- EUR /m²/ ročne, teda v podstatne nižšej výške ako bezdôvodné obohatenie (analogicky cena nájmu) stanovené znalkyňou v znaleckom posudku č. 34/2011, a teda nepochybne išlo o novú skutočnosť, resp. dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol sťažovateľ použiť v pôvodnom konaní, pričom takáto nová skutočnosť, resp. dôkaz nesporne mohli privodiť   pre   sťažovateľa   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci...», preto   sťažovateľ   podal 2. augusta 2013 návrh na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Okresný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   8   C   193/2013 z 28. októbra 2013 tak, že návrh na obnovu konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 33/2014 z 22. januára 2014 tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Z pohľadu právnej   čistoty veci jedine kontrolným znaleckým dokazovaním bolo možné odstrániť rozpory o výške bezdôvodného obohatenia (analogicky nájmu). Okresný súd Považská Bystrica a ani Krajský súd v Trenčíne návrhu na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania nevyhoveli napriek tomu, že sťažovateľ takýto dôkaz opakovane navrhoval a domáhal sa jeho vykonania. Teda výlučne pre postup konajúcich všeobecných súdov nebol dôkaz v konaní pred všeobecnými súdmi produkovaný, pričom sťažovateľ nebol z procesného aspektu spôsobilý vykonať viac na ochranu svojich práv.

Okresný súd Považská Bystrica a ani následne Krajský súd v Trenčíne neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom. Táto skutočnosť teda vedie k záveru o porušení sťažovateľových práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   zrejmý,   keďže   záver   všeobecných   súdov o nevykonaní sťažovateľom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala mu predchádzajúca   racionálna   úvaha   konajúcich   súdov   vychádzajúca   z   priebehu   konania a stavu dokazovania v jeho rámci. Naviac nevykonaním navrhnutého dôkazu bol sťažovateľ postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.

Postupy a rozhodnutia všeobecných súdov postavili tak sťažovateľa do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhú stranu v konaní. Všeobecné súdy totiž odmietli ďalší návrh sťažovateľa na dokazovanie a tak porušili princíp rovnosti zbraní.

... na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí Okresného súdu Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne musel zaplatiť druhej strane v konaní peňažné plnenie ako náhradu titulom vydania bezvodného obohatenia v takej výške, ktorá v žiadnom prípade nezodpovedala   obvyklej   výške   bezdôvodného   obohatenia   (analogicky   nájmu),   ktoré sa titulom užívanie veci v danom mieste a čase platila.

Od tejto skutočnosti sa potom následne odvíjalo aj plnenie týkajúce sa trov konania. V prípade vykonania dôkazu, ktorý sťažovateľ označil a navrhol vykonať a ktorý všeobecné súdy   nevykonali,   by   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   bezdôvodné   obohatenie   a   trovy konania   v   podstatne   nižšej   výške,   ako   bola   priznaná   rozhodnutiami   Okresného   súdu Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne. Všeobecné súdy takýmto spôsobom teda výrazne zasiahli do majetkovej sféry sťažovateľa...

... z   vyššie   prezentovaných   dôvodov   sa   sťažovateľ   domáhal   povolenie   obnovy konania,... ktorý návrh Okresný súd Považská Bystrica... zamietol,

voči ktorému rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie..., kde okrem iného sťažovateľ v článku III. odvolania výslovne poukazoval a upriamoval pozornosť na porušenie jeho... práva vlastniť majetok...

... Krajský súd v Trenčíne... uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a... sa... žiadnym spôsobom... nevyporiadal s námietkou sťažovateľa tvrdenou v odvolaní o porušení jeho vyššie uvedeného ústavného práva vlastniť majetok,

čo sťažovateľ považuje za flagrantné porušenie ust. § 157 ods. 2 O. s. p., teda takéto rozhodnutie   je   arbitrárne   a   z   uvedených   dôvodov   nepreskúmateľné,   nakoľko v demokratickom a právnom štáte je jednoznačnosť a presvedčivosť súdnych rozhodnutí jedným z atribútov spravodlivého súdneho konania tzv. „fair procesu“.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti RAVEN a. s... podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a... podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 10. októbra 2012... sp. zn. 17 Co/315/2011, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo 7. mája 2013... sp. zn. 17 Co/33/2013 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 22. januára 2014... sp. zn. 5 Co/33/2014 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 10. októbra 2012... sp. zn. 17 Co/315/2011, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo 7. mája 2013... sp. zn. 17 Co/33/2013 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 22. januára 2014... sp. zn. 5 Co/33/2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti   RAVEN   a.   s...   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 284,08 €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   vyplatiť...   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv   podľa   dohovoru   a   podľa   dodatkového   protokolu   napadnutým   rozsudkom krajského súdu z 10. októbra 2012 a napadnutým uznesením zo 7. mája 2013 Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa ústavy a podľa listiny, práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu z 10. októbra 2012, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu z 18. augusta 2011, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu zo 7. mája 2013, ktorým tento zmenil uznesenie okresného súdu o trovách konania.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ zrejme považuje podanie návrhu na povolenie obnovy konania za právny prostriedok ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že návrh na povolenie obnovy konania je mimoriadnym opravným   prostriedkom,   jeho   použitie   predpokladá   splnenie   podmienok   predpísaných pre povolenie obnovy konania (§ 228 OSP) a iba za ich splnenia umožňuje znova preskúmať rozhodnutie, proti ktorému návrh na povolenie obnovy smeruje, ústavný súd je toho názoru, že   podanie   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   nemožno   v   okolnostiach   danej   veci považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (II. ÚS 437/2014).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS   255/05,   m.   m.   II.   ÚS   46/03, III. ÚS 110/03), ústavný súd tiež konštatuje, že pre uplynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   na   podanie   sťažnosti   nemá   žiaden   vplyv   to,   že   sa   sťažovateľ domáhal na okresnom súde obnovy konania.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu z 10. októbra 2012 a proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zo 7. mája 2013 začala plynúť nadobudnutím právoplatnosti týchto rozhodnutí, a nie až dňom, kedy nadobudlo právoplatnosť napadnuté uznesenie krajského súdu z 22. januára 2014, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania.

Napadnutý rozsudok krajského súdu z 10. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 19. októbra   2012,   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zo   7.   mája   2013   nadobudlo právoplatnosť   17.   júna   2013,   pričom   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, podal sťažnosť na poštovú prepravu 17. apríla 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy, listiny, ako aj práv   podľa   dohovoru   a   podľa   dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením krajského súdu z 22. januára 2014

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na   okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   teda nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením z 22. januára 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2013, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania. V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd poukázal na argumentáciu sťažovateľa v odvolaní, na vyjadrenie odporcov k tomuto odvolaniu, na povahu obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku a následne uviedol:

„Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania je medzi iným   existencia   skutočností,   rozhodnutí   alebo   dôkazov,   ktoré   ten,   kto   navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní [ust. § 221 ods. 1 písm. a) O. s. p.] a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [ust. § 221 ods. 1 písm. b) O. s. p.]. V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne že sa tieto dôkazy nemohli vykonať a zároveň, že môžu privodiť pre tohto účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Skutočnosti a dôkazy, ktoré má na mysli ust. § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. sú (v porovnaní s pôvodným konaním) nové vtedy, pokiaľ účastník konania i napriek tomu, že v dobe pôvodného rozhodnutia tieto objektívne existovali, ich nemohol bez svojej viny použiť preto, že o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti. O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní [ust. § 228 ods. 1 písm. b) O. s. p.] ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konám síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho charakteru.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj postup súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté uznesenie je vo výroku vecne   správne.   Súd   prvého   stupňa   návrh   navrhovateľa   na   obnovu   konania   zamietol z dôvodu, že znalecký posudok č. 92/2013, vypracovaný USI v Žiline, na ktorý sa odvoláva navrhovateľ ako na dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní použiť a ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, by musel už v čase pôvodného konania objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nebolo. Je zrejmé, že vzhľadom k   dátumu   vyhotovenia   predmetného   znaleckého   posudku   konajúce   súdy   k   týmto skutočnostiam v   čase vyhlásenia ich rozhodnutia   nemohli   prihliadať. Odvolací súd tak zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že nenariadenie kontrolného znaleckého dokazovania súdom prvého i druhého stupňa v pôvodnom konaní nemôže zakladať dôvod na povolenie obnovy predmetného konania, nakoľko je vecou úvahy vec prejednávajúceho súdu,   či   považuje   v   danej   procesnej   situácii   za   potrebné   doplniť   dokazovanie   ďalším kontrolným znaleckým skúmaním.

Nemožnosťou   použiť   skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy   bez   svojej   viny v pôvodnom konaní v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. sa rozumie nemožnosť vykonať   dokazovanie   v   súdnom   konaní   alebo   nemožnosť   označiť   či   predložiť   tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde o prípady nevykonania   možného   dokazovania   súdom   o   tých   skutočnostiach,   rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Nemožnosť v danom prípade musí mať   objektívny   charakter,   zatiaľ   čo   v   prejednávanej   veci   mala   nemožnosť   spočívať v subjektívnom prístupe súdov prvého i druhého stupňa, odmietajúcom nariadiť vo veci kontrolné znalecké dokazovanie. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia, plynúca z pochybení pri právnom posúdení veci, z ktorej   navrhovateľ   pri   spochybňovaní   výsledkov   znaleckého   dokazovania   a   na to nadväzujúcich   záverov   súdov   prvého   a   druhého   stupňa   v   pôvodnom   konaní   musí nevyhnutne   vychádzať,   nemôže   byť   relevantným   dôvodom   zakladajúcim   procesnú prípustnosť obnovy konania podľa ust. § 228 ods. 1 O. s. p. (ZSP č. 15/2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 83/99). Takýmto dôvodom zároveň nemôžu byť ani prípadné   pochybenia   procesného   charakteru,   na   nápravu   ktorých   sú   k   dispozícii   iné opravné prostriedky.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   bolo   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého stupňa v merite veci ako vecne správne potvrdené...“

Pri   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia v sťažnosti   označených   práv   relevantným   rozhodnutím   okresného   súdu)   preskúmal aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 C 193/2013 z 28. októbra 2013, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania. Okresný súd v odôvodnení poukázal na predmet konania, ktorého obnovu sťažovateľ navrhol, a na rozsudky okresného súdu a krajského súdu, na argumentáciu sťažovateľa a tiež odporcov (žalobcov v pôvodnom konaní, pozn.) a následne uviedol:

„V danom prípade navrhovateľ obnovy konania svoj návrh na povolenie obnovy konania odôvodňuje tým, že v konaní sp. zn. 7 C 158/2011 bol dňa 9. 4. 2013 vypracovaný Ústavom   súdneho   inžinierstva   ŽU   v   Žiline   znalecký   posudok   č.   92/2013,   ktorý   určil bezdôvodné   obohatenie   analogicky   cenu   nájmu   oveľa   nižšiu   než   ktorá   bola   určená znaleckým   posudkom v   napádanom   konaní.   Poukázal   na   to, že vzhľadom k tomu, že už v základnom konaní t. j. v konaní sp. zn. 6 C 84/2010 žiadali konajúce súdy, aby bolo vykonané kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré však napriek tomu nariadené nebolo, tak, ak by sa tak stalo, spol. RAVEN by bola zaviazaná k plateniu nižšej sumy, a teda rozhodnutie by bolo pre ňu určite priaznivejšie. Podľa názoru navrhovateľa existencia ZP č. 92/2013 zo dna 9. 4. 2013, ktorý vypracoval znalecký ústav, nepochybne predstavuje novú skutočnosť, resp. dôkaz, ktorý navrhovateľ nemohol v konaní 6 C 84/2010 v   procesnom   postavení   odporcu   použiť,   pričom,   ak   by   sa   tak   stalo,   došlo   by k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo vzťahu k nemu.

Súd poukazuje na to, že konanie sp. zn. 6 C 84/2010 bolo rozsudkom vo veci samej právoplatne skončené dňa 19. 10. 2012, čo si súd overil z registra, pričom ZP č. 92/2013 bol vypracovaný dňa 9. 4. 2013 a do sféry poznania navrhovateľa spol. RAVEN sa dostal dňa 3. 5. 2013, čo znamená, že lehota na podanie návrhu na povolenie obnovy konania stanovená v § 230 ods. 1 O. s. p. uplynula 5. 8. 2013, čo je najbližší pracovný deň. Je nesporné, že navrhovateľ svoj návrh podal 2. 8. 2013, teda včas.

Súd   sa   však   stotožnil   s   právnym   názorom   právneho   zástupcu   odporcov, že podmienkou úspešného uplatnenia dôvodu obnovy konania podľa ustanov. § 228 ods. 1 písm. a), b) O. s. p. je to, že takýto dôkaz, ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, musel už v čase pôvodného konania objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nie je, keďže základné konanie, ktoré je napádané návrhom na obnovu konania,   bolo   právoplatne   skončené   19.   10.   2012   a   ZP   č.   92/2013   existoval   až   dňa 9. 4. 2013.   Dôvodom   obnovy   konania   môžu   byť   len   tie   skutočnosti,   ktoré   nastali do vyhlásenia rozhodnutia súdom. Tie skutočnosti, ktoré nastali až po tom čase, nemôžu byť spôsobilým   dôvodom   obnovy   konania,   pretože   k   nim   nemohol   súd   v   čase   vyhlásenia rozhodnutia   prihliadať.   Pokiaľ   navrhovateľ   dôvodí,   že   navrhoval   kontrolný   znalecký posudok v základnom konaní, ako aj pred odvolacím súdom, je nesporné, že oba konajúce súdy   nepovažovali   za   potrebné   takýto   dôkaz   vykonať,   ale   to   nemôže   byť   dôvodom pre povolenie obnovy konania, pretože je v kompetencii súdu rozhodnúť o tom, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie, a to podľa svojej úvahy a po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo,   ako   aj   v   ich   vzájomnej   súvislosti.   Súd   tiež   poukazuje   na   to,   že   ZP,   ktorý bol vypracovaný   vo   veci   sp. zn.   7 C 158/2011,   je   posudkom   pre   túto   konkrétnu   vec a nie je dôkazom, ktorý by sa mohol aplikovať aj na konanie sp. zn. 6 C 84/2010 a aj z tohto pohľadu tento dôkaz nemôže byť takým dôkazom, ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre spol. RAVEN a ktorý bez svojej viny nemohol použiť v základnom konaní. Súd opätovne zdôrazňuje, že nové dôkazy sú spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je nimi možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre účastníka, ktorý podáva návrh na obnovu konania, priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktoré napriek tomu, že v čase pôvodného konania objektívne existovali, bez svojej viny nemohol použiť, napr.   pretože   o   nich   nevedel   a   ani   inak   z   procesného   hľadiska   nezavinil   nesplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť.

Keďže   preukázateľne   dôkaz,   ktorý   navrhovateľ   označil   ako   dôkaz,   ktorý   by   mal privodiť   pre   neho   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci,   v   čase   pôvodného   konania a rozhodovania   neexistoval,   súd   návrh   navrhovateľa   na   obnovu   konania   zamietol   ako nedôvodný, a to aj vo vzťahu ku konaniu o trovách konania vzhľadom na to, že rozhodnutie o nich je viazané na výsledok vo veci samej.“

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,   pričom   tvrdí,   že   krajský   súd   dostatočne   svoje   rozhodnutie   neodôvodnil,   pretože nereagoval   na   jeho   námietku   porušenia   základného   práva   na   vlastníctvo.   Uvádza   tiež, že krajský súd ústavne nekonformným spôsobom vykladal podmienky povolenia obnovy konania, keď znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013 nepovažoval za dôkaz v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu s odôvodnením, že týmto rozhodnutím bol zbavený majetku vo výške rozdielu medzi sumou, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný právoplatným rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu vo veci   samej,   a   sumou,   ktorá   by   zodpovedala   záverom   znaleckého   posudku   Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 92/2013.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   možno odvodiť   myšlienkový   postup,   akým   krajský   súd   dospel   k   svojmu   rozhodnutiu. Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   tiež   zrejmé,   ako   krajský   súd vykladal   a   aplikoval   ustanovenie   §   228   OSP   a   na   akých   skutkových   zisteniach   svoje rozhodnutie založil. Ústavný súd zároveň konštatuje, že výklad krajského súdu vo vzťahu k podmienkam na povolenie obnovy konania a osobitne jeho právny názor, že tzv. nový dôkaz musí existovať už v čase rozhodovania súdu v pôvodnom konaní, nemožno považovať za arbitrárny s tým, že rešpektuje účel a zmysel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o obnove konania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou,   podľa   ktorej   rozhodnutím   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho základného   práva   na   vlastníctvo,   ústavný   súd   túto   námietku   nepovažuje   za   relevantnú. V situácii,   keď   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   neboli   splnené   procesné   podmienky na povolenie obnovy konania, táto námietka sťažovateľa už nemohla mať pre vec význam.

Ústavný   súd   zároveň   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver, že napadnutým   uznesením   krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, prípadne práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu z 22. januára 2014. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   krajského   súdu   v   spojení   s   právnym   názorom   okresného   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad predovšetkým § 228 ods. 1 písm. a) a b) OSP krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015