znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 605/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. C., M. C., J. H., C. H., M. R., I. R., M. J. a Z. J., všetci bytom M., zastúpených advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. C., M. C., J. H., C. H., M. R., I. R., M. J. a Z. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2013 doručená sťažnosť P. C., M. C., J. H., C. H., M. R., I. R., M. J. a Z. J. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo obrany“), ako aj porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa návrhom podaným na Okresnom súde Malacky (ďalej len „okresný súd“) domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by   bola   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   obrany   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „odporca“) uložená povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode nehnuteľnosti – parcely č. 5562/2 – zastavaná plocha o výmere 1109 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. 353 pre katastrálne územie M. vedenom na Katastrálnom úrade v B., Správa katastra M. (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“),   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 182/1993   Z.   z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.   182/1993   Z.   z.“).   Sťažovatelia   svoj   návrh   odôvodnili   tým,   že   P.   C.   a M.   C.   sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 2 na prízemí bytového domu, súpisné číslo 5113, postaveného na parcele č. 5561 v katastrálnom území M. (ďalej len „bytový dom“), J. H. a C. H. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 3 na 1. poschodí bytového domu, M. R. a I. R. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 1 na prízemí bytového domu a M. J. a Z. J. sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 4 na 1. poschodí bytového domu. Uvedené byty odkúpili sťažovatelia v roku 2002 ako pôvodní nájomcovia bytov v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. od vlastníka V., š. p. P. Zároveň si odkúpili aj príslušný spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu. K zastavanému pozemku,   parcele   č.   5561,   a   k priľahlému   pozemku,   parcele   č.   5562,   bolo   v prospech sťažovateľov zriadené vecné bremeno, pričom prevod týchto pozemkov mal byť predmetom samostatnej zmluvy. Napriek viacerým žiadostiam sťažovateľov o odkúpenie predmetných pozemkov odporca tieto sťažovateľom neodpredal, naopak, v rozpore so zákonom vyhlásil osobitné ponukové konanie na prevod pozemku – parcely č. 5562/2 – v zmysle zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 278/1993   Z.   z.   o správe   majetku   štátu   v znení neskorších predpisov.

O návrhu   sťažovateľov   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   C   455/2009 z 19. apríla   2011   tak,   že   návrh   zamietol.   Na   základe   sťažovateľmi   podaného   odvolania rozhodoval vo veci krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovatelia   podali   25.   júla   2013   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania na Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky.   Prokurátor   Krajskej   prokuratúry v Bratislave   listom   zo   7.   augusta   2013   sťažovateľom   oznámil,   že   zákonné   dôvody na podanie mimoriadneho dovolania nie sú dané, a podnet odložil.

Sťažovatelia   v odôvodnení   sťažnosti   uviedli,   že „v   rámci   odvolacieho   konania... predložili Krajskému súdu v Bratislave výpis z technickej dokumentácie spracovanej v júli 2002, ktorá slúžila ako podklad pre prevod bytov na sťažovateľov 1 až 8. Sťažovatelia 1 až 8 navrhli vyžiadanie kompletnej technickej dokumentácie od Ministerstva obrany Slovenskej republiky   a   navrhli   vypočutie   svedka   Ing.   R.   H.,   ktorý   sa   mal   vyjadriť   k okolnostiam spracovania tejto dokumentácie. Krajský súd v Bratislave vychádzajúc z dikcie ust. 205a ods. 1 O. s. p. vyhodnotil sťažovateľmi 1 až 8 označené dôkazy ako neprípustné, nakoľko neboli navrhnuté v konaní na súde prvého stupňa...

Ako vyplýva z listu V. – štátny podnik zo dňa 03. 05. 2012 č. 01-MAOV/00460/2012, kópie archívnych dokumentov predstavujúcich výpis z technickej dokumentácie k prevodu bytov na sťažovateľov 1 až 8, boli sťažovateľom 1 až 8 predložené až po vyhlásení rozsudku Okresným súdom Malacky. Ako vyplýva z ďalšieho listu zo dňa 29. 10. 2012, počas obdobia od 3/2010 do 11/2010 nemohli byť archívne dokumenty k dispozícii, nakoľko rekonštrukciu archívnych dokumentov vykonávala spoločnosť A., s. r. o.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací Krajský súd v Bratislave mal pri predložení listinných dôkazov aplikovať   ust.   §   205a ods.   1 písm.   d)   O.   s.   p.,   čo sa však   nestalo, a predložené dôkazy boli v rozpore so zákonom vyhodnotené ako neprípustné....

Sťažovatelia 1 až 8 majú za to, že pokiaľ boli sporné pozemky považované štátnym podnikom za priľahlé pozemky a existovala vôľa predmetného štátneho podniku ich za dojednaných   podmienok   previesť,   nemožno   účelovú   snahu   Ministerstva   obrany   SR   ako zriaďovateľa štátneho podniku rozdeliť pozemok a následne previesť sporný pozemok na tretie osoby za cenu vyššiu ako bola dohodnutá so sťažovateľmi   1 až 8,   považovať za zákonný   postup.   Postup   Ministerstva   obrany   SR   bol   síce   vo   formalistickom   ponímaní v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, ale na druhej strane takýmto postupom došlo   k porušeniu uzatvorených dohôd medzi sťažovateľmi 1 až 8 a štátnym podnikom,   ako   aj   k   porušeniu   subjektívneho   práva   sťažovateľov   1   až   8   nadobudnúť príslušný spoluvlastnícky podiel k zastavanému a priľahlému pozemku.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľov 1 až 8 vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva obrany SR porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľov 1 až 8 na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 14 Co/270/2011-245 zo dňa 10. 07. 2012 porušené bolo.

3.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   14   Co/270/2011-245   zo   dňa 10. 07. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4.   Sťažovateľom   1   až   8   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 275,94 € k rukám ich právneho zástupcu Mgr. M. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľov vlastniť majetok zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   ministerstva obrany   pri   nakladaní   so   spornou   nehnuteľnosťou,   ako   aj   namietané   porušenie   ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   čl. 6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012.

1.   Na   prerokovanie   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovatelia   namietajú   postup ministerstva obrany, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   túto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na   konanie   o   nich.   Ústavný   súd   sa   pri   zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, III. ÚS 473/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

V situácii, v akej sa sťažovatelia ocitli, mali možnosť obrátiť sa na miestne a vecne príslušný všeobecný súd a podať občianskoprávnu žalobu o splnenie povinnosti uzatvoriť zmluvu   o prevode   nehnuteľnosti,   čo   sťažovatelia   napokon   aj   využili.   Bolo   preto v právomoci   všeobecných   súdov   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľov, porušenie ktorých namietali. Uvedená právomoc všeobecného súdu vylučuje subsidiárnu právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny záver, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 62/02),   pretože   jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v zákonom   ustanovenej   lehote   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia považujú za rozhodnú skutočnosť pre počítanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti namietanému rozsudku krajského   súdu,   doručenie   oznámenia   o vybavení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Na   rozdiel   od   dovolania,   ktoré   má   neúspešný účastník   konania   priamo   k dispozícii   (môže   ho   sám   podať),   na   podanie   mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny prokurátor Slovenskej republiky. Samotný podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je   teda   iným   právnym   prostriedkom,   ktorý   je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich   základných   práv   alebo   slobôd   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (m.   m. I. ÚS 67/02).

Na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá vplyv doručenie oznámenia   o odložení   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ale rozhodujúci   je dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   (napr. II. ÚS 357/06). V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012 nadobudol právoplatnosť 17. augusta 2012. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. októbra 2013, z čoho zjavne vyplýva, že sťažovatelia sa ochrany svojich práv domáhali až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   odmietol   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 270/2011-245 z 10. júla 2012 ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013