znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 604/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Vajdom,   Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Námestovo č. k. 4 Ro 147/2011-28 z 20. decembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 495/2013-47 z 31. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201, Námestovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Námestovo   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   4   Ro   147/2011-28 z 20. decembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 495/2013-47 z 31. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd platobným rozkazom č. k. 4 Ro 147/2011-19 zo 17. júna 2011 (ďalej len „platobný rozkaz“) uložil sťažovateľke, aby v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia zaplatila žalobkyni sumu 349,99 € so 6,5 % úrokom z omeškania ročne počítaným od 14. novembra 2008 do zaplatenia alebo aby v tej istej lehote   podala   proti   platobnému   rozkazu   odôvodnený   odpor,   a tiež,   aby   žalobkyni nahradila trovy konania v sume 20,50 €.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému platobnému   rozkazu   odpor   z 9.   decembra 2012 (ďalej len „odpor“), ktorý bol okresnému súdu doručený 10. decembra 2012. Okresný súd   uznesením   č.   k.   4   Ro   147/2011-28   z 20.   decembra   2012   (ďalej   len   „uznesenie okresného súdu“) rozhodol o odmietnutí odporu podaného sťažovateľkou proti platobnému rozkazu, čo po skutkovej stránke odôvodnil tým, že z údajov vyznačených na doručenke o prevzatí doručovanej zásielky mal za preukázané, že sťažovateľka „... prevzala platobný rozkaz do vlastných rúk dňa 22. 06. 2011“, na základe čoho dospel záveru, že sťažovateľka podala odpor proti platobnému rozkazu po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nedostatočnosť jeho riadneho odôvodnenia, pretože z neho nebolo zrejmé, na základe čoho mal okresný súd za preukázané, že 22. júna 2011 prevzala platobný rozkaz, pričom tiež uviedla,   že   platobný   rozkaz   okresného   súdu   jej   nebol   riadne   doručený,   a preto   žiadala uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   uznesením   č. k.   5 Co 495/2013-47 z 31. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   pričom   skonštatoval   správnosť   dôvodov   uvedených v jeho odôvodnení a na zdôraznenie jeho správnosti k odvolacím námietkam sťažovateľky uviedol, že „... v odôvodnení rozhodnutia je uvedený presný dátum, kedy bol platobný rozkaz prevzatý odporkyňou, ako aj dátum podaného odporu a z uvedeného je zrejmé, že odporkyňa podala odpor oneskorene tak, ako je v rozhodnutí uvedené. Naviac na pokyn odvolacieho   súdu   okresný   súd   vykonal   dodatočne   šetrenie   prostredníctvom   Slovenskej pošty, a. s., Oblastného riaditeľstva v Žiline, ktorý doručoval oznámil, že šetrením na Pošte bolo   zistené,   že   zásielka   určená   pre   adresáta (t. č. ⬛⬛⬛⬛ ) bola dodaná dňa 22. 6. 2011 a zásielku si prevzal adresát osobne. Odpor   podaný   odporkyňou   proti   platobnému   rozkazu   bol   potom   podaný   skutočne oneskorene po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty.“.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv v časti relevantnej   pre   toto   konanie   odôvodňuje   tým,   že   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi „... spochybnila pravosť... podpisu na doručenke zo dňa 22. 06. 2011, navrhla... vykonať znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   grafológia...   na   preukázanie   tohto...   tvrdenia a Okresný   súd   Námestovo   a ani   Krajský   súd   Žilina   sa   týmto   mojím   návrhom   vôbec nezaoberal, čím porušil moje právo na súdnu a inú právnu ochranu...“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Námetovo uznesením sp. zn. 4 Ro 147/2011-28 zo dňa 20. 12. 2012 a Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 5 Co/495/2013-47 zo dňa 31. 10. 2013 porušili základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 2 odsek 2, článkom 141 odsek 1 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľke... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR... Sťažovateľke... sa priznávajú trovy tohto konania v sume 284,08,- EUR...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).Proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorý   bol   vo   veci   sťažovateľky   súdom   prvého stupňa, bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý bol riadne využitý. Príslušným súdom   na   poskytnutie   ochrany   proti   namietanému   porušeniu   označených   práv   bol v odvolacom   konaní   krajský   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc na prerokovanie   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   a   preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   opodstatnenosť   predloženej sťažnosti,   t.   j.   posudzoval,   či   existuje   relevantná   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým uznesením krajského súdu potvrdzujúcim uznesenie okresného súdu a právami, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namieta, t. j. či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka krajskému súdu predovšetkým vytýka absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k ňou navrhovanému znaleckému   dokazovaniu,   na   účely   preukázania   jej   tvrdenia,   že   podpis   na   doručenke osvedčujúcej prevzatie zásielky s platobným rozkazom nie je jej vlastnoručným podpisom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky   opodstatnenosti   sťažnosti. V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   konštatuje, že z obsahu odporu, ako aj odvolania proti uzneseniu okresného súdu nevyplýva, že by sťažovateľka   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   označila,   prípadne   predložila   dôkazný prostriedok – znalecký posudok, ktorý by zároveň žiadala vykonať na účely preukázania svojho tvrdenia o nesprávnom doručení zásielky, ktorou jej okresný súd doručoval platobný rozkaz.

V prípade,   ak   sťažovateľka   v okolnostiach   danej   veci   krajskému   súdu   vytýka, že nedostala z jeho strany primeranú odpoveď, vo vzťahu k ňou navrhovanému znaleckému dokazovaniu ústavný súd uvádza, že jednou z podmienok pre takýto postup všeobecného súdu je povinnosť účastníka konania navrhnúť vykonanie dôkazného prostriedku v konaní pred   súdom   a navrhnutý   dôkazný   prostriedok   aj   dostatočným   spôsobom   identifikovať, pretože povinnosť všeobecného súdu v sporovom súdnom konaní odôvodniť nevykonanie určitého dôkazného prostriedku z povahy veci predpokladá predchádzajúci procesný návrh účastníka konania na jeho vykonanie.

Z uvedeného potom vyplýva, že sťažovateľka bola z procesného hľadiska v konaní pred   všeobecnými   súdmi   v prvom   rade   povinná   navrhnúť   vykonanie   konkrétneho dôkazného prostriedku (znaleckého posudku) a keďže tak neučinila, potom jej požiadavke špecifickej   argumentačnej   reakcie   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu v tomto   smere   chýba   zmysluplný   základ,   čo   zároveň   vylučuje   aj   prípadné   úvahy o namietanom porušení ňou označených práv, pretože korelátom práva účastníka konania na primerané   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   je   aj   jeho   procesná   povinnosť   uvádzať dostatočne   konkretizované   návrhy,   pretože   primeranosť   odôvodnenia   rozhodnutia všeobecného   súdu   možno   posudzovať   iba   vo   vzťahu   k určitému   špecifickému   návrhu účastníka konania.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   vo   veci   sťažovateľky   nie   sú   podľa   jeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd okrem dôvodov, na základe ktorých odmietol sťažnosť sťažovateľky, nad rámec   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že   v   danom   prípade   v   súlade   s   jeho   doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   358/08,   IV.   ÚS   33/2010,   IV.   ÚS   431/2012,   IV.   ÚS   72/2013, IV. ÚS 278/2014)   vzhľadom   na   to,   čo   je   pre   sťažovateľku   „v hre“,   ide   o   vec   nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec), kde uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku nie   je   považované   za   efektívne.   Ak   potom   Občiansky   súdny   poriadok   vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu   sporu   a   pre   jeho   právne   posúdenie   esenciálne.   Vo   veci   sťažovateľky   o takýto výnimočný   prípad   podľa   názoru   ústavného   súdu   celkom   zjavne   nejde,   pričom   táto skutočnosť   by   už   sama   osebe   umožňovala   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015