znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 603/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného   advokátom   JUDr.   Martinom   Abrahámom, Koceľova 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 3/2013 a jeho rozsudkom z 12. júna 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 135/2010 a rozsudkom zo 16. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom   Abrahámom, Koceľova 25, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 3/2013 a jeho rozsudkom z 12. júna 2013 a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 S 135/2010 a rozsudkom zo 16. novembra 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. p. ORP-P-1334/II-OBCP-2009-V z 18. januára 2010 uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania   skutku,   za   čo   mu   bola   uložená   sankcia   v sume   300   €   a zákaz   viesť   osobné motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov.

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát (ďalej len „krajské riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. p. KRP-P-27/DI-BCP-2010 z 1. marca 2010 zamietlo odvolanie sťažovateľa a potvrdilo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.

Proti označenému rozhodnutiu žalovaného podal sťažovateľ žalobu krajskému súdu, ktorou žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia   žalovaného, ktoré žiadal zrušiť. O jeho žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 S 135/2010-30 zo 16. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   Sžd   3/2013   z   12.   júna   2013   (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo aj „napadnuté rozhodnutie“) tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že sťažovateľ podal 14. augusta 2013 proti rozsudku najvyššieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp.   zn.   2 Sdo 40/2013   z 29.   januára   2014   (ďalej   aj   „uznesenie   najvyššieho   súdu“)   tak, že konanie   o jeho   dovolaní   zastavil,   pričom   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 14. februára 2014.

Následne proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňuje predovšetkým tým, že všeobecné súdy „... sa zaoberali výhradne otázkou, ktorá nebola predmetom správnej žaloby“, náležite sa nevysporiadali so žalobnou   argumentáciu   sťažovateľa,   svojimi   rozhodnutiami „...   potvrdili   rozhodnutie (žalovaného, pozn.) vychádzajúce z nezisteného... resp. vymysleného skutkového stavu...“, a tiež   tým,   že   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   vychádzajú   z nesprávneho právneho   posúdenia   veci. Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   namieta   aj   neprimeranosť   dĺžky konania pred krajským súdom.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   v konaní 10 Sžd/3/2013   a postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní 4 S/135/2010 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 10 Sžd/3/3013 zo dňa 16. 6. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave 4 S/135/2010-30 zo dňa 16. 11. 2012... sa zrušujú.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.500 Euro...

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1   K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 135/2010

Účelom práva na prejednanie veci v primeranej lehote súdom (podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v   čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 6/03 alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Zo skutkových okolností opísaných v sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu uskutočnených v súčinnosti s krajským súdom vyplýva, že krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa   rozsudkom 16.   novembra   2012,   pričom   toto   jeho   rozhodnutie   v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 18. júla 2013. Sťažnosť však bola podaná ústavnému súdu až 14. apríla 2014.

Z už   uvedeného   potom   vyplýva,   že   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu už zo strany krajského súdu nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu sťažovateľom označeného práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto, opierajúc sa o tieto závery a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti rozsudku krajského súdu, ktorý bol vo veci sťažovateľa súdom prvého stupňa, bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   bol   riadne   využitý.   Príslušným   súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní najvyšší súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a b) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 3/2013 a jeho rozsudkom z 12. júna 2013

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ včasné podanie sťažnosti odôvodňuje tým, že „... dovolací súd rozhodol o neprípustnosti   dovolania, [čím] preukazujeme   lehotu   na   podanie   ústavnej   sťažnosti v súlade s konštantnou judikatúrou tunajšieho súdu za dodržanú“, pričom bez povšimnutia ponechal otázku,   že   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“) v správnom   súdnictve neposkytuje dovolanie ako účinný právny prostriedok ochrany označených práv.

Tvrdenie sťažovateľa o tom, že proti rozsudku najvyššieho súdu podal dovolanie, v danom   prípade   pre   účely   posúdenia   včasnosti   podania   jeho   sťažnosti,   podľa   názoru ústavného súdu neobstojí, keďže z § 246c ods. 1 tretej vety OSP (aplikovateľného na danú vec sťažovateľa) vyplýva, že [p]roti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nebol povinný, ale ani oprávnený pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   vzhľadom   na   relevantnú   právnu   úpravu   správneho   súdnictva vyčerpať   dovolanie   ako   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu.   Ak   tak urobil a najvyšší súd dovolacie konanie z uvedeného dôvodu zastavil, tak lehota na prípadné podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   v danom   prípade   nemôže   byť   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, pretože ide o prípad,   kde   to   konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú,   pretože   Občiansky   súdny poriadok   pri   ochrane   tohto   práva   vôbec   neuvažuje   o   prípustnosti,   a teda   ani   účinnosti dovolania (pozri podobne m. m. IV. ÚS 72/02, II. ÚS 218/03).

Z uvedeného zároveň vyplýva, že pre plynutie lehoty na podanie sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu je relevantný deň nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v súčinnosti s krajským súdom zistil,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   18.   júla   2013,   pričom sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu doručil až 16. apríla 2014 (na poštovú prepravu podaná 14. apríla 2014), t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   vo   veci   sťažovateľa   nie   sú   podľa   jeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. septembra 2015