znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 603/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   L.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Dušanom   Jovankovičom,   Advokátska   kancelária,   Doležalova   5, Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 190/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. L. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2014 doručená sťažnosť I. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 190/2010.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «Na Okresnom súde Bratislava II prebieha pod 11 C/190/2010 konanie na základe návrhu   navrhovateľky   (sťažovateľky)   doručeného   konajúcemu   súdu   dňa   12.10.2010. Predmetným   návrhom   sa   navrhovateľka   domáha   neplatnosti   výpovede   z   pracovného pomeru zo dňa 29.07.2010, náhrady mzdy a náhrady za príspevok na stravu na základe nasledovného skutkového stavu:

Pracovný pomer navrhovateľky bol založený v júli 1997, ako pracovný pomer na dobu neurčitú, s pracovnou pozíciou - asistent pri zaobstarávaní a predaji tovaru. Navrhovateľke bola vyplácaná mzda do roku 2007 vo výške 7 500 SKK resp. 15 000 SKK. Od roku 2008 až do súčasnosti 15 000 SKK resp. 500,- EUR netto po prechode na menu euro. Navrhovateľka je od 24.10.1993 uznaná za čiastočne invalidnú.

Pracovná zmluva zo dňa 1.1.2001 ako aj dodatok č. 1 k citovanej pracovnej zmluve, len potvrdzuje skôr založený pracovný pomer, pričom dôvod jej vyhotovenia je vytvoriť fiktívny základ z ktorého by mohol odporca odvádzať odvody za navrhovateľku vo výške nižšej ako bola skutočná mzda ktorú poberala.

Odporca opakovane požadoval od navrhovateľky aby pracovala u neho na zmluvu na základe živnostenského oprávnenia, čo navrhovateľka odmietala.

Dňa   19.08.2010   sa   navrhovateľka   stala   práceneschopnou.   Dňa   26.08.2010   bola navrhovateľke doručená listina označená ako „Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa“   spätne   datovaná   dňa   29.07.2010,   podpísaná   „P.   P.   v zastúpení“,   bez priloženej   plnej   moci.   Ako výpovedný   dôvod je uvedený   § 61   a nasl.   Zákonníka   práce v nadväznosti na § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce s tým, že ako dôvod výpovede je ďalej uvedené porušovanie pracovnej disciplíny.

Práceneschopnosť navrhovateľky bola ukončená dňa 18.09.2010. Odporca   nemal   doposiaľ   voči   práci   mandantky   žiadne   výhrady   ani   ju   nikdy neoboznámil s dôvodom výpovede a neumožnil jej vyjadriť sa k nemu.

Dňa 14.09.2010 prevzal právne zastúpenie navrhovateľky jej právny zástupca, ktorý listom zo dňa 17.09.2010 v mene navrhovateľky oznámil odporcovi, že považuje rozviazanie pracovného pomeru navrhovateľky za neplatné, a že navrhovateľka trvá na tom, aby ju odporca aj naďalej zamestnával a žiada oznámiť deň nástupu do práce.

Listom   zo   dňa   20.09.2010   Sociálna   poisťovňa   vyzvala   odporcu   na   predloženie potvrdení o príjme navrhovateľky za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009 ako aj dokladu o začiatku PN navrhovateľky.

Odporca nikdy nevystavoval ani nedával navrhovateľke výplatné pásky, s výnimkou mesiacov júl a august 2010.

Dňa 12.10.2010 bola na Okresnom súde Bratislava II podaná predmetná žaloba. Dňa   18.03.2011   podala   navrhovateľka   žiadosť   o   vytýčenie   pojednávania.   Na   deň 07.12.2011 bol vytýčený termín pojednávania.

Dňa 07.12.2011 sa za odporcu na pojednávanie nik nedostavil a pojednávanie bolo odročené na 17.02.2012.

Dňa   17.02.2012   prebehlo   vo   veci   pojednávanie,   pričom   termín   ďalšieho pojednávania nebol vytýčený ale pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 24.08.2012 vyzval súd navrhovateľku na oznámenie adresy svedka. Dňa 22.08.2012 bola konajúcemu súdu doručená žiadosť navrhovateľky o vytýčenie termínu pojednávania a zmena petitu.

Na deň 12.11.2012 bolo vytýčené pojednávanie. Na deň 04.02.2013 bolo vytýčené pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17.12.2012, ktorý termín bol zrušený.

Ďalšie   pojednávanie prebehlo   dňa 13.02.2013   a následne   bola vec   odročená na neurčito.

Dňa 18.03.2013 konajúci súd uznesením konanie prerušil. Dňa 15.05.2013 podala navrhovateľka odvolanie proti prerušeniu konania. Dňa   03.07.2013   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Bratislave   ako   súdu odvolaciemu.

Dňa   29.10.2013   odvolací   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu o prerušení konania.

Dňa   16.12.2013   vyzval   konajúci   súd   navrhovateľku   na   doloženie   ďalšieho vyhotovenia dokladov do spisu.

Dňa 23.12.2013 navrhovateľka cestou právneho zástupcu doručila súdu vyhotovenie žiadaných dokladov a dňa 19.05.2014 ďalšie vyhotovenie tých istých dokladov.

Na deň   17.04.2014   bol   vytýčený   termín pojednávania,   ktorý ospravedlnil   právny zástupca navrhovateľky z dôvodu kolízie.

Nový   termín   pojednávania   bol   vytýčený   na   01.07.2014,   ktorý   bolo   zrušený   a následne   bol   vytýčený   ďalší   termín   pojednávania   na   04.07.2014,   ktorý   bol   opätovne zrušený.

Termín   pojednávania   doposiaľ   nie   je   vytýčený,   pričom   konajúci   súd   naposledy pojednával dňa 13.02.2013. (...)

Zo skutočností uvedených sťažovateľkou v predmetnom konaní vyplýva, že Okresný súd Bratislava II porušil právo sťažovateľky garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - právo, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Zbytočné   prieťahy   v   konaní   navrhovateľka   vidí   najmä   v   tom,   že   Okresný   súd Bratislava II vo veci riadne nekonal a priebežne a včas nevytyčoval termíny pojednávaní, už vytýčené   termíny   pojednávaní   bezdôvodne   rušil,   zjavne   bezdôvodne   prerušil   konanie, vo veci nebolo pojednávané od februára 2013 čo je 18 mesiacov.

Navrhovateľka, čiastočne invalidná osoba, vníma nečinnosť súdu ako veľkú krivdu znemožňujúcu a odďaľujúcu spravodlivé rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľka sa domnieva, že hore uvedeným postupom súdu došlo v jej veci, ktorá nie je vecou náročnou na právne posúdenie ani na zistenie skutkového stavu, k negovaniu a odopieraniu   spravodlivosti   nakoľko   aj   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci   vydané   však v neprimeranom časovom horizonte stráca svoju funkciu.

Z tohto dôvodu si v konaní pred ústavným súdom navrhovateľka uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000,- €.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľka navrhuje, aby Ústavný súd vydal tento nález:

1. Nekonaním Okresného súdu Bratislava II v právnej veci č. k. 11C/190/2010 právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava II aby vo veci konal.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- € ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava II.

4.   Okresný   súd   v   Bratislava   II   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   náhradu   trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 426,12 € (á 134,- € x 3 za tri   úkony   právnej   služby   -   príprava   a   prevzatie   právneho   zastúpenia,   nahliadnutie   do súdneho spisu 11C/190/2010 a písomné podanie na súd + režijný paušál vo výške 8,04 €).»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 190/2010.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov)   neumožnilo   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe všeobecného súdu   dochádzalo   k prieťahom   v konaní,   sťažovateľke   nič   nebráni   v tom,   aby   opätovne podala kvalifikovanú sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014