znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 602/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. O. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a   čl.   6   ods.   1   a   3   písm.   a)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tost 18/2013 z 29. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2013 doručená sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 18/2013 z 29. mája 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Policajného   zboru   T,   sp.   zn. ČVS: PPZ-133/BOK-Z-2008   z   15.   novembra   2011   bolo   proti   sťažovateľovi   vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného   zákona,   za   obzvlášť   závažný   zločin   legalizácie   príjmu   z   trestnej   činnosti, za zločin   falšovania   a   pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery, úradného znaku a úradnej značky, za obzvlášť závažný trestný čin vydierania. Uznesením sudcu pre prípravne konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,   sp.   zn.   Tp   89/2011   z   18.   novembra   2011   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby. Dňa 10. decembra 2012 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátor   špeciálnej   prokuratúry“)   podal   obžalobu. Po podaní obžaloby uznesením uvedeného súdu sp. zn. PK 2T 43/2012 z 18. decembra 2012 bolo   rozhodnuté   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe.   V   dôsledku   jeho   sťažnosti   proti uvedenému   uzneseniu   najvyšší   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1   Tost   48/2012 z 3. januára 2013 rozhodol o zamietnutí sťažnosti. Dňa 16. apríla 2013 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodov nezákonnosti väzby a neprimeraných prieťahov v   konaní.   Sudca   pre   prípravné   konanie   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Tp   30/2013 uznesením z 10. mája 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu. Proti tomuto   uzneseniu   však   podal   sťažnosť   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry.   Najvyšší   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 18/2013 z 29. mája 2013 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a žiadosť o prepustenie na slobodu zamietol, v dôsledku čoho sťažovateľa ponechal vo väzbe.

Sťažovateľ rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za protiústavné, pretože«Od doby   môjho   vzatia do väzby neexistovali   a   ani   neexistujú   žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu z akéhokoľvek zákonného dôvodu, tieto sú do dnešného dna len abstraktnou úvahou súdov. Pripúšťam, že na začiatku vyšetrovania je problematické bez podrobnejšieho poznania trestnej veci rozhodnúť o väzbe, pričom v tej dobe   dôkazy,   ktorými   disponoval   súd,   resp.   dôkazy,   ktoré   ešte   neboli   vykonané   mohli zakladať   domnienku   jej   dôvodnosti,   avšak   tú   je   potrebné   skúmať   v   každom   jej   štádiu vzhľadom na známe skutočnosti.

V   súčasnej   dobe   boli   v   trestnej   veci   vypočutí   všetci   obvinení,   svedkovia   a   boli zabezpečené aj ďalšie   dôkazy,   ktoré jednoznačne   preukazujú   nedôvodnosť   mojej väzby. Vyšetrovanie bolo ukončené, OČTK nemajú naplánované žiadne procesné úkony, a vec bola vrátená do prípravného konania z dôvodu porušenia ustanovenia § 208 ods. 1 Trestného poriadku,   nakoľko   mi   nebolo   umožnené   preštudovať   vyšetrovací   spis   oboznámiť   sa s dôkazmi.

V súčasnej dobe moja väzba je nezákonná, z dôvodov, na ktoré v mojej sťažnosti poukazujem a týmto žiadam o posúdenie zákonných dôvodov väzby.

Rozhodovanie   o   mojom   ďalšom   trvaní   väzby   Špecializovaným   trestným   súdom v Pezinku dňa 18. 12. 2012, sp. zn. PK-2T/43/2012 podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, bolo nezákonné, nakoľko samotné podanie obžaloby bolo v rozpore s Trestným poriadkom, z   dôvodu,   že   vyšetrovanie   v   mojej   trestnej   veci   nebolo   pred   podaním   obžaloby   riadne skončené,   pretože   mi   nebolo   umožnené   v   primeranej   lehote   preštudovať   spisy   a   podať návrhy na doplnenie vyšetrovania podľa § 208 Trestného poriadku, nakoľko mi vyšetrovateľ nepredložil   spisy   v   originály,   ale   len   podľa   ním   slovne   uvedeného   rovnopis,   ktorý   mi predložil dňa 04. 10. 2012, pričom spis v podobe rovnopisu nebol takto označený a nebol riadne   žurnalizovaný.   Na   základe   toho   vyšetrovateľ   dňa   25.   10.   2012   predložil k preštudovaniu opätovne kópiu spisov s tým, že nebolo označené či ide o originál alebo rovnopis, vyšetrovateľ tvrdil, že ide o rovnopis, tieto „spisy“ boli zoradené v šanónoch, kde chýbal obsah tohto spisového materiálu, bez previazania šnúrkou a s ďalšími závadami, ktoré som do protokolu uviedol. Opätovne sme vyšetrovateľa s obhajcom upozornili, že žiadame, aby nám bol predložený originál spisov nakoľko Trestný poriadok neobsahuje možnosť používať pri takýchto úkonoch tzv. rovnopis. Vyšetrovateľ bol mojím obhajcom pred termínom preštudovania vyšetrovacieho spisu upozornený telefonicky, že žiada, aby mu   dňa   25.   10.   2012   bol   predložený   originál   spisov,   ktorý   bude   žurnalizovaný   podľa vyhlášky   MS   SR   č.   618/2005   Z.   z.   V   tomto   prípade   nepostupoval   vyšetrovateľ   podľa predpísaných   noriem   a   predložil   spisy   v   kópii   bez   akejkoľvek   možnosti   verifikácie ktorejkoľvek listiny, bez riadnej žurnalizácie, očíslovania listov, a predovšetkým vylúčenia možnosti   doplnenia   spisového   materiálu,   z   dôvodu,   že   spis   nemal   previazaný, opečiatkovaný, a s uvedením obsahu zhodujúcim sa číslami listov vyšetrovacieho spisu, na čo sme v zázname o preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 25. 10. 2012 vyšetrovateľa upozornili.   O   tom,   že   k   takémuto   nepreštudovaniu   spisov,   bol   vyhotovený   protokol o preštudovaní spisu dňa 04. 10. 2012 a dňa 25. 10. 2012, kde sú uvedené všetky nedostatky vytýkané z mojej strany, pričom vyšetrovateľ podpísal predmetné protokoly a nenamietal vytýkané vady a ani sa k nim nijako osobitne nevyjadril....

V súčasnosti predmetná trestná vec sa opätovne nachádza v prípravnom konaní, pričom som toho názoru,   že len nezákonným postupom vyšetrovateľa PZ, ktorý porušil zásadným   spôsobom moje práva na   obhajobu a   prokurátor,   ktorý   vykonáva   dozor nad zákonnosťou v prípravnom konaní, takýto nezákonný postup vyšetrovateľa PZ odobril tým, že podal na moju osobu podľa § 234 Trestného poriadku obžalobu. Obžaloba bola podaná nezákonne   čo   vyplýva   z   rozhodnutia   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   dňa 19. 02. 2013, sp. zn. PK-2T/43/2012.

Vzhľadom k tomu, že aj napriek tomu, že vec bola vrátená do prípravného konania, nebolo rozhodnuté o mojom ďalšom trvaní väzby, je moja väzba v súčasnosti nezákonná... Z vyššie uvedených dôvodov, chcem poukázať na tú skutočnosť, že o mojom ďalšom trvaní   väzby   nebolo   súdom   rozhodnuté.   Väzba   v   prípravnom   konaní   bola   na   základe Uznesenia sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok zo dňa 25.   09.   2012.   sp.   zn.   Tp   89/2011   predĺžená   do   15.   01.   2013.   Dňa   18.   12.   2012 Špecializovaný trestný súd v Pezinku. sp. zn. PK-2T/43/2012 po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol, že sa ponechávam vo väzbe, počas konania pred súdom.   Špecializovaný   trestný   súd dňa   19.   02.   2013 na   verejnom   zasadnutí za   účelom predbežného   prejedania   obžaloby   podľa   §   244   ods.   1   písm.   h)   Trestného   poriadku, obžalobu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. Gv 198/11-284 zo dňa 10. 12. 2012 odmieta a vec vracia prokurátorovi, pretože zistil závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby. Voči tomuto rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť, ktorú Najvyšší súd SR uznesením dňa 26. 03. 2013. sp. zn. 5 Tost 5/2013 zamietol. Z týchto dôvodov lehota väzby v prípravnom konaní uplynula dňa 15. 01. 2013 a z dôvodu, že bola vec vrátená prokurátorovi do prípravného konania, zanikla aj väzba v konaní pred súdom.

Je absolútne neprípustné aby som bol držaný nezákonne vo väzbe bez toho aby o nej rozhodol príslušný súdny orgán, len s poukazom na ustanovenie § 76 ods. 10 Trestného poriadku, čo je v príkrom rozpore s čl. 5 odst. 1 Dohovoru. Nedostatok zákona nemôže byť odstraňovaný aplikačnou praxou bez vzťahu dodržiavania medzinárodných zmlúv a Ústavy SR,   pretože   v   §   72   Trestného   poriadku   nie   je   vyriešená   otázka   rozhodovania   o   väzbe v prípade vrátenia veci do prípravného konania....

Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom odôvodnení sa nevysporiadal s mojimi námietkami k porušeniu § 76 ods. 1 Trestného poriadku, a následnej nezákonnosti trvania väzby s poukazom na § 76 ods. 1 Trestného poriadku, a dôvodmi, ktoré uviedol vo svojom odôvodnení   Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   sp.   zn. Tp 30/2013.

Chcem   poukázať   na   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   zakotveného   v čl.   6 Dohovoru. Ako vyplýva z judikatúry ESLP, je povinnosťou súdov pri svojej rozhodovacej činnosti dať odpoveď na všetky otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, pričom niet   pochybnosti   o   tom,   že   Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku,   pracovisko   Banská Bystrica, vo svojom uznesení zo dňa 10. 05. 2013, sp. zn. Tp 30/2013, v rámci odôvodnenia svojho   uznesenia   poukázal   predovšetkým   na   tú   skutočnosť,   že   neprimerané   prieťahy v konaní vznikli z dôvodu, že: „... vec obvineného M. Š. so ku dňu rozhodovania o podanej žiadosti o prepustenie z väzby, k 10. máju 2013, teda po piatich mesiacoch stále nachádza v tom štádiu konania, v ktorom sa vec nachádzala už dňa 10. decembra 2012. K tomuto časovému posunu nedošlo zavinením obvineného M. Š., ale porušením práv obvinených na obhajobu   vyšetrovateľom,   ako   je   to   overiteľné   z   odôvodnení   vyššie   označených   súdov. Pokiaľ by bolo prípravné konanie vykonané v súlade s Trestným poriadkom a spis by bol vytvorený v súlade s vyhláškou Ministerstvo spravodlivosti SR č. 618/2005 Z. z., je v rovine rozumnej istoty očakávanie, že vec mohla byť od decembra 2012 meritórne už rozhodnutá eventuálne sa mohlo konanie pred súdom blížiť ku skončeniu dokazovania, lebo nejde o vec, ktorá   by   bola   z   hľadiska   spisového   materiálu   alebo   z hľadiska   návrhu   prokurátora   na vykonanie   dôkazov   s   odvolaním   sa   na   obžalobu   podanú   10.   decembra   2012   svojím rozsahom neprimerane náročná. Obvinený M. Š. by teda nemusel „čakať“ vo väzbe piaty mesiac (po podaní obžaloby) na zákonné skončenie prípravného konania len kvôli tomu, že sa vlastne napráva pochybenie prípravného konania. Tieto skutočnosti v žiadnom prípade nemôžu   odôvodňovať   nevyhnutnosť   času   trvania   väzby   podľa   §   76   ods.   1   Trestného poriadku.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v odôvodnení uznesenia zo dňa 29. 05. 2013, sp. zn.   3   Tost   18/2013,   sa   vôbec   nevysporiadal   s   podstatou   odôvodnenia   Uznesenia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 30/2013 zo dňa 10. 05. 2013, ktoré pozostávalo s poukázaním n a subjektívne neprimerané prieťahy v konaní spôsobené výlučne OČTK, ktoré konali vo vzťahu k mojim právam na obhajobu v rozpore   so   zákonom.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   rámci   svojej   rozhodovacej činnosti, v konaní č. k. 3 Tost 18/2013 ignoroval dôvody, na ktoré poukázal Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, vo svojom uznesení zo dňa 10. 05. 2013, sp. zn. Tp 30/2013, žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s dôvodom prepustenia z väzby na slobodu, a to z dôvodu, že nezákonnosť postupu OČTK v prípravnom konaní, nemôžu v žiadnom prípade odôvodňovať nevyhnutnosť času trvania väzby podľa § 76 ods. 1., teda nezákonné prieťahy v konaní zo strany OČTK vznikli minimálne od 10. decembra do 2012 do 10. apríla 2013.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 05. 2013 pod   sp.   zn.:   3   Tost   18/2013,   boli   porušené   základné   práva   M.   Š.,...,   trv.   bytom   M., garantované čl. 5, ods. 1, písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   17   ods.   2   a   čl.   46.   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky z 29.   05.   2013   pod sp.   zn.: 3 Tost 18/2013 sa zrušuje.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám advokáta JUDr. O. M. z Advokátskej kancelárie M., s. r. o. sa sídlom B.,... a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa a zisťuje,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   odmietnutie   návrhu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný orgán pre dôvodne podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru možno len „v súlade s konaním   ustanoveným   zákonom   a   každé   dohovorom   prípustné   pozbavenie   osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)] musí byť zákonné“.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je zatknutý,   musí   byť oboznámený   bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   a záväzkoch   alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po celú dobu, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má minimálne právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v jeho prípade už neexistujú žiadne dôvody väzby, preto ak najvyšší súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a ponechal ho vo väzbe, je to v rozpore so zákonom a označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   poukazuje na   to,   že   v zásade   nie   je tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Sťažovateľ tiež namieta, že napriek tomu, že vec bola po odmietnutí vrátená do prípravného   konania,   nebolo   rozhodnuté   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby.   V tejto   súvislosti poukazuje na vec Bruncko proti Slovensku, kde Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že trvanie väzby v konaní pred súdom potom, čo uplynula lehota väzby predĺžená ešte v priebehu prípravného konania, nebolo v súlade s čl. 5 ods. 1 dohovoru.

K uvedenému ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa nejde o analogickú situáciu   vzhľadom   na   to,   že   v jeho   prípade   bolo   o väzbe   rozhodnuté   tak   v prípravnom konaní,   ako   aj   v konaní   pred   súdom.   Dôvodmi   väzby   a zákonnosťou   zbavenia   slobody sťažovateľa   sa   opakovane   zaoberali   všeobecné   súdy   v nadväznosti   na   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby podanú prostredníctvom jeho obhajcu 16. apríla 2013.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   na   viacerých   miestach v odôvodnení   svojej   sťažnosti   orgány   činné   v trestnom   konaní   a   prokurátora   špeciálnej prokuratúry označuje za orgány, postupom ktorých nedochádzalo k urýchlenému konaniu a došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy   a práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   zaručeného   v čl.   5   ods.   4 dohovoru,   napriek   tomu   v petite   sťažnosti   za   porušovateľa   svojich   práv   označuje   len najvyšší súd. Preto sa ústavný súd vo vzťahu k uvedeným štátnym orgánom s jeho často aj pádnymi námietkami zaoberať nemohol.

Zároveň ústavný súd poukazuje na existenciu uznesenia Špecializovaného trestného súdu   č.   k.   PK-2T/14/2013-7994   z   1.   augusta   2013,   ktorým   Špecializovaný   trestný   súd rozhodol   o väzbe   sťažovateľa   od   31.   júla   2013   vzhľadom   na   podanie   obžaloby prokurátorom   špeciálnej   prokuratúry   10.   mája   2013   v ďalšej   trestnej   veci   vedenej pod sp. zn. VII/1Gv 221/11 pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 5 písm. c) Trestného zákona; z tohto dôvodu sa ústavný súd mohol zaoberať väzbou sťažovateľa k 31. júlu 2013.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým   všeobecným   súdom.   Na   tento   účel   im   patrí   skúmať   všetky   okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach   o   väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených   v   týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených obvineným v jeho žiadosti)   ústavný   súd   zisťuje,   či   boli,   alebo   neboli   porušené   označené   články   ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Tost 18/2013 z 29. mája 2013 uviedol: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preskúmal   predložený   spisový   materiál a s poukazom   na   vyššie   citované   ustanovenia   dospel   k   záveru,   že   sudca   pre   prípravné konanie   nerozhodol   správne   a   v   súlade   so   zákonom,   keď   napadnutým   uznesením obvineného M. Š. prepustil z väzby na slobodu.

Pri skúmaní materiálnych podmienok trvania väzby obvineného najvyšší súd zistil, že trestné stíhanie obvineného pre skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie sa vedie dôvodne,   skutky   boli   spáchané   a   existuje   dôvodné   podozrenie,   že   tieto   skutky   spáchal obvinený aj spolu s ďalšími obvinenými osobami. Tieto skutočnosti vyplývajú z doteraz zabezpečených dôkazov.

Splnená je   aj   ďalšia   základná   materiálna podmienka,   a to existencia   väzobného dôvodu podľa § 73 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Tento dôvod vychádza z existencie konkrétnych skutočností   uvádzaných   svedkyňou   S.   tak,   ako   na   to   bolo   poukázané   v   doterajších rozhodnutiach o väzbe, naposledy v uznesení Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 18.   decembra   2012,   sp.   zn.   PK-2T   43/2012,   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 3. januára 2013, sp. zn. 1 Tost 48/2012. Najvyšší súd si závery týchto rozhodnutí osvojuje a v ďalšom na ne odkazuje.

Najvyšší súd sa nestotožnil ani s názorom sudcu pre prípravné konanie, že v danej veci došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní. Po odmietnutí obžaloby Špecializovaným trestným   súdom   v   Pezinku   dňa   19.   februára   2013   bola   vec   vrátená   prokurátorovi na došetrenie.

Vyšetrovací spis bol na prokuratúru doručený až dňa 10. apríla 2013, a preto týmto dňom podľa § 76 ods. 10 Tr. por. plynie nová základná sedemmesačná lehota väzby. Je teda zrejmé,   že   zo   strany   vyšetrovateľa,   resp.   dozorujúceho   prokurátora   nemohlo   dôjsť k prieťahom   v   konaní   vzhľadom   na   krátku   dobu   od   vrátenia   veci   na   došetrenie. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že sa vykonávajú priebežne úkony. Svedčia o tom zápisnice o výsluchoch svedkov K. S. z 30. apríla 2013 a T. P. z 2. mája 2013. Ďalší výsluch svedkyne – poškodenej Z. S. bol naplánovaný na 22. mája 2013.“

Z   judikatúry   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že v odôvodnení   uznesenia   o   preskúmanie   zákonnosti   väzby   nemusí   dať   súd   odpoveď   na všetky otázky, ale len na tie, ktoré sú podstatné pre záver o existencii zákonných dôvodov väzby (II. ÚS 38/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   aj   vo   vzťahu   k väzobným   veciam zdôrazňuje,   že   odôvodnenie   uznesenia   odvolacieho   súdu   odkazujúce   na   predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú   alternatívu   odôvodnenia   (napr.   IV.   ÚS   41/08,   IV.   ÚS   149/08, IV. ÚS 314/08).

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistene, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené označené   základné   právo.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   nie zákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   bola   odôvodňovaná   opodstatnenosť   ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektami (I. ÚS 59/97).

Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky   s   ústavou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom   na   už   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol   už na predbežnom prerokovaní podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   sa   pripája   odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 13. novembra 2013