SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 601/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcej prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7239/2014,Rvp 7240/2014, Rvp 7241/2014, Rvp 7242/2014, Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 92/2012 z 26. júla 2012(Rvp 7239/2014), sp. zn. 4 CoE 102/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 7240/2014), sp. zn.17 CoE 119/2012 z 18. júla 2012 (Rvp 7241/2014), sp. zn. 3 CoE 52/2013 z 20. februára2013 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 23 CoE 253/2013 z 9. septembra 2013 (Rvp 7243/2014)a sp. zn. 8 CoE 76/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 7244/2014) a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu, ako aj uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 66/2013z 26. februára 2014 (Rvp 7239/2014), sp. zn. 1 Cdo 68/2013 z 26. februára 2014(Rvp 7240/2014), sp. zn. 1 ECdo 12/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 7241/2014), sp. zn.4 ECdo 165/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 1 ECdo 322/2013z 26. februára 2014 (Rvp 7243/2014) a sp. zn. 8 ECdo 46/2013 zo 17. februára 2014(Rvp 7244/2014) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedenépod spisovými značkami: Rvp 7239/2014, Rvp 7240/2014, Rvp 7241/2014, Rvp 7242/2014,Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 7239/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júna 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného právapodľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uzneseniamiKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 92/2012 z 26. júla 2012(Rvp 7239/2014), sp. zn. 4 CoE 102/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 7240/2014), sp. zn.17 CoE 119/2012 z 18. júla 2012 (Rvp 7241/2014), sp. zn. 3 CoE 52/2013 z 20. februára2013 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 23 CoE 253/2013 z 9. septembra 2013 (Rvp 7243/2014)a sp. zn. 8 CoE 76/2013 z 31. júla 2013 [Rvp 7244/2014 (ďalej len „napadnuté uzneseniakrajského súdu“)] a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj uzneseniamiNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 66/2013z 26. februára 2014 (Rvp 7239/2014), sp. zn. 1 Cdo 68/2013 z 26. februára 2014(Rvp 7240/2014), sp. zn. 1 ECdo 12/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 7241/2014), sp. zn.4 ECdo 165/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 1 ECdo 322/2013z 26. februára 2014 (Rvp 7243/2014) a sp. zn. 8 ECdo 46/2013 zo 17. februára 2014[Rvp 7244/2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“)], ako aj postupom,ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách(obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku) boli sťažovateľkou začatérozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučnékonania.
V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu Trenčín,Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresnésúdy“) v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcichexekučných konaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky napadnutýmiuzneseniami potvrdil odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov. Následne najvyššísúd ako dovolací súd odmietol napadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky protinapadnutým uzneseniam krajského súdu ako procesne neprípustné a súčasne v rozhodol ajo zamietnutí procesných návrhov sťažovateľky na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii spochybňuje právne závery, na ktorých súzaložené napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu; vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupea rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje sťažovateľka predovšetkýmskutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, abyboli predtým účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania amali možnosť sa k nej vyjadriť, čím mala byť ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, abyvšeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s neprijateľnosťoupodmienky konania. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľasťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedoknápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnostikonania.
Najvyšší súd podľa tvrdenia sťažovateľky porušil aj jej základné právo na zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľkapoukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého mávyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnysúd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby moholvyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právachnavrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnostivo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvaťich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujúvnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka zastáva tiež názor, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako ajnapadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšiekonanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak vsúlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami: Rvp 7239/2014, Rvp 7240/2014, Rvp 7241/2014, Rvp 7242/2014,Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosťuvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu,ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojenína spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I.ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta primárne porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach predbežne prerokúvaných sťažnostípovažuje za potrebné zaujať postoj ku kľúčovej námietke sťažovateľky, v zmysle ktorejkrajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovýmrozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, podľa sťažovateľky nemal právomocskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predchádzajúcich sťažností, o ktorýchústavný súd už rozhodol tak, že napadnuté uznesenia odvolacích súdov, ktorými potvrdilirozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie vo veciach sťažovateľky, odmietol pripredbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označilav posudzovaných veciach len iné uznesenia a postupy krajského súdu, ktorými malo dôjsťk porušeniu ňou v sťažnostiach označených práv. Z v zásade identickej argumentáciesťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutýchrozhodnutí krajského súdu obsahovalo z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdeniaveci krajským súdom obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdompreskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody, nazáklade ktorých rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti celého radu predchádzajúcichsťažností sťažovateľky. V týchto rozhodnutiach formuloval právny názor, podľa ktoréhookresný súd (súd prvého stupňa) je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosťexekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielenv súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie (napr. aj pre účely zisteniaexistencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti ústavný súd na podporu svojejargumentácie poukázal aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľkeznáma aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr.R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššiehosúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Vychádzajúc z uvedeného, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostísťažovateľky v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi názormi, na ktorých sú založené jehorozhodnutia o odmietnutí predchádzajúcich sťažností sťažovateľky (napr. uzneseniachsp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013) a z hľadiska hospodárnosti považuje zadostatočné na nich poukázať, keďže sťažovateľke sú tieto závery dostatočne známe.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v častiachsmerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdu poukazom na svojepredchádzajúce rozhodnutia odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka v sťažnostiach namieta tiež porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniaminajvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; napadnutými uzneseniamiboli odmietnuté ako neprípustné dovolania sťažovateľky.
Vychádzajúc z námietok sťažovateľky, ústavný súd zdôrazňuje, že právo na súdnuochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetkyprocesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúťo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátanedovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl. OSP.V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolaciehosúdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípadyuvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj protirozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Po preskúmaní napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žev nich obsiahnuté právne názory dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania súv napadnutých uzneseniach presvedčivo a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené.Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnenépodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnejprávomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.Ústavný súd by do záverov dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolaní mohol prípadnevstúpiť len vtedy, ak by zásadným spôsobom popierali príslušné ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku ustanovujúce podmienky dovolacieho konania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi obsahomnapadnutých uznesení najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základektorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveruo ich porušení, a preto ich aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka tvrdí, že porušenie jej základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami a postupom najvyššieho súdu spočíva v tom,že rozhodol o jej dovolaniach bez toho, aby požiadal Súdny dvor o rozhodnutieo predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna2012, ktoré vydal po predbežnom prerokovaní jednej z predchádzajúcich sťažnostísťažovateľky. Ústavný súd v označenom rozhodnutí po podrobnom objasnení súvisiacejproblematiky sťažovateľke zdôraznil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázkySúdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenieSpolkového ústavného súdu Nemecka, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgickuz 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažuje za spôsobilú na to, aby vyvrátila záver o ústavnej konformnosti postupunajvyššieho súdu v napadnutých konaniach. Ústavný súd preto aj časti sťažností smerujúceproti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy odmietol pri predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
II.5 K namietanému porušeniu čl. 47 charty napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Po preskúmaní sťažností ústavný súd konštatuje, že ani argumentácia sťažovateľkyo porušení jej základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý procespodľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorémumalo dôjsť tým, že vo veciach sťažovateľky konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdenízmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konaniapríležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom (sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje narozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11z 21. 2. 2013), nie je spôsobilá na to, aby ústavný súd kvalifikoval napadnuté uznesenianajvyššieho súdu ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
V súvislosti s touto časťou sťažnostnej argumentácie ústavný súd predovšetkýmpripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučnéhokonania z už uvádzaných dôvodov z uznesení súdov prvého stupňa, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k dôvodom exekučných konaní vyjadrila. Obdobne aj povinníz exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, malipo doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanieproti uzneseniam okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadochvylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmisa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Ústavný súd zdôrazňuje, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupua napadnutých uznesení všeobecných súdov postačuje, aby bola zásada kontradiktórnostidodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch).Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásadadodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásadeprisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadnéprocesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospelk záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princípkontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručeného ajv čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnostisťažovateľky ako zjavne neopodstatnené aj v častiach, ktorými namietala porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 47 charty. Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celokodmietnuté, ústavný súd už o jej ďalších návrhoch v nich uplatnených nerozhodoval.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015