znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 601/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúcej   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7239/2014,Rvp 7240/2014, Rvp 7241/2014, Rvp 7242/2014, Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne sp.   zn.   19   CoE   92/2012   z   26.   júla   2012(Rvp 7239/2014), sp. zn. 4 CoE 102/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 7240/2014), sp. zn.17 CoE 119/2012 z 18. júla 2012 (Rvp 7241/2014), sp. zn. 3 CoE 52/2013 z 20. februára2013 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 23 CoE 253/2013 z 9. septembra 2013 (Rvp 7243/2014)a sp. zn. 8 CoE 76/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 7244/2014) a postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu, ako aj uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 66/2013z   26.   februára   2014   (Rvp 7239/2014),   sp.   zn.   1   Cdo   68/2013   z   26.   februára   2014(Rvp 7240/2014), sp. zn. 1 ECdo 12/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 7241/2014), sp. zn.4 ECdo   165/2013   z 25. februára   2014   (Rvp   7242/2014),   sp.   zn.   1   ECdo   322/2013z 26. februára   2014   (Rvp 7243/2014)   a   sp.   zn.   8 ECdo   46/2013   zo   17.   februára   2014(Rvp 7244/2014) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedenépod spisovými značkami: Rvp 7239/2014, Rvp 7240/2014, Rvp 7241/2014, Rvp 7242/2014,Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 7239/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júna 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného právapodľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   uzneseniamiKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 92/2012 z 26. júla 2012(Rvp 7239/2014), sp. zn. 4 CoE 102/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 7240/2014), sp. zn.17 CoE 119/2012 z 18. júla 2012 (Rvp 7241/2014), sp. zn. 3 CoE 52/2013 z 20. februára2013 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 23 CoE 253/2013 z 9. septembra 2013 (Rvp 7243/2014)a sp. zn. 8 CoE 76/2013 z 31. júla 2013 [Rvp 7244/2014 (ďalej len „napadnuté uzneseniakrajského   súdu“)] a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   ako   aj   uzneseniamiNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 66/2013z 26.   februára   2014   (Rvp 7239/2014),   sp.   zn.   1   Cdo   68/2013   z   26.   februára   2014(Rvp 7240/2014), sp. zn. 1 ECdo 12/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 7241/2014), sp. zn.4 ECdo   165/2013   z 25. februára   2014   (Rvp   7242/2014),   sp.   zn.   1   ECdo   322/2013z 26. februára   2014   (Rvp 7243/2014)   a   sp.   zn.   8 ECdo   46/2013   zo   17.   februára   2014[Rvp 7244/2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“)], ako aj postupom,ktorý predchádzal ich vydaniu.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskejčinnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytlana základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžnícidobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sastali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových   zmluvách(obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku) boli sťažovateľkou začatérozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základerozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania.V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpiseúverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiežstali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučnékonania.

V   priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   Okresného   súdu   Trenčín,Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresnésúdy“)   v sťažovateľkou   napadnutých   konaniach   rozhodnuté   o   zastavení   prebiehajúcichexekučných konaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky napadnutýmiuzneseniami potvrdil odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov. Následne najvyššísúd   ako   dovolací   súd   odmietol   napadnutými   uzneseniami   dovolania   sťažovateľky   protinapadnutým uzneseniam krajského súdu ako procesne neprípustné a súčasne v rozhodol ajo zamietnutí procesných návrhov sťažovateľky na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   spochybňuje   právne   závery,   na   ktorých   súzaložené napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu; vytýka ich nesprávnosťz hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušnýchprávnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec.   Za   relevantné   pochybenie   v   postupea rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje sťažovateľka predovšetkýmskutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, abyboli predtým účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania amali možnosť sa k nej vyjadriť, čím mala byť ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, abyvšeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s neprijateľnosťoupodmienky konania. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľasťažovateľky   k   porušeniu   čl.   47   charty,   teda   k   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedoknápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnostikonania.

Najvyšší súd podľa tvrdenia sťažovateľky porušil aj jej základné právo na zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal   na rozhodnutie   Európskeho   súdneho dvora...“. V   tejto súvislosti sťažovateľkapoukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého mávyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnysúd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby moholvyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právachnavrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnostivo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvaťich,   aby   sa   k   tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujúvnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka zastáva tiež názor, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl.   3   ods.   1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutíSpolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty napadnutýmiuzneseniami   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   ako   ajnapadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšiekonanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak vsúlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami:   Rvp   7239/2014,   Rvp   7240/2014,   Rvp   7241/2014,   Rvp   7242/2014,Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosťuvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu,ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojenína spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavneneopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I.ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka   namieta   primárne   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00,   II.   ÚS   143/02,   III.   ÚS   60/04)   súčasťou   základného   právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   v konkrétnych   okolnostiach   predbežne   prerokúvaných   sťažnostípovažuje za potrebné zaujať postoj ku kľúčovej námietke sťažovateľky, v zmysle ktorejkrajský   súd   rozhodujúci v   rámci exekučného   konania   o   odvolaní   proti   prvostupňovýmrozhodnutiam,   ktorými   bola   exekúcia   zastavená,   podľa   sťažovateľky   nemal   právomocskúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   bolirozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právnyzáväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstatetotožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predchádzajúcich sťažností, o ktorýchústavný súd už rozhodol tak, že napadnuté uznesenia odvolacích súdov, ktorými potvrdilirozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie vo veciach sťažovateľky, odmietol pripredbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnené.   Sťažovateľka   označilav posudzovaných veciach len iné uznesenia a postupy krajského súdu, ktorými malo dôjsťk porušeniu   ňou   v sťažnostiach   označených   práv.   Z v zásade   identickej   argumentáciesťažovateľky   uvedenej   v   jej   sťažnostiach   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutýchrozhodnutí krajského súdu obsahovalo z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdeniaveci   krajským   súdom   obdobné   závery   ako   vo   veciach,   ktoré   už   boli   ústavným   súdompreskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody, nazáklade   ktorých   rozhodol   o   zjavnej   neopodstatnenosti   celého   radu   predchádzajúcichsťažností   sťažovateľky.   V týchto   rozhodnutiach   formuloval právny   názor,   podľa   ktoréhookresný súd (súd prvého stupňa) je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosťexekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a nielenv súvislosti   s   vydaním   poverenia   na vykonanie   exekúcie   (napr.   aj   pre   účely   zisteniaexistencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa§ 57   ods.   2   Exekučného   poriadku).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   na   podporu   svojejargumentácie poukázal aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľkeznáma aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr.R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššiehosúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Vychádzajúc   z uvedeného,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnostísťažovateľky v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi názormi, na ktorých sú založené jehorozhodnutia   o odmietnutí   predchádzajúcich   sťažností   sťažovateľky   (napr.   uzneseniachsp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,sp. zn.   III.   ÚS   7/2013   z   15.   januára   2013,   sp. zn.   II.   ÚS   377/2013   z   26.   júna   2013a sp. zn. III.   ÚS   386/2013   z   28.   augusta   2013)   a z hľadiska   hospodárnosti   považuje   zadostatočné na nich poukázať, keďže sťažovateľke sú tieto závery dostatočne známe.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v častiachsmerujúcich   proti   napadnutým   uzneseniam   krajského   súdu   poukazom   na   svojepredchádzajúce rozhodnutia odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka v sťažnostiach namieta tiež porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniaminajvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; napadnutými uzneseniamiboli odmietnuté ako neprípustné dovolania sťažovateľky.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľky, ústavný súd zdôrazňuje, že právo na súdnuochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetkyprocesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúťo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátanedovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl. OSP.V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolaciehosúdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípadyuvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj protirozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Po preskúmaní napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žev nich   obsiahnuté   právne   názory   dovolacieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   súv napadnutých uzneseniach presvedčivo a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené.Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnenépodmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnejprávomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.Ústavný súd by do záverov dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolaní mohol prípadnevstúpiť len vtedy, ak by zásadným spôsobom popierali príslušné ustanovenia Občianskehosúdneho poriadku ustanovujúce podmienky dovolacieho konania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že   medzi   obsahomnapadnutých uznesení najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základektorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveruo ich porušení, a preto ich aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnené.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   ich vydaniu

Sťažovateľka tvrdí, že porušenie jej základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami a postupom najvyššieho súdu spočíva v tom,že   rozhodol   o jej   dovolaniach   bez   toho,   aby   požiadal   Súdny   dvor   o   rozhodnutieo predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna2012,   ktoré   vydal   po   predbežnom   prerokovaní   jednej   z predchádzajúcich   sťažnostísťažovateľky. Ústavný súd v označenom rozhodnutí po   podrobnom   objasnení   súvisiacejproblematiky   sťažovateľke   zdôraznil,   že   „nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázkySúdnemu   dvoru,   ktoré   by   mohlo   byť   v   rozpore   s právom   Európskej   únie,   musí   maťautomaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenieSpolkového ústavného súdu Nemecka, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgickuz 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkenepovažuje   za   spôsobilú   na to,   aby   vyvrátila   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupunajvyššieho súdu v napadnutých konaniach. Ústavný súd preto aj časti sťažností smerujúceproti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy odmietol pri predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.5   K namietanému   porušeniu   čl.   47   charty   napadnutými   uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Po preskúmaní sťažností ústavný súd konštatuje, že ani argumentácia sťažovateľkyo porušení jej základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý procespodľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorémumalo dôjsť tým, že vo veciach sťažovateľky konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdenízmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konaniapríležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom   (sťažovateľka   v tejto   súvislosti   poukazuje   narozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11z 21. 2. 2013), nie je spôsobilá na to, aby ústavný súd kvalifikoval napadnuté uznesenianajvyššieho súdu ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

V súvislosti   s touto   časťou   sťažnostnej   argumentácie   ústavný   súd   predovšetkýmpripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučnéhokonania z už uvádzaných dôvodov z uznesení súdov prvého stupňa, proti ktorým aj podalaodvolania,   v ktorých   sa   k   dôvodom   exekučných   konaní   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinníz exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, malipo doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanieproti uzneseniam okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadochvylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmisa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktorévzhliadol uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupua napadnutých uznesení všeobecných súdov postačuje, aby bola zásada kontradiktórnostidodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch).Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásadadodržaná   bez   výnimky,   by   podľa   názoru   ústavného   súdu   odvolaciemu   súdu   v   zásadeprisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadnéprocesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospelk záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princípkontradiktórnosti   súdneho   konania,   ktorý   je   obsahom   základného   práva   zaručeného   ajv čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnostisťažovateľky ako zjavne neopodstatnené aj v častiach, ktorými namietala porušenie svojhozákladného   práva   podľa   čl.   47   charty.   Keďže   sťažnosti   sťažovateľky   boli   ako   celokodmietnuté, ústavný súd už o jej ďalších návrhoch v nich uplatnených nerozhodoval.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015