znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 601/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   S., zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Hulínom, Advokátska kancelária Geško, Hulín a partneri   s.   r.   o.,   Velehradská   33,   Bratislava   (adresa   na   doručovanie   Ľubinská   3, Bratislava), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   6   a   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Tost 23/2014 zo 17. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. S.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2014 doručená sťažnosť Ing. S. S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 23/2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. augusta 2014.Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 15. apríla 2012 zadržaný a 17. apríla 2013 bol podaný návrh na jeho vzatie do väzby. Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   Tp   27/2013 zo 17. apríla   2013   prepustil   sťažovateľa   zo   zadržania. Dňa 23.   apríla   2013   krátko   pred verejným   zasadnutím   najvyššieho   súdu   bolo   pôvodné   obvinenie   sťažovateľa zo spolupáchateľstva prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona rozšírené o obvinenie podľa § 333 ods. 1, 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona a uznesením sp. zn. 5 Tost 14/2013 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Na hlavnom pojednávaní špecializovaného súdu 28. mája 2014 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby, keďže už všetci svedkovia boli vypočutí, a neprichádzalo preto do úvahy ich ovplyvňovanie. Zároveň odmietol ako nepravdivé tvrdenie prokurátora, podľa ktorého mal v čase výsluchu svedkyne Z. na hlavnom pojednávaní 22. mája 2014 slovom a gestom uviesť na adresu svedkyne „M., bude Ťa to bolieť“. Uznesením špecializovaného súdu   sp.   zn.   PK-2   T   46/2013   z   28.   mája   2014   bol   sťažovateľ   prepustený   z väzby. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tost   23/2014   zo   17.   júna   2014   bolo   uznesenie špecializovaného súdu zrušené a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá s tým, že dôvody väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej trvajú.

Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na tvrdenie svedkyne Z., podľa ktorej sa jej   sťažovateľ   počas   prestávky   pred   jej   výsluchom   na   hlavnom   pojednávaní   verbálne i gestami vyhrážal, čo pociťovala ako hrozbu a mala obavu, je názor špecializovaného súdu, že takéto konanie sa nestalo a svedkyni nemožno veriť, prinajmenšom predčasné. Výsluch svedkyne Z. a s tým súvisiace listinné dôkazy sú dostatočným podkladom pre reálnu obavu z možného ovplyvňovania svedkov.

Podľa názoru sťažovateľa tvrdenie svedkyne Z. sa neopiera o žiadny dôkaz a bolo vyvrátené.   Tvrdenia   svedkyne   týkajúce   sa   času,   keď   sa   jej   mal   sťažovateľ   vyhrážať, a dôvodu, pre ktorý to okamžite neoznámila, sú rozporné. Najprv totiž tvrdila, že sťažovateľ jej   mal   inkriminované   slová   povedať   počas   výsluchu,   pričom   ona   na   to   bezprostredne nereagovala, aby sa nedala vyviesť z miery. Neuviedla to ani na súde, ale ani prokurátorovi, pretože   sa   s   ním   už   potom   na   súde   nestretla.   Neskôr   však   do   úradného   záznamu u prokurátora   uviedla,   že   sťažovateľ   jej   inkriminovanú   vetu   povedal   po   jej   návrate   do pojednávacej   miestnosti   po   prestávke.   V   skutočnosti   sa   s   prokurátorom   bezprostredne po svojom výsluchu na súde stretla pri zabezpečovaní jej odvozu.

Sťažovateľ   ďalej   konštatuje,   že   v jeho   prípade   neustále   dochádza   k   porušovaniu zásady prezumpcie neviny.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   neobsahuje   náležité   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie, ktorým by reagoval na argumenty uvedené špecializovaným súdom, a to najmä pokiaľ ide o spochybňovanie pravdivosti tvrdení svedkyne Z.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález: „Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva sťažovateľa na zachovanie zásady prezumpcie neviny podľa čl. 50 od. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, práva na pozbavenie   slobody   len   zo   zákonných   dôvodov   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy,   práva sťažovateľa na spravodlivé a nestranné súdne konanie podľa čl. 6 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tost 23/2014 zo dňa 17.06.2014 porušené.

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom   znení,   Ústavný   súd uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tost 23/2014 zo dňa 17.06.2014 zrušuje.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   vedenú   pod   sp.   zn.   3   Tost   23/2014   zo   dňa 17.06.2014 na ďalšie konanie.“

II.

Zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn.   Rvp   10003/2014   vyplýva,   že   sťažovateľ   spolu so svojím   spoluobvineným   synom   A.   S.   (obaja   zastúpení   Advokátskou   kanceláriou   AS Legal,   s.   r.   o.)   podali   sťažnosť   proti   tomu   istému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   (sp.   zn. 3 Tost 23/2014 zo 17. júna 2014) a žiadajú vydať tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím zo dňa 17.6.2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 23/2014 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1, 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Tost   23/2014 zo 17.6.2014   zrušuje   a   prikazuje,   aby   sťažovateľov   neodkladne   prepustiť   z   väzby   na slobodu.

3. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 Eur pre sťažovateľa v I. rade a 15.000 Eur pre sťažovateľa v II. rade, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet ich právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená osobne do podateľne 18. augusta 2014.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Citované   ustanovenie   je   zakotvením   zásady,   podľa   ktorej   v   tej   istej   veci   môže prebiehať súčasne iba jedno konanie (prekážka litispendencie).

Sťažovateľ (spolu so svojím synom A. S.) skoršou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu ešte 18. augusta 2014 napadol uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 23/2014 zo 17. júna 2014, pričom žiada vysloviť porušenie rovnakých článkov ústavy a dohovoru ako v tejto sťažnosti.

V uvedenej súvislosti by na prvý pohľad mohla vzbudiť pochybnosť tá okolnosť, že kým   v   tejto   sťažnosti   namieta   aj   porušenie   čl.   50   ods.   2   ústavy,   v   skoršej   sťažnosti vyslovenie porušenia tohto ustanovenia ústavy nepožaduje.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Obe citované ustanovenia vyjadrujú právo na prezumpciu neviny, pričom ratione materiae majú totožný obsah. Sťažovateľ síce v skoršej sťažnosti porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy nenamieta, namieta však porušenie obsahovo zhodného ustanovenia čl. 6 ods.   2 dohovoru.

Možno konštatovať, že z hľadiska ustanovenia § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde obe sťažnosti sa týkajú tej istej veci. Za tohto stavu má prednosť sťažnosť skoršie podaná, pričom konaniu o neskoršie podanej sťažnosti bráni prekážka litispendencie. Zároveň to znamená, že neskoršie podaná sťažnosť je neprípustná.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014