znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 600/2015-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2015 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátom JUDr. Adamom Batunom, Obchodná ulica 39, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 76/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2015 elektronicky doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti, (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Adamom   Batunom,   Obchodná ulica 39, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 76/2006 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že v napadnutom konaní sa navrhovateľka návrhom doručeným   okresnému   súdu   22.   marca   2006   domáhala   proti   sťažovateľke   v právnom postavení   odporkyne   určenia,   že   skončenie   pracovného   pomeru   sťažovateľkou   ako   jej zamestnávateľkou na základe výpovede z 26. októbra 2005 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné. Navrhovateľka sa zároveň domáhala nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. Sťažovateľka namieta, že návrh z 22. marca 2006 jej bol doručený na vyjadrenie až 14. júna 2006. Dňa 23. marca 2007 okresný súd vydal rozsudok č.   k.   52   C   76/2006-355,   ktorým   návrh   zamietol   a sťažovateľke   náhradu   trov   konania nepriznal (výrok I), vzájomný návrh sťažovateľky zamietol a navrhovateľke náhradu trov konania   nepriznal.   Okresný   súd   zároveň   výrokom   II   označeného   rozsudku   zaviazal sťažovateľku zaplatiť štátu súdny poplatok za vzájomný návrh v sume 3 000 Sk a konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku od 17. januára 2006 do 19. januára 2006 zastavil (ďalej len „rozsudok z 23. marca 2007“). Na základe odvolania   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č. k. 2 Co 264/2007-381 z 11. júla 2008 rozsudok okresného súdu z 23. marca 2007 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza, že „následne sa uskutočnilo celkovo ďalších päť súdnych pojednávaní... a dňa 27. 1. 2010 bol vydaný v poradí druhý rozsudok okresného súdu, č. k. 52 C/76/2006-545, ktorým bol návrh navrhovateľky opäť zamietnutý. Aj   proti   tomuto rozhodnutiu bolo   podané odvolanie, až 10. 6. 2010 však okresný súd odovzdal Krajskému súdu v Bratislave príslušný spis na prerokovanie a aj Krajský súd v Bratislave opäť pozdržal konanie, keď o odvolaní proti rozsudku rozhodol až 6. 9. 2011. Krajský súd svojím rozhodnutím rozsudok okresného súdu druhýkrát zrušil a vrátil vec znovu   na   prerokovanie   okresnému   súdu.   Z   toho   jasne   vyplýva,   že   okresný   súd   svojím nedostatočným vedením konania a chybným rozhodovaním spôsoboval od začiatku prieťahy v konaní, lebo bolo opakovane nutné jeho rozhodnutie zrušiť a pokračovať v konaní.“.

Následne   okresný   súd   medzitýmnym   rozsudkom   č.   k.   52   C   76/2006-712 zo 16. marca 2012 určil, že výpoveď z 26. októbra 2005 daná navrhovateľke je neplatná, a zároveň   rozhodol,   že   o mzdových   nárokoch   navrhovateľky   a o trovách   konania   bude rozhodnuté v konečnom rozsudku (ďalej len „rozsudok zo 16. marca 2012“). Krajský súd na základe   odvolania   rozsudok   okresného   súdu   zo   16.   marca   2012   rozsudkom č. k. 14 Co 318/2012-771 z 19. marca 2013 potvrdil a zároveň určil, že o náhrade trov konania rozhodne okresný súd v konečnom rozhodnutí vo veci. Okresný súd konečným rozsudkom č. k. 52 C 76/2006-1028 z 30. októbra 2013 o veci rozhodol tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 17 001,20 € a úroky z omeškania a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 659,84 € a vo zvyšku návrh navrhovateľky na náhradu mzdy   zamietol   a sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   na   účet   okresného   súdu   súdny poplatok v sume 1 119,50 € (ďalej len „konečný rozsudok z 30. októbra 2013“).

Krajský súd na základe odvolania konečný rozsudok okresného súdu z 30. októbra 2013   rozsudkom   č.   k.   14   Co   138/2014-1136   z 23.   júna   2015   vo   výroku,   ktorým navrhovateľke priznal náhradu mzdy za obdobie od 15. apríla 2013 do 6. augusta 2013 a v časti úrokov z omeškania z celého priznaného nároku, potvrdil a v zamietajúcej časti rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   sťažovateľku   zaviazal   povinnosťou   zaplatiť navrhovateľke   náhradu   mzdy   v sume   34 707,40   €   a úroky   z omeškania   a vo   zvyšku zamietajúci výrok rozsudku okresného súdu z 30. októbra 2013 potvrdil, pričom zároveň výrok o uložení povinnosti sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok zrušil a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. júna 2015“).

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: „V uvedenom prípade nebolo právo sťažovateľa podľa jeho názoru porušené len neodôvodnenou, nedostatočne rýchlou činnosťou okresného súdu, ale zbytočné prieťahy v súdnom konaní sú zapríčinené aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré neviedlo   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa...,   tiež   nesprávnou organizáciou práce a chybným rozhodovaním, ktoré potvrdil Krajský súd v Bratislave. Tak sa okresný súd dopustil zbytočného prieťahu, ktorý má povahu porušenia práva zaručeného nielen čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

... k vydaniu právoplatného súdneho rozhodnutia došlo až v roku 2015. Sťažovateľ uvádza, že jeho správanie bolo po celý čas konania aktívne a súčinné a neprispelo žiadnym spôsobom a ani v žiadnom rozsahu k doterajšej dĺžke súdneho konania...

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 14Co/138/2014-1136 zo dňa 23. 6. 2015, bol v písomnom vyhotovení doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 29. 6. 2015. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti postupu okresného súdu preto uplynie dňa 29. 8. 2015.“

V rámci   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   4 000   €,   čo   odôvodňuje   takto: „...   pracovnoprávny   spor   je mimoriadnej citlivej povahy, lebo stav právnej neistoty závažným spôsobom ovplyvňuje život účastníkov takého sporu. Aj sťažovateľ ako zamestnávateľ v spore o platnosť výpovede bol   dlhým   konaním   nepriaznivo   ovplyvnený,   keďže   musel   držať   pracovnú   pozíciu   pre navrhovateľku, bol v neistote, akú veľkú sumu bude povinný uhradiť a aký to bude mať dopad na jeho podnikanie...“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   prieťahy   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 52 C/76/2006 porušené bolo.

2. Okresný súd Bratislava II je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 4.000,- eur (slovom: štyritisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

3. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka  zastúpená advokátom,   sa   v petite   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   ustálený   právny   názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva   označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   ústavou   chránenej   sféry   sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená,   už   k   prieťahom   v   namietanom   konaní   nemôže   dochádzať,   je   daný   dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (28. augusta 2015) okresný súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase už o návrhu navrhovateľky   rozhodol   konečným   rozsudkom   z   30.   októbra   2013.   Navyše,   z dôvodu odvolania podaného sťažovateľkou proti tomuto rozsudku okresného súdu sa spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie nachádzal v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu na krajskom súde,   ktorý   o odvolaní   proti   konečnému   rozsudku   okresného   súdu   z   30.   októbra   2013 rozhodol rozsudkom z 23. júna 2015.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd v čase podania ústavnej sťažnosti nemohol vykonávať žiadne úkony smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, keďže v tomto čase už bol vyhlásený konečný rozsudok a navyše spis sa už nenachádzal v dispozičnej sfére okresného súdu, pretože bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku, ktorý v čase podania sťažnosti ústavnému súdu dokonca rozhodol v merite veci rozsudkom z 23. júna 2015.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015