znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 600/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   S.   a A.S., zastúpených advokátom JUDr. Milanom Šulvom, Advokátska kancelária AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 1, 3   a   4   a   čl.   6   ods.   1,   2   a   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 23/2014 zo 17. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. S. a A. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. S. S. (ďalej len „sťažovateľ 1“) a A. S. (ďalej len „sťažovateľ 2“; spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 23/2014 zo 17. júna 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že voči sťažovateľom bolo 15. apríla 2013 vznesené obvinenie pre trestný čin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. V ten istý deň boli sťažovatelia zadržaní. Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 27/13 zo 17. apríla 2013 boli zo zadržania prepustení. Na základe   sťažnosti   prokurátora   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost   14/2013 z 23. apríla 2013 boli sťažovatelia po zrušení uznesenia špecializovaného súdu vzatí do väzby z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Od 31. júla 2013 podali niekoľko žiadostí o prepustenie z väzby.

Dňa   25.   septembra   2013   bola   na   sťažovateľov   podaná   obžaloba.   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 4/2014 z 18. marca 2014 sa rozhodlo, že u sťažovateľov naďalej trvá dôvod väzby už len podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda pre obavy z kolúzneho konania.

Na hlavnom pojednávaní špecializovaného súdu 28. mája 2014 sťažovatelia podali žiadosť o prepustenie z väzby. Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T 46/2013 z 28. mája 2014 bolo žiadosti sťažovateľov vyhovené a bolo rozhodnuté o ich prepustení z väzby.   Na   základe   sťažnosti   prokurátora   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Tost 23/2014   zo   17.   júna   2014   bolo   uznesenie   špecializovaného   súdu   o   prepustení sťažovateľov z väzby zrušené a ich žiadosť bola zamietnutá.

Sťažovatelia   vytýkajú   najvyššiemu   súdu   predovšetkým   to,   že   nedošlo   k   ich prepusteniu z väzby napriek tomu, že boli už zhromaždené všetky dôkazy, resp. podania obžaloby a pominuli obavy z kolúzneho konania.

V   uvedenej   súvislosti   poukazujú   na   argumentáciu   špecializovaného   súdu,   podľa ktorej obavy z kolúzneho konania vykonaním dokazovania pominuli. Naproti tomu najvyšší súd v podstate žiadnu obavu z kolúzneho konania neodôvodnil a poukázal na to, že treba vypočuť   ešte   niekoľko   neurčitých   svedkov,   pričom   môže   existovať   ešte   nejaká   ďalšia neurčitá   skutočnosť   odôvodňujúca   obavu   z   kolúzneho   konania   sťažovateľov.   Toto stanovisko je v priamom rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva nielen pre neurčitosť odôvodnenia, ale aj v ďalších súvislostiach. Totiž možnosť mariť vyšetrovanie ovplyvňovaním   svedkov   alebo   spolupáchateľov,   resp.   odstraňovaním   dôkazov   stráca postupne na relevancii, pokiaľ sú úkony už vykonané, resp. pokiaľ už boli zhromaždené všetky   dôkazy,   vyšetrovanie   bolo   ukončené   a bola podaná   obžaloba.   Riziko   kolúzneho správania   musí   byť   posudzované   ako   významne   menej   relevantné,   ak   už   boli   dôkazy zhromaždené, vyšetrovanie ukončené a bola podaná obžaloba.

Ďalej   sťažovatelia   namietajú   svojvôľu   a   nedostatočné   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa   najvyššieho   súdu   obava   z   kolúzneho   konania   sťažovateľa   1   vyplýva z vyjadrenia svedkyne Z. (predtým spoluobvinenej), podľa ktorej sa jej mal sťažovateľ 1 v súdnej budove v pojednávacej miestnosti počas prestávky pred jej výsluchom na hlavnom pojednávaní   verbálne   i   gestami   vyhrážať,   čo   pociťovala   ako   hrozbu   a   obavu,   že sťažovateľ 1 je skutočne schopný jej niečo urobiť. Táto obava sa podľa najvyššieho súdu prenáša aj na sťažovateľa 2, ktorý je v danej veci spoluobvineným. Špecializovaný súd v tejto súvislosti vykonal hĺbkovú analýzu výpovede svedkyne Z. a dospel k záveru o jej nedostatočnej   dôveryhodnosti.   Poukázal   na   významné   rozpory   v   jej   vyhláseniach   (a   aj vo vyhláseniach prokurátora), kontakt s prokurátorom, oznámenie skutočnosti až po dlhšom časovom   odstupe   a   fakt,   že   nikto   z   prítomných   sudcov,   obhajcov,   súdnych   asistentov, verejnosti   (vrátane   novinárskej),   dokonca   ani   prokurátor   a   príslušníci   Zboru   väzenskej a justičnej stráže žiadne kolúzne konanie voči svedkyni nezaznamenali. Nezaznamenalo ho ani nahrávacie zariadenie. Najvyšší súd však bez akéhokoľvek kritického zhodnotenia prijal tvrdenia svedkyne a pritom sa nijako nevysporiadal s dôslednou analýzou špecializovaného súdu,   ale   ani   s   argumentáciou   sťažovateľov.   Najvyšší   súd   v   zásade   doslovne   prevzal argumentáciu   prokurátora   uvedenú   v   jeho   sťažnosti.   Neprípustný   je   aj   právny   názor najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   námietka   obhajoby   o   neexistencii   obavy   z   kolúzneho správania u sťažovateľa 2 je nedôvodná, pretože v prípade oboch sťažovateľov ide o ich spoločnú trestnú činnosť páchanú v spolupáchateľstve, pričom ako rodinní príslušníci úzko spolupracovali, majú znášať rovnakú trestnoprávnu zodpovednosť a majú rovnaký vplyv na svedkov   a   prístup   k   listinným   dôkazom.   Podľa   názoru   sťažovateľov   pri   rozhodovaní o existencii   konkrétnej   obavy   z   kolúzneho   správania   nesmie   dôjsť   k   automatickému prenášaniu tejto obavy z jedného spoluobvineného aj na ostatných len preto, že sú spoločne trestne stíhaní, resp. majú znášať rovnakú trestnoprávnu zodpovednosť a už vôbec nie preto, že sú rodinnými príslušníkmi. Alarmujúce je aj tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého doteraz   pre   konštatovanie   existencie   dôvodov   kolúznej   väzby   postačovala   len   obava z kolúzneho správania sťažovateľov vyplývajúca najmä z charakteru a znenia žalovaného skutku,   pričom   teraz   pristúpila   k   tomu   aj   konkrétna   obava   z   ovplyvňovania   svedkov zo strany sťažovateľa 1. Takto abstraktne formulovaná obava nemôže byť podkladom pre väzbu. Treba tiež dodať, že svedkyňa Z. už bola vypočutá a svoju výpoveď oproti minulým výpovediam   nijako   nezmenila,   čo   je   v   logickom   rozpore   s   tvrdenou   obavou.   Navyše sťažovateľ 1 nebol v danej súvislosti dosiaľ z ničoho obvinený.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že sa najvyšší súd nezaoberal možnosťou nahradenia ich väzby alternatívnymi prostriedkami a neprijal v tomto smere žiadne rozhodnutie. V napadnutom uznesení sa totiž vôbec nezaoberal tým, či je možné využiť miernejšie prostriedky naplnenia účelu väzby. Konkrétne vôbec sa nezaoberal možnosťou nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal v tejto súvislosti žiadne rozhodnutia.

Potom sťažovatelia namietajú rýchlosť rozhodovania o ich väzbe. Konkrétne uvádzajú, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal možnosťou   nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal v tejto súvislosti žiadne rozhodnutie. Tým v konečnom dôsledku spôsobil porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe, pretože do podania sťažnosti (za takmer tri mesiace) nebola preskúmaná možnosť nahradenia väzby alternatívnymi prostriedkami.

Okrem   toho   sťažovatelia   namietajú,   že   sú   vo   výkone   väzby   i   napriek   uplynutiu celkovej lehoty jej trvania.

Sťažovatelia   boli najvyšším   súdom   vzatí do   väzby pre prečin   podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. V prípade prečinu v zmysle ustanovenia § 76 ods.   6   písm.   a)   Trestného   poriadku   celková   lehota   väzby   v   prípravnom   konaní   spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Pritom sťažovatelia v čase podania sťažnosti boli vo väzbe už viac ako 15 mesiacov. Sťažovatelia mali teda vykonávať väzbu výlučne pre prečin. Každé ďalšie rozhodnutie o väzbe bolo rozhodnutím o ďalšom trvaní   väzby   založenej   rozhodnutím   o   vzatí   do   väzby.   Týmito   rozhodnutiami   sa preskúmavala zákonnosť pozbavenia slobody   na základe rozhodnutia o   vzatí do   väzby, pričom výrok rozhodnutia nikdy neobsahoval výkon väzby pre zločin, ale len pre prečin.

Sťažovatelia v ďalšom namietajú vzhľadom na okolnosti prípadu aj dĺžku ich väzby, ktorá je neprimeraná a nespĺňa požiadavku na pozbavenie slobody len na nevyhnutný čas. Túto   námietku   sťažovatelia   odôvodňujú   s   poukazom   na   už   uvedené   skutočnosti. Zároveň zdôrazňujú, že doterajšia dĺžka trvania ich väzby aj sama osebe je vzhľadom na postup v trestnom konaní neprimeraná. Väzba trvá nepretržite od 23. apríla 2013, teda viac ako 15 mesiacov, pričom vyšetrovanie bolo 27. augusta 2013 skončené a 25. septembra 2013 bola podaná obžaloba.

Napokon sťažovatelia tvrdia, že boli odňatí zákonnému sudcovi.Námietka   je   založená   na   tom,   že   o   sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu špecializovaného   súdu   rozhodoval   namiesto   v   minulosti   náhodne   prideleného   druhého senátu tretí senát najvyššieho súdu bez opory v zákone a rozvrhu práce, čím podľa názoru sťažovateľov došlo k ich odňatiu zákonnému sudcovi.

Sťažovatelia navrhujú vydať tento nález: „1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím zo dňa 17.6.2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 23/2014 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1, 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Tost   23/2014 zo 17.6.2014   zrušuje   a   prikazuje,   aby   sťažovateľov   neodkladne   prepustiť   z   väzby   na slobodu.

3. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 Eur pre sťažovateľa v I. rade a 15.000 Eur pre sťažovateľa v II. rade, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet ich právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 23/2014 zo 17. júna 2014 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T 46/2013 z 28. mája 2014 o prepustení sťažovateľov z väzby a ich žiadosti o prepustenie z väzby boli zamietnuté s tým, že dôvody väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej trvajú.

Podľa názoru najvyššieho súdu treba súhlasiť so sťažnostnou námietkou prokurátora, podľa ktorej vo veci má byť vypočutých asi ešte deväť svedkov vrátane Z. a S. a je potrebné eliminovať obavu z ich možného ovplyvňovania z pohľadu nových skutočností, ktoré sa mali udiať v súdnej budove počas výsluchu svedkyne Z. Špecializovaný súd sa opieral aj o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 15/2014 zo 14. mája 2014, z ktorého citoval, že priame pôsobenie na svedkov počas prípravného konania nebolo zo strany sťažovateľov zaregistrované. Toto uznesenie najvyššieho súdu ostalo zrejme nedostatočne pochopené, pretože určité náznaky z možného ovplyvňovania sú aj vo výpovedi svedka S., ale najmä zo znenia   skutku   vyplýva,   že   došlo   k   ovplyvňovaniu   pracovníkov   daňového   úradu a manipulovaniu s nimi na účely vytvárania atmosféry, vďaka ktorej pracovníci daňového úradu dávali žiadané informácie. Trestný poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby pre existenciu dôvodnej obavy vyplývajúcej buď z konania obvineného, alebo z ďalších konkrétnych skutočností.   Aj v tomto smere treba prisvedčiť prokurátorovi, že dosiaľ   postačovala   obava   z   kolúzneho   správania   sťažovateľov   vyplývajúca   najmä z charakteru a znenia žalovaného skutku, avšak teraz pristúpila k tomu i konkrétna obava z ovplyvňovania svedkov sťažovateľom 1. Svedkyňa Z. vo vyjadrení tvrdí, že sťažovateľ 1 sa   jej   v   súdnej   budove   v   pojednávacej   miestnosti   počas   prestávky   pred   jej   výsluchom na hlavnom pojednávaní verbálne i gestami vyhrážal, konanie sťažovateľa 1 pociťovala ako hrozbu a vznikla u nej obava, že sťažovateľ 1 („S.“) je skutočne schopný jej niečo urobiť. V tejto súvislosti bolo aj začaté trestné stíhanie, a preto konštatovanie špecializovaného súdu a obhajoby, že takéto konanie sa nestalo a že nie je možné veriť tvrdeniam svedkyne, je   prinajmenšom   predčasné.   Dosiaľ   zadovážené   dôkazy,   výsluch   svedkyne   Z.   a   s   tým súvisiace listinné dôkazy sú dostatočným podkladom pre konštatovanie, že je reálna obava z možného ovplyvňovania svedkov, čím je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V súvislosti s námietkou obhajoby, že obava z kolúzneho správania nie je daná u sťažovateľa 2, je potrebné opäť súhlasiť s prokurátorom, podľa ktorého v prípade oboch sťažovateľov ide o ich spoločnú trestnú činnosť páchanú v spolupáchateľstve, pričom títo   ako   rodinní   príslušníci   úzko   spolupracovali   a   majú   znášať   rovnakú   trestnoprávnu zodpovednosť. Zároveň majú rovnaký vplyv na svedkov a prístup k listinným dôkazom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Porušenie uvedených článkov ústavy a dohovoru namietajú sťažovatelia bez toho, aby   v   podanej   sťažnosti   ustálili,   v   ktorých   konkrétnych   okolnostiach   vidia   porušenie označených práv. Aj napriek uvedenej skutočnosti však, teda vo všeobecnej rovine, možno dospieť k záveru, že v danej veci k porušeniu uvedených práv zrejme nemohlo dôjsť.

Sťažovateľmi označené práva sú právami procesného charakteru, ktoré tvoria súčasť základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

V   danej   veci   ide   o   konanie   a   rozhodovanie   týkajúce   sa   ďalšieho   trvania   väzby. V prípade konania a rozhodovania o väzbe treba procesné práva obvinenej osoby na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie považovať za súčasť čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru. Nejde teda o práva, ktoré sú zakotvené v tých článkoch ústavy a dohovoru, ktoré sú už uvedené (De Wilde proti Belgicku, Winterwerp proti Holandsku).

Pokiaľ ide o konkrétne, skutkovými okolnosťami vyjadrené námietky sťažovateľov, treba uviesť nasledovné:

Námietka,   podľa   ktorej   nedošlo   k   prepusteniu   sťažovateľov,   hoci   už   boli zhromaždené   všetky   dôkazy   a   bola   podaná   obžaloba,   ďalej   námietka,   podľa   ktorej uznesenie najvyššieho súdu je svojvoľné a nedostatočne odôvodnené, a napokon námietka, podľa ktorej vzhľadom na okolnosti prípadu treba dĺžku väzby považovať za neprimeranú, sa vo svojej podstate týkajú rovnakého okruhu rozhodujúcich okolností, a preto ústavný súd považuje za vhodné hodnotiť ich spoločne. Možno konštatovať, že tieto tri námietky sú zjavne neopodstatnené.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nemožno mať nijaké pochybnosti o tom, že za hlavný dôvod kolúznej väzby považoval správanie sťažovateľa 1, ktorý sa mal slovne a   gestikuláciou   vyhrážať   svedkyni   Z.   spôsobom,   ktorý   vzbudil   u   nej   vážnu   obavu. Evidentne preto nezodpovedá skutočnosti sťažnostné tvrdenie, podľa ktorého najvyšší súd v podstate   žiadnu   obavu   z   kolúzneho   konania   neodôvodnil.   Z   pohľadu   ústavného   súdu možno   považovať   za   dostatočný   záver   najvyššieho   súdu,   ktorý   na   rozdiel   od špecializovaného   súdu   priznal   tvrdeniam   svedkyne   Z.   potrebnú   mieru   vierohodnosti. Za dostatočne   relevantnú   možno   považovať   aj   tú   úvahu   najvyššieho   súdu,   v ktorej vysvetľuje,   prečo   treba   v   danej   konkrétnej   situácii   považovať   kolúzne   správanie sťažovateľa 1 za významné aj pre posúdenie existencie obavy z kolúzie u sťažovateľa 2, hoci tento sám sa podľa tvrdenia svedkyne Z. kolúzne nesprával. Znamená to tiež, že dĺžku trvania väzby nemožno hodnotiť za súčasného stavu ako neprimeranú, teda prevyšujúcu čas nevyhnutnej potreby.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku, podľa ktorej sa najvyšší súd   nezaoberal   možnosťou   nahradenia   väzby sťažovateľov   alternatívnymi   prostriedkami a neprijal v tomto smere žiadne rozhodnutie, ako aj vecne s tým súvisiacu námietku, podľa ktorej   sa   o   väzbe   nerozhodlo   s   osobitným   urýchlením   práve   preto,   že   sa   najvyšší   súd nezaoberal možnosťou   nahradenia   väzby dohľadom   mediačného   a probačného úradníka a neprijal v tejto súvislosti žiadne rozhodnutie.

Ústavný súd sa už vyjadril k tejto námietke vo svojich rozhodnutiach o predošlých sťažnostiach   sťažovateľov,   ktoré   sa   týkali   v   podstate   rovnakej   skutkovej   situácie,   keď v konaní   o   prepustenie   z   väzby   nebolo   nahradenie   väzby   miernejšími   prostriedkami navrhnuté (I. ÚS 35/2014, I. ÚS 314/2014, II. ÚS 522/2014). Ústavný súd vtedy uviedol, že hoci   pri   rozhodovaní   o   väzbe   sú   všeobecné   súdy   povinné   zvážiť   aj   všetky   možnosti nahradenia väzby miernejšími prostriedkami poskytnutými Trestným poriadkom, v rámci odôvodnenia   rozhodnutia   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   vysporiadať   sa   len s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo navrhnuté. V danom prípade sťažovatelia takýto návrh nepredložili.

Vzhľadom   na   uvedené   ani   jedna   z   námietok   majúcich   rovnaký   skutkový   základ neobstojí.

Námietku   sťažovateľov,   podľa   ktorej   sú   vo   výkone   väzby   i   napriek   uplynutiu celkovej maximálne prípustnej lehoty jej trvania, treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   maximálne   prípustná   dĺžka   ich   väzby   bola   12   mesiacov, keďže   boli   vzatí   do   väzby   pre   podozrenie   zo   spáchania   prečinu.   Za   daného   stavu s prihliadnutím   na   uvedenú   argumentáciu   by   sa   z   pohľadu   ústavného   súdu   javilo   ako logické,   aby   podanú   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   (ktorá   bola   predmetom   konania) zdôvodnili sťažovatelia predovšetkým práve tvrdením, že ich väzba sa mala po uplynutí 12 mesiacov bez ďalšieho ukončiť, a práve na tomto základe mali žiadať o prepustenie z nej. Napriek tomu však sťažovatelia žiadosť o prepustenie z väzby odôvodnili neexistenciou dôvodov pre jej ďalšie trvanie. Potom, ako špecializovaný súd ich prepustil z väzby pre pominutie obavy z kolúzneho konania (nie teda pre uplynutie maximálne prípustnej lehoty trvania väzby), ani vo vyjadrení k sťažnosti prokurátora proti prepusteniu z väzby (teda ani v opravnom konaní) neargumentovali uplynutím zákonnej lehoty. Tento argument použili teda sťažovatelia po prvýkrát až v konaní vedenom ústavným súdom.

Možno uzavrieť, že sťažovatelia ani v konaní vedenom špecializovaným súdom, ale ani   v   opravnom   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   vôbec   nevyužili   účinnú   možnosť domáhať   sa   ochrany   teraz   uplatňovaného   práva.   To   zakladá   neprípustnosť   tejto   časti sťažnosti. Navyše treba tiež uviesť, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukázali), že túto námietku neuplatnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Neprichádzal preto ani do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon   sťažovatelia   namietajú,   že   boli   odňatí   zákonnému   sudcovi,   pretože v opravnom   konaní   na   najvyššom   súde   rozhodoval   namiesto   v   minulosti   náhodne prideleného druhého senátu tretí senát bez opory v zákone a rozvrhu práce.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uplatnená   námietka   nemá   náležitosti   predpísané zákonom. Je to tak preto, že sťažovatelia vôbec neuviedli, v rozpore s ktorým ustanovením zákona a rozvrhu práce má byť namietaný postup, ani to, ktorý senát najvyššieho súdu bol v súlade   s   rozvrhom   práce   podľa   ich   názoru   príslušný   na   prerokovanie   sťažnosti. Zo samotnej   skutočnosti,   že   v   minulosti   rozhodoval   senát   najvyššieho   súdu   „2   Tost“, nemožno   robiť   žiadne   závery   pre   nasledujúce   rozhodovanie   v   konaní   o   väzbe,   pričom sťažovatelia neuviedli žiadne odôvodnenie na podporu tohto názoru, ale ani žiadny iný argument (mutatis mutandis II. ÚS 522/2014).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014