SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 60/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnostiPOHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťouFridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokátdoc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 701/2015,Rvp 702/2015, Rvp 703/2015, Rvp 704/2015, Rvp 705/2015, Rvp 706/2015, Rvp 707/2015,Rvp 708/2015, Rvp 709/2015, Rvp 710/2015, Rvp 711/2015, Rvp 712/2015, Rvp 713/2015,Rvp 714/2015, Rvp 715/2015, Rvp 716/2015, Rvp 718/2015, Rvp 719/2015, Rvp 720/2015,Rvp 721/2015, Rvp 722/2015, Rvp 723/2015, Rvp 724/2015, Rvp 725/2015, Rvp 726/2015a Rvp 737/2015 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 694/2014z 15. októbra 2014 (Rvp 701/2015), sp. zn. 7 Co 584/2014 z 8. októbra 2014(Rvp 702/2015), sp. zn. 7 Co 656/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 703/2015), sp. zn.10 Co 116/2014 z 26. septembra 2014 (Rvp 704/2015), sp. zn. 9 Co 747/2014 z 2. októbra2014 (Rvp 705/2015), sp. zn. 7 Co 691/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 706/2015), sp. zn.7 Co 635/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 707/2015), sp. zn. 9 Co 787/2014 z 2. októbra 2014(Rvp 708/2015), sp. zn. 7 Co 648/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 709/2015), sp. zn.6 Co 664/2014 z 30. septembra 2014 (Rvp 710/2015), sp. zn. 6 Co 754/2014 z 29. októbra2014 (Rvp 711/2015), sp. zn. 6 Co 701/2014 z 29. októbra 2014 (Rvp 712/2015), sp. zn.5 Co 760/2014 z 27. novembra 2014 (Rvp 713/2015), sp. zn. 7 Co 626/2014 z 8. októbra2014 (Rvp 714/2015), sp. zn. 7 Co 667/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 715/2015), sp. zn.7 Co 689/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 716/2015), sp. zn. 7 Co 622/2014 z 8. októbra 2014(Rvp 718/2015), sp. zn. 7 Co 630/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 719/2015), sp. zn.5 Co 735/2014 z 28. októbra 2014 (Rvp 720/2015), sp. zn. 7 Co 677/2014 z 8. októbra 2014(Rvp 721/2015), sp. zn. 7 Co 591/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 722/2015), sp. zn.9 Co 752/2014 zo 16. októbra 2014 (Rvp 723/2015), sp. zn. 7 Co 605/2014 z 8. októbra2014 (Rvp 724/2015), sp. zn. 7 Co 639/2014 z 8. októbra 2014 (Rvp 725/2015), sp. zn.7 Co 650/2014 z 15. októbra 2014 (Rvp 726/2015), sp. zn. 9 Co 678/2014 z 11. septembra2014 (Rvp 737/2015), ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 701/2015, Rvp 702/2015, Rvp 703/2015, Rvp 704/2015, Rvp 705/2015,Rvp 706/2015, Rvp 707/2015, Rvp 708/2015, Rvp 709/2015, Rvp 710/2015, Rvp 711/2015,Rvp 712/2015, Rvp 713/2015, Rvp 714/2015, Rvp 715/2015, Rvp 716/2015, Rvp 718/2015,Rvp 719/2015, Rvp 720/2015, Rvp 721/2015, Rvp 722/2015, Rvp 723/2015, Rvp 724/2015,Rvp 725/2015, Rvp 726/2015 a Rvp 737/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 701/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. januára2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uvedených v záhlaví tohto uznesenia (spolu ďalej len„napadnuté rozsudky krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňav konaniach vedených Okresným súdom Liptovský Mikuláš, Okresným súdom Martin,Okresným súdom Žilina a Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresné súdy“), predmetomktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škodya nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradnýmpostupom okresných súdov, ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodua nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahuzamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkomokresných súdov podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodol krajský súdnapadnutými rozsudkami tak, že potvrdil odvolaniami napadnuté rozhodnutia okresnýchsúdov.
Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy„spôsobili“porušenie jej základnýchpráv,„osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...
4.... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súduzruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu,ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa o zamietnutížaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na prerušeniekonania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Akje na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon aochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučujesvojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postuporgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
- vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,
- napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,
- všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,
- napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,
- odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutíprerušenia súdneho konania.
Z relevantných častí odôvodnení napadnutých rozsudkov vyplýva, že krajský súdv nich zhodne konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkoveja nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenúpri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon č. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontextesa osobitne zaoberal skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdovv namietaných exekučných konaniach mohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a či jetak daný základ pre priznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.Rovnako sa zaoberal aj námietkou sťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodovali nasúdoch prvého stupňa vylúčení sudcovia, ako aj námietkou týkajúcou sa odňatia jejmožnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodneniaodvolaniami napadnutých rozsudkov okresných súdov.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmipodstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretoodvolaniami napadnuté rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svojerozhodnutia odôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdunemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani zaarbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporuv zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona NárodnejRady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú„rozhodnutím absolútne prekvapivým“,považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstractojudikatúruvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva ajprávomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, ženie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keďsa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má zanásledok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jejzáklade bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťouprávnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkamsťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnostiprípadu, sa ústavný súd podrobne vysporiadal už aj vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach (napr. IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), s ktorými sav plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na v nich uvedenú argumentáciu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žemedzi napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základektorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne moholdospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch jej sťažností.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016