znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 60/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkouJUDr. Evou Považanovou, Jiráskova 400/21, Žiar nad Hronom, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia ich základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   porušenia   čl.   14   Dohovoru   o   ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konanívedenom pod sp. zn. 9 C 181/2010 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2012 a postupomKrajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 28/2013 a jehorozsudkom z 25. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),ako aj porušenie   čl.   14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalejlen „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C   181/2010   a   jeho   rozsudkomzo 6. novembra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a   postupomKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.17 Co 28/2013 a jeho rozsudkom z 25. marca 2014 (ďalej aj napadnutý rozsudok krajskéhosúdu“).

Predmetnú sťažnosť doplnil sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkynepodaním doručeným ústavnému súdu 26. septembra 2014, v ktorej podrobnejšie odôvodňujesťažnosť doručenú ústavnému súdu 13. mája 2014 a predkladá prílohy – napadnuté rozsudkyokresného súdu a krajského súdu.

Zo sťažnosti sťažovateľov a z jej doplnenia vyplýva, že okresný súd napadnutýmrozsudkom zaviazal sťažovateľov na zaplatenie sumy 293,48 € spolu s úrokom z omeškaniavo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 9. júla 2010 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti návrhnavrhovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“),zamietol. Navrhovateľ žiadal zaplatenie sumy 493,58 € s príslušenstvom voči sťažovateľomako odporcom z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie garáže bez právneho dôvodu.Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej vyhovel návrhunavrhovateľa, potvrdil.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd a ani okresný súd riadne neodôvodnili svojerozsudky,   v   dôsledku   čoho   boli   porušené   označené   práva   podľa   ústavy   a   dohovoru.V sťažnosti ďalej uvádzajú:

„Sťažovateľ   mám   zato,   že   prvostupňový   súd   nevykonal   dostatočné   dokazovanie a v dôsledku toho svoje rozhodnutia náležíte neodôvodnil. Následne potom súd odvolací vychádzajúc zo zistení prvostupňového súdu opätovne nesprávne rozhodol, i keď uvádza že pri svojom rozhodovaní vychádzal z dôvodov obsiahnutých v odvolaní. Napriek tomu tieto dôvody   neakceptoval,   resp.   ich   z   hľadiska   posúdenej   veci   pokladal   za   irelevantné. Nezaoberal   sa   dôsledne   námietkou,   že   zmena   účelu   užívania   (povolil   bývalý   OÚ   ZH, ako úrad   stavebný)   skladového   priestoru   na   garáž,   ešte   nezakladá   právo   navrhovateľa požadovať   za   tento   priestor   nájomné   za   garáž   a   to   v   dôsledku   toho,   že   zo   strany navrhovateľa za celé roky nedošlo k prebudovaniu priestoru skladu na priestor garáže. Podľa   môjho   názoru   sa   prvostupňový   súd   sústredil   v   konaní   9   C   181/2010   len na vzťah veriteľa (navrhovateľa) a dlžníka (odporcu). Ostane skutočnosti zakladajúce právo na   jednej   a   druhej   strane   neskúmal.   Kým   nájomca   je   povinný   platiť   prenajímateľovi nájomné určené podľa osobitného predpisu (§ 696 Obč. zákonníka) prenajímateľ je povinný odovzdať byt nájomcovi v stave spôsobilom na riadne užívanie a zabezpečiť nájomcovi plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu (§ 687 Obč. zákonníka) a príslušenstva bytu, ktorým je nesporne sklad so zmeneným účelom užívania.

Skutočnosť je taká, že zo strany prenajímateľa − navrhovateľa nedochádza vo vzťahu k odporcovi − nájomcovi k plneniu povinností ktoré mu ukladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Navrhovateľ si vo vzťahu k nám neplní povinnosti ako prenajímateľ. Opravy, údržbu aj   odstraňovanie závažných porúch v nájomnom byte a jeho príslušenstve sme nútení realizovať na vlastné náklady.

V   minulosti   navrhovateľ   spôsobil,   že   byty   v   bytovom   dome   č.   s. odpredal nájomcom   v   stave,   ktorý   nezodpovedá   skutočnosti   t.   j.   stav   právny   (zápisy   na   liste vlastníctva)   nie   je   totožný   so   stavom   skutkovým.   Túto   skutočnosť   zneužíva   voči   nám a v dôsledku nedôslednosti na strane súdov, sa mu to už niekoľko rokov darí. Neustále sme s ním   v   sporových   konaniach,   byt   nám   ako   nájomcom   odmieta   predať.   Povinnosti prenajímateľa si vôbec neplní. Vo vyššie uvedených sporových konania tieto skutočnosti súdy   neskúmali.   Nezaoberali   sa   ani   mnou   namietaným   faktom,   že   v   dome   č.   s. sa zmenili   pomery,   nakoľko   dom   spravuje   bytové   spoločenstvo,   ktorého   členom je aj navrhovateľ   −   prenajímateľ   za   ktorého   uhrádzam   plnenia,   ktoré   by   mal do spoločenstva platiť ako vlastník nájomného bytu.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresnéhosúdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2012 a postupom krajskéhosúdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 25. marca 2014 bolo porušené základnéprávo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru.Navrhujú, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozsudky, vec vrátil okresnému súdu na ďalšiekonanie a prikázal mu, aby „upustil od ďalšieho porušovania ľudských práv“.

Žiadajú tiež, aby im ústavný súd priznal „finančné odškodnenie v čiastke rovnajúcej sa plneniu v istine a príslušenstve (poplatky z omeškania a trovy konania) obsiahnuté v napadnutých súdnych rozhodnutiach, ktorú sumu je súd povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia spolu s náhradou za spôsobenú ujmu vo výške 500,00 eur“ a tiež úhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 181/2010 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,že k jej podaniu   môže   zásadne dôjsť až subsidiárne.   Zmysel a   účel zásady subsidiarityvyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohouústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámcipredovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislostiinštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatnýchdo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 9 C 181/2010 a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2012 ústavný súd poukazujena princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná ibavtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd pretokonštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok   okresného   súduzo 6. novembra   2012   a   postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   pretože   ho   preskúmalna základe   odvolania   sťažovateľov   podľa   §   201   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadkukrajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 28/2013 a jeho rozsudkom z 25. marca 2014

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku,   ktorým   vo   vymedzenom   rozsahu   potvrdilnapadnutý rozsudok okresného súdu, poukázal na obsah odvolania a tiež na vyjadrenienavrhovateľa k odvolaniu, následne uviedol:

«Po   preskúmaní   veci   odvolací   súd   uvádza,   že   potom   čo   Krajský   súd   v   Banskej Bystrici uznesením č. k. 17 Co/ 221/2011-191 zo dňa 29. 02. 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, postupoval okresný súd v rámci ďalšieho konania v súlade s predmetným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29. 02. 2012, ktorým krajský súd ako súd odvolací okresnému súdu uložil, aby v rámci ďalšieho konania správne ustálil splatnosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím k ust. §   563   Občianskeho   zákonníka   a   tiež,   aby   sa   vysporiadal   so   vznesenou   námietkou premlčania, keďže záver okresného súdu o tom, že pohľadávka navrhovateľa vzniknutá titulom   bezdôvodného   obohatenia   na   strane   odporcov   nie   je   premlčaná   a   to   ani   len čiastočne nepovažoval za správny. Ostatné skutočnosti považoval odvolací súd za správne posúdené   okresným   súdom,   keď   v   odôvodnení   zrušujúceho   uznesenia   konštatoval, že v danom   prípade   sa   jedná   o   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   vo   forme plnenia (§ 458 Obč. zák.), pričom za spornú považoval len výšku priznaného plnenia a to vzhľadom   na   vznesenú   námietku   premlčania,   ktorú   okresný   súd   nesprávne   vyhodnotil. V otázke charakteru dotknutých priestorov sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu,   keď   v   odôvodnení   predmetného   uznesenia   uviedol,   že   je   potrebné   vychádzať z právneho stavu založeného rozhodnutím Okresného úradu v Žiari nad Hronom − odbor životného prostredia zo dňa 21. 7. 1997, ktorým Okresný úrad Žiar nad Hronom povolil zmenu užívania časti stavby v obytnom dome č. − štyroch skladov na garáže, s tým, že garáž je samostatný nebytový priestor, ktorého užívanie upravuje zákon č. 116/1990 Zb., v zmysle § 3 ktorého sa od 1. 1. 1992 k nájmu nebytového priestoru, teda aj garáže vyžadovala zmluva, ktorá musela mať písomnú formu. Odvolací   súd   v   uznesení   č.   k.   17   Co/221/2011   zo   dňa   29.   02.   2012   zaujal   okrem iného aj stanovisko k požiadavke odporcov na započítanie pohľadávky odporcov vo výške 410,22   €,   ktorú   im   ako   preplatok   na   nájomnom   dlhuje   spoločenstvo   vlastníkov   bytov „Bytovka “,   tak   že   uviedol,   že   ich   návrh   na   započítanie   uvedenej   sumy je neopodstatnený, nakoľko ide o vzťah medzi odporcami a spoločenstvom vlastníkov bytov „Bytovka “, preto si nárok na vrátenie preplatku na nájomnom musia uplatniť voči uvedenému   spoločenstvu   a   nie   voči   navrhovateľovi.   Napriek   tomu   odporcovia   1/   a   2/ v odvolaní opätovne otázku povahy priestorov garáže namietali a domáhali sa tiež, aby súd zohľadnil ich požiadavku týkajúcu sa započítania uvedenej sumy, nad rámec ktorej žiadali ešte   započítať   sumu   42,50   €,   na   ktorú   vystavil   faktúru ⬛⬛⬛⬛,   elektrotechnik vykonávajúci podľa faktúry revíziu elektrickej inštalácie bytu, v ktorom bývajú odporcovia 1/ a 2/. Uvedená faktúra je vystavená v roku 2011, ako objednávateľ je na nej uvedený navrhovateľ, pričom sumu 42,50 € uhradili odporcovia 1/ a 2/ podľa ich tvrdenia v odvolaní spoločenstvu vlastníkov „Bytovka “; doklad o úhrade uvedenej sumy spoločenstvu však nedoložili.   Zároveň   k   odvolaniu   pripojili   Zápis   z   protipožiarnej   ochrany   zo   dňa 16. 05. 2012. K právnemu posúdeniu vznesenej námietky premlčania okresným súdom ani k ustáleniu splatnosti pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia nemali v odvolaní žiadne   námietky,   namietali   výšku   priznaného   plnenia   a   to   v   nadväznosti   na odvolacie námietky uvedené v odvolaní. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 212 ods.   1   OSP,   odvolací   súd   je   rozsahom   a   dôvodmi   odvolania   viazaný.   Preskúmavacie oprávnenie   odvolacieho   súdu   je   ohraničené   medzami,   v   ktorých   sa   odvolateľ   domáha preskúmania   rozhodnutia.   Týmto   vymedzeným   rozsahom   je   odvolací   súd   viazaný, čo znamená,   že   nemôže   preskúmavať   rozhodnutie   okresného   súdu   vo   väčšom   rozsahu ako je uvedené v odvolaní, okrem prípadov vymedzených v ust. § 212 ods. 2 písm. a) až d) OSP.   Odvolací   súd   je   súčasne   viazaný   nielen   rozsahom   odvolania   ale   aj   odvolacími dôvodmi   vymedzenými   v   odvolaní,   čo   znamená,   že   z   iných   dôvodov   ako   z   dôvodov vymedzených v odvolaní nemôže preskúmavať správnosť záverov okresného súdu.

V danom prípade odporcovia 1/ a 2/ opätovne v odvolaní namietali skutočnosti, ktoré už boli v štádiu pred vydaním odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyriešené (charakter dotknutých priestorov, započítanie pohľadávky v sume 410,22 €, ktorá odporcom 1/ a 2/ vznikla voči spoločenstvu titulom preplatku na nájomnom) vzhľadom na to, že odvolací súd k nim vyslovil právny názor v uznesení č. k. 17 Co/221/2011-191 zo dňa 29. 02. 2011. Týmto právnym názorom odvolacieho súdu bol okresný súd v rámci ďalšieho konania podľa § 226 OSP viazaný. Úlohou okresného súdu bolo v rámci ďalšieho konania   vyriešiť   len   otázky,   ku   ktorým   zaujal   neúplné   alebo   nesprávne   stanovisko v predchádzajúcom rozhodnutí a to otázku týkajúcu sa posúdenia námietky premlčania a ustálenia   splatnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia; vo vzťahu k týmto otázkam však odporcovia 1/ a 2/ v odvolaní nič nenamietali. Z obsahu odvolania vyplýva, že chceli   dosiahnuť   zmenu   posúdenia   dotknutých   priestorov   priestorov   garáže a to na základe predloženého listinného dôkazu − Zápisu z protipožiarnej kontroly zo dňa 16. 05. 2012, ktorú vykonala spoločnosť ⬛⬛⬛⬛.

Po   preskúmaní   správnosti   záverov   okresného   súdu   v   rozsahu   vymedzenom odvolaním   odporcov   1/   a   2/   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   charakter   dotknutých priestorov je daný právoplatným rozhodnutím správneho orgánu, ktorý mal právomoc a zároveň bol príslušný vo veci konať a rozhodnúť. Jedná sa o rozhodnutie Okresného úradu v Žiari nad Hronom − odbor životného prostredia č. zo dňa 21. 7. 1997, ktorým Okresný úrad v Žiari nad Hronom povolil zmenu užívania časti stavby v obytnom dome č.

,   a   to   štyroch   skladov   na   garáže.   Zápis   z protipožiarnej kontroly zo dňa 16. 5. 2012, ktorý pripojili odporcovia 1/ a 2/ k odvolaniu a ktorý mal k dispozícii okresný súd v rámci ďalšieho konania nie je spôsobilý sám osebe uvedené rozhodnutie Okresného úradu v Žiari nad Hronom zvrátiť. Podstatné však je, že pokiaľ boli v týchto priestoroch či už bez súhlasu alebo so súhlasom navrhovateľa ako vlastníka   týchto   priestorov   namontované   zariadenia,   ktoré   sú   rizikom   z   hľadiska protipožiarnej   ochrany,   je   potrebné   zjednať   nápravu   a   vytvoriť   podmienky   na   riadne dodržiavanie protipožiarnych predpisov; v tomto ohľade by mal tejto otázke navrhovateľ venovať dostatočnú pozornosť a pokiaľ spochybňuje závery uvedenej kontroly z dôvodov uvádzaných vo vyjadrení k odvolaniu, mal by požiadať relevantnú osobu (právnickú alebo fyzickú)   na   to   oprávnenú,   aby   takúto   kontrolu   za   účelom   následného   dôsledného zabezpečenia protipožiarnych opatrení zo strany navrhovateľa vykonala. Uvedené však nič nemení na tom, že nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane odporcov 1/ a 2/ je z vyššie uvedených dôvodov daný a to vo výške, ako rozhodol okresný súd. Pokiaľ ide o faktúru na sumu 42, 50 €, ktorú pripojili odporcovia 1/ a 2/ k odvolaniu, odvolací súd uvádza, že na tento dôkaz s poukazom na ustanovenie § 205a ods. 1 OSP neprihliadal.»

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzalzo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania(IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj napadnutý rozsudok okresného súdu zo 6. novembra2012, ktorým okresný súd zaviazal sťažovateľov spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy293,48   €   s   príslušenstvom.   Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   poukázalna výsledky dokazovania a uviedol svoje právne závery:

«Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporcovia v 1. a v 2. rade užívajú garáž bez súpisného čísla o výmere 16,75 m2, pričom je zrejmé, že predmetnú plochu garáže nemožno zahrnúť do vedľajších miestností bytu a to z dôvodu, že garáž je samostatným nebytovým priestorom, ktorej užívanie upravuje Zákon č. 116/1990 Zb. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Okresného úradu v Žiari nad Hronom, odbor životného prostredia zo dňa 21. 7. 1997 č., ktoré povolilo podľa § 85 ods. 1 stavebného zákona zmenu užívania časti stavby v obytnom dome č. na ul.

− 4 sklady na garáže. Na tejto skutočnosti nič nemí ani nový dôkaz, ktorý   na   pojednávaní   dňa   6.   11.   2012   predložila   právna   zástupkyňa   odporcov   a   to stanovisko spoločnosti − servisná revízia hasiacich prístrojov zo dňa 16. 5. 2012, ktorá spoločnosť v závere z protipožiarnej kontroly skladových priestorov v obytnom dome na ulici ⬛⬛⬛⬛ konštatuje, že skladové príslušenstvo   bytu   č.   4   nevyhovuje,   ako   garáž,   pretože   na   zadnej   strane   sa   nachádza plynová prípojka a 4 ks plynomerov, ktoré sú odvetrávané priamo do skladových priestorov a   spoločných   priestorov   a   v   prípade   úniku   plynu   by   skladový   priestor   tvoril   výfukovú plochu. Preto tvrdenie odporcov, že nejde o garáž, ale zásobáreň − sklad paliva, ktorý je príslušenstvom bytu, považoval súd za nesprávne. Keďže odporcovia predmetnú garáž užívajú, čo v konaní sporné ani nebolo, s navrhovateľom nemajú uzavretú nájomnú zmluvu, dochádza na strane odporcov k bezdôvodnému obohateniu titulom užívania nebytového priestoru   predstavujúceho   garáž   o   rozlohe   16,75   m2.   Súd   za   bezdôvodné   obohatenie považoval sumu, ktorá zodpovedá mesačnej úhrade nájomného za nebytový priestor, ktorá je priemerná všeobecnej cene nájmu za garáž, za akú sumu sa poskytuje v danom mieste a čase. Uvedenú skutočnosť súd zistil dokazovaním cestou Obce ⬛⬛⬛⬛, ktoré v oznámení zo dňa 21. 2. 2011 uviedlo, že nebytové priestory na podnikateľskú činnosť prenajíma za 11,62 €/m2/rok a nebytové priestory v suteréne bez dodávky tepla a vody za 30,32   €/m2/rok.   Pokiaľ   právna   zástupkyňa   na   pojednávaní   dňa   6.   11.   2012   tvrdila, že odporcovia by mali platiť vzhľadom na uvedenú správu od spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ − servisná revízia hasiacich prístrojov zo dňa 16. 5. 2012, sumu 6 € mesačne a nie sumu 13,34 € mesačne, ako požaduje navrhovateľ s tým sa súd nestotožnil, nakoľko súd v konaní od Obce ⬛⬛⬛⬛ nezisťoval za čo sa v obci prenajímajú garáže, ale nebytové priestory a vo, vzťahu k predmetnej garáži považoval za primeranú sumu prenájmu 13,34 € mesačne, voči ktorej sume pôvodne odporcovia nemali žiadne výhrady, čo konštatuje vo svojom rozhodnutí aj Krajský súd (č. l. 196 ).

Pokiaľ právna zástupkyňa odporcov na pojednávaní dňa 2. 11. 2010 tvrdila, že v nájomnom, ktoré platia   odporcovia mesačne vo výške 78,14 € je zahrnutá aj platba za garáž, toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože navrhovateľ doručil odporcom evidenčný list o výpočte nájomného zo dňa 10. 3. 2004, z ktorého je zrejmé, že odporcovia sú povinní za byt bez garáže platiť navrhovateľovi sumu 79,17   € (2.385 Sk) mesačne a správnosť výpočtu bola potvrdená aj záznamom z cenovej kontroly zo dňa 22. 1. 2010, ktorú kontrolu vykonala   Správa   finančnej   kontroly na   podnet   odporcov.   Následne   správa finančnej kontroly túto skutočnosť oznámila   odporcom listom zo dňa 16. 2. 2010, kde uviedla, že spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ neprekročila maximálne ceny nájmu   bytu   a   uplatnila   ich   v   zmysle   cenových   predpisov.   Kontrolou   nebolo   zistené porušenie cenovej disciplíny (č. l. 32 PV). Preto tvrdenie odporcov, že v rozhodnom období platili aj nájomné za užívanie garáže, nie je teda pravdivé a nezodpovedá skutočnostiam, zisteným z pripojených listinných dôkazov. Pokiaľ právna zástupkyňa odporcov žiadala započítať pohľadávku 410,22 €, ktorú zadržalo spoločenstvo na preplatkoch za dodávku plynu,   považoval   súd   tento   návrh   za   bezpredmetný,   nakoľko   ide   o   vzťah   medzi spoločenstvom vlastníkov bytov „Bytovka “ a odporcami. Pokiaľ zástupkyňa odporcov žiadala   započítať   voči   pohľadávke   navrhovateľa   sumu   78,07   €,   ktorá   suma   pozostáva z platieb za sporák a ohrievač vo výške 1,60 € mesačne t. j. ročne 49 x 12 a následne za štyri   roky,   rovnako   aj   v   tejto   časti   považoval   súd   návrh   za   nedôvodný,   nakoľko odporcovia   tieto   spotrebiče   doposiaľ   navrhovateľovi   nevrátili   a   nemal   vedomosť   o   ich výmene odporcami. S názorom Okresného súdu, pokiaľ ide o vyššie uvedené námietky sa stotožnil aj Krajský súd vo svojom rozhodnutí.»

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   krajského   súdu   v   spojenís argumentáciou okresného súdu možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožnoteda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnutý rozsudok krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu mali byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenomzávere nič nemení okolnosť, že sťažovatelia sú iného názoru. Ich odlišný právny názor totižnemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy adohovoru.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku krajskéhosúdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnilsvoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladupríslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   krajský   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľnýpre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Konajúce   súdy   zistený   skutkový   stav   právne   posúdili   podľa   §   451   ods.   1   a   2Občianskeho   zákonníka.   Konajúce   súdy   skúmali   právnu   povahu   predmetu   užívaniasťažovateľmi a dospeli k záveru, že sťažovatelia užívajú nebytový priestor – garáž, poukázalipritom na rozhodnutie Okresného úradu v Žiari nad Hronom z 21. júla 1997. Vychádzalitiež zo zistenia, že sťažovatelia predmetnú garáž užívajú bez právneho titulu, pretože snavrhovateľom neuzavreli zmluvu o nájme, a uviedli tiež spôsob, akým ustálili priemernúcenu nájmu nebytových priestorov za mesiac v obci ⬛⬛⬛⬛. Krajský súd ajokresný súd sa zaoberali dôkazom, ktorý predložili sťažovatelia – zápisom z protipožiarnejkontroly   zo   16.   mája   2012,   a   tiež   aj   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   žiadali   započítaťpohľadávku vo výške 410,22 € voči spoločenstvu z titulu preplatku na nájomnom. Rovnakotak hodnotili argumentáciu sťažovateľov, že v nájomnom za byt je zahrnutá aj platba zagaráž.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súduako odvolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudok z 25. marca 2014, ktorýmpotvrdil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zo   6.   novembra   2012,   nemá   znakyarbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi a príslušnými hmotnoprávnymipredpismi   (napr.   §   451   ods.   1   a   2   Občianskeho   zákonníka),   s   tým,   že   krajský   súdako odvolací súd v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa svoje záveryprimerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorejkonštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymia hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti,ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   rozsudkomz 25. marca 2014.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   právnym   názorom   krajského   súduako odvolacieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavnéhosúdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikáciizákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   príslušnýchustanovení Občianskeho zákonníka – predovšetkým § 451 ods. 1 a 2 krajským súdomako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľov vyjadrujú odlišný právnynázor   na   preukázaný   skutkový   stav,   avšak   bez   toho,   aby   indikovali   relevantnýústavnoprávny   rozmer,   t.   j.   vecnú   súvislosť   týchto   námietok   s   namietaným   porušenímoznačených práv podľa ústavy a dohovoru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že predmetom namietanéhokonania pred   všeobecnými   súdmi je „bagateľná vec“, za ktorú sa podľa   § 238   ods. 5Občianskeho   súdneho   poriadku   považuje   peňažné   plnenie   neprevyšujúce   trojnásobokminimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   pričomna príslušenstvo sa neprihliada.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje protirozhodnutiu   orgánu   verejnej   moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytujeústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosťsignalizuje,   že   došlo   k zásahu   do   základných   práv   alebo   slobôd   v   mimoriadnezávažnom rozsahu   [intenzite   (IV. ÚS 414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011,IV. ÚS 717/2013)].   Vo   veci   sťažovateľov   o takýto   výnimočný   prípad   podľa   názoruústavného súdu zjavne nejde.

Sťažovatelia tiež namietajú, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jehorozsudkom z 25. marca 2014 bol porušený aj čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru ústavný súd v zhode so svojoudoterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že toto ustanovenie dohovoru obsahuje predovšetkýmpozitívny   záväzok   štátu   premietnuť   do   právneho   poriadku   tie   antidiskriminačné   zásadya opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmiverejnej   moci   Slovenskej   republiky   v   individuálnych   prípadoch   (III.   ÚS   51/08,IV. ÚS 310/2012).

Navyše   zo   sťažnosti   zjavne   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   čl.   14dohovoru v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľačl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Keďže   ústavný   súdv posudzovanom   prípade   dospel   k   záveru,   že   vo   veci   sťažovateľov   nemohlo   dôjsťk porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 25. marca 2014 a postupom, ktorýpredchádzal jeho vydaniu, nemožno uvažovať ani o tom, že nimi došlo k porušeniu čl. 14dohovoru.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosťuž pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolv tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľov   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015