znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 60/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B.   F.,   PhD.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   v   spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš sp.   zn.   3   Er   207/07   z   25.   mája   2011,   ako   aj   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 34/2012 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v spojení   s   porušením   ustanovenia   čl.   14   dohovoru   postupom   a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 207/07 z 25. mája 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 34/2012 z 31. mája 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol tento dlžník povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Súčasťou úverovej zmluvy bola aj dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi zmluvnými stranami z tejto úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B.

Z dôvodu, že dlžník svoje záväzky vyplývajúce mu z predmetnej úverovej zmluvy dobrovoľne neplnil, tieto sa voči sťažovateľke stali splatné a v nadväznosti na uvedené na základe   dojednanej   rozhodcovskej   doložky   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské konanie pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom.

Následne,   na   podklade   uvedeného   exekučného   titulu   (rozhodcovský   rozsudok) sťažovateľka iniciovala začatie exekučného konania, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou   zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcie,   avšak   po   vydaní poverenia pre súdneho exekútora okresný súd napádaným uznesením sp. zn. 3 Er 207/07 z 25. mája 2011 toto exekučné konanie zastavil.

V   dôsledku   odvolania   sa   sťažovateľky   proti   označenému   rozhodnutiu   okresného súdu, krajský súd toto uznesením sp. zn. 9 CoE 34/2012 z 31. mája 2012 ako vecne správne potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich porušeniu   malo   dôjsť   predovšetkým   tým,   že   zastavením   už   riadne   začatého a prebiehajúceho   exekučného   konania,   na   vykonanie ktorého   už   raz   okresný   súd   udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného,   v   kompetencii   ktorého   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   k   dispozícii   exekučný   titul,   a   to   rozhodcovský rozsudok,   avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresného   súdu   podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd. Okrem tohto sťažovateľka tiež namieta, že podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov mal dlžník k dispozícii na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj iný prostriedok nápravy, a to žalobu podľa § 40 tohto zákona, túto kompetenciu si však podľa sťažovateľky nezákonne prisvojil exekučný súd, a to podľa sťažovateľky bez náležitého zdôvodnenia.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladalo ustanovenie § 57 ods.   5 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č.   233/1995 Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   od   9.   augusta   2012,   ako   aj   to,   že   obidva   súdy   vec nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakcii s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   pretože   sa   podľa   sťažovateľky žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   prečo   dojednanie   rozhodcovskej   doložky v úverových zmluvách považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa   sťažovateľky   nerešpektovali   ani   jej   návrh   na   prerušenie   konania   a   predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval,   že   napádanými   uzneseniami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   došlo k porušeniu   ňou   označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave,   dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem   toho   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   a   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   3   Er   207/07   z   25.   mája   2011,   ako   aj   postupom   a   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 34/2012 z 31. mája 2012.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného súdu

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   a   postupom   okresného   súdu   ústavný   súd v prvom   rade   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode porušenie, ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Er 207/07 z 25. mája 2011, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 34/2012 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa k návrhu na začatie konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že jednou zo zákonom o ústavnom súde požadovaných   obligatórnych   náležitostí   sťažnosti   spôsobilej   iniciovať   konanie   pred ústavným súdom   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy je aj pripojenie napádaného rozhodnutia, v príčinnej   súvislosti   s   ktorým   malo   dôjsť   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľkou označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave   alebo   kvalifikovanej medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná. Uvedená požiadavka je o to viac opodstatnená v prípadoch, v ktorých sa sťažovateľ domáha vecného, resp. materiálneho preskúmania   ním   napádaného   rozhodnutia,   bez   predloženia   ktorého   toto   nie   je   možné realizovať.

V   danom   prípade   sťažovateľka   k   sťažnosti   smerujúcej   proti   krajskému   súdu nepredložila   ňou   napádané   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   exekučné   konanie zastavené, pričom sťažovateľka síce vo svojej sťažnosti proklamovala, že toto rozhodnutie predloží   ústavnému   súdu   na jeho požiadanie,   avšak   vzhľadom   na   citované   ustanovenie zákona o ústavnom súde a najmä vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom znalým práva, ústavný súd nepovažoval za potrebné sťažovateľku vyzývať na predloženie predmetného rozhodnutia, ktorého povinnosť predloženia vznikla už pri samotnom podaní sťažnosti.

Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného aj pri posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný pri orgáne, ktorého   úlohou   je   chrániť   ústavnosť.   Ústavný   súd   je   však   zároveň   toho   názoru,   že v okolnostiach danej veci nemožno vôbec o prípadnom formalizme pri odmietnutí sťažnosti hovoriť.   Ústavný   súd   už   totiž   v   minulosti   mnohokrát   vyzýval   sťažovateľku   v   typovo (skutkovo a právne) obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností z toho   dôvodu,   že   nespĺňali   ani   zákonom   predpísané   náležitosti.   In   concreto   išlo   aj o nepredloženie   kópií   právoplatných   rozhodnutí   súdov,   ktorých   postup   a   rozhodnutia sťažovateľka   namietala   a   namieta   (pozri   napr.   I.   ÚS   283/2012,   I.   ÚS   284/2012, III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012, a III. ÚS 282/2012, III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 500/2012, IV. ÚS 526/2012 a iné). Sťažovateľka si preto musí byť vedomá toho, že ani sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 13237/2012 nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Sťažovateľka   mala možnosť   kópiu   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   ústavnému súdu doručiť, čo však neurobila.

Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to, že   ústavný   súd   už   v   typovo   zhodných   veciach   sťažovateľky   vo   svojich   rozhodnutiach poukázal   aj   na   už   identifikované   nedostatky   jej   sťažností,   ústavný   súd   túto   sťažnosť odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013