znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 60/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. C., K., zastúpeného advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 276/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. C.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2012 doručená sťažnosť I. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 276/2010, správne má byť sp. zn. 2 Co 276/2011.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Porušovateľom   základného   práva   sťažovateľa   je   všeobecný,   vecne   a   miestne príslušný odvolací súd, konajúci vo veci, ktorým je Krajský súd v Bratislave...

V občiansko-právnom konaní vo veci žalobcov/navrhovateľov: 1.) I. C.,... 2.) J. C.,... 3.) J. C.,... 4.) M. C.,... 5.) A. C.,... 6.) E. C.,... 7.) A. Č.,... 8.) A. Č.,... 9.) Z. Č.,... 10.) A. Č.,... všetci zast. advokátskou kanceláriou H., s.r.o... proti žalovaným/odporcom: 1.) SR - Ministerstvo spravodlivosti SR,..., 2.) SR -Ministerstvo vnútra SR,..., 3.) SR - Ministerstvo financií   SR,...,   4.)   SR   -   Ministerstvo   hospodárstva   SR,...,   vedenom   na   Okresnom   súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/102/2004, o náhradu škody, sťažovateľ podal dňa 23. apríla 2004 žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (v zmysle § 18 a nasl. z. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) o zaplatenie 2.060.000,- Sk (68.379,47 Eur) s príslušenstvom....

Po viac než šiestich rokoch nečinnosti Okresný súd Bratislava I, ako súd prvého stupňa konajúci vo veci, svojim rozsudkom zo dňa 25. mája 2010, č. k. 9C 102/2004 - 152, predmetný   návrh zamietol a   zároveň   nepriznal   odporcom   náhradu   trov   konania.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   okrem   iného   tým,   že   predmetnú   žalobu   možno   považovať   za predčasne podanú a zároveň súd dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady   zodpovednosti   odporcov   za   škodu   titulom   nesprávneho   úradného   postupu a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Sťažovateľ podal proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa, dňa 24. júna 2010, včas odvolanie, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Po viac než pätnástich mesiacoch nečinnosti vydal Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, dňa 19. októbra 2011 rozsudok, č. k. 2Co 276/2010-198, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. Odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 25. novembra 2011. Z uvedených skutočností vyplýva, že Okresný súd Bratislava I ako prvostupňový súd a následne Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd právoplatne rozhodli v predmetnom konaní po viac než siedmich rokoch a piatich mesiacoch, a to bez zavinenia na strane sťažovateľa, ostatných žalobcov alebo žalovaných....

Neodôvodnené   prieťahy,   ktorými   sa   konanie   nezmyselne   predĺžilo,   a   to   najmä nečinnosťou   Okresného   súdu   Bratislava   I   a   následnou   nečinnosťou   Krajského   súdu v Bratislave, viedli k porušeniu základného práva na prerokovanie veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov.

Nečinnosťou porušovateľa základného práva sťažovateľa vznikla sťažovateľovi ujma spôsobená   bezdôvodným   predlžovaním   stavu   právnej   neistoty,   kedy   všeobecné   súdy nedokázali právoplatne rozhodnúť sťažovateľovu vec v primeranej lehote. Treba zároveň prihliadnuť   na   fakt,   že   požadovaná   náhrada   škody   predstavuje   výšku   finančných prostriedkov   investovaných   do   tzv.   „nebankových   subjektov“,   pričom   tieto   finančné prostriedky predstavovali dlhoročné úspory sťažovateľa...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa I. C., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, bolo postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

2. I. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- EUR..., ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie H., s.r.o.,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia...   za poskytovanie   právnych   služieb)   sťažovateľovi I.   C. v   sume   323,49   EUR...   na   účet advokátskej kancelárie H., s.r.o.,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 276/2010 (pod týmto číslom konania však prebieha celkom iný spor, v ktorom sťažovateľ nie je účastníkom, z príloh k sťažnosti však vyplýva, že ide o spor vedený pod sp. zn. 2 Co 276/2011), dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Podľa zistenia ústavného súdu po odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I vec bola 18. júla 2011 postúpená na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd rozhodol rozsudkom 19. októbra 2011, ktorý mu bol doručený 25. novembra 2011. Krajský súd teda na vydanie rozhodnutia potreboval 3 mesiace. Obdobie troch mesiacov, v ktorých   krajský   súd   rozhodol,   nemožno   podľa   ústavného   súdu   v žiadnom   prípade považovať za neprimerané.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 42/01).   Postup   okresného   súdu   v danej   veci   sa   v napadnutom   konaní   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ústavného súdu teda neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského   súdu   v označenom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012