znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 60/2010-124

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 3 T 25/2009 z 11. októbra 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 343/09 z 3. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2009 doručená sťažnosť J. T., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými   4.   januára   2010,   7.   januára   2010,   18. januára   2010,   19.   januára   2010, 25. januára 2010 a 2. februára 2010, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 25/2009 z 11. októbra 2009 a uznesením Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   To   343/09 z 3. novembra 2009.

Z obsahu sťažovateľových podaní vyplývalo, že namietal neústavnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý ho vzal do väzby, a krajského súdu, ktorý toto rozhodnutie potvrdil, s odôvodnením, že vo veci rozhodoval sudca v rozpore s rozvrhom práce, že nedostatočne zistil skutkový stav vo veci, že neprihliadol na jeho osobu z objektívneho pohľadu. Tvrdil ďalej,   že   súdy   porušili   zákon   v   tom,   že   nezohľadnili   skutočnosť,   že   väzba   môže   byť nariadená len v mimoriadnych prípadoch, čo sa však jeho netýkalo, takže v konečnom dôsledku   súdy   postupovali   v   rozpore   s   jeho   ústavnými   právami.   Z   toho   dôvodu   proti uvedeným rozhodnutiam súdov podal dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   o ktorom   ešte   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu rozhodnuté   nebolo.   Z   obsahu   jedného   z   podaní   vyplývalo,   že   okresný   súd   vo   veci   už meritórne rozhodol 19. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 25/2009, ktorým bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   z trestného   činu   krádeže   podľa   §   212   ods.   2   písm.   a) Trestného   zákona   a   odsúdený   na   trest   odňatia   v   trvaní   10   mesiacov   nepodmienečne. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Ukladá Krajskému súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5 To 343/09 pre osobu: J. T.... z väzby prepustiť na slobodu, pretože väzba a vyššie s ňou spojené rozhodnutia nemajú právne relevantnú oporu a podklad v § - zákona č. 301/2005 Z. z. Tr. poriadok a najmä nemajú oporu v Ústave Slovenskej   republiky pretože sú v zjavnom rozpore s princípmi právneho štátu zakotvenými v článku: 1 ods. 1 veta prvá a nasl. text a význam Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému   súdu   a   v   Žiari   nad   Hronom   a   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici spoločne   ukladá   povinnosť   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   oprávnenému   zástupcovi v zmysle a podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   zákonnosť   a následne   aj   ústavnosť rozhodnutí okresného súdu sp. zn. 3 T 25/2009 z 11. októbra 2009 a krajského súdu sp. zn. 5 To 343/09 z 3. novembra 2009.

Podľa citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna.

Sťažovateľ   na   ochranu   svojich   onačených   práv   proti   namietaným   rozhodnutiam využil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie – ktoré podal najvyššiemu súdu.Ústavný súd zistil, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu o dovolaní najvyšším súdom ešte rozhodnuté nebolo.

Platná právna úprava Trestného poriadku v súčasnosti umožňuje domáhať sa právne účinným   spôsobom   ochrany   svojich   základných   práv   v   rámci   ďalšieho   konania   pred najvyšším súdom. V tomto konaní môže sťažovateľ uplatniť všetky svoje námietky proti rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu, pretože v právomoci dovolacieho súdu je posúdenie všetkých relevantných skutkových a právnych okolností prípadu. Ako primárny ochranca   ústavnosti   viazaný   čl.   152   ods.   4   ústavy   (výklad   a   uplatňovanie   ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou) je najvyšší súd v rámci dovolacieho konania oprávnený a zároveň povinný dbať na   ochranu   základných   práv   účastníkov   konania   vrátane   ústavne   súladného   výkladu a aplikácie   relevantných   opravných   noriem   vzťahujúcich   sa   na   daný   prípad.   Za   daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v právnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecného súdu.

Opačný   postup   by   navyše   viedol   k   ústavne   neakceptovateľnej   situácii,   keď   by skutkový stav podstatný na rozhodnutie zároveň zisťovali a následne vo veci rozhodovali paralelne dva súdy.

Na základe uvedených skutočnosti ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2010