znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 60/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. F., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   12/2008 zo 14. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. F. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2008   telefaxom   a   11.   septembra   2008   poštou   doručená   sťažnosť   K.   F.,   V.,   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základných   práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi č. k. 1 T 170/2004 - 182 zo dňa 23. 1. 2006 odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák....

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie... Prvostupňový rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3To 52/2006 zo   dňa   12. 3. 2007   zrušený   vo   výroku   o   treste   zákazu   činnosti   riadiť   motorové   vozidlá s poukazom na ustanovenie § 259 ods. 3 Tr. por. a § 258 ods. 1 písm. e) Tr. por.... Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie..., o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR   uznesením   č.   k.   1   Tdo   12/2008   zo   dňa   14. 5. 2008  ...   tak,   že   dovolanie   odmietol s poukazom na to, že nie sú splnené dovolacie dôvody....

Podľa   názoru   sťažovateľa   porušil   Najvyšší   súd   SR   pri   svojom   rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Takto došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

V tejto súvislosti bol porušený najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd  ...   a   tým   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie tým, že sa s jeho obhajobou súdy nedostatočne a v rozpore s vykonanými dôkazmi vysporiadali, čo Najvyšší súd SR akceptoval.

Sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd SR svojím konaním porušil tiež článok 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrený princíp prezumpcie neviny a článok 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrené právo na obhajobu....

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne vychádza zo záveru opretého iba o jeden dôkaz

- znalecký posudok rakúskeho znalca a jeho záverom prispôsobenú výpoveď svedkyne..., pričom aj túto výpoveď nehodnotí objektívne, ale vyvodzuje znej záver, ktorý nemôže obstáť, t. j. že z jej výpovede vyplýva, že do vozidla sťažovateľa nemohlo naraziť iné vozidlo. Súd poukazuje na závery znaleckého posudku rakúskeho znalca, ktorý ako jediný považuje za správny, hoci ho ako znalecký posudok ani nemožno brať, je len listinným dôkazom, nebola možnosť v konaní pred súdom tohto znalca vypočuť.

Súd   obchádza   obranu   sťažovateľa   a   nevysporiadava   sa   s   ňou,   obchádza   chyby rakúskych policajných orgánov a vyberá si len tie dôkazy, ktoré zapadajú do skutkovej verzie zvolenej súdom.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup,   v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší   súd   SR   takýto   postup   akceptuje,   dovolacie   dôvody   nevidí   a   to s rozporuplným názorom, že každý procesný úkon vykonaný podľa práva niektorého zo štátov Európskej únie má rovnakú platnosť aj v inom členskom štáte tak, akoby tento úkon urobil orgán tohto štátu.

Najvyšší   súd   nevidel   dovolacie   dôvody   za   situácie,   že   v   trestnom   konaní   bol sťažovateľ   uznaný   vinným   i   keď   ako   obžalovaný   poprel   spáchanie   skutku,   že   i   keď   sa poškodený k nehodovému deju nevedel vyjadriť, že i keď sa k nemu nevedela presne vyjadriť ani svedkyňa V. P., že i keď svedok Ing. G. B. obranu sťažovateľa nevylúčil a i znalec Ing. K. G. Csc. ju nevylúčil a pripustil aj verziu dopravnej nehody podľa sťažovateľa, tak aj tak súd dospel k záveru, že sa trestnej činnosti sťažovateľ dopustil.

Toto svoje rozhodnutie oprel súd o listinné dôkazy poslané z Rakúskej republiky s tvrdením, že na mieste nehody bol rakúsky znalec a nenašiel tam žiadne úlomky z nárazu. S námietkami sťažovateľa k tejto otázke v tom, že na mieste sa stopy nachádzali, sa bližšie súd nezaoberal a obišiel aj skutočnosť, že znalec Ing. K. G. Csc. v posudku na strane 41 v odpovedi na otázku č. 2 uviedol, že moja alternatíva priebehu nehodového deja je technicky prijateľnejšia.

Súd   si   bez   akejkoľvek   opory   vo   vykonaných   dôkazoch   osvojil   predpoklad,   že sťažovateľ chcel s vozidlom odbočiť na odpočívadlo, že sa tak rozhodol náhle a že preto prudko   strhol   riadenie   smerom   doprava,   druhostupňový   súd   takúto   dôležitú   skutočnosť dokonca považoval za právne irelevantnú (ide o zistenie príčiny nehody)....

Znalec   svoj   posudok   spracoval   alternatívne,   pretože   nemôže   vylúčiť   ani   jednu z oboch možností.

Prijať len jednu z alternatív dvoch možných spôsobov priebehu skutku možno iba vtedy,   ak   je   tento   skutkový   dej   vykonaným   dokazovaním   jednoznačne   a   nepochybne preukázaný, kým druhá alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní, hoci bolo realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.

Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 10/2001 a iné).

Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré nemožno   rozptýliť   vykonaním   a   skúmaním   ďalších   dostupných   dôkazov,   je   nevyhnutné rozhodnúť v prospech obvineného.

Aj   keď   rakúsky   znalec   nepripustil   verziu   nehody   sťažovateľa   a   od   začiatku   ju odmietal, v konaní pred súdom sa táto verzia nehody nevylúčila a znalec Ing. K. G. Csc. ju dokonca pokladal za technicky prijateľnejšiu.

To,   že   rakúsky   znalec   pristupoval   k   veci   tak   ako   pristupoval,   nemožno   hodnotiť v neprospech sťažovateľa. Rakúsky znalec žiadne stopy, ktoré nezodpovedali jeho názoru ako k nehode došlo, nezabezpečoval, iba dva stery z auta, ktoré nikto nevyhodnocoval. Tiež je potrebné uviesť, že do príjazdu polície po mieste nárazu prešlo X vozidiel, i ťažkých, čo úlomky premiestňuje a rozptyľuje.

Okrem   toho,   upratovacia   služba   diaľnicu   čistila   a   dokonca   našla   stopy,   ktoré odovzdala znalcovi, čo svedčí o tom, že námietkami v tomto smere sa súd mal zaoberať a vysporiadať sa s nimi. Ako možno z pohľadu sťažovateľa prijať fakt, že rakúska polícia dovolila miesto   nehody vyčistiť bez toho,   aby boli   zaistené stopy a aby im potom táto upratovacia služba jednotlivé stopy dokonca sama odovzdávala...

Na fotografiách zabezpečených rakúskou políciou je zreteľné, že sa zaoberali iba verziou nehody spočívajúcou v náhlom strhnutí riadenia, fotografie robili po vyčistení cesty a zamerali sa na šmykové stopy.   Fotografie urobené ešte za tmy zachytávajú celý rad drobných stôp - črepín, ktoré boli jednoducho odpratané a nikto sa nimi nezaoberal. Na strane 17 Zápisnice Krajinského policajného veliteľstva pre Korutánsko je údaj, že z motorového vozidla PD 99-88 bola odobraná nejaká vzorka laku, ktorá vyhodnocovaná tiež nebola....

Najvyšší   súd   SR   tieto   dôvody   považoval   za   irelevantné   vo   vzťahu   k   do   volacím dôvodom.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 1 Tdo 12/2008 zo   dňa   14. 5. 2008   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   článkov   8   ods.   2   a   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   k   porušeniu   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 1 Tdo 12/2008 zo dňa 14. 5. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, v čl. 8 ods. 2 a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp.   zn. 1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

1. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (ale aj v čl. 36 ods. 1 listiny a obdobne   aj   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom   konaní.   Takýmto   predpisom v posudzovanej   veci   je   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania   pred   trestným   súdom   vrátane   konaní   o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch podľa   ôsmej   hlavy   tretej   časti   Trestného   poriadku.   V dovolacom   konaní   procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa   zaoberal   a   vysporiadal   s dôvodmi   sťažovateľa,   ale   pretože   sa   s nimi   nestotožnil, dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol: „Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 258 ods. 1 písm. e) Tr. por. na základe § 259 ods. 3 Tr. por.... zrušil výrok o treste zákazu činnosti rozsudku Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. 1 T 170/2004, zo dňa 23. januára 2006, ktorým bol obvinený K. F. uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.... za čo mu bol uložený podľa § 224 ods. 2 Tr. zák.... trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, pričom výkon trestu mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 59 ods. 1 Tr. zák.... podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 30 (tridsať) mesiacov a súčasne mu bol uložený podľa § 49 ods. 1 Tr. zák.... trest zákazu činnosti riadenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v trvaní 3 (troch) rokov.

Obvinený K. F. podal prostredníctvom obhajcu dovolanie proti rozsudku krajského súdu, uplatniac dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i), písm. g) Tr. por., teda   s   odôvodnením,   že   zásadným   spôsobom   porušené   jeho   právo   na   obhajobu,   že rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku,   alebo   na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

V   odôvodnení   dovolania   obvinený   predovšetkým   vyjadril   názor,   že   rozsudok Krajského   súdu   v   Trenčíne   vychádza   len   zo   záveru   opretého   iba   o   jeden   dôkaz,   a   to znalecký   posudok   rakúskeho   znalca,   a   to   napriek   tomu,   že   znalec   nebol   pred   súdom vypočutý. Tento znalecký posudok bolo možné hodnotiť len ako listinný dôkaz. Tým, že bola obvinenému odňatá možnosť ústneho vypočutia rakúskeho znalca, bolo zásadne porušené jeho právo na obhajobu. V tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedkyne V. P., ktorú súd vyhodnotil tendenčné. Dovolateľ dôvodil, že v týchto okolnostiach vidí dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Tr. por.

Dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   dôvodil   dovolateľ argumentáciou založenou na tvrdení, že krajský súd vykonané dôkazy nevyhodnotil správne a   v   tejto   súvislosti   sa   zaoberal   rozborom   jednotlivých,   vo   veci   vykonaných   dôkazov. Poukázal najmä na závery znalca Ing. K. G. CSc., výpoveď svedkyne V. P. a listinné dôkazy zadokumentované orgánmi Rakúskej republiky. Vyjadril názor, že Krajský súd v Trenčíne sa vo svojom rozsudku s výsledkami dokazovania riadne nevysporiadal a na základe toho vyvodil nesprávne skutkové závery.

Z   uvedených   dôvodov   obvinený   navrhol,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec vrátil tomuto súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol....

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal, či majú podané dovolania   všetky   obsahové   a   formálne   náležitosti,   či   sú   prípustné   a   či   boli   podané oprávnenými osobami a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne   skončená.   V   posudzovanom   prípade   je   napadnutým rozhodnutím   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   ako   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol odsudzujúci rozsudok prvostupňového súdu (ktorým bol obvinený uznaný vinným a bol mu uložený trest), zrušený len v časti výroku o treste zákazu činnosti.

Proti takémuto druhu rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným prostredníctvom obhajcu, bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por. a § 373 Tr. por. K podaniu dovolania došlo na Okresnom súde v Prievidzi, t. j. v mieste uvedenom v ustanovení § 370 Tr. por.

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napadané, tak aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Obvinený poukazuje na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda na to, že bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, ďalej na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.   teda,   že   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané zákonným spôsobom.

Obvinený   dovolacími   námietkami   spochybňuje   správnosť   a   zákonnosť   vykonania vyšetrovania predmetnej dopravnej nehody, najmä, že policajné orgány Rakúskej republiky nevykonali   všetky   potrebné   úkony,   resp.   vykonali   ich   nedôsledne.   Rovnako   namietal   aj ustálené skutkové okolnosti dopravnej nehody, a v tejto súvislosti poukázal na nedostatočné hodnotenie   vykonaných   dôkazov   zo   strany   okresného   a   krajského   súdu   a   domáha   sa v konečnom dôsledku oslobodenia spod obžaloby s poukazom na to, že predmetnú dopravnú nehodu nezavinil a jej vzniku nemohol zabrániť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) Tr. por. dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli   zásadným   spôsobom   porušené   obhajobné   práva   obvineného   a   či   je   rozhodnutie založené na nezákonne vykonaných dôkazoch.

Z obsahu relevantných častí trestného spisu vyplýva, že Okresný súd v Prievidzi okrem   iného   vykonal   dokazovanie   oboznámením   znaleckého   posudku   Dipl.   Ing.   W.   S. súdneho znalca pre techniku dopravy, bezpečnosť premávky, havarijné škody a strojárstvo, ktorý   na   pokyn   Krajského   súdu   v   Klagenfurte   v   Rakúskej   republike   vykonal   obhliadku miesta nehody, ohliadku na nehode zúčastnených motorových vozidiel a vyhotovil znalecký posudok o celkových príčinách dopravnej nehody.

Dovolací súd sa nestotožňuje s dovolacími námietkami obvineného založenými na tvrdení, že tento dôkaz bol vykonaný v rozpore so zákonom, resp., že pri jeho vykonaní boli zásadne   porušené   jeho   obhajobné   práva.   Každý   procesný   úkon   vykonaný   podľa   práva niektorého zo štátov Európskej únie má rovnakú platnosť aj v inom členskom štáte tak, akoby tento úkon urobil orgán tohto štátu.

Z obsahu trestného spisu je celkom nepochybné, že prvostupňový súd v posudzovanej veci tento dôkaz riadne a zákonným spôsobom vykonal, a to za účasti obvineného a jeho obhajcu s možnosťou v plnom rozsahu svoje obhajobné práva uplatniť.

Na základe uvedených zistení najvyšší súd uzatvára, že súd konal plne v súlade so zákonom a teda v tomto smere mu nemožno nič vytknúť.

Obvinený   sa   v   časti   IV.   svojho   dovolania   prevažne   zaoberal   rozborom   dôkaznej situácie, najmä rozborom niektorých jednotlivých dôkazov a namietal správnosť zisteného skutkového stavu.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i) Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie   je   teda   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k   náprave výslovne   uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale   nie   na   revíziu   skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.   Dovolanie   má   byť   len   skutočne   výnimočným   prielomom   do   inštitútu právoplatnosti,   ktorý   je   dôležitou   zárukou   stability   právnych   vzťahov   a   právnej   istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nezakladala   ďalšia   opravná inštancia.

Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o   existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   je   dovolací   súd   vždy   viazaný   konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvineného K. F. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s   ktorými   skutkovými   závermi   sa   stotožnil   aj   odvolací   súd.   Tieto   skutkové   okolnosti obsiahnuté v popise   skutku   potom   poskytujú   spoľahlivý podklad   pre naplnenie   všetkých zákonných znakov trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný vinným.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného K. F. na neverejnom zasadnutí odmietol.“

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie poznamenáva, že tak ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,   X.   v. United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United   Kingdom),   aj doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   v   prípade   Delcourt, resp. Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup   k súdu,   nie   je   absolútne   a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie obmedzení   však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k súdu   takým   spôsobom   a v takej miere,   že by uvedené   právo   bolo   dotknuté   v samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor,   než   prijal   v tejto   veci   najvyšší   súd,   nemôže   viesť   k   záveru   o jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu   však   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zo   strany   najvyššieho   súdu,   osobitne   jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   všeobecných   súdov   v   opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).

Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   (napr. I. ÚS 17/01),   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008 podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   považovať   za arbitrárne   a   nezlučiteľné   s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku.

Pretože   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľom,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia   označeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s poznámkou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti: „Je potrebné uviesť aj to, že sťažovateľ sa s ústavnou sťažnosťou obrátil tiež v tejto veci na Ústavný súd SR, ktorý uznesením č. k. III. ÚS 195/07-10 zo dňa 17. 7. 2007 sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol s poukazom na to, že sťažovateľ disponuje vo veci dostupným a účinným právnym prostriedkom   nápravy   -   dovolaním,   pričom   ústavný   súd   poukázal   na   prípustné   dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Tr. por.“, ústavný súd poznamenáva, že pri svojom   rozhodovaní   o sťažnosti   fyzickej   osoby   vychádza   predovšetkým   zo   skutočností a argumentácie, ako ich sťažovateľ v sťažnosti prezentuje. Pokiaľ sťažovateľ v predošlej sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   4.   mája   2007   namietané   porušenie   základných   práv predložil   a   odôvodnil   spôsobom,   z ktorého   vyplývala   možnosť   podania   mimoriadneho opravného, ako možného účinného prostriedku ochrany jeho základných práv a nápravy ich porušenia, ústavný súd musel jeho sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci odmietnuť. Nie   je   však   v právomoci   ústavného   súdu   posudzovať,   či   tieto   okolnosti   sú   skutočne spôsobilé iniciovať konanie o tom-ktorom opravnom prostriedku. Túto právomoc majú iba orgány o tom rozhodujúce, v tomto prípade najvyšší súd.

2. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu rovnako namieta, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil aj jeho základné práva zaručené v čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a právo zaručené v čl. 8 ods. 2 listiny.

Na podporu svojich tvrdení však sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom signalizovali porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 12/2008 zo 14. mája 2008.Vzhľadom na citovaný čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny a základné práva v nich   obsiahnuté ústavný súd   nezistil   existenciu   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti,   medzi namietaným porušením týchto základných práv a rozhodnutím najvyššieho súdu, na základe čoho   konštatuje,   že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   12/2008 zo 14. mája   2008 nemá   účinky   takého   rozhodnutia,   ktoré   by   bolo   spôsobilé   porušiť označené právo sťažovateľa, a preto bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu   a náhrady   trov   konania   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práv   alebo   slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009