znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 60/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   R.,   t.   č.   vo   väzbe   L.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. T., T., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   73/2007   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 51/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 22. augusta 2007 doručená sťažnosť J. B., R, t. č. vo väzbe L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   73/2007 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 51/2007.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T., Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru ekonomickej kriminality (ďalej len „vyšetrovateľ ) ČVS: KRP-23/OEK-TN-2006 zo 14. marca 2007 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a) a b), ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) s poukazom na § 138 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a prečin porušovania práv k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a obchodnému menu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 281 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 40/2007 zo 17. marca 2007 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo 22/2007 z 10. apríla 2007 zamietol.

Dňa   25.   mája   2007   bolo   Krajskej   prokuratúre   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) doručené podanie sťažovateľa označené ako „(...) ponuka peňažnej záruky na prepustenie z väzby v prípravnom konaní podľa § 81 TP“, ktoré krajská prokuratúra 4. júna 2007 predložila so svojím stanoviskom okresnému súdu ako žiadosť o prepustenie z väzby, ktorej nevyhovela.

Okresný súd podanie sťažovateľa posúdil ako „návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou“, o ktorom uznesením č. k. 0 Tp 73/2007-15 na verejnom zasadnutí 20. júna 2007 rozhodol tak, že „žiadosť“ sťažovateľa „na prepustenie z väzby zamieta“ a „súd neprijíma ponúknutú peňažnú záruku ako náhradu za väzbu“.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 6 Tpo 51/2007-28 z 19. júla 2007 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «(...) Po vznesení obvinenia Okresný súd v Trenčíne uznesením zo dňa 17. 3. 2007 ma počnúc zadržaním 13. 3. 2007 vzal do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Už vtedy obhajoba v sťažnosti namietala, že skutok uvedený vo vznesení obvinenia nie je ničím podložený a nie sú dané ani dôvody väzby, lebo nemám možnosť v podnikaní pokračovať a neboli preukázané žiadne skutočnosti, že by som sa snažil konanie ovplyvňovať.

Táto sťažnosť bola Krajským súdom v Trenčíne zamietnutá a v ďalšom konaní bola mojím obhajcom odmietnutá akákoľvek možnosť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, čo bolo umožnené až môjmu obhajcovi JUDr. J. T., a to až dňa 2. 7. 2007, teda takmer 4 mesiace po mojom zadržaní a vzatí do väzby. (...)

Pri nahliadnutí do spisu môj obhajca zistil, že vznesenie obvinenia bolo nezákonné, lebo v čase vznesenia obvinenia nebolo preukázané, že sa stal trestný čin, lebo ešte pri nahliadnutí   do   spisu   neboli   zabezpečené   relevantné   dôkazy   nasvedčujúce   dôvodnému podozreniu zo skutku, pre ktorý som stíhaný.

Nahliadnutiu do spisu predchádzala ponuka peňažnej záruky na prepustenie z väzby, podaná mojim obhajcom 25. 5. 2007, kedy nebolo možné argumentovať na základe znalosti spisu,   pretože obhajobe nebolo umožnené sa so spisom oboznámiť a vyvracať tvrdenia polície a prokuratúry, ktoré si osvojovali aj súdy. V tomto návrhu obhajoba poukázala na moje práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a poukazovala na to, že od vzatia do väzby uplynula určitá doba, za ktorú bolo možné   preveriť   moju   obhajobu,   pričom   bolo   zdôraznené,   že   v   mojom   prípade   ide o bezúhonnú osobu a charakter údajnej trestnej činnosti nemôže byť dôvodom na to, aby súd nestanovil príslušnú kauciu a neprepustil ma z väzby.

K   návrhu   na   ponúknutie   peňažnej   záruky,   ktorý   bol   podaný   cestou   Krajskej prokuratúry v Trenčíne,   sa krajská prokuratúra vyjadrila ako k návrhu na prepustenie z väzby tak, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. trvajú, lebo vo veci je potrebné vykonať znalecké dokazovanie a výsluchy svedkov, stým že z taktických dôvodov neboli vykonané konfrontáciami medzi mnou a predajcami náhradných dielov v Č., ale že inak prebieha vyšetrovanie plynulo, z čoho je teda zrejmé, že keďže vyšetrovanie pokračuje, mohol by som vykonávať kolúzne aktivity.

Ďalej prokuratúra tvrdila, že som údajne páchal trestnú činnosť dlhší čas, čím som si mal zabezpečovať nadštandartné príjmy, z čoho vyplýva dôvod väzby podľa § 71 ods. 1, písm. c) Tr. por.

Okresný   súd   v   Trenčíne   až   20.   6.   2007   teda   takmer   mesiac   po   podaní   návrhu s ponukou peňažnej záruky vo veci vykonal verejné zasadnutie a tak ako prokurátor ani súd sa   otázkou   ponúknutej   peňažnej   záruky   vôbec   nezaoberal.   V   podstate   súd   rozhodol uznesením o tom,   že sa   moja   „žiadosť o prepustenie   z väzby“   zamieta.   Neviem   o   akej žiadosti súd rozhodoval, lebo som žiadnu žiadosť o prepustenie z väzby nepodal a ani z odôvodnenia uznesenia súdu to nemožno ustáliť, pretože uznesenie sa zmieňuje o tom, že 4. 6. 2007 bola súdu postúpená od Krajskej prokuratúry Trenčín žiadosť právneho zástupcu obvineného o prepustenie z väzby a ponúknutá náhrada väzby peňažnou zárukou. Tvrdenie súdu, že bola podaná žiadosť o prepustenie z väzby je nepravdivé a vyplýva asi až z toho, že si súd až na verejnom zasadnutí uvedomil, že predmetom verejného zasadnutia nieje žiadosť o prepustenie z väzby, ale ponuka peňažnej záruky.

Mám za to, že napriek tomu bolo povinnosťou súdu skúmať aj dôvodnosť väzby. Jedným z predpokladov dôvodnosti väzby je existencia dôvodného podozrenia tak, že toto   je   reálne   dané   a   existujú   dôkazy,   že   bol   spáchaný   trestný   čin   a   existuje   dôvodné podozrenie voči určitej osobe.

Zo   spisu,   ktorý   mal   súd   k   dispozícii,   reálnosť   dôvodného   podozrenia   voči   mojej osobe pre spáchanie trestného činu podľa § 233 Tr. zák. dokonca podľa odseku 5 tohto ustanovenia zákona alebo reálnosť spáchania trestného činu podľa § 281 Tr. zák. nijako preukázaná nebola. (...)

Napriek tejto skutočnosti, hneď po mojom zadržaní bola moja vec medializovaná (...). Tvrdím, že tento mediálny tlak má prekryť nedostatok dôkazov, účelové vznesenie obvinenia a účelovú väzbu a je hrubým zásahom do mojich základných ľudských práv. (...) Rozhodnutie súdu o neprijatí záruky a o zamietnutí údajnej žiadosti o prepustenie z väzby som napadol prostredníctvom obhajcu sťažnosťou, podanou 2. 7. 2007, pričom som konštatoval, že som nepožiadal o prepustenie z väzby, ale iba ponúkal peňažnú záruku na prepustenie,   pričom   som   argumentoval   na   základe   nahliadnutia   do   spisu,   že   nebolo preukázané, že sa skutok stal (...).

Krajský súd v Trenčíne o sťažnosti rozhodoval až 19. 7. 2007 a uznesenie, ktorým potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu   v   Trenčíne,   bolo   doručené   môjmu   obhajcovi   až 6. 8. 2007, teda 75 dní potom, čo môj obhajca v mojom mene ponúkol peňažnú záruku na moje prepustenie z väzby. Tvrdím, že táto lehota o rozhodovaní o väzbe nie je primeraná, za čo evidentne zodpovedá štát.

Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení uznesenia tvrdí, že preskúmal na neverejnom zasadnutí   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   v   Trenčíne,   ako i konanie predchádzajúce týmto výrokom. Tvrdí, že som naďalej podozrivý zo skutku tak, ako som stíhaný, a že doterajším vyšetrovaním toto podozrenie rozptýlené nebolo. (...) Tiež poukázal na to, že ide o podozrenie z rozsiahlej trestnej činnosti ako na to Okresný súd v Trenčíne   správne   poukázal   vo   svojom   rozhodnutí.   Pokiaľ   ide   o   ponúknutie   peňažnej záruky poukázal na to, že som dôvodne podozrivý, údajne trvajú dôvody väzby a preto nemožno peňažnú záruku prijať.

Ako som už vyššie uviedol, súdy sa vôbec nezaoberali argumentáciou obhajoby vo vzťahu   k   trestnému   stíhaniu   a   dôvodov   väzby   a   nepreverovali   spis   z   hľadiska   reálnej existencie dôvodného podozrenia, pričom vychádzali jedine z tvrdenia účastníka konania, teda prokuratúry, keď si doslovne osvojili argumentáciu v každom štádiu rozhodovania o väzbe, hoci tvrdenia prokuratúry ako účastníka konania nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch a v spise predloženom súdom na rozhodovanie.

Tým porušili ustanovenie čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (pri trestnom stíhaní) rovní. Tým porušili zároveň čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   podľa   ktorého   každý má   právo na   to,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch,   alebo o oprávnení akéhokoľvek trestného obvinenia vzneseného proti nemu.

Tým, že v konaní pri rozhodovaní o mojich sťažnostiach vo veci väzby konali orgány činné v trestnom konaní a súd neprimerane dlho, porušili ustanovenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého mám právo, aby sa moja vec prerokúvala bez zbytočných prieťahov. A zároveň tým porušili aj moje práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Tým, že som bol zatknutý za okolností, kedy reálnosť obvinenia vzneseného proti mne nebola podložená dôkazmi, došlo k porušeniu môjho ústavného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, pričom toto porušenie mojich práv pretrvávalo pri všetkých rozhodovaniach súdov, keď neskúmali podmienky dôvodnosti mojej väzby. Tým,   že   súdy   odmietli   prijať   ponúknutú   peňažnú   záruku   na   moje   prepustenie a odmietli stanoviť jej výšku, porušili ustanovenia čl. 5 ods. 3 Dohovoru, lebo odmietnutie prijatia záruky tvrdením, že existujú dôvody väzby je popretím môjho základného práva nahradiť väzbu peňažnou zárukou. (...)

Mám   za   to,   že   proti   mne   nie   je   vedený   spravodlivý   proces   v   zmysle   citovaných ustanovení Ústavy SR a dohovoru a tým boli porušené moje základné práva. Poukazujem najmä na to, že moje právo:

1. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a moje právo na rovnosť v konaní pred   zákonom   bolo   porušené   tým,   že   nebola   dodržaná   tzv.   rovnosť   zbraní,   lebo   mojej obhajobe nebolo umožnené po dlhú dobu oboznámiť sa s dôkazmi, na ktorých bolo založené obvinenie proti mojej osobe a rozhodovanie a vyšetrovanie mojej veci trvá neprimerane dlho.

2. namietam zaujatosť súdu v konaní proti mne porušením nestrannosti a rovnosti v konaní,   pretože   súd   akceptoval   predovšetkým   argumenty   orgánov   činných   v   trestnom konaní a to za okolnosti, že moja vec bola medializovaná, pričom som bol vykreslený ako zločinec.

3. namietam jednak nestrannosť súdu pri rozhodovaní o mojej väzbe v zmysle čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, lebo súdy neskúmali reálnosť obvinenia vedeného proti mne a najmä namietam porušenie čl. 5 ods. 3 Dohovoru tým, že moje právo nahradiť väzbu zárukou bolo odmietnuté trvaním, že dôvody väzby trvajú.

Mám za to, že Krajský súd v Trenčíne svojim právoplatným uznesením zapríčinil, že vyššie   uvedené   porušovanie   mojich   základných   práv   v   predchádzajúcom   konaní   nebolo napravené,   namietanými   skutočnosťami   a   argumentáciou   mojej   obhajoby   sa   riadne nezaoberal   a   teda   spôsobil   nespravodlivosť   procesu   vedeného   proti   mne   a   neodstránil porušovanie ľudských práv vo vzťahu k mojej osobe ako som ich citoval.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 51/07 a Okresný súd v Trenčíne v konaní pod sp. zn. 0 Tp 73/2007 porušili čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd ako aj čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR tým, že v konaní proti sťažovateľovi   nekonali   nestranne,   bez   zbytočných   prieťahov,   lebo   sa   nevysporiadali s argumentmi obhajoby pokiaľ ide o nezákonnosť vznesenia obvinenia a dôvodnosť väzby ako aj nedôvodne odmietli možnosť sťažovateľa byť prepustený z väzby na kauciu, čím zapríčinili, že jeho záležitosť nebola spravodlivo a zákonne rozhodnutá.

2. J. B. Ústavný súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume určenej súdom, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. T. do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

V prípade, že Ústavný súd SR rozhodne nálezom, že boli porušené základné práva sťažovateľa ako je vyššie uvedené, navrhujem, 1. aby Ústavný súd SR podľa § 56 ods. 2 zákona o Ústavnom súde zrušil rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu v Trenčíne napadnuté sťažnosťou, 2.   aby   Ústavný   súd   SR   podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o   Ústavnom   súde   zakázal porušovanie základného práva alebo slobody sťažovateľa,

3.   podľa   §   56   ods.   6   zákona   o   Ústavnom   súde   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých   práv   (čl.   47   ods.   2,   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   5   ods.   3   a čl.   6   ods.   1   dohovoru) a v súvislosti   s tým   konaním   (postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 73/2007   a postup   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Tpo   51/2007), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv [čl. 17 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru] a v iných konaniach, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

1. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 73/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 51/2007

Sťažovateľ sa v petite sťažnosti domáha vyslovenia porušenia čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý zaručuje právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Z obsahu sťažnosti však nevyplýva čím, resp. akým konaním sa okresný súd a krajský súd mali v napadnutých konaniach dopustiť porušenia označeného základného práva. Sťažovateľ teda neuviedol žiaden argument na podporu jeho požiadavky   vysloviť   ním   požadované   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   47 ods. 2 ústavy. Ústavný súd uvádza, že len tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva alebo   slobody   bez   konkrétneho   zdôvodnenia,   čím,   resp.   akým   postupom   malo   k jeho porušeniu dôjsť, nepostačuje na to, aby ústavný súd jeho porušenie vyslovil. Na základe uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že z čl. 47 ods. 2 ústavy vyplýva právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi,   ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Z úvodných ustanovení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v platnom znení (najmä § 1 ods. 1 a § 2) vyplýva, že na poskytovanie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sú povolaní predovšetkým advokáti. Advokáti sú pri výkone advokácie oprávnení na zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajobu v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správu majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci (právne služby). Inak povedané, výkonom advokátskeho povolania a realizáciou právnych služieb sa tak napĺňa základné právo fyzických a právnických osôb na právnu pomoc zakotvené v ústave (čl. 47 ods. 2).

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Nahliadnutiu do spisu predchádzala ponuka peňažnej záruky na prepustenie z väzby na slobodu, podaná mojim obhajcom 25. 5. 2007 (...). Rozhodnutie súdu o neprijatí záruky a o zamietnutí údajnej žiadosti o prepustenie z väzby som napadol prostredníctvom obhajcu sťažnosťou   (...).   Krajský súd v Trenčíne o sťažnosti rozhodoval až 19. 7. 2007 a uznesenie, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne, bolo doručené môjmu obhajcovi až 6. 8. 2007 (...)“. Z príloh sťažnosti ďalej   vyplýva,   že   podanie   z 25.   mája   2007   označené   ako „Obvinený   J.   B.   –   ponuka peňažnej záruky na prepustenie z väzby v prípravnom konaní podľa § 81 TP“ podal na krajskú prokuratúru sťažovateľ zastúpený advokátom JUDr. J. T. Rovnako to bolo v prípade podania sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 73/2007 z 20. júna 2007. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia okresného súdu vyplýva: „Na verejnom zasadnutí obhajca obvineného JUDr. J. T. predniesol návrh na prepustenie obvineného J. B. z väzby (...)“. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 51/2007 z 19. júla 2007 vyplýva: „Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote sťažnosť obvinený J. B., ktorú odôvodnil písomne prostredníctvom svojich obhajcov JUDr. Š. M. a JUDr. J. T.“

Je nepochybné, že sťažovateľ v napadnutých konaniach pred všeobecnými súdmi bol zastúpený   advokátom,   ktorý   mu   bol   povinný   poskytnúť   primeranú   právnu   pomoc v prebiehajúcich konaniach. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc. Túto povinnosť si okresný súd a krajský súd zodpovedajúcim   spôsobom   splnili,   preto   medzi   sťažovateľom   tvrdeným   porušením základného   práva   zaručeného   v čl.   47   ods.   2   ústavy   a postupom   všeobecných   súdov v napadnutých konaniach nie je príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   porušili   jeho základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy tým, že sa pri rozhodovaní o ponechaní sťažovateľa vo väzbe a neprijatí ním ponúknutej peňažnej záruky nezaoberali argumentáciou sťažovateľa a jeho obhajcu, ale vychádzali iba z tvrdení krajskej prokuratúry, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 47 ods. 3 ústavy sa vzťahuje spravidla na súdne konanie vo veci samej. Rozhodovanie o väzbe vrátane rozhodovania o ponechaní vo väzbe   a neprijatí   peňažnej   záruky   nie   je   rozhodovaním   vo   veci   samej.   Princípy spravodlivého súdneho konania pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti by musel ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 73/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 51/2007

Sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že všeobecné súdy v napadnutých konaniach   proti   sťažovateľovi   nekonali   nestranne   a bez   zbytočných   prieťahov,   zároveň tvrdí, že sa nevysporiadali s argumentmi obhajoby, pokiaľ ide o nezákonnosť vznesenia obvinenia   a dôvodnosť   väzby,   čím   došlo   k tomu,   že   sťažovateľova   záležitosť   nebola spravodlivo a zákonne rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv postupom okresného   súdu   v konaní   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a   o neprijatí ponúknutej peňažnej záruky ako náhrady za väzbu a postupom krajského súdu v konaní o sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktorým   sa nevyhovelo   jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a ktorým sa súčasne rozhodlo o neprijatí peňažnej záruky. Sťažovateľom označené články ústavy a dohovoru však zakotvujú práva všeobecnej povahy,   o porušení   ktorých   sa dá   uvažovať   v prípade   trestného   konania,   v rámci ktorého sa rozhoduje   vo   veci   samej   o trestnom   obvinení   konkrétnej   osoby   (obdobne napr. III. ÚS 126/05).   V prípade,   ak   ide   o námietky   týkajúce   sa   trestného   procesu a bezprostredne   súvisiace   s osobnou   slobodou   jednotlivca,   teda   o námietky   vyžadujúce preskúmanie zákonnosti väzby (v prípadoch vzatia do väzby, návrhu na predĺženie lehoty trvania   väzby,   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a pod.),   tieto   skutočnosti   možno   skúmať z hľadiska špeciálnych ustanovení, ktorými sú čl. 17 ústavy alebo čl. 5 dohovoru, nie však čl. 48 ods. 2 ústavy alebo čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vo   viacerých   prípadoch   poukázal   na   svoju   judikatúru,   v ktorej už vyslovil, že čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06).

Z   dosiaľ uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   sťažovateľ   namietal   neprimeranú   dĺžku konania o prijatí,   resp.   neprijatí   návrhu   na zloženie   peňažnej záruky,   jeho námietky   by ústavný súd mohol skúmať, ale len z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré sú vo vzťahu k základným právam zakotveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v pomere špeciality (III. ÚS 386/06).

S prihliadnutím   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   a   na   skutočnosť, že sťažovateľ   je   zastúpený   právnym   zástupcom,   od   ktorého   sa   očakáva   podanie kvalifikovanej sťažnosti, ako aj vzhľadom na to, že v tejto sťažnosti sťažovateľ nenamietal porušenie relevantných práv postupom a rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že nezistil   príčinnú   súvislosť medzi uvedeným postupom   a rozhodnutím   tohto orgánu   verejnej   moci   a   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   na predbežnom prerokovaní pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 73/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 51/2007

3.1 V časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 73/2007,   v ktorom   uznesením   z 20.   júna   2007   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie väzby a neprijal ním ponúknutú peňažnú záruku ako náhradu za väzbu, nie je v zmysle   princípu   subsidiarity   vyjadreného   v čl.   127   ods.   1   ústavy   daná   právomoc ústavného súdu. Proti rozhodnutiu okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť, ktorú aj využil. Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal na ochranu svojich práv k dispozícii účinný právny prostriedok v systéme všeobecných súdov, ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

3.2 Porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 51/2007 vidí sťažovateľ v tom, že všeobecné súdy nedôvodne   odmietli   možnosť   sťažovateľa   byť   prepustený   z väzby   na   „kauciu“,   čím zapríčinili, že jeho záležitosť nebola spravodlivo a zákonne rozhodnutá.

Z   doterajšej   judikatúry   k   druhej   vete   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   ktorá   sa   vytvárala postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu   nasvedčovala   formulácia   účelu   tejto   záruky   (zabezpečenie   prítomnosti   na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru, z doterajšej   judikatúry   treba   vyvodiť,   že   má   autonómny   obsah,   ktorý   je   nezávislý   od terminológie   používanej   vo   vnútroštátnom   práve.   Zárukou   treba   rozumieť   akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní   obvineného   na   slobode   alebo   o   jeho   prepustení   na   slobodu   aj   vtedy,   ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť   aj   iná   osoba,   ale pred   jej   prijatím   musí   byť oboznámená s   podstatou   obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby.

Podľa § 81 ods. 2 Trestného poriadku s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery obvineného   alebo   toho,   kto   za   neho   zloženie   peňažnej   záruky   ponúka,   na   povahu spáchaného činu a výšku spôsobenej škody rozhodne súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

a) o výške peňažnej záruky a spôsobe jej zloženia; súčasne môže obvinenému uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení, alebo

b) že ponuku peňažnej záruky neprijíma.

Hoci Trestný poriadok možnosť nahradenia väzby prijatím peňažnej záruky v prípade väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) nepripúšťa, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 dohovoru to umožňuje. Bolo preto povinnosťou všeobecných súdov pri rozhodovaní o alternatívnej žiadosti sťažovateľa namiesto ustanovenia § 81 ods. 1 Trestného poriadku aplikovať čl.   5 ods.   3 druhú   vetu   dohovoru,   keďže toto   ustanovenie   zabezpečuje väčší rozsah základného práva. Zároveň to znamená, že všeobecné súdy mali alternatívnu žiadosť sťažovateľa meritórne preskúmať. K čomu napokon aj došlo.

Článok 5 ods. 3 dohovoru nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom   vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky dosiahne   rovnaký   účel,   aký   bol   sledovaný   vzatím   osoby   do   vyšetrovacej   väzby.   Pri posudzovaní   jej   opodstatnenosti   má   záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05).

V tejto súvislosti je ústavný súd oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval právo sťažovateľa na podanie žiadosti o nahradenie väzby peňažnou zárukou, či o ponuke   peňažnej   záruky   rozhodol   a   či   jeho   rozhodnutie   vychádzalo   zo   skutkových dôvodov,   ktoré   napokon   viedli   k neprijatiu   peňažnej   záruky.   Ak   všeobecný   súd   tieto princípy   dodržal, nemožno podľa   názoru   ústavného súdu   vstupovať do   jeho právomoci preskúmaním jeho úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich neprijatie ponuky peňažnej záruky a ponechaním obvineného vo väzbe. Takisto platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Tpo 51/2007 z 19. júla 2007 uviedol: „(...)   Sudca   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   v   Trenčíne   sa   tiež   zaoberal s návrhom ponúknutej peňažnej záruky ako náhradu za väzbu manželkou obvineného S. B. Ponúknutú   peňažnú   záruku   ako   náhradu   za   väzbu   neprijal   s odôvodnením,   že   naďalej v prípade prepustenia obvineného na slobodu je daná reálna obava, že obvinený by maril objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie   ovplyvňovaním   doteraz nevypočutých svedkov, pričom zo zabezpečených dôkazov je preukázané, že páchal trestnú činnosť   dlhší   čas,   o   čom   svedčia   zaistené   doklady   pri   domovej   prehliadke   k   prakticky neexistujúcim traktorom, čo zakladá reálnu obavu, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti a z týchto dôvodov dospel k záveru, že ponúknutá peňažná záruka ani v relatívne vysokej sume 250.000,- Sk nie je reálnou zárukou toho, že by po prepustení z väzby zo strany   obvineného   nedochádzalo   k   mareniu   ďalšieho   vyšetrovania,   resp.   že   by nepokračoval ďalej v trestnej činnosti. (...)

Krajský súd v Trenčíne   po preskúmaní spisového materiálu a   v ňom založených doposiaľ vykonaných dôkazov dospel k totožnému záveru ako okresný súd, že obvinený J. B. je   naďalej   dôvodne   podozrivý   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   trestného   zločinu legalizácie z príjmu z trestnej činnosti v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. a prečinu porušovania práv k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a obchodnému menu podľa § 281 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. na skutkovom základe ako je to uvedené v uznesení vyšetrovateľa o jeho stíhaní zo 14. 3. 2007, pričom toto podozrenie doposiaľ produkovanými dôkazmi nebolo rozptýlené. Je nesporne preukázaná dôvodnosť podozrenia, že obvinený z náhradných dielov zadovážených inou trestnou činnosťou zhotovoval traktory, ktoré neoprávnene označoval obchodným menom firmy Z. a takto vyhotovené traktory po sfalšovaní alebo pozmenení identifikačných a výrobných čísiel alebo po použití pôvodných čísiel   motora   a   karosérie   iného   motorového   vozidla   a   zabezpečení   ich   prvotného zaevidovania na svoju osobu alebo osobu blízkeho príbuzného do evidencie dopravného inšpektorátu   PZ   v B.   tieto   následne   predával   pod   značkou   Z.   ďalším   osobám   bez predpísanej homologizácie a splnenia ďalších zákonom stanovených podmienok na stavbu a následné   prevádzkovanie   motorových   vozidiel   na   pozemných   komunikáciách.   Tieto skutočnosti   sú   plne   podložené   dôkazmi,   ktoré   boli   zadovážené   v   rámci   vykonaných domových prehliadok a tiež vyplývajú z jednotlivých výpovedí vypočutých svedkov – M. Ž., J. B. a O. M. Taktiež zo spisového materiálu vyplýva, že v danom prípade ide o rozsiahlu trestnú činnosť,   do ktorej páchania bol zapojený väčší okruh ľudí podieľajúcich sa na jednotlivých   fázach   trestnej   činnosti   ako   je   dôvodné   podozrenie   z   nelegálneho zadovažovania   náhradných   dielov   a   ich   použitia   na   repasáciu   traktorov   a   následného prihlásenia týchto traktorov na príslušnom dopravnom inšpektoráte v rozpore so zákonnými normami upravujúcimi prevádzkovanie motorových vozidiel na pozemných komunikáciách. Tiež   je   potrebné   poukázať,   že   ide   o   podozrenie   z rozsiahlej   trestnej   činnosti,   ktorej objasnenie   vyžaduje   množstvo   vyšetrovacích   úkonov   tak   ako   na   ne   správne   poukázal okresný súd vo svojom rozhodnutí.

Krajský   súd   sa   taktiež   plne   stotožnil   správnym   názorom   okresného   súdu,   že u obvineného J. B. naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., pre ktoré bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. 3. 2007, sp. zn. 0   Tp   40/07.   S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutkové   a   právne   závery   k podozreniu   zo spáchania   trestnej   činnosti   obvineným   J.   B.   (...)   vzhľadom   na   jej   rozsah   a   zložitosť objasňovania,   pri   ktorej   je   nutné   vypočuť   ďalších   do   úvahy   prichádzajúcich spolupáchateľov, ktorí sa podieľali na tejto trestnej činnosti ako aj svedkov, ktorí môžu objasniť spôsob páchania tejto trestnej činnosti u obvineného naďalej pretrvávajú kolúzne dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Tieto kolúzne dôvody väzby vychádzajú z obavy možných negatívnych aktivít v konaní obvineného v prípade, že by bol prepustený z väzby   na   slobodu   ovplyvňovaním   svedkov   a   listinných   dôkazov   by   maril   objasňovanie skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   Taktiež   zo   záverov   doposiaľ   vykonaných dôkazov vo vyšetrovaní vo vzťahu k trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý obvinený J. B. je možné vyvodiť záver, že u obvineného naďalej pretrvávajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. s poukazom na rozsah páchanej trestnej činnosti ako aj jej dlhodobosť,   ktoré   skutočnosti   sú   plne   podložené   dôkazmi   zabezpečenými   pri   domovej prehliadke obvineného.

Krajský súd aj v prípade ponúknutej peňažnej záruky manželkou obvineného J. B. S. B.   si plne osvojil právne závery okresného súdu,   ktorý ponúknutú peňažnú záruku ako náhradu   za   väzbu   obvineného   neprijal.   Okresný   súd   správne   skonštatoval   vo   vzťahu k možnosti prijatia ponúknutej peňažnej záruky, že táto nie je reálnou zárukou toho, že by po prepustení obvineného z väzby nedochádzalo k mareniu ďalšieho vyšetrovania zo strany obvineného   a   že   by   obvinený   nepokračoval   v   ďalšej   trestnej   činnosti   rovnakého   alebo obdobného charakteru s odkazom na vyššie rozvedené úvahy vo vzťahu k trestnej činnosti z ktorej   je   obvinený   J.   B.   dôvodne   podozrivý   a   ktoré   podozrenie   doposiaľ   nebolo vykonanými   dôkazmi   rozptýlené   a   tiež   vo   vzťahu   právnych   úvah   o   dôvodoch   ďalšieho trvania väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Pokiaľ ide o neprijatie peňažnej   záruky   sudcom   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   tento   rozhodol   vecne správne. Vo výroku svojho rozhodnutia o jej neprijatí mal správne použiť ustanovenie § 81 ods. 2 písm. b) Tr. por. a nie § 81 ods. 1 Tr. por, ktoré pochybenie sudcu pre prípravné konanie však nemá za následok negatívneho právneho posúdenia jeho rozhodnutia, nakoľko rozhodol o neprijatí ponúknutej peňažnej záruky vecne správne. Ustanovenie § 81 ods. 1 Tr. por. predpokladá rozhodovanie o väzbe obvineného po tom ako obvinený zložil peňažnú záruku. Ustanovenie § 81 ods. 2 písm. b) Tr. por. právne rieši situáciu, kedy obvinený alebo iná osoba ponúka zloženie peňažnej záruky ako náhradu za väzbu obvineného a o ktorej rozhodne súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie dvoma spôsobmi, t. j. že podľa písm. a) rozhodne o výške peňažnej záruky a spôsobe jej zloženia a podľa písm. b), že ponuku peňažnej záruky neprijme.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   dostatočne   odôvodnil   existenciu skutočností, pre ktoré neprijal ponúknutú peňažnú záruku. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že sa všeobecné   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach   nevysporiadali   všetkými   ním   uvádzanými argumentmi, je potrebné uviesť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých   detailov   prerokúvanej   veci   uvádzaných   stranami   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj druhostupňového), ktoré dostatočne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na náležité odôvodnenie rozhodnutia v konaní vo väzobnej veci. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu spĺňa záruky zakotvené v čl. 5 ods. 3 dohovoru. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

4.   K ďalším   námietkam   k   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 73/2007 a k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 51/2007

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv aj tým, že všeobecné súdy nekonali nestranne, lebo sa nevysporiadali s argumentmi obhajoby, pokiaľ ide o nezákonnosť vznesenia obvinenia.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že predmetom sťažovateľom označených konaní okresného   súdu   a   krajského   súdu   bolo   rozhodovanie   o   nahradení   väzby   poskytnutím peňažnej záruky, a nie konanie o zákonnosti vznesenia obvinenia, ktorého sa sťažovateľ mal možnosť   domáhať   v   inom   konaní   postupom   v   zmysle   ustanovení   Trestného   poriadku, t. j. proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   sťažnosť,   o   ktorej rozhoduje nadriadený orgán, ktorým je prokuratúra.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľom   namietané   porušenie základných práv nie je v príčinnej súvislosti s postupom všeobecných súdov, preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008