znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 60/06-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudcu Jána Lubyho a sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej, o sťažnosti Ing. I. P., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 2 Co 11/04-146 zo 6. apríla 2005 takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. I. P. na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 11/04-146 zo 6. apríla 2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   15   C   31/00-70   zo 14. februára   2001   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 11/04-146 zo 6. apríla 2005. Sťažovateľ sa ako žalobca v označenom spore domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uzavrieť s ním pracovnú zmluvu v priloženom znení, pretože táto povinnosť vyplývala žalovanému z dohody o uzavretí budúcej pracovnej zmluvy dojednanej so sťažovateľom.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv rozhodnutiami označených súdov,   ktoré   interpretovali   ustanovenia   hmotnoprávnych   predpisov   podľa   sťažovateľa nielen   v rozpore   s ich   samotnou   dikciou,   ale   aj   v rozpore   so   základným   právom garantovaným v čl. 2 ods. 3 ústavy. Podstatou sporu, ktorý bol pred všeobecnými súdmi, je záver všeobecných   súdov   o tom, že vzhľadom   na § 244 ods.   1 zákona č.   65/1965 Zb. Zákonníka   práce   v znení   neskorších   predpisov   účinného   v relevantnom   čase   (ďalej   len „Zákonník práce“) v oblasti pracovného práva možno uzatvoriť také typy zmlúv, ktoré sú uvedené v pracovnoprávnych predpisoch, a žiadne iné, s čím sa sťažovateľ nestotožňuje. Je toho názoru, že právo garantované v čl. 2 ods. 3 ústavy treba v plnej miere rešpektovať aj v pracovnoprávnych vzťahoch. Všeobecné súdy tým, že dospeli k názoru, že v pracovnom práve možno uzatvoriť iba tie zmluvy, ktoré sú výslovne uvedené v právnych predpisoch, a žiadne iné, porušili základné právo sťažovateľa upravené v čl. 2 ods. 3 ústavy, ako aj jeho právo na súdnu ochranu. Výklad, ktorý všeobecné súdy použili, vykazuje podľa sťažovateľa značný stupeň arbitrárnosti.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po jej prejednaní takto rozhodol:

„1. Právo Ing. I. P. konať, čo nie je zákonom zakázané podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 31/00 zo dňa 14. 2. 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Co 11/04 zo dňa 6. 4. 2005 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III.   č. k. 15 C 31/00-70 zo 14. 2. 2001 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Co 11/04 zo 6. 4. 2005 sa zrušujú a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III. na ďalšie konanie.

3.   Okresný   súd   Bratislava   III.   a Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť Ing. I. P. trovy konania pred Ústavným súdom SR.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   60/06-12 z 15. marca   2006   ju   v časti   namietajúcej   porušenie základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 11/04-146 zo 6. apríla 2005 prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie   predsedníčky   krajského   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   faxom 26. mája   2006   a následne   31.   mája   2006   poštou   spolu   so   zberným   spisom   č.   k. 2 Co 11/2004. Okrem iného sa vo vyjadrení uvádza:

„...Ústava   Slovenskej   republiky   vo   svojom   článku   46   ods.   1   garantuje   zásadu sudcovskej nezávislosti. V tejto súvislosti sa predseda súdu, ako orgán štátnej správy súdu, nemôže vyjadrovať alebo hodnotiť procesnoprávny postup sudcov v konkrétnych súdnych konaniach, usmerňovať, akým spôsobom majú v tom ktorom konaní postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci alebo akýmkoľvek spôsobom ich ovplyvňovať či už ide o postup v konaní, alebo spôsob rozhodovania. (...)

Nakoľko   dôvody   uvádzané   v sťažnosti   sa   týkajú   výlučne   procesného   postupu a rozhodovacej činnosti súdu (prvostupňového a odvolacieho), ktorého zákonnosť mi ako predsedníčke   súdu   neprináleží   hodnotiť,   predložila   som   Vašu   sťažnosť   na   vyjadrenie zákonnému sudcovi, ktorého odpoveď Vám súčasne v prílohe zasielam.“

V priloženom vyjadrení predsedníčky senátu „2 Co“ JUDr. M. P. sa okrem iného uvádza:

«...Súdy rozhodovali v súlade s právnou úpravou pracovnoprávnych vzťahov podľa Zákonníka práce účinného do 31. 3. 2002.(...)

Pracovný   pomer   môže   vzniknúť   len   na   základe   pracovnej   zmluvy   (okrem   vzniku pracovného pomeru podľa § 27 ZP) uzatvorenej podľa § 29 ods. 1 Zákonníka práce. Sťažovateľ poukazuje na to, že súdy zasiahli do jeho práva garantovaného čl. 46 Ústavy (ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a zasiahli aj do jeho základného práva garantovaného v čl. 2 ods. 3 Ústavy, podľa ktorého: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“

Súd poukazuje tiež na zhora citované ustanovenie Ústavy. Sťažovateľ nebol obmedzený vo svojej možnosti uzavrieť akúkoľvek zmluvu, pokiaľ nie je zakázaná. Naproti tomu však nemožno nútiť žiaden subjekt, aby konal, čo mu zákon neukladá.

Podľa § 244 ods. 1 Zákonníka práce zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov je uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.   Z citovaného   zákonného   ustanovenia   ako   aj   z   §   28   a nasl.   Zákonníka   práce vyplýva, že pracovný pomer môže vzniknúť len na základe pracovnej zmluvy.

Medzi D. spol. s r.o. nedošlo k dohode v zmysle Zákonníka práce.   Keďže právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach, nebolo možné sťažovateľovi vyhovieť v súdnom konaní vedenom o jeho návrhu zo dňa 22. 3. 1999.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie   v rozsahu vymedzenom   v uznesení   o prijatí   sťažnosti,   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 11/04-146 zo 6. apríla 2005 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ku ktorému dospel interpretáciou a aplikáciou hmotnoprávnych ustanovení Zákonníka práce pri posudzovaní platnosti dohody o uzavretí budúcej pracovnej zmluvy. Sťažovateľ namieta predovšetkým výklad § 244 ods. 1 Zákonníka práce.

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   preskúmať   zlučiteľnosť   interpretácie   a aplikácie ustanovení   Zákonníka   práce   a namietaného   rozsudku   vo   vzájomnej   súvislosti pri rešpektovaní základných práv sťažovateľa zaručených podľa ústavy.

Sťažovateľ   vychádza   z názoru,   že   napriek   tomu,   že   Zákonník   práce   zmluvu o budúcej   pracovnej   zmluve,   resp.   inú   nepomenovanú   zmluvu   nepozná,   v súlade s ustanovením   čl.   2   ods.   3   ústavy   nič   nebráni   tomu,   aby   v oblasti   pracovnoprávnych vzťahov   boli   uzatvárané   aj   iné   zmluvy,   ako   sú   výslovne   uvedené   v pracovnoprávnych predpisoch, teda aj zmluvy nepomenované.

Rovnaké argumenty uvádzal sťažovateľ aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a krajský   súd   sa   s nimi   vysporiadal   tak,   že   po   preskúmaní   veci   potvrdil   rozhodnutie okresného   súdu   ako   vecne   správne.   Krajský   súd   v   odôvodnení rozsudku   okrem   iného uviedol:

„Pre pracovný pomer je typické, že môže vzniknúť len so súhlasom zamestnanca a zamestnávateľa.   V pracovnom   práve   platí   zásada   zmluvnej   voľnosti.   Nikto   nemôže zamestnanca   a zamestnávateľa   nútiť,   aby   uzatvorili   pracovný   pomer   a preto   takáto povinnosť nemôže byť uložená ani súdom.

Až do okamžiku uzavretia pracovnej zmluvy nevznikajú pracovnoprávne dôsledky z rozhodnutia   jednej   strany   pracovnú   zmluvu   neuzavrieť.   Účastníci   môžu   od   svojich prejavov   odstúpiť   i bez   súhlasu   druhej   strany.   Samotný   prísľub   zamestnania   nezakladá pracovnoprávny vzťah a tiež občan nie je prísľubom viazaný k nástupu do práce. (...) Pracovný   pomer   medzi   účastníkmi   nevznikol   dohodou   a preto   dohodu,   ktorá vyžaduje súhlas dvoch zmluvných strán, nie je možné nahradiť rozhodnutím súdu a tak uložiť navrhovateľovi povinnosť, aby pracoval pre odporcu a odporcovi ako spoločnosti tiež uložiť   povinnosť,   aby   zamestnávala   navrhovateľa.   Tým   by   súd   zasahoval   aj   do podnikateľskej   činnosti   odporcu   ako   obchodnej   spoločnosti   a zásadu   zmluvnej   voľnosti v pracovnom práve by nahradil povinnosťou uloženou súdom. (...)“

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Medzi účastníkmi dohody o uzavretí budúcej pracovnej zmluvy nebolo sporné, či táto   dohoda   patrí   do   oblasti   pracovnoprávnej   alebo   občianskoprávnej.   Krajský   súd postupoval pri rozhodovaní danej veci podľa právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov podľa Zákonníka práce účinného do 31. marca 2002, aj keď rozhodoval vo veci 6. apríla 2005, za účinnosti nového Zákonníka práce, t. j. zákona č. 311/2001 Z. z. účinného od 1. apríla   2002,   podľa   ktorého   prechodných   ustanovení   sa   ustanoveniami   tohto   zákona spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom do 31. marca 2002) medzi zamestnancami   a zamestnávateľmi   vznikajú   pracovnoprávne   vzťahy.   Podľa   §   1   ods.   2 Zákonníka   práce   pokiaľ   Zákonník   práce   alebo   iný   právny   predpis   neustanovuje   inak, vznikajú   pracovnoprávne   vzťahy   najskôr   od   uzavretia   pracovnej   zmluvy,   dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, a ak sa pracovný pomer zamestnanca zakladá   voľbou   alebo   vymenovaním,   najskôr   od   jeho   zvolenia   alebo   vymenovania. Z ustanovenia § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý upravuje najskorší možný okamih vzniku pracovnoprávneho vzťahu tiež vyplýva, že právny vzťah založený pred uzavretím pracovnej zmluvy nemožno kvalifikovať ako pracovnoprávny vzťah.

Podľa § 244 ods. 1 Zákonníka práce zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení   pracovnoprávnych   predpisov   je   uzavretá,   len   čo   sa   účastníci   dohodli   na   jej obsahu. Uzavretie zmluvy (dohody) „podľa príslušných pracovnoprávnych predpisov“ teda nepripúšťalo možnosť uzavretia takej zmluvy (dohody), ktorá nebola v týchto predpisoch upravená.   Zákonník   práce   neobsahoval   ani   ustanovenie   obdobné   §   51   Občianskeho zákonníka   o možnosti   uzavretia   nepomenovanej   zmluvy.   Ak   teda   Zákonník   práce nepripúšťal možnosť inej úpravy vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi jeho účastníkmi, iba takej, ktorá bola obsiahnutá v príslušných ustanoveniach pracovnoprávnych predpisov, je   potrebné   považovať   inú   úpravu   za   takú,   ktorá   je   v rozpore   s príslušnými pracovnoprávnymi predpismi; ústavný súd je preto toho názoru, že krajský súd správne posúdil dohodu o uzavretí budúcej pracovnej zmluvy ako neplatný právny úkon.

Čo   sa   týka   zmluvnej   voľnosti   uplatňujúcej   sa   vo   väčšom   či   menšom   rozsahu v každom právnom vzťahu, zistené limity sú zakotvené v čl. 2 ods. 3 ústavy. Podľa § 242 ods. 1 Zákonníka práce neplatný je právny úkon, ktorý sa svojim obsahom alebo účelom prieči zákonu alebo ho obchádza, alebo sa inak prieči záujmom spoločnosti. Vzhľadom na kogentnú   povahu   noriem   Zákonníka   práce   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   krajský   súd správne posúdil dohodu o uzavretí budúcej pracovnej zmluvy ako neplatný právny úkon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku zaoberal aj otázkou zmluvnej voľnosti, keď vychádzal aj zo zásady obsiahnutej v čl. III Zákonníka práce, podľa ktorej pracovnoprávne vzťahy podľa Zákonníka práce môžu vzniknúť len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa, a konštatoval, že samotný prísľub zamestnania nezakladá pracovnoprávny vzťah a tiež občan nie je prísľubom viazaný k nástupu do práce. Krajský súd dospel k záveru, že pracovný pomer medzi účastníkmi nevznikol dohodou, a preto   dohodu,   ktorá   vyžaduje   súhlas   dvoch   zmluvných   strán,   nemožno   nahradiť rozhodnutím súdu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   nedopustil   svojvôle   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu a svoj postup aj dostatočne odôvodnil.

Ústavný súd dospel k záveru, že nemožno vyvodiť záver, že krajský súd interpretoval a aplikoval príslušnú právnu normu ústavne nesúladným spôsobom, ani že jeho závery sú neodôvodnené,   a preto   vyslovil,   že   napadnutým   rozhodnutím   nebolo   porušené   základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd už o ďalších otázkach a požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

Záverom ústavný súd považuje za potrebné poukázať, že krajský súd v odôvodnení rozsudku citoval ustanovenie § 46 Zákonníka práce účinného od 1. apríla 2002, ktorého znenie   zodpovedá   §   33   ods.   1   Zákonníka   práce   účinného   do   31.   marca   2002,   pričom vo vyjadrení k sťažnosti, doručenom ústavnému súdu, predsedníčka senátu krajského súdu potvrdila, že krajský súd pri rozhodovaní veci postupoval podľa Zákonníka práce účinného do   31. marca 2002. Túto skutočnosť však sťažovateľ nenamietal a ústavný súd je toho názoru,   že   krajský   súd   rozsudok   č.   k.   2   Co   11/04-146   zo 6.   apríla   2005   dostatočne odôvodnil a vzhľadom na nezmenený obsah právnej normy, ktorú krajský súd aplikoval, ústavný súd uzavrel, že nesprávne označenie právnej normy v danom prípade samo osebe nezakladá dôvod na záver o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006