znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 6/2013-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť M. P., N., zastúpeného advokátkou JUDr. L. B., P., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského súdu v Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 100/2011   a   jeho   rozsudkom č. k. 17 Co 100/2011-153 z 20. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   P.   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   17   Co   100/2011-153   z   20.   júna   2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 100/2011-153 z 20. júna 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. P. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. M. P. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 159,16 € (slovom stopäťdesiatdeväť eur a šestnásť centov), ktorú j e   Krajský súd v Trenčíne p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   L.   B.,   P.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 6/2013-16 zo 16. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   P.,   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 100/2011 a jeho rozsudkom č. k. 17 Co 100/2011-153 z 20. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 122/2010 sa sťažovateľ žalobou domáhal proti spoločnosti A., a. s. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 746,86 € s príslušenstvom z   titulu   náhrady   škody,   ktorá   mu   mala   byť   spôsobená   postupom   žalovanej   v súvislosti s poistnou zmluvou I.   č. 0301165270 uzavretou 19. septembra 2005 (ďalej len „poistná zmluva“).   Na   základe   označenej   poistnej   zmluvy   sa žalovaná   zaviazala   poskytnúť sťažovateľovi ako poistencovi poistné plnenie pre prípad smrti alebo pre prípad dožitia veku, pričom sťažovateľ sa zaviazal platiť mesačné poistné v sume 532 Sk (t. j. 17,66 €), ktoré aj riadne platil. Listom zo 17. marca 2008 sťažovateľ žiadal žalovanú o dopoistenie k označenej poistnej zmluve aj o úrazové poistenie, avšak žalovaná mu oznámila, že takáto zmena   poistnej   zmluvy   nie   je   technicky   možná   a dá sa uskutočniť   len   pri   zmluvách uzavretých v roku 2007, čo nebol prípad sťažovateľa. S uvedeným oznámením žalovanej sa sťažovateľ uspokojil a ďalej platil v poistnej zmluve dojednané poistné v sume 17,66 € mesačne, pričom pre prípad úrazu sťažovateľ uzavrel so žalovanou iné úrazové poistenie. Avšak   aj   napriek   svojmu   predchádzajúcemu   stanovisku   žalovaná   18.   augusta   2008 sťažovateľovi oznámila, že na základe jeho žiadosti vykonala zmenu označenej poistnej zmluvy I., pričom mu súčasne zaslala dva dodatky k tejto poistnej zmluve účinné spätne k 21.   aprílu   2008   a k 21.   júnu   2008,   a nadväzne   na to sťažovateľovi   tiež   oznámila, že v dôsledku vykonaného pripoistenia sa mení aj suma mesačného poistného. Žalovaná žiadala zvýšené poistné platiť nielen do budúca, ale žiadala toto doplatiť aj spätne odo dňa účinnosti   dodatkov   k poistnej   zmluve.   Listom   z 28.   augusta   2008   sťažovateľ   žalovanej oznámil, že ňou vykonané zmeny poistnej zmluvy vo forme dodatkov neakceptuje a trvá na účinnosti   poistnej   zmluvy   v znení,   ako   bola   uzavretá   v roku   2005,   pričom   naďalej si aj platil mesačné poistné v sume 17,66 €. Následne žalovaná 26. mája 2009 sťažovateľovi oznámila, že z dôvodu ním neuhradeného zvýšeného poistného v zmysle dodatkov došlo k zániku celej poistnej zmluvy I. k 16. marcu 2009 s tým, že „... zostatok na poistnej zmluve v sume   200,87   €...“ žalovaná   sťažovateľovi   vyplatí.   Keďže   sťažovateľ   naďalej   trval na účinnosti poistnej zmluvy v znení z roku 2005, pretože s jej dodatkami nesúhlasil, ktorú však   žalovaná   jednostranne   zrušila,   sťažovateľ   potom,   čo žalovaná   na   jeho   výzvy nereagovala, žalobou podanou okresnému súdu 6. novembra 2009 sa od žalovanej domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť vo výške sumy, ktorú uhradil na poistnom z takto zrušenej poistnej zmluvy v čase od 19. septembra 2005 do 17. marca 2009 v celkovej sume 746,86 €. Po podaní žaloby žalovaná v novembri 2009 sťažovateľovi oznámila, že uznáva svoje pochybenie pri uzatváraní dodatkov k poistnej zmluve a pri jej zrušení a, že obnovuje túto poistnú zmluvu v jej pôvodnom znení pred dodatkami spätne s účinnosťou k júnu 2009. Žalovaná v tejto súvislosti žiadala od sťažovateľa doplatiť dlžné poistné za obdobie od júna 2009 do novembra 2009 (t. j. za 6 mesiacov). Keďže sťažovateľ toto neakceptoval a poistné už neplatil, žalovaná 16. februára 2010 sťažovateľovi oznámila, že v dôsledku nezaplatenia poistného   poistná   zmluva   zanikla   k 7.   januáru   2010,   a na   účet   sťažovateľa   žalovaná vyplatila „... zostatkovú hodnotu poistky...“ v sume 355,99 €, pričom v časti tejto uhradenej sumy okresný súd uznesením č. k. 4 C 122/2010-110 z 28. decembra 2010 pre späťvzatie žaloby sťažovateľom konanie zastavil. Následne po vykonanom dokazovaní okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 122/2010-121 z 28. februára 2011 žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   krajský   súd   rozsudkom č. k. 17 Co 100/2011-153 z 20. júna 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny   potvrdil.   Tento   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   označeným   rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 28. júna 2012.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   odôvodňuje predovšetkým tým, že krajský súd, ako aj pred ním okresný súd rozhodoval na základe neúplne   zisteného   skutkového   stavu   veci,   pretože   aj   napriek   opakovanej   žiadosti sťažovateľa   všeobecné   súdy   nepožadovali,   resp.   nezisťovali,   čo   bolo   zahrnuté   v jemu žalovanou vyplatenej sume 355,99 € z hľadiska rozsahu jej povinnosti plniť, vyplývajúcej jej zo zrušenej poistnej zmluvy. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež namietal, že všeobecné súdy sa nevysporiadali ani s tým, aký charakter a rozsah malo v zmysle zrušenej poistnej zmluvy   poistenie   ňou   kryté.   Toto   zistenie   je   podľa   sťažovateľa   dôležité   a podstatné pre overenie   rozsahu   povinnosti   žalovanej   plniť   sťažovateľovi   z   takto   zrušenej   poistnej zmluvy. Uvedené nedostatky v skutkových zisteniach boli podľa sťažovateľa aj dôvodom, kvôli ktorému všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili, pretože dospeli k záveru, že v danom   prípade   sťažovateľovi   v príčinnej   súvislosti   s chybným   konaním   žalovanej nevznikla žiadna škoda.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «... A) súd mylne spája spolu investičné životné poistenie s úrazovým poistením, dokonca uvádza, že „účelom poistenia nie je tvorba úspor“, bez toho aby súd pochopil o aký poistný produkt sa jedná! Ja... svoj nárok opieram o poistnú zmluvu I., ktorá bola zo strany   odporcu   neplatne zrušená   a   ja   som tým prišiel o svoje finančné   prostriedky. Úspory sa tvorili v investičnom životnom poistení, t. j. zmluva I., ktorú poisťovňa – odporca neoprávnene   zrušila.   Poistná   zmluva   I.   je   variabilným   sporiacim   produktom.   Poistné plnenie sa vypláca v prípade dožitia, alebo v prípade smrti. Jedná sa vyslovene o tvorbu úspor a to je hlavným účelom tohto produktu. Táto poistka bola uzavretá ako sporiaci program   a   nemá   nič   spoločné   s   poistkou,   ktorá   by   poistne   kryla   napr.   prípad   vzniku poistnej udalosti následkom úrazu! Akékoľvek krátenie plnenia je tu preto neprípustné a nelogické. Práve týmto zrušením riadne platenej zmluvy, vytvorenej za účelom dlhodobého sporenia,   som...   utrpel   finančnú   škodu,   a   to   minimálne   vo   výške   sumy,   ktorú   som   do sporenia vložil!!!...

B) Súd, napriek tomu, že mal za preukázané, že pri zrušení zmluvy pochybil odporca, nepožadoval tak, ako to žiadal niekoľkokrát navrhovateľ v konaní... od odporcu špecifikáciu konečnej vyplatenej sumy 355,87 EUR... žiadnym spôsobom neodôvodnil z akého dôvodu pokladá toto plnenie za adekvátne a plne pokrývajúce nároky navrhovateľa. Jednoducho sa stotožnil s čiastočne vyplateným plnením oproti pôvodne nárokovanému a nepožadoval žiadne vysvetlenie,   doloženie   položiek   ktoré   boli   odpočítané,   a   či   tieto boli   odpočítané oprávnene... Táto informácia (o výške a hlavne dôvode zrazených súm) je pritom podľa názoru   mňa   sťažovateľa   ako   navrhovateľa   podstatnou   ako   pre   mňa,   tak   aj   pre   súd, aby pri svojom rozhodovaní mohol riadne posúdiť môj nárok a jeho oprávnenosť... Záver súdu teda považujem za nekorektný voči mne ako navrhovateľovi a v tejto časti nemá oporu v žiadnom preukázanom tvrdení alebo dôkazom doloženej skutočnosti.

C) Súd nesprávne posúdil predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu... je nanajvýš zrejmé a evidentné, že súdy oboch stupňov pochybili, predovšetkým ale súd druhého stupňa, ktorý   sa   mnou   podaným   odvolaním   dostatočne   nezaoberal,   mnou   uvádzané   dôvody odvolania ako ani celú podstatu sporu vôbec nepochopil a len účelovo poukázal na to, že dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP nie je v tomto prípade daný (Krajský súd v Trenčíne ani nebol schopný zosumarizovať z mnou podaného odvolania, v čom vidím pochybenie súdu prvého stupňa)!

... Krajský   súd   v   Trenčíne   sa   stotožnil   s   názorom   Okresného   súdu   v   tom, že pri náhrade škody v zmysle § 420 OZ, bol naplnený len predpoklad vzniku zodpovednosti za   škodu   –   porušenie   právnej   povinnosti.   Krajský   súd   v   Trenčíne   sa   však   nijako nevysporiadal   s tvrdeniami   mňa   ako   navrhovateľa,   že   i   ostatné   predpoklady   vzniku zodpovednosti   za   škodu   boli   naplnené,   a   teda   rozhodnutie   o   tom,   že   súd   moju   žalobu zamietol je nezákonné a v rozpore s platným právom.

... Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil výlučne na stručné zhrnutie rozsudku súdu prvého stupňa...

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá vychádza z (tvrdenej) dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania ako ústavného princípu, by každá zásadná skutková i právna otázka mala byť predmetom posúdenia súdov dvoch inštancií.

§ 219 ods. 2 OSP hovorí o tzv. koncepcii zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu....

R   6/2008:   Ustanovenie   §   219   O. s. p.   neumožňuje   odvolaciemu   súdu   potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, že odvolanie proti nemu je nepreskúmateľné. Ak tak urobí, odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom.

... Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia musí predchádzať všestranné posúdenie veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu súdu prvého stupňa, ako aj jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu M. P. upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/100/2011 (Rozsudkom č. k. 17 Co/100/2011-153 zo dňa 20. 06. 2012) porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   17 Co/100/2011-153   zo   dňa 20. 06. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. M.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   1.000,-   EUR...,   ktoré   je Krajský   súd v Trenčíne povinný M. P. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. M. P. priznáva trovy právneho zastúpenia 159,16 EUR..., ktoré je Krajský súd v Trenčíne   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   L.   B.   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 75/13 z 5. marca 2013 a právna zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu   listom z 25. marca 2013.

2.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: „... súhlasíme s prejednaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.... Odvolací súd zhodne so súdom I. stupňa považoval za dôvod pre zamietnutie návrhu na   začatie konania nesplnenie   základného predpokladu   zodpovednosti   za   škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, a to existenciu škody, keď za škodu nepovažoval prostriedky, ktoré žalobca zaplatil titulom poistného počas trvania poistného vzťahu. Všetky tvrdenia žalobcu v odvolaní ako aj v ústavnej sťažnosti poukazujú na nesprávny postup žalovanej   v   súvislosti   so   zmenou   poistnej   zmluvy,   resp.   zániku   poistenia,   čo   žalovaná aj uznala a čo súdy konštatovali ako jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu, avšak sám o sebe bez toho, aby bola preukázaná existencia škody, nepostačuje na vyhovenie žalobe o náhradu škody.

Čo   bolo   zahrnuté   v   sume   355,99   eur,   ktorú   žalovaná   žalobcovi   vyplatila,   bolo v konaní vysvetlené a v tomto smere nebolo možné konštatovať žiadne pochybnosti. Žalobca   aj   v   ústavnej   sťažnosti   len   poukazuje   na   nesprávny   postup   žalovanej, ale naďalej neuvádza, v čom mala spočívať škoda, ktorá mu vznikla a ktorú si uplatňuje. Odvolací senát zotrváva na svojom stanovisku, že za škodu nie je možné považovať sumy zaplatené na poistnom do zániku poistenia.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme   sťažnosť   sťažovateľa   ako   nedôvodnú zamietnuť, postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu uviedla:

„... týmto ako sťažovateľ... vyjadrujem súhlas s tým, aby... Ústavný súd SR v prípade, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, môže rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania....

Krajský   súd   v   Trenčíne   sa   rovnako   nevyjadril   k   námietke   sťažovateľa,   ktorý niekoľkokrát   žiadal   v   konaní   súdnom,   ako   aj   mimosúdnom,   od   odporcu   špecifikáciu vyplatenej sumy po podaní žaloby – sumu 355,87 EUR. (Táto informácia – o výške a hlavne dôvode   zrazených   súm   je   pritom   podľa   právneho   názoru   sťažovateľa   podstatnou ako pre sťažovateľa,   tak   aj pre   súd,   aby   pri   svojom   rozhodovaní   mohol   riadne posúdiť nárok sťažovateľa a jeho oprávnenosť.) K uvedenému KS odkázal na konanie, kde to bolo údajne vysvetlené bez akéhokoľvek poukázania na konkrétnu prílohu, alebo miesto, výsluch, kde   bolo   tak   vykonané.   S   uvedeným   tvrdením   odvolacieho   súdu   rozhodne   nesúhlasím a trvám   na   tom,   že   tento   namietaný   nedostatok   nebol   odstránený   ani   v   tomto   štádiu konania....

Poistná zmluva I. je variabilným sporiacim produktom. Poistné plnenie sa vypláca v prípade dožitia, alebo v prípade smrti. Jedná sa vyslovene o tvorbu úspor, a to je hlavným účelom   tohto   produktu.   Táto   poistka   bola   uzavretá   ako   sporiaci   program   a nemá   nič spoločné s poistkou, ktorá by poistne kryla napr. prípad vzniku poistnej udalosti následkom úrazu! Akékoľvek krátenie plnenia je tu preto neprípustné a nelogické. Práve   týmto   zrušením   riadne   platenej   zmluvy,   vytvorenej   za   účelom   dlhodobého sporenia, som ja sťažovateľ utrpel finančnú škodu, a to minimálne vo výške sumy, ktorú som do sporenia vložil!!!...

...   Žalovaného   súd   nezaviazal   doložiť   napr.   tabuľky,   akékoľvek,   čo   i   len   interné smernice   vzorce   výpočtov,   z   ktorých   vychádzal   žalovaný,   keď   ustálil   čiastku,   ktorú sťažovateľovi   uhradil.   Z   takýchto   podkladov   by   bolo   možné   objektívne   posúdiť a skontrolovať správnosť výpočtu, ak už by bol čo i len teoreticky uvedený postup namieste. SŤAŽOVATEĽ NEVIDÍ ŽIADEN DÔVOD NA KRÁTENIE VÝPLATY POISTNÉHO, LEBO ON SÁM ZMLUVU NEVYPOVEDAL, NEPOCHYBIL, A ANI NENASTALA ŽIADNA POISTNÁ UDALOSŤ KTORÁ BY MOHLA MAŤ VPLYV NA VÝŠKU VYPLÁCANEJ SUMY. V   každom   prípade   sťažovateľ   naďalej   jednoznačne   tvrdí,   že   ŠKODA   VZNIKLA NAVRHOVATEĽOVI JEDNOZNAČNE, JEJ ROZSAH JE ZREJMÝ A JASNÝ, TAK AKO SI JU   NAVRHOVATEĽ   UPLATŇUJE   (PO   ČIASTOČNEJ   ÚHRADE   ZO   STRANY ODPORCU V PROSPECH NAVRHOVATEĽA)....

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov ako sťažovateľ trvám na svojom písomnom podaní   a   zdvorilo   žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   po   zvážení   všetkých   mnou   uvedených argumentov mojej sťažnosti v plnom rozsahu vyhovel.“

3. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 100/2011   a   jeho   rozsudkom č. k. 17 Co 100/2011-153 z 20. júna 2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd nenapravil pochybenia okresného súdu spočívajúce v nedostatočnom zistení skutkového stavu,   ako   aj   v   arbitrárnom   vyhodnotení   zistených   skutočností,   čo   malo   v   konečnom dôsledku viesť k nedôvodnému a svojvoľnému rozhodnutiu v merite veci.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Krajský súd sťažnosťou napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O. s. p.

Dôvod   na   odvolanie   podľa   §   205   ods.   2   písm.   c)   O. s. p.   (je   daný   v   prípade, ak účastník   navrhol   dôkaz,   ktorý   bol   spôsobilý   preukázať   právne   významnú   skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal, čím vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.

V   prejednávanej   veci   vyplýva   zo   zápisnice   o   pojednávaní   súdu   prvého   stupňa, ktoré sa   konalo   8.   februára   2011,   že   súd   prvého   stupňa   po   záverečných   prednesoch účastníkov, resp. ich zástupcov poskytol im poučenie podľa § 120 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého súd poučí účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr   do   vyhlásenia   uznesenia,   ktorým   sa   končí   dokazovanie,   pretože   na   dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Po poučení podľa citovaného zákonného   ustanovenia   skonštatoval   v   zápisnici,   že   návrhy   na   doplnenie   dokazovania účastníci nemali. Nie je preto zrejmé, aký dôkaz nevykonal súd prvého stupňa, v dôsledku čoho by vznikol taký nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý by bolo možné opodstatnene napadnúť dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. (súd prvého stupňa dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam)   spočíva predovšetkým   v   nesprávnom   postupe   súdu   prvého   stupňa   pri   hodnotení   výsledkov dokazovania.   Dôsledkom   toho   je,   že   súd   berie   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z   dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,   zákonnosť   a   pravdivosť   získaných   poznatkov.   V   prejednávanej   veci navrhovateľ   zotrváva   len   na   stanovisku,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   posúdil predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi, škoda má   spočívať   v plnení,   ktoré   do   zániku   poistenia   zaplatil.   Tieto   tvrdenia   tak   nemožno považovať za odlišné skutkové závery, než z ktorých vychádza súd prvého stupňa.

Dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. totiž možno napadnúť výsledok činnosti   súdu   pri   hodnotení   dôkazov,   na   ktorého   nesprávnosť   je   možné   usudzovať len zo spôsobu ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Pokiaľ ide o dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – nesprávne právne posúdenie, tak tu ide o mylnú aplikáciu a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V danej veci súd prvého stupňa vec, v ktorej navrhovateľ sa domáha náhrady škody správne   posudzoval   podľa   ust.   §   420   Občianskeho   zákonníka.   Aplikácie   citovaného zákonného   ustanovenia   sa   dovoláva   aj   navrhovateľ.   Súdu   prvého   stupňa   však   vyčíta, že nepovažoval za splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, keď vyslovil názor, že v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti odporcu. Súd prvého stupňa v súlade s názorom odvolateľa konštatuje,   že   predpokladom   vzniku   každej   občianskoprávnej   zodpovednosti   je   jednak protiprávny úkon škodcu, ďalej spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom   a   škodou.   Zároveň   konštatoval   porušenie   právnej   povinnosti   v   súvislosti   s postupom odporcu pri zmene poistnej zmluvy. Navrhovateľ vo svojom odvolaní akcentuje práve porušenie právnej povinnosti, ktorých sa odporca dopustil a ktoré aj následne uznal. Splnenie tohto základného predpokladu zodpovednosti za škodu však nemôže postačovať k záveru   o   tom,   že   odporca   má   povinnosť   nahradiť   navrhovateľovi   škodu,   pokiaľ nie sú splnené aj ďalšie predpoklady, tak ako sú vyššie uvedené.

Pod   pojmom   škoda   treba   rozumieť   ujmu,   ktorá   nastala   v   majetkovej   sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. V danej veci navrhovateľ najmä v odvolaní vymedzuje existenciu škody tak, že sa rovná sume, ktorú do poistenia počas trvania poistného vzťahu s odporcom vložil. Súd prvého stupňa   v   závere   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyložil,   z   akého   dôvodu   nie   je možné tieto prostriedky považovať za škodu na strane navrhovateľa. Krajský súd sa s týmito dôvodmi v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. plne stotožňuje a považuje ich za správne, keďže zodpovedajú princípom poistných vzťahov a účelu a dôvodu platenia poistného.

Rozsudok okresného súdu bol preto odvolacím súdom potvrdený.“

Na   dokreslenie   celkového   stavu   veci   ústavný   súd   považuje   na   tomto   mieste za potrebné uviesť aj citáciu rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd plne stotožnil, a to v (pre vec) podstatnom rozsahu takto:

«Navrhovateľ   sa podanou   žalobou   domáhal náhrady   škody,   ktorá   mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti odporcom.

Podľa § 420 ods. 1 – 3 Občianskeho zákonníka (1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. (2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto   osoby   samy   za   škodu   takto   spôsobenú   podľa   tohto   zákona   nezodpovedajú; ich zodpovednosť   podľa   pracovnoprávnych   predpisov   nie   je   tým   dotknutá. (3) Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Občianskoprávna   zodpovednosť   za   škodu   môže   vzniknúť   z   porušenia   zmluvných alebo   iných   záväzkových   povinností,   resp.   aj   z   porušenia   iných   povinností   zákonom uložených (mimozáväzková zodpovednosť). Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným, ktorého   obsahom   je   právo   poškodeného   požadovať   náhradu   škody   a   povinnosť   toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. V zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák. každý,   t.   j.   tak   fyzická,   ako   aj   právnická   osoba,   zodpovedá   za   škodu,   ktorú   spôsobil porušením   právnej   povinnosti.   Predpokladom   vzniku   tejto   zodpovednosti   je,   že   niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi   protiprávnym   konaním   (porušením   povinnosti)   a   vzniknutou   škodou   sú   ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. Ďalšou podmienkou   vzniku   všeobecnej   zodpovednosti   za   škodu   je   aj   zavinené   konanie   škodcu, aj keď zavinenie škodcu sa predpokladá. Z uvedeného možno vyvodiť, že predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je 3. protiprávny úkon škodcu, 2. spôsobenie škody a 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Poškodený je pritom v súdom konaní povinný preukázať všetky tieto predpoklady.

V danom prípade súd musí konštatovať, že odporca jednoznačne svojim konaním porušil   právnu   povinnosť,   hoc   aj   z   nedbanlivosti,   kedy   požiadavkám   svojho   klienta nevenoval   náležitú   pozornosť,   neakceptoval   jeho   návrh,   na   ktorý   reagoval   oznámením o nemožnosti a následne, sám navrhol zmenu zmluvy opäť neakceptujúc nesúhlas svojho zmluvného partnera. Prvý predpoklad vzniku škody tak mal súd za preukázaný. V ďalšom však   súd   nezistil,   že   by   v   príčinnej   súvislosti   s   konaním   odporcu   bola   navrhovateľovi spôsobená   škoda   a   už   vôbec   sa   súd   nemohol   stotožniť   s   požiadavkou   navrhovateľa na vrátenie celej sumy, ktorú platil od uzavretia poistnej zmluvy (19. 09. 2005) do konca poistnej zmluvy (17. 03. 2009). V tomto období poskytoval odporca na základe uzavretej „rizikovej zmluvy“ navrhovateľovi poistné krytie, teda, bol pripravený pre prípad poistnej udalosti   plniť   poistencovi   navrhovateľovi   a   teda   nie   je   možné   stotožniť   sa   s   tvrdením uvedeným v žalobe, že išlo o „stratu vloženej čiastky“. Účelom poistenia nie je tvorba úspor a   naviac,   odporca   sa   zaviazal   vyplatiť   navrhovateľovi   kapitalizovaný   zostatok   poistky vo výške 200,87 eur. Čo sa týka žiadanej „nemajetkovej ujmy“ navrhovateľ túto žiadnym spôsobom   nešpecifikoval   a   pokiaľ   tvrdil,   že   táto   predstavuje   stratu   poistného   krytia, navrhovateľ   žiadnym   spôsobom   nepreukázal,   že   by   „stratou   poistného   krytia“   utrpel akúkoľvek   ujmu,   najmä   ak   o   tejto   strate   ani   nevedel   a   neakceptoval   ju   do   mája   2009 a následne ju akceptoval a bol si vedomí svojich tvrdení ako aj tvrdení svojho zástupcu, že zmluva zanikla (čoho logickým dôsledkom je strata poistného krytia).

Súd je tiež toho názoru, že pokiaľ zmluva zanikla dňa 17. 03. 2009, nemohla zaniknúť dňa 07. 01. 2010 a pokiaľ navrhovateľ prijal od odporcu plnenie vo výške 355,87 eur, toto plnenie v plnom rozsahu pokrylo dôvodne žalovanú časť nároku (200,87 eur + úrok z omeškania) teda navrhovateľ dostal zvýšenú (odkupnú) hodnotu svojej poistky ku dňu zániku poistenia.

Súd musí tiež poukázať na fakt, že zmluva zanikla dňa 17. 03. 2009 práve z dôvodu porušenia   povinností   zo   strany   odporcu   a   preto   akákoľvek   požiadavky   na   doplatenie akejkoľvek časti poistného (s poukazom na dodatky a obnovenie zmluvy a druhý zánik zmluvy)   by   boli   v   rozpore   s   dobrými   mravmi   keďže   je   nesporné,   že   navrhovateľovi po zrušení zmluvy už nemohla vzniknúť žiadna ďalšia povinnosť doplatiť poistné.

S poukazom na vyššie uvedené a v zmysle citovaných ustanovení zákona rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.»

Z   citovaného   vyplýva,   že   základnou   premisou   tak   rozhodnutia   krajského   súdu, ako aj jemu   predchádzajúceho   rozhodnutia   okresného   súdu   (s   ktorým   sa   krajský   súd bez výhrad stotožnil, pozn.) je, že na strane sťažovateľa nebolo preukázané kumulatívne naplnenie všetkých   troch   zákonných   predpokladov   na priznanie mu   nároku   na náhradu škody   voči   žalovanej   (poisťovni)   podľa   §   420   Občianskeho   zákonníka   o   všeobecnej zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. Podľa krajského súdu bola v danom prípade preukázaná existencia iba jedného z týchto zákonných predpokladov na priznanie náhrady škody, a to porušenie právnej povinnosti žalovanou (poisťovňou), ktoré žalovaná aj priznala, v dôsledku čoho došlo aj zo strany sťažovateľa ako poisteného k odstúpeniu od spornej poistnej zmluvy. Podľa krajského súdu však nebola preukázaná škoda,   ktorá   mala   byť   sťažovateľovi   v   dôsledku   protiprávneho   konania   žalovanej (poisťovne)   spôsobená,   a   tiež   nebola   preukázaná   ani   príčinná   súvislosť   medzi   škodou a týmto protiprávnym konaním.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   pre   určenie   dôvodnosti a následného   rozsahu   povinnosti   žalovanej   (poisťovne)   poskytnúť sťažovateľovi   plnenie v prípade odstúpenia sťažovateľa od poistnej zmluvy ako dôsledku protiprávneho konania žalovanej je potrebné prisvedčiť v tomto smere argumentácii sťažovateľa, a to, že bolo povinnosťou súdu skúmať, o aký typ poistnej zmluvy v danom prípade išlo. V prípadoch investičných   (kapitálových)   poistných   zmlúv,   v   rámci   ktorých   dochádza   ku   kombinácii poistenia s investičným (sporivým) zámerom, sa totiž poisteným platená poistná suma delí na účel krytia plnenia v prípade vyskytnutia sa poistením krytej poistnej udalosti a časť z nej sa ukladá na účel sporenia, pričom bližšie dojednania o pomere a rozsahu tohto delenia poistného   je   zmluvnými   stranami   dojednané   v   rámci   poistných   podmienok,   ktoré sú súčasťou   poistnej   zmluvy.   V   takomto   prípade   poistenia   by   totiž   poistený   v   prípade odstúpenia od poistnej zmluvy síce nemal právo na vrátenie časti sumy z ním zaplateného poistného, ktorá slúžila na krytie plnenia z poistenej udalosti, pretože do doby odstúpenia od poistnej zmluvy bol poistený týmto poistením riadne krytý a v prípade vzniku poistnej udalosti bola poisťovňa pripravená kedykoľvek plniť, avšak na mieste je úvaha o nároku poisteného   na   vrátenie   tej   časti   sumy   z   ním   zaplateného   poisteného,   ktorá   mala byť zhodnocovaná v rámci investičného sporenia.

Vzhľadom na uvedené však ústavný súd konštatuje, že tak z rozhodnutia krajského súdu, ako ani z rozhodnutia okresného súdu nevyplýva, že by sa tieto súdy boli zaoberali tým, o aký typ poistnej zmluvy v danom prípade išlo, t. j. či išlo o typicky poistnú zmluvu alebo   o   kombináciu   poistnej   zmluvy   s   investičným   (kapitálovým)   sporením,   pričom vyriešenie   tejto   otázky   je   nevyhnutné   na   posúdenie   existencie   povinnosti   žalovanej poskytnúť   sťažovateľovi   plnenie   v   dôsledku   jeho   odstúpenia   od   poistnej   zmluvy   kvôli nezákonnému konaniu žalovanej (poisťovne).

Nadväzne na uvedené tak ústavný súd podotýka, že z rozhodnutia krajského súdu potom ani nie je zrejmé, či suma 200,87 €, ktorú sa žalovaná (poisťovňa) zaviazala vyplatiť sťažovateľovi, korešponduje s dojednaniami sťažovateľa a žalovanej (poisťovne) v poistnej zmluve – v rozsudkoch absentuje akýkoľvek odkaz na príslušné zmluvné dojednania v tejto veci.   Práve   túto   skutočnosť   namieta   aj   sťažovateľ,   keď   tvrdí,   že   vôbec   nie   je   zrejmé, čo jemu   vyplatená   suma   zahŕňa,   resp.   či   súhlasí   so   zmluvnými   dojednaniami   v   danej poistnej zmluve. Totiž pokiaľ ide o žalovanou (poisťovňou) vyplatenú sumu sťažovateľovi, túto   sumu,   resp.   jej   výšku   jednoducho   určila   žalovaná   a všeobecné   súdy   túto   sumu bez ďalšieho skúmania, na základe čoho, resp. v súlade s čím bola vyrubená, akceptovali. Z rozhodnutia tak krajského súdu, ako aj okresného súdu totiž nevyplýva, žeby sa tieto súdy zaoberali   povahou   dotknutej   poistnej   zmluvy   ani jej   pre   vec   rozhodným   dojednaniami, ale iba   bezvýhradne   akceptovali   sumu,   k   vyplateniu   ktorej   sa   žalovaná   (poisťovňa) zaviazala   v   jej   výške,   ako   ju   ustálila   samotná   žalovaná   (poisťovňa).   Inými   slovami, v rozsudku krajského súdu absentuje odkaz na konkrétne zmluvné dojednanie z dotknutej poistnej zmluvy, ktoré by bolo transparentným meradlom na overenie dôvodnosti a výšky sumy, na zaplatenie ktorej sa žalovaná (poisťovňa) zaviazala.

Okrem   uvedeného   je   pochybné   aj   to,   že   žalovaná   (poisťovňa)   najskôr   určila tzv. odkupnú   hodnotu   poistnej   zmluvy na sumu   200,87   €   (čo   vyplýva z   jej   oznámenia sťažovateľovi   z   26.   mája   2009),   avšak   neskôr   pri   opätovnom   zrušení   poistnej   zmluvy ju určila   už   na   sumu   355,99   €   (čo   vyplýva   z   oznámenia   žalovanej   sťažovateľovi zo 16. februára 2010), pričom od prvého oznámenia z 26. mája 2009 do druhého oznámenia zo   16.   februára   2010   o   opätovnom   zrušení   poistnej   zmluvy   sťažovateľ   vôbec   neplatil poistné,   preto   vlastne   došlo   k   opätovnému   zrušeniu   poistnej   zmluvy. Okresný   súd   síce vo svojom rozsudku vysvetľuje neskôr zvýšenú sumu odkupnej hodnoty poistnej zmluvy ako   istinu   vo   výške   pôvodnej   sumy   200,87 €   +   úroky   z   omeškania,   avšak   vôbec nezdôvodňuje, o aký úrok z omeškania malo ísť a na základe akých zmluvných dojednaní bol vyrúbený, a s týmto sa nevysporiadal ani krajský súd.

Z   rozhodnutí   všeobecných   súdov   tak   vôbec   nevyplýva,   že   by   sa   boli   zaoberali zmluvnými dojednaniami sťažovateľa a žalovanej v poistnej zmluve, ktoré boli v prvom rade určujúce pre úpravu ich vzájomných vzťahov, napr. aj v prípade predčasného zániku poistnej   zmluvy   vinou   žalovanej   (poisťovne).   Ústavný   súd   preto   považuje   rozhodnutie krajského   súdu,   ktoré   vychádza   z   rozhodnutia   okresného   súdu,   za   nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a arbitrárne.

Z   rozhodnutí   všeobecných   súdov   navyše   na   jednej   strane   vyplýva,   že   v   zmysle oznámenia žalovanej z 26. mája 2009 malo dôjsť k zániku poistnej zmluvy k 16. marcu 2009,   avšak   v   ďalšom   sa   už   vždy   uvádza,   že   poistná   zmluva   zanikla   17.   marca   2009 (nejasnosť dátumov).

Obdobne   z   rozhodnutí   všeobecných   súdov   vyplýva,   že   sťažovateľ   platil   poistné v sume 17,66 € mesačne až do mája 2009, keď mu bolo doručené oznámenie žalovanej z 26. mája   2009   o   zániku   poistnej   zmluvy   z   dôvodu   neplatenia   zvýšeného   poistného v zmysle dodatkov k poistnej zmluve, ktoré sťažovateľ neodobril, avšak na strane druhej sa všeobecné   súdy   vôbec   nevysporiadali   s   touto   skutočnosťou   vzhľadom   na   žalovanou určenú odkupnú hodnotu zrušovanej poistnej zmluvy, ktorá sa zrušovala k 16. marcu 2009. K tomu dátumu bola táto odkupná hodnota aj určená, avšak bez zohľadnenia ďalších dvoch mesiacov   apríl   –   máj 2009,   kedy,   ako už bolo uvedené,   sťažovateľ   ešte   poistné   platil. Aj v tomto   naznačenom   smere   nie   je   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorý   mal   napraviť prípadné pochybenia okresného súdu, náležité odôvodnené.

Z   uvedených   záverov   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľom   napádaný   rozsudok krajského súdu č. k. 17 Co 100/2011-153 z 20. júna 2012 vykazuje nedostatky z pohľadu náležitého   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia,   čím   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode   1   výroku   tohto rozhodnutia.

IV.

4. V   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany   sťažovateľovi   ústavný   súd v nadväznosti na zistenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v bode 2 výroku tohto rozhodnutia rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 100/2011-153 z 20. júna 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   nepriznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   tak   ako   to   je   uvedené   v bode   3   výroku   tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania   z   dôvodu   jeho   právneho   zastúpenia   advokátkou,   ktorá   si   uplatnila   nárok na ich úhradu   v   celkovej   sume   159,16   €   vrátane   DPH   (právna   zástupkyňa   predložila osvedčenie platcu DPH).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 2 vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

S   poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 269,60 € vrátane režijného paušálu a za jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2013   (vyjadrenie   k   stanovisku okresného   súdu)   v celkovej   sume   137,98   €   vrátane   režijného   paušálu.   Sťažovateľovi tak vznikol nárok na úhradu trov v celkovej sume 407,58 €.

Vzhľadom   na   to,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   uplatnila   náhradu   trov iba v sume   159,16   €,   ústavný   súd   túto   priznal   len   v   rozsahu   uplatneného   nároku, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013