znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 6/2011-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   Z.,   N.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B., vo   veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Tdo 23/2010 v súvislosti s vykonaním verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 23/2010 p o r u š i l   právo E. Z. na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s vykonaním verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tdo   23/2010 z 10. augusta 2010   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. E. Z.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 460,39 € (slovom štyristošesťdesiat eur a tridsaťdeväť centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   H.,   B.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti E. Z. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 6/2011-14 z 13. januára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E. Z., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Tdo 23/2010 v súvislosti s vykonaním verejného zasadnutia o odvolaní v neprítomnosti obžalovaného.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 15. marca 2011 a najvyšší súd vo vyjadrení z 22. februára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   22.   novembra   2005   bolo   proti   sťažovateľke   vznesené obvinenie   pre   trestný   čin   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a 4   písm.   b)   Trestného   zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že presne nezisteného dňa začiatkom septembra 2004 poškodeným Ž. a R. ako zámienku na vylákanie peňazí predložila zoznam bytov, ktoré mali byť vo vlastníctve M. N., a ponúkla im, že môže pre nich za výhodnú cenu zabezpečiť odkúpenie nimi vybratých bytov zo zoznamu a zároveň im pri kúpe bytov vybaviť uprednostnenie, pričom mala vystupovať ako sprostredkovateľ pri odkúpení bytov. Dňa 20. septembra 2004 prevzala od Ž. 1 060 000 Sk a od   R.   240   000   Sk   ako   prostriedky   na   zakúpenie   nimi   vybratých   štyroch   bytov.   Dňa 28. septembra 2004 medzi Ž. ako veriteľom a sťažovateľkou ako dlžníčkou bola uzatvorená zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bola suma 1 300 000 Sk určená na zakúpenie bytov, avšak sťažovateľka nesprostredkovala odkúpenie bytov a nevrátila ani len časť uvedenej sumy.   Dňa   4.   decembra   2008   bola   na   sťažovateľku   podaná   obžaloba   pre   trestný   čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona. K podaniu obžaloby došlo i napriek   tomu,   že   sa   prípravné   konanie   neskončilo,   keďže   sťažovateľka   ako   obvinená nebola na oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania. Tento úkon   sa   uskutočnil   bez nej, pretože sa vraj počas predchádzajúceho procesného úkonu vzdala práva zúčastniť sa tohto úkonu.   Súdna   prax   považuje   za   nemožné   zbaviť   sa   práv   do   budúcnosti   a orgán   činný v trestnom   konaní   je   povinný   vždy   upovedomiť   a poučiť   obvineného   (pred   každým úkonom) o jeho právach. Postupom vyšetrovateľa bola sťažovateľka poškodená na práve na obhajobu. Ak   prokurátor podal   za   tejto situácie   obžalobu, konal v rozpore so   zákonom a porušil právo sťažovateľky na obhajobu. Ďalej podaná obžaloba nevykazuje objektívnu stránku   trestného činu,   označuje postupnú   zmenu právnych   vzťahov,   pričom   nevrátenie pôžičky   označuje   ako   škodu   aj   napriek   tomu,   že   zjavne išlo   o občianskoprávny   vzťah. Aj odôvodnenie obžaloby bolo v hrubom rozpore s ustanovením § 235 písm. c) Trestného poriadku, keďže okrem iných nedostatkov neobsahovalo všetky zákonné znaky trestného činu vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Napriek tomu, že prokurátor sa vždy a bezvýhradne zaoberá napríklad ustanovením § 88 Trestného zákona, v tomto konaní jednoducho skutok posúdil podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty a bez vysvetlenia určil pre   ďalšie   konanie trestnú   sadzbu   od   dvoch   do   ôsmich   rokov   [pozri   §   250   ods.   1   a 4 písm. b) a § 89 ods. 3 Trestného zákona], hoci v čase spáchania skutku si pojem značná škoda   vyžadoval   škodu   vo   výške   najmenej   650   000   Sk   a v čase   podania   obžaloby   už 810 000 Sk. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) nereagoval na časť odôvodnenia obžaloby, podľa ktorej sťažovateľka bola 28. apríla 2008 odsúdená pre pokračovací zločin podvodu, hoci nebolo vylúčené, že nová obžaloba viní sťažovateľku za skutok, ktorý mohol byť skutkom, o ktorom už bolo rozhodnuté (pri pokračovaní v trestnej činnosti, ale možná je aj   duplicita   pri   viacerých   dielčích   skutkoch).   Okresný   súd   musel   uvažovať   o ukladaní súhrnného   trestu,   ale   aj   o prípadnom   zastavení   trestného   stíhania   v súlade   s návrhom obhajoby.   Napriek   tomu   však   na   vytýkané   procesné   pochybenie   nereagoval   a rovnako nebral   zreteľ   ani   na   námietku,   že   poškodenému   bola   už   škoda   uhradená.   Na   hlavnom pojednávaní   bez   vyriešenia   otázky,   či   a kto   je   poškodený,   pripustil   do   konania poškodených,   ktorí   už   zjavne   poškodenými   neboli,   a bez   ich   prítomnosti   konal. Do zápisnice   nesprávne   uviedol   vyhlásenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   je   vinná zo spáchania   skutku.   Sťažovateľka   však   v skutočnosti   uviedla,   že   nepopiera   spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, čo okresný súd v ďalšom texte písomne správne označil. Okresný súd bol následne povinný postupovať primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku. Urobil tak až na otázku podľa § 333 ods. 3 písm. h) Trestného poriadku. Obhajca už na otázku položenú sťažovateľke reagovať nemohol a táto odpovedala „áno“. Okresný   súd   však   „primerane“   túto   otázku   položiť   nemohol,   pretože   o návrhu dohody o vine a treste a o kvalifikáciu ako trestný čin zásadne nešlo. Preto priznanie sa sťažovateľky   k vine,   trestu   a ku   kvalifikácii   ako   určitého   trestného   činu   nebolo   možné nijako   ani   hmotnoprávne   využiť   v ďalšom   konaní.   Tu   práve   došlo   k pokračovaniu nezákonných postupov, ktoré vo svojom súhrne spôsobili to, že sťažovateľka absolvovala nespravodlivé súdne konanie a bola nespravodlivo odsúdená. Okresný súd totiž pokračoval podľa § 333 ods. 3 Trestného poriadku, akoby šlo o prednesenie návrhu na dohodu o vine a treste, čo však nezodpovedalo skutočnosti. Ak sťažovateľka vyhlásila, že spáchanie skutku nepopiera,   tak   tým   nevyhlásila,   že   je   vinná   zo   spáchania   skutku   alebo   niektorého zo skutkov, akoby to zodpovedalo ustanoveniu § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Všeobecné súdy neinterpretovali rozdiel medzi vyhláseniami podľa § 257 ods. 1 písm. b) a § 257 ods. 3 Trestného poriadku. Následne (bez vyjadrenia poškodeného) okresný súd prijal vyhlásenie sťažovateľky, že je vinná. Okresný súd evidentne prijal vyhlásenie, že sťažovateľka nepopiera spáchanie skutku, no napriek tomu procesne postupoval tak, akoby vyhlásila,   že je vinná zo   spáchania skutku.   Okresný   súd   dokonca   cituje aj kvalifikáciu podvodu   podľa   §   250   ods.   1 a 4 písm. b)   Trestného   zákona,   čo   je hrubá nezákonnosť a zásadné pochybenie. Totiž po vyhlásení sťažovateľky, že nepopiera spáchanie skutku, bolo   treba   toto   vyhlásenie   považovať   pre   potreby   ďalšieho   konania   a rozhodnutia   za priznanie spáchania skutku. Sťažovateľka mala byť o tom poučená, a to v tom zmysle, že existencia   skutočností   tvoriacich   skutok   uvedený   v obžalobe   sa   už   dokazovať   nebude. Keďže sťažovateľka nevyhlásila, že je vinná, okresný súd nesmel takéto vyhlásenie prijímať alebo neprijímať. Všeobecný súd nie je viazaný právnym posúdením skutku podľa obžaloby a musí, a to aj po vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnúť o vine,   čo   predstavuje   uznanie   (označenie)   skutku   ako   určitého   trestného   činu.   Pri vyhlásení, že obžalovaný spáchanie skutku nepopiera, musí všeobecný súd skutok podradiť pod príslušné ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 88 Trestného zákona súd na okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby prihliadne len vtedy, keď pre svoju závažnosť podstatne   zvyšuje   stupeň   nebezpečnosti   trestného   činu   pre   spoločnosť.   Napriek   tomu všeobecné súdy na určenie stupňa nebezpečnosti vôbec neprihliadli a nevyhodnocovali ho. Pritom   sťažovateľka   do   septembra   2004   viedla   riadny   život,   nebola   trestaná,   priznala a oľutovala konanie, ktorého sa dopustila, a škodu nahradila. Preto stupeň nebezpečnosti jej konania pre spoločnosť bol po takmer piatich rokoch nepatrný. Uložený trest vo výmere sedem   rokov   a osem   mesiacov   pri   aplikácii   asperačnej   zásady   nie   je   spravodlivý. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie 19. apríla 2009. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) vo svojom rozhodnutí uviedol, že uložený trest je síce trestom prísnym, ale vzhľadom na to, že ide o trest súhrnný, osobu sťažovateľky a charakter trestnej činnosti, nemožno ho považovať za neprimerane prísny a navyše je na samej dolnej hranici upravenej trestnej sadzby. Pritom ani osoba obžalovanej, ale ani charakter trestnej činnosti takýto prísny trest neodôvodňovali, pričom o trestný čin vôbec ani nešlo. Krajský súd   nesprávnu   interpretáciu   vyhlásenia   sťažovateľky   zúžil   v rámci   svojej   prieskumnej povinnosti   na   konštatovanie,   že   keď   kladne   odpovedala   na   všetky   otázky   uložené   jej v zmysle § 333 ods. 1 Trestného poriadku a okresný súd toto vyhlásenie prijal, krajský súd už neskúmal skutkové a právne závery okresného súdu. Vytýkal obhajcovi, že pochybnosti mal uviesť hneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Toto tvrdenie krajského súdu, ktorý má   postupovať   podľa   §   317   Trestného   poriadku,   nemá   oporu   v zákone.   V podanom dovolaní sťažovateľka žiadala zrušenie nariadenia výkonu trestu odňatia slobody. Najvyšší súd vôbec (tým menej urýchlene) o návrhu nerozhodol. Dovolanie podané z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. d) a i) Trestného poriadku odmietol. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, bol najvyšší súd toho názoru, že podmienky na vykonanie   verejného   zasadnutia   o odvolaní   v neprítomnosti   sťažovateľky   boli   splnené. Podľa názoru sťažovateľky, treba skúmať, či jej účasť je potrebná z pohľadu prípadného doplnenia dokazovania alebo z pohľadu odstránenia rozporov v zápisnici okresného súdu v súvislosti   s vyhlásením.   Vychádzajúc z toho,   že   krajský   súd   v určitom   štádiu   konania uložil sťažovateľke pokutu za to, že sa z neúčasti na verejnom zasadnutí neospravedlnila, možno   považovať   za   zrejmé,   že   jej   osobnú   prítomnosť   považoval   za   nevyhnutnú. Ak napriek   tomu   na   neskoršom   verejnom   zasadnutí   konal   v neprítomnosti   sťažovateľky a ospravedlnenie jej neúčasti nepovažoval za dôvodné, tak mal sťažovateľke opäť uložiť pokutu, ale nesmel konať. Krajský súd konal v neprítomnosti sťažovateľky a nepovažoval za potrebné odstrániť vytýkané nedostatky. Nesprávne je konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého mala sťažovateľka urobiť vyhlásenie o tom, že je vinná zo spáchania skutku v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa názoru sťažovateľky, aj keď obžalovaný vyhlási, že je vinný zo spáchania skutku, všeobecný súd musí skúmať, či skutok je   označeným   trestným   činom,   pretože   nie   je   právnym   posúdením   skutku   v obžalobe viazaný. Iba ak je skutok správne právne kvalifikovaný, môže súd vyhlásenie prijať.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 T 166/2008, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 To 34/2009 a čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods.   1 a čl. 13 dohovoru   v konaní vedenom   najvyšším súdom   pod sp.   zn. 2 Tdo 23/2010 s tým, aby boli rozhodnutia okresného súdu z 2. apríla 2009, krajského súdu z 19.   januára   2010   a   najvyššieho   súdu   z 10.   augusta   2010   zrušené   a vec   bola   vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež zadosťučinenie vo výške po 1 000 € od krajského   súdu   a od   najvyššieho   súdu.   Osobitne   požaduje   priznanie   zadosťučinenia 10 000 € od najvyššieho súdu pre porušenie čl. 5 dohovoru. Napokon sa domáha náhrady trov konania vo výške 454,95 €.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 4/2011-18 z 22. februára 2011 doručeného ústavnému súdu 28. februára 2011 vyplýva, že žiada sťažnosť zamietnuť. Trvá na stanovisku uvedenom v písomnom odôvodnení uznesenia, pričom pre úplnosť dodáva, že krajský   súd   preveroval   dôvodnosť   ospravedlnenia   sťažovateľky   (podaného   na   poslednú chvíľu), pričom ošetrujúci lekár potvrdil, že sťažovateľka sa mohla verejného zasadnutia o odvolaní zúčastniť, keďže zdravotné dôvody jej v tom nebránili. Nie je na mieste ani tvrdenie, že účasť sťažovateľky na verejnom zasadnutí mal krajský súd skúmať aj z pohľadu prípadného   doplnenia   dokazovania   a   odstraňovania   rozporov,   pretože   krajský   súd nedoplňoval   dokazovanie   a   neodstraňoval   rozpory.   Čo   sa   týka   porušenia   čl.   6   ods.   1 dohovoru, najvyšší súd zastáva názor opierajúci sa o judikatúru a literatúru, podľa ktorej prakticky každý trestný poriadok pripúšťa konanie aj v neprítomnosti obvineného, ak bol tento včas upovedomený a nedostavil sa bez riadneho ospravedlnenia (§ 293 ods. 6 až 8 Trestného poriadku). Sťažovateľka hodnoverným spôsobom svoju neúčasť neospravedlnila, ba   naopak   z   dôkazov   plynie,   že   zavádzala   aj   svojho   ošetrujúceho   lekára.   Jej   zrejmým cieľom bolo zmariť verejné zasadnutie o odvolaní. Upovedomením sťažovateľky (teda nie predvolaním) dal krajský súd najavo, že účasť sťažovateľky na verejnom zasadnutí nie je nutná a zároveň v upovedomení ju poučil (v rámci už ustálenej súdnej praxe), že pre riadne ospravedlnenie   nepostačuje   len   preukaz   práceneschopnosti,   ktorý   sám   osebe   osvedčuje neschopnosť   pre   výkon   konkrétnej   práce   zo   zdravotných   dôvodov,   ale   nemusí   byť a v mnohých prípadoch ani nie je dôvodom na ospravedlnenie obvineného na verejnom zasadnutí, ako to bolo napokon aj v tomto konkrétnom prípade.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 15. marca 2011 doručenej ústavnému súdu 17. marca 2011 vyplýva, že trvá na svojich stanoviskách, pričom vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu považuje za nekomplexné a účelové. Zásadný problém, či bolo, alebo nebolo možné konať v neprítomnosti   sťažovateľky,   nespočíva   vo   forme   ospravedlnenia neúčasti, ani v tom, či sťažovateľka „zavádzala svojho lekára“, ale v tom, že na okresnom súde bolo nejasné, či sťažovateľka urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo podľa § 257 ods. 3 Trestného poriadku. Aj rozhodnutím o poriadkovej pokute z 8. decembra 2009   prejavil   krajský   súd   názor   o   potrebe   osobnej   účasti   sťažovateľky.   V   ďalšej   časti vyjadrenia sa sťažovateľka znova zaoberá tými sťažnostnými námietkami, ktoré už boli ústavným súdom v rámci predbežného prerokovania sťažnosti odmietnuté.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 T 166/2008, ktorého relevantné časti si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu vo fotokópii, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:Zo zápisnice krajského súdu č. k. 3 To 34/2009-359 z 8. decembra 2009 vyplýva, že vo   veci   sťažovateľky   bolo   vyhlásené   opatrenie,   ktorým   sa   termín   verejného   zasadnutia určeného   na   8.   december   2009   zrušuje   a   určuje   sa   nový   termín   na   19.   január   2010. Sťažovateľka   bude   potrestaná   poriadkovou   pokutou,   pretože   sa „na   dnešné   verejné zasadnutie nedostavila a žiadnym spôsobom sa neospravedlnila“.

Z   predvolania   na   verejné   zasadnutie   krajského   súdu   č.   k.   3   To   34/2009-361 z 10. decembra 2009 vyplýva, že verejné zasadnutie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 166/08 z 2. apríla 2009 bude 19. januára 2010 o 8.30 h. V rámci predtlače je adresát upozornený, aby si dôkladne prečítal ustanovenia § 293 ods. 4 až 9 Trestného   poriadku,   ktoré   sú   zároveň   odcitované.   Ďalej   je   tu   upozornenie,   že   ak   bez dostatočného ospravedlnenia nebude uposlúchnutý príkaz alebo nebude vyhovené výzve alebo   predvolaniu   podľa   Trestného   poriadku,   môže   to   mať   za   následok   potrestanie poriadkovou pokutou podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku.

Z uznesenia predsedu senátu krajského súdu č. k. 3 To 34/2009-364 z 8. decembra 2009 vyplýva, že podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku sťažovateľke sa ukladá poriadková pokuta 300 €, pretože bez dostatočného ospravedlnenia nevyhovela predvolaniu podľa tohto zákona.   Z   odôvodnenia   vyplýva,   že   hoci   sťažovateľka   30.   novembra   2009   prevzala predvolanie na verejné zasadnutie určené na 8. december 2009, nedostavila sa a žiadnym spôsobom sa neospravedlnila.

Z prípisu sťažovateľky z 18. januára 2010 doručeného krajskému súdu toho istého dňa k sp. zn. 3 To 34/2009 vyplýva, že ospravedlňuje svoju neúčasť na verejnom zasadnutí o   odvolaní   19.   januára   2010   z   dôvodu   práceneschopnosti.   Prílohou   ospravedlnenia   je potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti vydané všeobecným lekárom MUDr. M. K., podľa ktorého práceneschopnosť trvá od 14. októbra 2009.

Z   rukou   písaného   úradného   záznamu   z   18.   januára   2010   (nečitateľný   podpis) vyplýva, že „Dňa 18. 1. 10 o 8.40 hod som u Dr. M. K. – ošetrujúci lekár telefonicky zistil, že obžalovaná sa môže dostaviť na ver. zasadnutie KS v Nitre bez ujmy na jej zdraví. Ospravedlnenka č. 1798554 bola obžalovanej vystavená iba z dôvodu ospravedlnenia na 1 deň v práci.“.

Zo   zápisnice   o   verejnom   zasadnutí   krajského   súdu   č.   k.   3   To   34/2009-382 z 19. januára 2010 vyplýva inter alia, že bolo vyhlásené uznesenie, podľa ktorého sa verejné zasadnutie uskutoční v neprítomnosti sťažovateľky.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 23/2010 z 10. augusta 2010 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 3 To 34/2009 z 19. januára 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu podané dovolanie nie je dôvodné, a preto bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté. Sťažovateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku tvrdila, že sa verejné   zasadnutie   o odvolaní   konalo   v jej   neprítomnosti   napriek   tomu,   že   sa   riadne ospravedlnila. Krajský   súd   nepochybil,   keď   vykonal   verejné zasadnutie   v neprítomnosti sťažovateľky. Zo spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka bola upozornená v zmysle § 293 ods. 5 a 8 Trestného poriadku, že v prípade, ak sa bezdôvodne nedostaví na verejné zasadnutie, toto bude vykonané v jej neprítomnosti. Sťažovateľka 18. januára 2010 doručila osobne   do   podateľne   krajského   súdu   ospravedlnenie   neúčasti   na   verejnom   zasadnutí 19. januára 2010 spolu s potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti. Treba konštatovať, že podmienky na konanie verejného zasadnutia v neprítomnosti sťažovateľky boli splnené. Sťažovateľke   bolo   riadne   a včas   doručené   predvolanie   na   verejné   zasadnutie   a bola   aj správne   poučená   o možnosti   konania   verejného   zasadnutia   bez   jej   prítomnosti,   čo sťažovateľka   v dovolaní   ani   nespochybňuje.   Jej   tvrdenie,   že   neboli   splnené   zákonné podmienky   na   konanie   verejného   zasadnutia   v jej   neprítomnosti,   nie   je   pravdivé. Sťažovateľka   neospravedlnila   svoju   neúčasť   na   verejnom   zasadnutí   hodnoverným spôsobom, aj keď podala na krajskom súde ospravedlnenie svojej neúčasti (len jeden deň pred   konaním   verejného   zasadnutia,   hoci   bola   neschopná   práce   od   14.   októbra   2009), v ktorom súčasne nepožiadala krajský súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jej prítomnosti   tak,   ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   293   ods.   8   Trestného   poriadku. Hodnoverným   ospravedlnením   neprítomnosti   je   aj   ospravedlnenie   neprítomnosti zo zdravotných dôvodov, avšak z úradného záznamu na č. l. 381 vyplýva, že sťažovateľka sa bez ujmy na jej zdraví môže dostaviť na verejné zasadnutie (vyjadrenie ošetrujúceho lekára MUDr. M. K.). Z obsahu dovolania vyplýva, že sťažovateľka v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tvrdí, že zistený skutok nie je trestným činom. To, že vylákala peniaze, nie je naplnením skutkovej podstaty trestného činu podvodu,   lebo   ide   o obchodnoprávny   vzťah.   V prípade   právneho   posúdenia   zisteného skutku   treba   konštatovať,   že   skutok   vymedzený   v rozsudku   okresného   súdu   je   správne právne posúdený ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že sťažovateľka na hlavnom pojednávaní 2. apríla 2009 urobila vyhlásenie   v zmysle § 257   ods.   1 písm.   b) Trestného   poriadku,   že je vinná zo spáchania skutku, a po porade so svojím obhajcom na jednotlivé otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d) f), g) a h) Trestného poriadku odpovedala kladne. Keďže okresný súd nemajúc pochybnosti o skutkových zisteniach a právnej kvalifikácii uvedených v obžalobe toto vyhlásenie prijal, neboli už na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku vykonávané dôkazy pre účely ustálenia skutkového stavu a právnej kvalifikácie. V prípade vyhlásenia sťažovateľky na hlavnom pojednávaní urobeného podľa § 257 ods. 3 písm. b) alebo c) Trestného poriadku [vyhlásenie podľa písm. c) je alternatívou k písm. b)] a následnom   prijatí   tohto   vyhlásenia   okresným   súdom   podľa   §   257   ods.   6   Trestného poriadku nie je už možné právne účinne napadnúť odvolaním výrok o vine, teda skutkový stav, ale ani právnu kvalifikáciu. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu v tom smere, že vyhlásenie sťažovateľky a následné prijatie tohto vyhlásenia súdom, pokiaľ boli dodržané všetky procesné podmienky, tvorí prekážku, ktorá neumožňuje odvolaciemu súdu z podnetu podaného odvolania (rovnako tak ani dovolaciemu súdu) meniť priznaný skutkový   stav   či   právnu   kvalifikáciu.   Je   potrebné   uviesť,   že   pred   prijatím   vyhlásenia okresný   súd   sťažovateľku   poučil   o   jej   právach,   zmysle   priznania,   jeho   význame a prípadnom ďalšom postupe. Mala pritom možnosť radiť sa so svojím obhajcom, takže mala   zabezpečenú   kvalifikovanú   právnu   pomoc   a bolo   výlučne   na   jej   vôli,   či   takéto vyhlásenie   urobí,   alebo   nie.   Nad   rámec   uvedeného   treba   poukázať   na   skutočnosť,   že sťažovateľkou namietaná právna kvalifikácia (skutok vraj neobsahuje podvodné konanie) je priamo vyjadrená v skutku obžaloby, ku ktorému sa sťažovateľka priznala, a to v znení: „... za   účelom   vylákania   peňazí   predložila   R.   Ž.   a...“.   Na   margo   ostatných   dovolacích námietok   (oprava   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní,   nedostatočne   vykonané oboznamovanie s výsledkami vyšetrovania, krajský súd mal rozhodnúť rozsudkom) treba uviesť, že nie je zrejmé, pod aký dovolací dôvod je ich potrebné subsumovať. Tieto totiž tvoria   zväčša   prvú   časť   odôvodnenia   dovolania,   ktorá   svojím   obsahom   len   všeobecne poukazuje   na   určité   skutočnosti   (bez   udania   akéhokoľvek   dovolacieho   dôvodu).   Preto nebolo ani potrebné sa nimi zaoberať. Napriek tomu však z predloženého spisu   možno zistiť,   že   zápisnica   o hlavnom   pojednávaní   okresného   súdu   z 2.   apríla   2009   dodatočne opravovaná nebola, sťažovateľka sa vzdala práva preštudovať spis po skončení vyšetrovania podľa § 208 Trestného poriadku (č. l. 259 – výsluch sťažovateľky z 26. augusta 2008) a krajský   súd   správne rozhodol   uznesením, keď   rozsudok   okresného súdu   zrušil   v časti výroku o náhrade škody.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola… verejne…   prejednaná…   súdom…,   ktorý   rozhodne…   o   akomkoľvek   trestnom   čine,   z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd vykonal verejné zasadnutie o odvolaní v jej neprítomnosti v rozpore so zákonom, a to vzhľadom najmä na závažné skutočnosti, ktoré sa mali na verejnom zasadnutí riešiť. Navyše, krajský súd už predtým sám uznal nevyhnutnosť jej účasti na verejnom zasadnutí, keď jej 8. decembra 2009 uložil poriadkovú pokutu 300 € za neospravedlnenú neúčasť na verejnom zasadnutí určenom na 8. december 2009.

Predseda   najvyššieho   súdu   je   presvedčený   o   správnosti   postupu   krajského   súdu, pričom   navyše   zdôrazňuje,   že   o   termíne   verejného   zasadnutia   bola   sťažovateľka   iba upovedomená   (nebola   teda   predvolaná).   Zároveň   bola   poučená   aj   o   tom,   že práceneschopnosť ešte nemusí stačiť na odročenie verejného zasadnutia.

Z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak v trestných veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov, požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Nedostatok verejného   prerokovania   veci   na   druhom   a treťom   stupni   možno   ospravedlniť   povahou konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Napríklad   konanie,   v ktorom   sa   prejednávajú   výlučne   právne   otázky,   môže   vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému príležitosť, aby sa   mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c.   Švédsko).   V ďalších   rozhodnutiach   sa ustálilo,   že   osobná   prítomnosť   obžalovaného   pred   odvolacím   súdom   nemá   rovnakú dôležitosť ako na súde prvého stupňa. Štát má určitý priestor na uváženie (une marge d´ appréciation), či a za akých okolností možno pripustiť odvolacie konanie na neverejnom zasadnutí. Treba pritom brať do úvahy osobitosti odvolacieho konania, ako aj otázky, ktoré treba v odvolacom konaní vyriešiť (Kamasinski c. Rakúsko). Ďalej je podstatné, že aj pri uznaní významu zásady verejnosti súdneho konania nemožno z čl. 6 dohovoru ani v prípade odvolacieho súdu s úplnou jurisdikčnou právomocou vyvodiť právo na verejné zasadnutie o odvolaní nezávisle od povahy otázok, ktoré treba rozhodnúť. Hoci verejnosť je jedným z prostriedkov na dosiahnutie dôvery voči súdom, ale iné ohľady, ako napríklad právo na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov a nutnosť rýchle vybaviť napadnuté veci,   taktiež prichádzajú do úvahy pri rozhodovaní, či je verejné zasadnutie o odvolaní potrebné, ak bol proces   v prvej   inštancii   konaný   v prítomnosti   obžalovaného   (napr.   Fejde   c.   Švédsko, Helmers c. Švédsko, II. ÚS 401/09).

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že dohovor ako medzinárodná zmluva o ľudských právach zabezpečuje len určitý minimálny štandard ochrany ľudských práv. Znamená to, že zmluvným   štátom   dohovoru   sa   ponecháva   voľnosť   tento   štandard   prekročiť   (čl.   53 dohovoru). Nie je teda porušením dohovoru, ak vnútroštátne právo poskytuje väčší rozsah ochrany niektorého práva ako dohovor. V takomto prípade sa v plnom súlade s dohovorom použije vnútroštátna úprava, keďže je priaznivejšia.

Ústavný   súd poukazuje predovšetkým   na ustanovenie   §   293   Trestného   poriadku, ktoré upravuje prítomnosť na verejnom zasadnutí. Pre posúdenie danej veci je podstatné znenie § 293 ods. 6 a 7 Trestného poriadku.

Podľa   §   293   ods.   6   Trestného   poriadku   verejné   zasadnutie   v   neprítomnosti obvineného   nemožno   konať,   ak   je   obvinený   vo   väzbe   alebo   vo   výkone   trestu   odňatia slobody, alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov.

Podľa § 293 ods. 7 Trestného poriadku ustanovenie odseku 6 sa nepoužije, ak sa obvinený odmietol zúčastniť verejného zasadnutia, alebo výslovne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.

Podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce,

a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 ako člen organizovanej skupiny, alebo

b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.

Medzi   účastníkmi   konania   sa   javí   ako   nesporné,   že   sťažovateľka   bola   stíhaná (a nakoniec aj právoplatne odsúdená) pre trestný   čin   podvodu   podľa   § 250 ods.   1 a 4 písm. b) Trestného zákona. Išlo teda o trestný čin, na ktorý Trestný zákon ustanovoval trest odňatia   slobody,   ktorého horná   hranica prevyšovala päť rokov.   Za   takéhoto   stavu   bolo vykonanie   verejného   zasadnutia   v   neprítomnosti   sťažovateľky   vylúčené,   ibaže   by   sa sťažovateľka   odmietla   zúčastniť verejného   zasadnutia   alebo výslovne   požiadala, aby   sa verejné zasadnutie konalo v jej neprítomnosti (§ 293 ods. 6 a 7 Trestného poriadku).

V tejto súvislosti treba poznamenať, že zo spisu okresného súdu nevyplývajú žiadne skutočnosti uvedené v ustanovení § 293 ods. 7 Trestného poriadku.

Pokiaľ   za   daného   stavu   krajský   súd   vykonal   verejné   zasadnutie   o   odvolaní v neprítomnosti   sťažovateľky,   porušil   tým   už   citované   ustanovenie   a   jeho   postup   treba považovať za arbitrárny. To isté sa vzťahuje na najvyšší súd, ktorý pochybenie krajského súdu v dovolacom konaní nenapravil.

Z uvedených dôvodov došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 23/2010 z 10. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).   V   ďalšom   bude   povinnosťou   najvyššieho   súdu   riadiť   sa   právnym   názorom ústavného súdu.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 460,39 €,   a   to   za   dva   úkony   právnych   služieb   v   roku   2010   (prevzatie   a   príprava zastupovania,   sťažnosť   ústavnému   súdu)   po   120,23   €,   za   jeden   úkon   právnych   služieb v roku 2011 (replika na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu) v sume 123,50 €, ďalej za režijný   paušál   dvakrát   po   7,21   €   a   jedenkrát   7,41   €.   Sumu   ďalej   zvýšil   o   19   %   dane z pridanej hodnoty za rok 2010, teda o 48,42 € a o 20 % dane z pridanej hodnoty za rok 2011, teda o 26,18 € (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľky   o   priznanie   finančného zadosťučinenia vo výške po 1 000 € od krajského súdu a od najvyššieho súdu, ako aj o ďalších 10 000 € od najvyššieho súdu za porušenie čl. 5 dohovoru (bod 4 výroku nálezu).

Vo vzťahu k požadovanému finančnému zadosťučineniu od krajského súdu vo výške 1 000 € a od najvyššieho súdu vo výške 10 000 € treba uviesť, že podaná sťažnosť v tomto rozsahu   nebola   úspešná,   pretože   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   6/2011-14 z 13. januára   2011   bola   sťažnosť   proti   krajskému   súdu   odmietnutá   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu a proti najvyššiemu súdu pre porušenie čl. 5 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vyslovením   porušenia   označených   práv   najvyšším súdom,   zrušením jeho uznesenia a vrátením   veci   na ďalšie konanie je ujma spôsobená sťažovateľke   už   napravená,   a   preto   neprichádza   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011