znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 6/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. C., Z., zastúpenej advokátom Mgr. I. T., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Zvolen, Úradu justičnej   a kriminálnej polície v konaní vedenom pod ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2009 doručená sťažnosť A. C., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Zvolen,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že 30.   júna 2007 sa   neznámy páchateľ vlámal   do   rodinného   domu   sťažovateľky,   čo   sťažovateľka   bezodkladne   oznámila Obvodnému oddeleniu Policajného zboru D. (ďalej len „obvodné oddelenie“), ktoré urobilo ohliadku   a bol spísaný   úradný záznam č.   PÚ-808/OBV-2007. Dňa 2.   júla 2007 podala sťažovateľka osobne na Okresnej   prokuratúre   Zvolen   (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie, ktoré bolo 9. júla 2007 postúpené na vybavenie okresnému riaditeľstvu (vedené pod ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007). V ten istý deň podala sťažovateľka rovnaké trestné oznámenie aj Oddeleniu skráteného vyšetrovania D. (vedené pod sp. zn. ORP-14-121/JKP-OSV-DT-2007), ktoré bolo ešte v ten deň postúpené okresnému riaditeľstvu.Dňa 27. júla 2007 podala sťažovateľka žiadosť okresnej prokuratúre o prešetrenie postupu   a   prístupu   príslušníkov   obvodného   oddelenia   a   27.   novembra   2007   žiadosť o prešetrenie činnosti orgánov činných v trestnom konaní.

Okresné riaditeľstvo 11. decembra 2007 vykonalo výsluch sťažovateľky. Okresná prokuratúra 22. decembra 2007 oznámila sťažovateľke, že v konaní boli zistené prieťahy a vyšetrovateľ bol upozornený, aby veci venoval zvýšenú pozornosť. Vzhľadom na to, že vo veci sa naďalej nekonalo, právny zástupca sťažovateľky podal na okresnej prokuratúre 27. mája 2008 žiadosť o zaslanie informácie, v akom štádiu sa vyšetrovanie nachádza. Na predmetnú žiadosť sťažovateľka nedostala od okresnej prokuratúry odpoveď, a preto zaslala Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sťažnosť pre nečinnosť vo vyšetrovaní, ktorú táto postúpila na ďalšie konanie okresnej prokuratúre. Právny   zástupca   sťažovateľky   22.   októbra   2008   požiadal   okresnú   prokuratúru o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a zároveň podal sťažnosť na prieťahy vo vyšetrovaní. Dňa 12. novembra 2008 sa sťažovateľka opätovne obrátila na generálnu prokuratúru, ktorá vec postúpila na vybavenie Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“). Okresná prokuratúra listom z 28. novembra 2008 oznámila sťažovateľke, že po   preskúmaní   postupu   vyšetrovateľa   bola   konštatovaná   jeho   nečinnosť.   Krajská prokuratúra   listom   č.   k.   1   KPt   9/09-4   z   12.   januára   2009   oznámila   sťažovateľke,   že konštatuje   prieťahy   spôsobené   vyšetrovateľmi   aj   napriek   viacnásobnému   upozorneniu dozorujúcej prokurátorky. Keďže vyšetrovateľ napriek uvedeným urgenciám a sťažnostiam vo veci naďalej nekonal, sťažovateľka 18. mája 2009 opätovne podala okresnej prokuratúre žiadosť   o   preskúmanie   jeho   postupu.   Dňa   23.   septembra   2009   vyšetrovateľ   okresného riaditeľstva   rozhodol   tak,   že   vec   postúpil   na   prerokovanie   Obvodnému   úradu   Zvolen, odboru všeobecnej vnútornej správy, z dôvodu, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Rozhodol tak napriek pokynom dozorujúcej prokurátorky, ktorá konštatovala,   že   vo   veci   došlo   k   naplneniu   pojmových   znakov   prečinu   neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru v zmysle § 318 Trestného zákona.V závere sťažovateľka uvádza, že rozhodnutie vyšetrovateľa okresného riaditeľstva sp. zn. ORP-571/OVK-ZV-2007 z 23. septembra 2009 bolo uznesením okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 558/07-51 zo 7. októbra 2009 zrušené ako nezákonné.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd nálezom   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v konaní zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva v konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-571/0VK-ZV-2007,   prikázal   okresnému   riaditeľstvu v označenom   konaní   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007.

Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka,   v   jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“) uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   poškodeným   v   rámci   trestného   konania   treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v   trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k poškodenému   spadá   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   takéto   konanie možno   považovať za   rozhodujúce   pre   určenie   ich   „občianskych práv“.   Je   potrebné   poznamenať,   že   ESĽP   sa   v   danom   prípade   z   hľadiska   porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   poškodený,   ktorý   má   podľa   zákona   proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo   vzťahu   k   postupu   okresného   riaditeľstva   sťažovateľka   namieta   skutočnosti zakladajúce   podľa   jej   názoru   zbytočné   prieťahy.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (sťažnosť doručená 16. novembra 2009) nebolo v trestnej veci   vedenej   okresným   riaditeľstvom   pod   ČVS: ORP-571/OVK-ZV-2007   vznesené obvinenie konkrétnej osobe. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej treba vyvodiť, že sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   (proti   konkrétnej   osobe)   sa   nemôže domáhať vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Základné   právo   poškodeného   v   trestnom   konaní   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   preto   uplatniteľné   až po   vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   citovanú   judikatúru,   z   ktorej   treba   vyvodiť,   že sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov,   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nemohol vyhovieť ani ďalším požiadavkám sťažovateľky (prikázať okresnému riaditeľstvu konať bez zbytočných prieťahov, priznať jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania pred ústavným súdom), pretože rozhodovanie   o týchto   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody, ku ktorému však v prípade sťažovateľky nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010