znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 6/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   januára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Obdo 1/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   pod   sp.   zn.   1   M   Obdo   1/2007.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú prepravu 3. novembra 2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   na   základe   uznania   dlhu   z 26.   februára   1999   zo   strany sťažovateľky   vo   výške   2   224   711,91   Sk   požiadali   S.   Ž.,   a.   s.   (ďalej   len   „žalobkyňa“) Okresný   súd   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o vydanie   platobného   rozkazu.   Proti platobnému   rozkazu   podala   sťažovateľka   odpor.   Následným   rozsudkom   okresného súdu sp. zn.   10   Cb   172/04   z 18.   februára   2005   bola   žaloba   žalobkyne   proti   sťažovateľke zamietnutá. Okresný súd poukázal na ustanovenie § 574 Občianskeho zákonníka o vzdaní sa práva, ktoré má za následok zánik záväzku dlžníka (sťažovateľky). Bolo preukázané, že v čase   uzavretia   dohody   o odpustení   dlhu   z 26.   februára   1999   záväzok   sťažovateľky v žalovanej   výške   existoval,   o čom   svedčí   aj   písomné   uznanie   záväzku   sťažovateľkou z 26. februára 1999. Aj v prípade neexistencie dohody o odpustení dlhu bolo potrebné za dôvodnú   považovať   námietku   sťažovateľky   o premlčaní   žalovanej   pohľadávky,   lebo dohodou o splátkach z 26. februára 1999 nedošlo k zániku pôvodného záväzku a k vzniku nového záväzku. Dohodou o splátkach sa zmluvné strany dohodli na úhrade dlhu v lehote do 2. marca 2004 bez zmeny obsahu záväzkov. Dohodnuté boli aj splátky na úhradu dlhu. Uvedená skutočnosť však nemá vplyv na zmenu splatnosti záväzku tak, ako je špecifikovaná pri jednotlivých pohľadávkach v súpise neuhradených dodávateľských faktúr. Na základe odvolania žalobkyne rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 Cob 175/2005-124 z 12. januára 2006 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd za   podstatné   považoval,   že   pre   úpravu   vzájomných   práv   a povinností   účastníkov   boli relevantné len dohody z 26. februára 1999, a nie následné správanie účastníkov. Tvrdenie žalobkyne   o posunutí   splatnosti   záväzku   až   na   2.   marec   2004   je   v protiklade   so skutočnosťou,   že   žalobu   podala   už   17.   februára   2004.   Dohoda   o splátkach   nemala charakter zmeny obsahu záväzku a nebola ani dostatočne určitá pre absenciu výslovnej úpravy   splátkového   režimu.   Dňom   2.   marca   2004   žalobou   uplatnený   nárok   zanikol odpustením dlhu v zmysle dohody o odpustení dlhu z 26. februára 1999.

Na   základe   podnetu   žalobkyne   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie. Sťažovateľka   na   základe   výzvy   najvyššieho   súdu   doručenej   11.   augusta   2008   podala k mimoriadnemu   dovolaniu   vyjadrenie,   v ktorom   sa   nestotožnila   s právnymi   názormi generálneho prokurátora, najmä s jeho výkladom § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale tiež   s jeho   tvrdením,   že   zmena   v osobe   dlžníka   alebo   veriteľa   má   vplyv   na   plynutie premlčacej   doby.   Sťažovateľka   namietala   aj   stanovisko,   podľa   ktorého   vzhľadom   na postúpenie   pohľadávky   žalobkyňou   na   spoločnosť   A.,   s.   r.   o.,   jediným,   kto   mohol   dlh odpustiť, bola práve táto spoločnosť.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M Obdo   1/2007 z 27.   augusta 2008   bolo mimoriadnemu   dovolaniu   vyhovené   a oba   rozsudky   nižších   všeobecných   súdov   zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd pritom vôbec neprihliadol na argumentáciu sťažovateľky   uvedenú   vo   vyjadrení   na   mimoriadne   dovolanie   a toto   vyjadrenie   ani nespomenul. Navyše napriek riadne udelenému splnomocneniu advokátovi JUDr. M. R. do podania sťažnosti nebol rozsudok najvyššieho súdu advokátovi doručený. Uvedené postupy najvyššieho súdu, ale aj vyvodené skutkové a právne závery sú preto zjavne neodôvodnené a arbitrárne.   Právna   konštrukcia   rozsudku   najvyššieho   súdu   nemá   oporu   v zákone, v právnej teórii a súdnej praxi. Jeho odôvodnenie nemožno považovať za dostatočné ani po skutkovej   ale   ani   po   právnej   stránke.   Postupom   najvyššieho   súdu   došlo   aj   k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, keďže mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané najvyššiemu súdu vo februári 2007 dostala sťažovateľka až 11. augusta 2007, teda až po osemnástich mesiacoch od   podania   mimoriadneho   dovolania.   Sťažovateľka   nemohla   ani   podať   sťažnosť   na prieťahy, lebo o skutočnosti, že sa opäť vo veci koná, sa dozvedela až v auguste 2008.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo 1/2007 s tým, aby bol rozsudok z 27. augusta 2008 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie   s príkazom   najvyššiemu   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Požaduje   tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 6 732 Sk.

Z vyjadrenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   k mimoriadnemu   dovolaniu   zo 14. augusta 2008 vyplýva, že sťažovateľka považuje právoplatný rozsudok krajského súdu za   správny,   lebo   uplatnený   nárok   je   premlčaný,   resp.   zanikol   odpustením   dlhu.   Keďže k uznaniu záväzku zo strany sťažovateľky došlo 26. februára 1999, vtedy začala plynúť aj štvorročná premlčacia lehota podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá sa skončila 26. februára 2003. Žaloba došla okresnému súdu až 20. februára 2004, teda po uplynutí premlčacej   doby.   Neobstojí   ani   tvrdenie   generálneho   prokurátora,   podľa   ktorého   bola nesprávne   právne   posúdená   aj   otázka   zániku   záväzku   odpustením   dlhu   s poukazom   na postúpenie pohľadávky žalobkyne na spoločnosť A., s. r. o., ku ktorému došlo 27. januára 2004. Toto tvrdenie nemá žiadne relevantné opodstatnenie. Navyše postúpením pohľadávky sa   stal   žalobný   petit   nesprávnym,   neurčitým,   nezrozumiteľným   a nevykonateľným. Vlastníkom pohľadávky už nebola žalobkyňa, ale spoločnosť A., s. r. o., ktorá súhlasila s tým, aby žalobkyňa vymáhala postúpenú pohľadávku na účet spoločnosti A., s. r. o. Súhlas spoločnosti A., s. r. o., s tým, aby žalobkyňa i naďalej vymáhala postúpenú pohľadávku na jej   účet,   možno   označiť   za   zmätočný.   Nemožno   súhlasiť   s názorom,   podľa   ktorého   sa záväzok   mal   splniť   najneskôr   do   2.   marca   2004,   pretože   potom   by   žaloba   podaná žalobkyňou ešte 20. februára 2004 bola predčasná, čo zakladá kvalifikovaný dôvod na jej zamietnutie. Nedôvodné je aj tvrdenie, že vzhľadom na postúpenie pohľadávky nemohlo dôjsť k zániku záväzku a že platne mohla dlh odpustiť iba spoločnosť A., s. r. o., ktorá sa 27. januára 2004 stala veriteľkou. Takáto právna konštrukcia nemá oporu v dohode, zákone, právnej   teórii,   ale   ani   v súdnej   praxi.   Keďže   podľa   bodu   III   dohody   o odpustení   dlhu z 26. februára   1999   v prípade,   že   nedôjde   k zániku   dlhu   zákonným   spôsobom,   veriteľ a dlžník sa dohodli na jeho odpustení k 2. marcu 2004, a keďže podľa ôsmej časti šiesteho oddielu Občianskeho zákonníka záväzky zanikajú splnením dlhu, dohodou, nemožnosťou plnenia,   započítaním   a urovnaním,   nie   je   namieste   tvrdenie,   že   postúpením   pohľadávky došlo k zániku dlhu. V skutočnosti došlo iba k zmene v osobe veriteľa.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo 1/2007 z 27. augusta 2008 vyplýva, že ním boli zrušené rozsudky krajského súdu č. k. 20 Cob 175/2005-124 z 12. januára 2006 a okresného súdu č. k. 10 Cb 172/04-78 z 18. februára 2005 a vec bola vrátená okresnému súdu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   bolo   mimoriadne   dovolanie v plnom rozsahu dôvodné. Predmetom sporu je žalobkyňou uplatnené právo na zaplatenie sumy 2 224 711,91 Sk. Okresný súd zamietol žalobu s odôvodnením, že mal preukázané, že v zmysle dohody o odpustení dlhu zmluvné strany dojednali, že ak nedôjde iným spôsobom k zániku dlhu, potom sa účastníci zmluvy dohodli na odpustení tohto dlhu. V zmysle § 574 Občianskeho zákonníka na základe dohody ako dvojstranného právneho úkonu veriteľa a dlžníka,   ktorým   sa   veriteľ   vzdáva   svojho   práva,   dochádza   k zániku   záväzku   dlžníka. Okresný súd bol toho názoru, že aj v prípade neexistencie dohody o odpustení dlhu by sťažovateľkou vznesená námietka premlčania bola dôvodná. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Tieto závery však nie sú správne. Z obsahu spisu   je   zrejmé,   že   okresný   súd   a krajský   súd   nesprávne   posúdili   predovšetkým   otázku premlčania,   pritom   otázkou   premlčania   uplatneného   nároku   sa   musí   súd   zaoberať   na základe   uplatnenej   námietky   vždy   ako   s otázkou   primárnou   a až   následne   posudzovať žalobkyňou   uplatnený   nárok   meritórne.   Podľa   predložených   písomností   (dohody o splátkach z 26. februára 1999) záväzok žalobkyne sa mal splniť najneskôr 2. marca 2004. Nemohla preto premlčacia doba plynúť skôr než sa stal záväzok splatným, teda 2. marca 2004.   Až   od   tejto   doby   mohla   začať   plynúť   premlčacia   lehota   v zmysle   §   392   ods.   1 Obchodného zákonníka. Dohodu o splátkach možno považovať za vyhlásenie o predĺžení premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. Preto uplatnené právo nie je premlčané, a keďže sťažovateľka uplatnila námietku premlčania pred uplynutím premlčacej doby,   nebol   žiaden   dôvod,   aby   na   ňu   súdy   prihliadli.   Okrem   nesprávneho   právneho posúdenia premlčania uplatneného práva súdy nesprávne posúdili aj otázku zániku záväzku odpustením   dlhu.   Z obsahu   dohody   o odpustení   dlhu   z 26.   februára   1999   vyplýva,   že odpustenie dlhu ku 2. marcu 2004 bolo podmienené tým, že k nemu dôjde iba za podmienky, že do 2. marca 2004 nebude pohľadávka žalobkyne vyriešená, a to napríklad jej postúpením alebo iným riešením záväzkovo-právneho vzťahu. V danom prípade však 27. januára 2004 došlo k postúpeniu pohľadávky žalobkyne na spoločnosť A., s. r. o., ktorá následne podľa § 530 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhlasila s tým, aby žalobkyňa postúpenú pohľadávku i napriek jej postúpeniu vymáhala ďalej vo svojom mene. Preto nemohlo dôjsť k zániku záväzku sťažovateľky voči žalobkyni odpustením dlhu. Dlh mohol platne odpustiť totiž iba veriteľ,   ktorým   sa   stala   postúpením   pohľadávky   spoločnosť   A.,   s. r. o.   Zániku   záväzku zabránilo aj podanie žaloby na súde, lebo nastala dohodnutá podmienka označená ako iné riešenie záväzkovo-právneho vzťahu, čo bránilo zániku záväzku jej odpustením.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 Rob 447/2008 (predtým sp. zn. 10 Cb 172/04), ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z 21.   februára   2007   bolo   najvyššiemu   súdu   doručené   23.   februára   2007.   Rovnopis

mimoriadneho dovolania spolu s výzvou z 30. júla 2008 písomne sa vyjadriť v lehote 15 dní

boli   sťažovateľke   doručené   11.   augusta   2008.   Písomné   vyjadrenie   sťažovateľky   zo

14. augusta 2008 spolu so splnomocnením pre advokáta JUDr. M. R. z 11. augusta 2008

boli   najvyššiemu   súdu   doručené   21.   augusta   2008.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   bol

vyhlásený 27. augusta 2008. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo doručené tak žalobkyni,

ako   aj   sťažovateľke   priamo   najvyšším   súdom   13.   októbra   2008.   Okresný   súd   vyznačil

doložku právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu dňom 13. októbra 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú

Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky

č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním

a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom

súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti

navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého

návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde

nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,

na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom

predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne

neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným

postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému

všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany

ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou

medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci

všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   namieta   predovšetkým   procesné   postupy   najvyššieho   súdu,   ale   tiež

správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým v rozsudku dospel.

Z procesnoprávneho hľadiska poukazuje sťažovateľka konkrétne na skutočnosť, že

rozsudok   najvyššieho   súdu   nebol   dosiaľ   doručený   jej   právnemu   zástupcovi,   ktorý   ju

zastupoval v mimoriadnom dovolacom konaní.

Z ustanovenia § 49 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ak

má   účastník   zástupcu   s plnomocenstvom   pre   celé   konanie,   doručuje   sa   písomnosť   len

tomuto zástupcovi.

Podľa § 243j Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní

doručí dovolací súd účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi.

Na   základe   citovaných   ustanovení   sa   zdá,   že   najvyšší   súd   považuje ustanovenie

§ 243j Občianskeho súdneho poriadku za špeciálne ustanovenie vo vzťahu k všeobecnému

ustanoveniu § 49 ods. 1 a že preto rozsudok nedoručil právnemu zástupcovi sťažovateľky,

ale priamo sťažovateľke. Ústavný súd nepovažuje za potrebné v danom prípade bližšie sa

zaoberať   správnosťou   takéhoto   postupu   najvyššieho   súdu.   Ak   by   sa   totiž   priklonil

k právnemu   názoru   sťažovateľky,   potom   by   musel   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   ako

predčasne podanú, pretože by nesmerovala proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd bude vychádzať z toho, že rozsudok najvyššieho súdu je právoplatný.

Ďalej poukazuje sťažovateľka na skutočnosť, že najvyšší súd v odôvodnení rozsudku

vôbec   nebral   do   úvahy   obsah   vyjadrenia   sťažovateľky,   ktorým   reagovala   na   podané

mimoriadne dovolanie. Táto námietka sťažovateľky je pravdivá do tej miery, že najvyšší

súd naozaj obsah vyjadrenia neuvádza. Napriek tomu však nemožno dospieť k záveru, že sa

s argumentáciou   sťažovateľky   nevysporiadal.   Odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu

v skutočnosti dáva odpovede na argumenty sťažovateľky. Preto nemožno považovať túto

námietku za dôvodnú.

Sťažovateľka   nesúhlasí   ani   so   skutkovými   a právnymi   závermi   najvyššieho   súdu

v merite veci.

V uvedenej súvislosti treba predovšetkým povedať, že z ustanovenia § 243f ods. 1

Občianskeho   súdneho   poriadku   jasne   vyplýva,   že   mimoriadnym   dovolaním   možno

napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   všeobecného   súdu   iba   pre   vady   v konaní   uvedené

v § 237,   pre   inú   vadu   konania,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci

a napokon preto, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Nie je teda možné mimoriadnym dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie pre nesprávne, resp.

neúplné skutkové zistenia.

Pokiaľ sťažovateľka nesúhlasí s právnymi závermi najvyššieho súdu, nemožno jej

námietky akceptovať. Právne závery najvyššieho súdu týkajúce sa otázky premlčania, ako aj

otázky   odpustenia   dlhu   nemožno   v žiadnom   prípade   považovať   ani   za   zjavne

neodôvodnené, ale ani za arbitrárne.

V súvislosti   s namietanými   zbytočnými   prieťahmi   v konaní   vedenom   najvyšším

súdom ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva

na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty

(napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom skončení

napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu

len vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   namietané   porušenie

označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď

bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu

označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

(II. ÚS 139/02).

Keďže   sťažovateľka   sa   obrátila   na   ústavný   súd   v čase,   keď   už   bolo   konanie

o mimoriadnom   dovolaní   ukončené   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   treba   aj   túto   časť

sťažnosti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2009