znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 6/06

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Mazáka prerokoval   sťažnosť   Ing.   O.   B.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   V.   Š.,   P.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 133/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. O. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 7   C   133/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prievidza p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 133/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. O. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prievidza p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Prievidza   j e   p o v i n n ý   Ing.   O.   B.   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho advokáta JUDr. V. Š., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   O.   B.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal,   že postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   7   C   133/95   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“).   Ústavný   súd uznesením z 10. januára 2006 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Obraciam   sa   na   Ústavný   súd   SR   so   sťažnosťou   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl.   38 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného   súdu   v   Prievidzi   z dôvodov   porušenia   mojich   práv,   ktoré   boli   porušené nečinnosťou uvedeného súdu v konaní 7 C 133/95.

Porušenie mojich práv spočíva v nečinnosti Okresného súdu v Prievidzi, v súlade s čl. 48 ods. 2, Ústavy SR, ako aj čl. 38 ods. 2 Listiny zákl. práv a slobôd, ÚZ 23/1991 Zb., nakoľko   ako   občan   mám   právo   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Uvedené konanie prebieha viac ako 10 rokov, pričom zatiaľ nebolo rozhodnuté ani na prvom stupni. Nečinnosťou Okresného súdu je mi spôsobovaná ďalšia škoda, nakoľko zaniknuté BSM o ktorého vyporiadanie sa v spore jedná sa neúmerne preťahuje a majetok ktorý je predmetom   vyporiadania   už   neexistuje.   Finančné   prostriedky   ktoré   v súdnom   konaní žiadam, za účelom vyrovnania podielov som mohol použiť na moje nevyhnutné potreby, ako sú zdravotnícke pomôcky a lieky.

Dňa 15. 12. 1992 som utrpel vážny úraz pri dopravnej nehode ktorú zavinil iný účastník   cestnej   prevádzky.   Zavinením   inej   osoby   som   sa   stal   plne   invalidným,   naviac bezvládnym odkázaným na pomoc iných osôb. Bývalá manželka ma počas môjho pobytu v nemocnici po zistení že môj zdravotný stav je vážny a nemenný okradla o veci patriace do masy BSM a o moje osobné veci patriace do môjho výlučného vlastníctva. Odsťahovala veci ktoré uznala za vhodné a opustila spoločnú domácnosť.

Všetky moje dôkazy preukazujúce moje tvrdenia sa nachádzajú v súdnom spise pod spisovou značkou 7 C 133/95.

Nakoľko som nebol spokojný s postupom súdu podal som sťažnosti, avšak vo veci sa aj tak riadne nekoná. (...)

V súlade s ustanovením § 50 ods. 3 zák. NR SR 38/1993 Z. z. sa ako sťažovateľ sa domáham primeraného finančného zadosťučinenia, v rozsahu 10.000 SK za každý rok prieťahov v súdnom konaní čo predstavuje za 10 rokov sumu celkove 100.000 Sk, ktorú požadujem, vzhľadom na žalovanú istinu a dobu prieťahov v súdnom konaní. (...)

Zároveň navrhujem, aby Ústavný súd prikázal Okresnému súdu v Prievidzi v konaní vedenom pod číslom 7 C 133/95 konať bez zbytočných prieťahov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 133/95 ústavný súd zistil, že sťažovateľ 16. júna 1995 podal okresnému súdu žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Okresný   súd   27.   júla   1995   zaslal   žalovanej   žalobu   na   vyjadrenie.   Pojednávanie nariadené na 19. október 1995 bolo odročené za účelom mimosúdnej dohody.

Pojednávanie   5.   decembra   1996   bolo   z dôvodu   neúčasti   účastníkov   konania odročené. Pojednávanie 9. januára 1997 bolo odročené za účelom mimosúdnej dohody.Sťažovateľ 6. februára 1997 okresnému súdu oznámil, že medzi účastníkmi konania nedošlo k mimosúdnej dohode.

Dňa 5. decembra 2000 bola vec pridelená inému zákonnému sudcovi, ktorý zisťoval v peňažnom   ústave   stav   a výšku   záväzkov   patriacich   do   rámca   vyporiadania bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Dňa   18.   apríla   2001   bola   vec   opätovne pridelená inému zákonnému sudcovi. Pojednávanie nariadené na 8. január 2002, 7. marec 2002, 11. jún 2002 a 6. august 2002 boli odročené pre ospravedlnenú neúčasť účastníkov konania.

Okresný   súd   27.   januára   2003   vykonal   obhliadku   na   mieste   samom   a vypočul sťažovateľa.

Okresný súd 4. júna 2003 požiadal o výsluch žalovanej dožiadaným súdom. Spis bol okresnému súdu vrátený dožiadaným súdom 10. októbra 2003.

Vec bola 13. októbra 2003 pridelená inému zákonnému sudcovi. Výsluch sťažovateľa nariadený na 18. február 2005, 7. apríl 2005 a 19. apríl 2005 sa nekonal z dôvodov na strane sťažovateľa.

Sťažovateľ 3. mája 2005 doručil okresnému súdu vyjadrenie k podaniu žalovanej. Vo veci nebol vynesený žiaden rozsudok.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú tie isté údaje, ktoré uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré účastníkovi konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci všeobecným   súdom   sa   právna neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr.   II. ÚS   813/00,   IV.   ÚS   74/02)   skúma   vždy   s   ohľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa:   a)   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom zohľadňuje aj   povahu   veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Ústavný súd konštatuje, že v konaní ide o spor o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Takéto spory sú právne aj skutkovo zložité, avšak od účinnosti právnej   úpravy   (§   143   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka)   sa   vytvorila   stabilná   judikatúra v týchto sporoch, ktorá obsahuje - metodicky - postupy pri dokazovaní, ako aj riešenie právnych otázok.

Pre   rozhodnutie   súdu   vo   veci   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov je potrebné predovšetkým určiť okruh vecí tvoriacich jeho predmet, zistiť ich hodnotu ku dňu zániku manželstva a napokon rozhodnúť o jeho vyporiadaní. Pri oceňovaní vecí   v konaní o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   ide   spravidla   o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú odborné znalosti, a preto vyvstáva potreba ustanovenia znalca podľa § 127 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Faktickú zložitosť veci nie je však ani v takomto konaní možné vylúčiť a môže byť vyvolaná počtom a povahou vecí tvoriacich   predmet   bezpodielového   spoluvlastníctva,   súhlasným   alebo   nesúhlasným stanoviskom   účastníkov   konania   o   veciach   tvoriacich   predmet   bezpodielového spoluvlastníctva,   ako   aj   potrebou   znaleckého   dokazovania   ich   hodnoty   ku   dňu   zániku manželstva.

Ústavný súd preto sčasti akceptoval stanovisko predsedníčky okresného súdu, ktorá priebeh   a   dobu   konania   odôvodňovala   jeho   skutkovou   zložitosťou.   Ústavný   súd   však nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali   konanie   trvajúce   viac   ako   desať   rokov bez jediného   meritórneho   rozhodnutia. Uvedenú   námietku   predsedníčky   okresného   súdu preto   ústavný   súd   pri   hodnotení   okolností   prípadu   ďalej   posudzoval   s   prihliadnutím na spôsob, akým okresný súd v priebehu konania postupoval.

V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96).

b) Z obsahu súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ čiastočne prispel k predĺženiu   doby   konania.   V istom   období   okresný   súd   vo   veci   nekonal   s ohľadom na žiadosť   účastníkov   o poskytnutie   lehoty   na   mimosúdnu   dohodu.   K opakovanému odročeniu   pojednávaní   dochádzalo   taktiež   z dôvodov   na   strane   sťažovateľa (neospravedlnená neúčasť na pojednávaní, opakované žiadosti   o odročenie pojednávania sťažovateľom, ktorý trval na osobnej účasti jeho právneho zástupcu pri výsluchu).

Ústavný   súd   zhodnotil   tento   stav   a   konštatoval,   že   neúčasť   sťažovateľa na nariadených pojednávaniach ovplyvnila dĺžku konania, ale nie rozhodujúcim spôsobom, ako to vyplýva z vyhodnotenia postupu okresného súdu (c ).

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v   spore.   Pri   hodnotení   postupu okresného súdu ústavný súd zistil zbytočné prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou, ako aj nesústredeným postupom zákonného sudcu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v konaní   nečinný   bez   toho,   aby mu v postupe bránila zákonná prekážka podľa § 107 a nasl. OSP, v týchto obdobiach:

- od 22. novembra 1995 (sťažovateľ na výzvu okresného súdu reagoval na podanie žalovanej) do 5. decembra 1996 (dátum konania pojednávania),

- od   6.   februára   1997   (oznámenie   sťažovateľa,   či   došlo   k mimosúdnej   dohode) do 5. decembra 2000 (zmena zákonného sudcu),

- od 18. apríla 2001 (zmena zákonného sudcu) do 8. januára 2002 (dátum konania pojednávania),

- od   10.   októbra   2003   (spis   vrátený   okresnému   súdu   dožiadaným   súdom) do 18. februára 2005 (nariadený výsluch sťažovateľa).

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol   od   3.   mája   2005,   keď   právny   zástupca sťažovateľa   predložil   písomné   vyjadrenie,   vo   veci   opätovne   nečinný   až   do   dátumu rozhodovania ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V doterajšom konaní nebol vynesený žiadny rozsudok.

Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu aj z hľadiska vykonaných procesných úkonov.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení Spr. 1459/2005 zo 7. decembra 2005   okrem   iného   uviedla,   že „dĺžka   konania   je   ovplyvnená   predovšetkým   procesným správaním   účastníkov,   nedostatočným   plnením   si   ich   dôkaznej   povinnosti,   objektívnymi skutočnosťami   -   zdravotným   stavom   účastníkov,   ktorý   bráni   súdu   postupovať   vo   veci promptne, povahou sporu v ktorom nie je možné súdu robiť úkony bez patričnej spolupráce účastníkov.   Prieťahy   v konaní   nie   je   možné   označiť   za   zbytočné   a porušujúce   právo sťažovateľa“.

Okresný súd v konaní nepostupoval v intenciách § 100 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ustanovenia súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.

Vzhľadom na povinnosť súdu ustanovenú v § 101 ods. 2 OSP pokračovať v konaní aj v   prípade nečinnosti   účastníkov   konania nemožno   ospravedlniť viaceré   zistené   obdobia nečinnosti okresného súdu aj napriek postupu sťažovateľa vzhľadom na jeho zdravotný stav.

Z uvedeného vyplýva, že nečinnosť okresného súdu, resp. postup okresného súdu, ktorý nesmeroval účinne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v posudzovanom spore, je porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle §   56   ods.   3   písm.   a) zákona   o ústavnom   súde   okresnému súdu,   aby vo veci sp. zn. 7 C 133/95 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk s ohľadom, že „uvedená suma by bola len čiastočnou kompenzáciou   nahradzujúcou   škody   spôsobené   nečinnosťou   Okresného   súdu   v Prievidzi v súdnom konaní označenom v mojej sťažnosti“.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   zásad spravodlivosti, ktoré v podobných veciach uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je predovšetkým   zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Zistenú   nečinnosť   a   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   ako   aj   súčasný   stav konania vo veci, ktorý s poukazom na okolnosti spôsobuje sťažovateľovi stav zvýšenej právnej   ako   aj   faktickej   neistoty, nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   ničím ospravedlniť. Preto ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 60 000 Sk ako dovŕšenie ochrany porušeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   výške   finančného zadosťučinenia zohľadnil   predovšetkým   konkrétne   okolnosti   a   povahu   prípadu,   ako   aj naplnenie   princípu   spravodlivosti.   V tejto   spojitosti   ústavný   súd   prihliadol   na   podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke konania.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania 5 302 Sk za dva   úkony   právnej   služby,   ktoré   považoval   za   účelne   vynaložené   trovy   konania pred ústavným súdom, spolu s režijným paušálom za tieto úkony (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).